Ako sa dnes máš? 5

Ahojte,

Filipka, Matej,
vôbec sa vám nečudujem, že po deťoch netužite. Ja som nemala absolutne ziadny vztah k detom. Nevedela som s nimi komunikovat, prihovorit sa im, zabaviť ich až kým sa mi nenarodili vlastné.
Ked sa mi narodila dcera, islo to akosi samo. Vela som čítala ako čo /krmiť, starať sa, vychovávať/, doslova som sa ucila za chodu. Velmi vela som sa jej venovala, cítala jej, rozprávala sa s nou úplne normálne nie také to tutuli- mutuli, hoci ona este nevedela ani sediet, nieto este hovorit. Neskor som sa s nou vela hrávala. Vtedy som este bola zdravá. A šlo to akosi samo odseba. V školke bola najsikovnejsia. Poznala farby, geometrické tvary, vedela vela básniciek...
Ked sa narodil syn, bolo to podobné, no ked mal 2 roky ochorela som, dlho som bola depresívna a nemala náladu napr. ist do ZOO, ale sli sme. Venovala som sa aj jemu, no mám dojem, že menej. Mala som vtedy tie relapsy dost husto za sebou, takze ani pomaly neviem jak ubehlo jeho dectvo. Ale deti ma motivovali, aby som sa snažila byť na tom čo najlepsie, aby som sa vedela o ne postarať, venovať sa im.
Dnes mám dospelu samostatnú dceru a syna v puberte, cítim sa omnoho lepsie nez kedysi a odkedy nerobím, mala som na deti viac času i síl. Myslím, že mám s nimi fajn vzťah, s oboma denne komunikujeme, teda nielen im varím, periem, atď. Mám ich rada a cítim, že i oni mňa. V každom prípade sú obohatením života. Ale keby som teraz mala mať malé bábo, tretie dieťa, neviem, neviem, či by som to zvládla. Hlavne tie prvé 3 roky a prebdené noci s dieťaťom by boli problémom a záťažou. No na vnúčatá sa veľmi teším. Dufam, že budem schopná pomáhať pri ich starostlivosti a výchove.

xkrchnav,
co sa týka toho radenia a žalovania za to, podla mna si akurát vymiename skusenosti, informácie. Ako s tým kto naloží je jeho osobné rozhodnutie. Nik nikoho do nicoho netlací, a preto zalovanie nehrozí, hlavne pri našom skostnatelom súdnictve. Inak aj mne psychiatricka vravela, ze to, co platí pri mne, nemusí pomáhať druhým, že každý prípad je iný. Len nechápem ako oni, psychiatri, vedia, co na koho platí /zeby im stacilo na to studium a nejaká prax?/. My to zas poznáme z vlastnej skusenosti, preto si myslím, že to vymienanie si informácií má význam.

Akosi moc som sa rozpísala.
Prajem nám všetkým len a len zlepšenie v prežívaní našich životov:sunny:

Nemam celkom pocit, ze by vedeli, co plati. Proste skusaju. Akurat u nas mam pocit, ze vobec nie je dolezite to co pacient fakt citi vnima alebo jeho rodina. Proste nacpu hentie lieky, nejde? Skusime ine... Ked ani to, vyberieme si z repertoaru sokov. Verim v to, ze sa to zlepsi/my vsetci to zlepsime a budu nazory a pocity rodin a kolegov pacienta rovnako dolezite ako nazory a napady terapeutov a doktorov...

K detom. Uplne na zaciatku som hovoril, ze chcem 4.Teraz vidim tu narocnost s jednou a hovorim si, ze budu stacit dve :-). Uvidime ci nam bude dopriane ...

