Ako sa dnes máš? 4

Tak už som tu. To predsavzatie som dodržal. Na začiatku som mal elán a išlo to ľahšie, ale potom ma to už nebavilo. Nakoniec som sa na tú robotu poriadne napajedil a pracoval som rýchlo. Až sa mama čudovala, že mi to tak dobre ide.

Ahoj

Čo mám nové? Vlastne dokopy nič takého, čo by som tu chcel tlmočiť. Ale inak je pravda, že čo sa týka tej témy o uzavretosti, tak ja som zase príliš rozvláčny a veľavravný. Vybuchol by som, keby som sa nemal komu zverovať. Dosť dobre mi na to pomáhajú rodičia, hovorím im všetko možné, čo sa mi víri hlavou a aj pocity, názory, postrehy, zážitky, skúsenosti. A to dosť obšírne a ukecano - človek by povedal, že až otravne. V poslednom čase dosť zdieľam svet aj s kolegyňami v práci, ale tam máme teraz z vedenia tlak na proaktívny predaj, takže už nemám toľko času - musím totiž každého zákazníka osloviť a ponúknuť mu svoje rady či pomoc. Minule bol na mystery-kontrole jeden vysokopostavený, a veru sa sťažoval, že som ho neoslovil. Vraj si 10 minút pozeral knihy a ja som za ním neprišiel. V tieto tri pracovné dni (st-št-pi) som sa však výrazne, myslím, polepšil a oslovil som 90% ľudí, pričom asi 65% sa mi poďakovalo s tým, že si "len pozerajú". Ja osobne nemám rád v obchodoch, keď ma predavači oslovujú, lebo keď niečo potrebujem, tak sa sám prídem opýtať. Naša firma však má inú politiku, tak som sa musel teraz dôsledne prispôsobiť.

V sobotu včera som mal málo energie. Skôr som relaxoval pasívne. Dnes som o čosi aktívnejší. Psychicky sa mám pomerne v poriadku. Aj neurotické prejavy sú poslabšie. Nálada ustálená, no zraniteľná - našťastie však len vždy nakrátko, na pár hodín maximálne. Fyzické veci zlepšené. Chudnutie - stále bojujem o zobrazenie magickej osemdesiattrojky na váhe, momentálne sa to vyšvihuje na 84,1 kg. Mal som žracie dni, takže som uvidel aj osemdesiatpäťku znovu. Zapracoval aj mcdonald. V tento víkend to však zase ide pekne dolu, prispelo určite aj mierne cvičenie na elipťáku a preferencia bielkovín a coly zero.

Uvažujem nad prestupom na inú vysokú školu. Je to taký tretí plán. Prvý je rok počkať a účastniť sa jazykových kurzov. Druhý je ísť študovať magisterské sem do Trnavy, odkiaľ už teraz čakám vyjadrenie k mojej prihláške. Tretí plán vznikol dnes na základe už dávnejších úvah. Napísal som mail, či je to možné tak, aby som nastúpil už v septembri, tak uvidím, ako sa mi študijné danej školy vyjadrí. Dám vedieť.

Na audioteke.cz som si vyhliadol audioknihu o sebekázni, ktorá sa mi páči, takže si ju asi kúpim. Je z tých lacnejších a dá sa stiahnuť ako mp3. Niečo také sa mi teraz zíde, lebo keď upadnem do určitej lenivosti, tak potom aj zanedbám hygienu, a v robote mám stále strašne deptavý pocit, že mám mastné vlasy alebo že možno azda smrdím. A moje kolegyne sa tak pekne voňajú a starajú sa o seba, a ja im tam budem páchnuť. Tak sa z toho bojím a občas mám aj podozrievavé pocity, že reku ma kvôli tomu ohovárajú. Mám proste vtedy ťaživé pocity a myšlienky. Doteraz sa mi vždy vyplatila sebakázeň vo všetkých poliach života ako najlepšie riešenie všemožných starostí. Tak snáď mi aj tá nahrávka trošku pomôže nakopnúť moju motiváciu.

Inak sa mám subjektívne vlastne dobre. Bojím sa to takto písať, lebo to môže znieť ako vychvaľovanie a nerád by som niekoho zarmucoval alebo pohoršoval. Naozaj to myslím len ako zdieľanie svojich pocitov, myšienok a činností, totožné so zmyslom tejto forumáckej témy.
Prajem Vám všetkým mnoho stáleho zdravia a mnoho potešenia, aj drobného i väčšieho, vo Vašich životoch.

S pozdravom
matej

Ja som to dokázal! Zdôveril som sa bratovi a mame s tým tajomstvom – že som napísal mail svojmu bývalému triednemu. Prezradil som im aj to, že som pred niekoľkými rokmi (!) poslal mail aj ešte jednému profesorovi a jednej profesorke z toho gymnázia. (Pozn.: Tých tajomstiev mám ešte neúrekom. Niektoré v sebe nosím už aj zo 20 rokov. Je to naozaj devastujúce). No tak poviem vám, že to išlo hrozne, ale naozaj hrozne ťažko. Vysvetlil by som to nasledovným prirovnaním. Keď v sebe niečo tajím, je to ako keby na mne ležalo 100-kilové závažie. A ak sa rozhodnem ísť s tým von, vtedy, keď sa na to odvažujem a keď to hovorím, tá záťaž vzrastá na tonu. Je to taký blok, lebo za tú „strašnú skutočnosť“, ktorú tajím, sa veľmi hanbím. Po tom, ako to všetko so seba vyrozprávam, zostáva na mne ešte ležať 50-kilové závažie. To je pocit hanby, lebo tí, komu som sa zdôveril, už vedia o tej „strašnej skutočnosti“. Takže oplatí sa dať to zo seba von; aj keď to úplne nepomôže, trochu sa uľaví. Avšak uskutočniť to je nesmierna námaha. Chce to riadnu dávku odvahy...