Ahojte

nedalo mi nezareagovať na témy čo sa preberajú....aj keď mala by som čistiť zemiaky na obed....ale snáď stihnem ešte do obeda načistiť a spraviť ich

xkrchnav - tak k názoru tej psychologičky z USA tak potom by sme nemali ani na tomto fóre nič písať ....vlastne by nemal vôbec existovať .....neviem proste mi to tak príde .....ale veď nerobíme nič zlého...keď len napíšeme čo si myslime a komunikujeme ....iste vymieňame si názory, ale tak na tom nevidím nič zlého ....ako sú to len informácie, ako napísala regina......a myslím, si že sú aj osožne takže to je môj názor....

historik - tak téma partnerstva ako aj mňa to dosť v tejto dobe láka a rozmýšľam o nej...že proste mat vzťah...partnera....niekoho blízkeho čo by ti pomohol v ťažkých chvíľach a postaral sa.....len neviem ako rozmýšľala som už aj nad tým, že kto je ten pravý pre mňa....teda, že kde je? .....atď...ako mňa napadá v súvislosti s touto témou dosť no, ale späť k deťom.....tak ja som tiež nemala žiadny vzťah k deťom.....teda som si to myslela.....ale suseda ma malé dievčatko a to chodilo k nám sa hrať....ako úplne také malé...a hrala som sa z ňou ...vedela som ju zabaviť aj na niekoľko hodín...a to som nejak ani sa moc nesnažila...že čo ja viem.....vymýšľať alebo niečo ...proste sme sa hrali ako ona chcela.....a jej sa to veľmi páčilo ....keďže ju málokto vypočuje.....lebo je malé dieťa....tak sa rozprávala so mnou.....a videla, že vždy ju počúvam čo povie.....ako neviem prišlo mi to pekne, že vždy sa potom chcela ísť hrať zo mnou... ....a k deťom ako zistila som hlavne pri nej že také malé dieťa do 2 rokov....ako také čo len leží a slintá tak neviem ci by som sa vedela postarať asi keby som musela tak hej......ale nejako ma také malé dieťa neláka.....ale staršie aj také čo sa učí rozprávať...proste je to sranda :-) aké ma občas kiksi keď povie niečo čo ani nechce povedať....

A ja som vždy chcela jedno dieťa ....ako po prehodnotení možno s partnerom aj dve ....ale viac určite nie... takže tak...

Prajem krásny víkendový deň....

Mischelll napísal: ....a k deťom ako zistila som hlavne pri nej že také malé dieťa do 2 rokov....ako také čo len leží a slintá tak neviem ci by som sa vedela postarať asi keby som musela tak hej......ale nejako ma také malé dieťa neláka.....

Mischelll, presne tak je to aj u mňa. Mňa odrádzajú tie prvé 2-3 roky hlavne. Tých sa veľmi bojím a tie sú veľmi ťažké pre rodiča, ktorý má nestabilnú psychiku. Potom, keď už si maličké zvykne na škôlku a začne sa začleňovať do spoločnosti, to už je lepšie. A čím je staršie, tým by som sa viac tešil na jeho/jej výchovu.

Regina, dobre si to popísala - uvedomil som si, že možno keby som tie 3 prvé roky nejak prežil a spolu s manželkou by sme to nejak zvládli, že by to nemuselo byť všetko také strašné. A že nakoniec by som bol aj rád a išlo by to. Možno by som aj bol dobrým otcom, ťažko povedať takto a teraz. Treba mi aj zarátať ten aspekt, že by išlo o moje vlastné dieťa, takže by som naňho pozeral inými očami, než na cudzie, čím by sa vytvorila celkom zvláštna pôda pre nový druh motivácie postarať sa oňho a vychovávať ho aj keď má pod 3 roky veku...

---

Dnes sa mám uspokojivo. Rodičia ma vysielajú na jarmok im kúpiť cigánske, tak voľakedy čo chvíľa tam pôjdem skúsiť prekonať sa. Inak nič špeciálneho nerobím... Skôr sa poflakujem. Bolia ma kríže, asi som spal odokrytý... natrel som si to Voltarenom Forte. Neurotické príznaky mám umenšené. Iné príznaky sú na tom, zdá sa, akceptovateľne. Trápi ma však únava - verím však, že to konkrétne dnes môže byť povzbudzované hlavne počasím..

---

Prajem všetkým pokojný deň.
Matej

Ahojte, drahí priatelia!

Neviem si pomôcť, ale tá apatia sa NEDÁ VYDRŽAŤ!!! To je neznesiteľné. Celé dni nie som schopný vykonávať nejakú zmysluplnú činnosť. Aj keď niečo robím, ide to len nasilu a mám sto chutí nechať to tak a nerobiť nič. Len ležať. Iba internet ma baví, ale nemám tu toho veľa, čo by sa mi chcelo pozerať. A inhibovanosť je obrovská. Taký jeden tanier a príbor umyť po sebe - aj to je neskutočne ťažká úloha. Umývam a neviem sa dočkať, kedy to už budem mať za sebou. Aj zuby vyčistiť, aj umyť sa, aj nos vyfúkať - to všetko mi ide hrozne ťažko. Dokonca iba vstať a zatvoriť dvere alebo okno, keď je povedzme prievan, mi robí problémy. Ja neviem, čo sú to za choroby, tieto psychózy. Oberajú ľudí o možnosť normálne žiť a fungovať a tešiť sa zo života. Stále cítim tú neskutočne intenzívnu nudu. Ale samotná nuda asi nie je z choroby. Choré je to, že celý deň nič normálne nerobím. V takom prípade aj zdravý človek by sa nudil. Ale mne sa naozaj do ničoho nechce. To je ako väzenie, inak povedané basa. Aj väzni sa asi nudia. Ja žijem fakt ako človek odsúdený na domáce väzenie. Od r. 2008 som nebol nikde na návšteve, na žiadnom výlete, stále som len doma. A ako ja môžem niekam ísť, keď všade pociťujem strašný stres. Už ani do stacionára nechodím. Tam bol stres, a tiež taká istá nuda, ako aj doma. Nič sa mi tam nechcelo robiť. A ak som aj niečo robil, išlo mi to veľmi ťažko. No keď pozerám na internete stránky rôznych stacionárov, rehabilitačných stredísk či chránených dielní, keď vidím tie fotky, alebo keď niečo také dávajú v TV, pripadá mi to ako úplne fantastické prostredie. Priam rozprávkové. Ale skutočnosť je pre mňa hrozne nudná. Kedysi ma veľmi fascinovali základné umelecké školy a centrá voľného času. Tam deti kreslia, modelujú niečo, hrajú na hudobné nástroje. No tiež hotová rozprávka. V jednom centre voľného času som raz aj bol, keď sa tam konal deň otvorených dverí.
Chce sa mi zažívať niečo zaujímavé, mať príjemné dojmy. A tie príjemné dojmy ja práveže nemávam. Len občas, možno raz za dva týždne. A trvá to asi len 2 sekundy. Taký záblesk. Neviem, či ma o tie dojmy oberá choroba, alebo lieky. Však bez tých dojmov je len dookola nuda. Ja keď pozerám TV, neviem vydržať pri jednom programe dlhšie, než pár minút. Stále donekonečna musím prepínať a prepínať. Lebo sa nudím. Nič na mňa nepôsobí. Sú niektoré témy, o ktoré mám aký-taký záujem, ale ani to nedokážem pozerať. Nevydržím pri ničom. Tí režiséri sú šikovní, oni vedia, ako nato. Ako na divákov zapôsobiť. Robia všelijaké efekty, hru svetla a tieňov, západ slnka a aj hudbu k tomu dajú nejakú peknú. Ale na mňa nič nepôsobí.   To je asi anhedónia. Nič mi neprináša potešenie.      

Takže tak. A vyšiel z toho takýto pesimistický príspevok. Ale dobre, že máme toto fórum. Aspoň to nás baví - čítať a písať príspevky. Je to protiapatický prostriedok. Aj ja som sa teraz, pri písaní tohto príspevku odreagoval od apatie. To je dobré.  

historik

A ako ste na tom Vy? Mávate z niečoho príjemné dojmy?

Ahoj historik

Niekedy mávam Tvoje pocity aj ja, pričom v minulosti som ich mával veľmi často. Ako príčiny som si sám v sebe vtedy označil tieto veci:

• niektoré druhy antipsychotík, najmä u mňa tak pôsobil risperidón v Rispene alebo Risperdale, tie mi tento mínusový príznak umocňovali (najmä tú časť o anhedónii a neschopnosti vytrvať pri jednej činnosti dlhšie)
  
• nazacielené dni, neprítomnosť životného cieľa, alebo zmyslu života, či zmyslu svojich dní alebo aktivít
  

Ako riešenia som vzal tieto veci:

1. postupom času došlo k výmene antipsychotík, najmä keď som mal Invegu, tak pôsobila výrazne protiapaticky a vzbudzovala činorodosť... tiež aj Abilify rovnako... Zyprexa na mňa pôsobila v tejto veci neutrálne, teda ani proapaticky, ani protiapaticky. Risperdal Consta bol tiež u mňa neutrálny v tejto veci.
   
2. V ére Risperdalu Consta (2010-2014) som mával apatické stavy a anhedóniu vlastne ani nie tak zo samotného lieku, ale skôr kvôli spomínanej nezacielenosti svojich dní. Výrazná nuda bola spôsobená všeobecnejšou životnou nudou. Vtedy by som Ti doporučoval pracovať na svojej motivácii niečo konať. Na to primárne slúži tzv. motivačná literatúra, je jej dnes veľa a mnohé texty nájdeš aj zdarma na internete (ak by si nemal príležitosť si ju ísť kupovať). Možno Ti v tejto súvislosti chýba nejaký konkrétnejší cieľ života - ten kresťanský je dôležitý, ale je dosť všeobecný, zatiaľ čo by si potreboval zacielenejšie dni, aby Ťa to motivovalo, že niekam Tvoj život speje, nejak sa vyvíja a vieš kam kráčaš. (možno by som Ti v tejto veci ako veriacemu doporučoval knihu "Načo som vlastne tu?" od autora menom Rick Warren, je to nová publikácia v slovenčine, vo svete bestseller, akurát ju aj ja čítam, môžeš si ju objednať aj na kníhkupectve Zachej.sk, je to motivačné a zároveň kresťanské (v súlade aj s katolicizmom aj s ortodoxiou), čo by bolo pre Teba ako stvorené, si myslím).
   

Je však pravda, že tieto dva hlavné dôvody apatie a anhedónie idú ruka v ruke. Čiže niekedy sa to nepodarí prelomiť, keď lieky pôsobia výrazne proapaticky. Najmä staršie typy liekov sú také. Je to teda naďalej v istom zmysle zápas so samým sebou

Každopádne držím Ti moc palce, historik. Posielam chlapské a bratské objatie.

historik napísal:Mávate z niečoho príjemné dojmy?

Občas áno. Teraz to býva o trošku lepšie než voľakedy. Ale napr. telkáč ma moc nebaví, neviem pri ňom obsedieť. Keď sa hrám na PC hry, tak tiež ich rýchlo striedam a po hodinke som už "vyhraný". Teraz, keď mám dovolenku, tak som týždeň doma, a cítim viac než inokedy, že nemám čo robiť a že ma máločo zaujíma a baví. Máme spoločné, že nás baví internet - aspoň teda do istej miery. Najčastejšie príjemné dojmy mám z internetu, z tohto fóra, z rozhovorov s rodičmi, a potom z nejakých tých maličkostí života, ak na ne mám zrovna náladu.

Ale zväčša vediem dosť suchopárny život. Tiež nikam nechodím, iba do tej práce.

Srdečne Ťa, historik, pozdravujem.
Matej

Ahojky

Dnes mám taký zvláštny deň. Aj som sa venoval nejakým tým povinnostiam, aj som relaxoval, aj som sa kŕmil jarmočným jedlom. Aj som bol vonku mimo bytu. Aj mám rozpačité pocity z budúcnosti, zo seba samého, vlastne zo všetkého. Na jarmoku som nebol tento rok, lebo stále pršalo a nejak ma to tam neťahalo. Momentálne sa dnes mám rozpačito. Mám zmätené pocity - som kapánek nervózny a mám rôzne obavy a strachy. Vcelku sa cítim nepohodlne.

Fyzicky ako-tak. Chudnutie nič moc.

A ako sa máte Vy? Čo porábate?

Matej

Ahojte,
dnes som mal 2 udalosti, na ktoré som sa dlhšiu dobu tešil. Jedna - kúpil som si írsku píšťalku. Clarke original. Mám už inú - Meg, ale tú mi dcérka praskla, takže už vyššie tóny nedáva tak pekne (alebo to zle chytám a fúkam ). S predávajúcim som si myslel, že trošku viac pokecám, no asi som nezvolil správnu nôtu, alebo sme si nejak nepadli. Ale hneď som vyskúšal, znie trochu mäkšie než tá čo som mal. Tak sa teším na nové pesničky, ktoré sa s ňou naučím. Druhá vec - stretnutie s Narativom. Na to som sa už tešil dlhú dobu, začali sme si písať o otvorenom dialógu. Na stretnutie som zašiel s mojou ženou a obaja z toho máme dobrý pocit, možno sa rozvinie aj nejaká dlhodobejšia spolupráca. Spomenul som im teda toto fórum aj stránky schizo.sk, zdá sa, že to je celkom jedinečný počin v našich končinách. Tak uvidíme kam nás to všetko zavedie. V stredu idem ešte k mojej psychiatričke, tak jej chcem o tom porozprávať. Uvidíme nakoľko bude mať čas či záujem o tieto veci. V týždni nás čaká ešte nejaké jednanie kvôli rekonštrukcii kuchyne, ale to je už mimo "duševno".

Vo štvrtok sa na niektorých z vás teším, je to teda 18:20. Hovoril som si, že to dám zas na magicky termín 18.09.2014 18:09, ale tak skoro by som to asi nestíhal z práce, tak to dávam na 18:20.

Pekný večer, prípadne už deň ak to čítate až po polnoci.

J.

Ahojte,

co sa tyka vhodnosti a nevhodnosti stranky je podla mna individualny nazor. Moja psychiatricka sa s touto myslienkou stotoznuje a podporuje ma v tom aby som pisala. Povedala mi, ze mi nie len ulavi ked to napisem ale ze cenna je aj spatna reakcia spolupacientov, ktori najlepsie vedia pochopit ako sa citim, co prezivam a co sa so mnou deje.

Inac sa mam dobre som uz viac ako mesiac bez hlasov a bludov a mam sa primerane, to znaci ze na sebe nepozorujem ziadne extremy. Pani doktorka mi musela trosku znizit lieky lebo som mala EPS ale teraz je to uz v pohode zaroven sme zvysili akineton a vratilo sa to do normalu.

Majte sa pekne s pozdravom Venusa

Ahojte.
Tak ja by som sa zajtra rada pridala,snáď stihnem.
Aj mne to tu pomáha,lebo mám veľa krát pocit,že mi v bežnom živote málokto rozumie. Viem,že sa snažia,ale proste to nejde...
A ako sa mám? Dosť depresívne,aj keď sa snažím,aby tým moje okolie netrpelo. Ale som veľmi ubytá. Večer,keď si ľahnem do postele, tak neviem zaspať,chodia mi hlavou myšlienky a nie a nie ich zastaviť. Veľmi ma to trápi,ráno musím vstavať do roboty a potom som aj 3hodiny úplne unavená a večer neviem spať. Neviem,či som sa správne vyjadrila.

Prajem vám pekný večer alebo deň,podľa toho,kedy to čítate... A verím,že sa máte aspoň vy dobre.

Ahojte,

mám sa vcelku dobre, az na brnenie v nohách, niekdy skrz to neviem ani zaspat. Sú to zrejme telesné abstinencné príznaky zo znízenia antipsychotík, lebo vcera som si zabudla dat Abilify a tu bolest v nohách som cítila tak intenzívne az kým som si liek, ktorý betiem ráno nedala hoci bol uz podvecer. Potom to brnenie ustalo. Inak sa mám fajn, stále sa cítim aktívnejsia nez predtým, uz sa aj spánok upravil a 1kg som aj zhodila.

Som vďačná za toto forum. Chodím sem denne a urcite neprestanem aj ked sa prestahuje.

Majte sa fajn, nech sa vám v boji s chorobou darí!