Matej, a ty nikdy nemávaš žiadne tajomstvá? Neexistujú také veci, o ktorých nedokážeš hovoriť? Teraz od Teba samozrejme nežiadam, aby si mi niečo prezradil, ak také čosi existuje. Ja sa len pýtam. Vieš, lebo ja som veľmi prekvapený tým, čo si o sebe napísal.

Matej Skalík napísal:

Ale inak je pravda, že čo sa týka tej témy o uzavretosti, tak ja som zase príliš rozvláčny a veľavravný. Vybuchol by som, keby som sa nemal komu zverovať. Dosť dobre mi na to pomáhajú rodičia, hovorím im všetko možné, čo sa mi víri hlavou a aj pocity, názory, postrehy, zážitky, skúsenosti. A to dosť obšírne a ukecano - človek by povedal, že až otravne.

Mal som pocit, že všetci psychotici sú uzavretí do seba. Ba vlastne poznám aj takú pacientku, ktorá sa s každým dá do reči a rozpráva kadečo. Ale ja som taký upriamený na seba, a preto asi slabo vnímam okolitý svet.

Myslíte, že zažijeme lepší svet? Naozaj neviem, či som nenormálna ja, alebo to okolo... Strácam niť... odvšadiaľ počujem samé nezmysly. Aj ostatní ich počúvajú, ale vôbec nevnímajú, ale ako sa to dá nevnímať? Jak vôbec ľudí môžu napadať tak trapné veci? Úhrančivý lesk! Doživotne garantované splátky! Vlasy VYZERAJÚCE zdravo! Švajčiarsky kolagén novej generácie! Neviem, ako váš pupok, ale ten môj to vôbec nechápe! Také drýsty! Ide to dole vodou.... Poznáte pesničku, kde sa spieva: „nosila sem střevíčky sedm dlouhejch let..“? koľko vám vydržali posledné značkové topánky? Mne 3 mesiace... Hrdzavie mi odkvapkávač na riad... Orchidea je napustená atramentom... V hovädzej konzerve je viac bravčoviny, ako hovädziny... v tescu je hrozno z indie... Poisťovňa mi poslala dva šeky, vraj preklep... V správach ukazujú obhoreného ježka.... Pane Bože! Keď si predstavím, čo sa tam dialo, kým sa ten jež dostal na tú blbú obrazovku, tak ma ide roztrhnúť! Chcem sa zobudiť, toto nemôže byť realita! A ak je, tak nie ja by som sa mala liečiť!
Máte depku? Myslím, že je to normálne, keď nemáte žiadne istoty.
Sociálnu fóbiu? Čudujete sa, keď nikdy neviete, kto vám dnes rozpára brucho?
Panický strach – viete, čo jete? Kto sú vaši blízky? Čo bude zajtra?
Autizmus? Keď sa nijak neviem zmieriť s týmto svetom, aspoň ten mozog má rozum a vymyslí si iný...
Áno, áno, ja viem, toto je pritiahnuté za vlasy pekne ztuha... Ale strašne ma štve, že sa tu snažím byť „normálna“, ale tá „normálnosť“ vlastne normálna vôbec nie je... Sa budem donekonečna snažiť, a jedného dňa sa zobudím a zistím, že som 1000 x horšia ako predtým, keď som „normálna“ nebola... Má to vôbec cenu?

Ahoj, kwecko!

Spôsob, akým vnímame a hodnotíme samých seba a okolitý svet závisí od toho, aké okuliare nosíme.

Depresia nám pred oči nasadzuje čierne okuliare a cez ne sa nám všetko javí pochmúrne, nevyspytateľné a zákerné. Zdá sa nám, že na tomto svete je omnoho viac zla ako dobra, že sú tu samé našťastia, prírodné katastrofy, havárie, zločiny, podvody, aféry atď. Stačí si pozrieť správy v televízii a skalopevne sa v tom utvrdzujeme. Svoju pozornosť zameriavame len na to negatívne.

Naproti tomu, keď prežívame obdobie mánie alebo hypománie, nosíme ružové okuliare, ktoré všetko naokolo a aj nás samých sfarbujú do veselých farieb. Zrazu máme pocit, že život je krásny, že to ide ľahko, naša zem je plná dobra a šťastia, na každom kroku stretávame milé, láskavé a príjemné osoby. V hociktorej situácii nachádzame všeličo pozitívne. Mnohé veci sa nám páčia, dokážeme vnímať krásu všade okolo seba. Stačí, že sa nám niekto na ulici prihovorí, a už ho považujeme za najlepšieho priateľa a cítime, že sme obkolesení samými dobrými ľuďmi.

Mňa tiež niekedy pochytí poriadna dapresívna fáza. Vtedy doma hovorím, že na tento svet sa ani neoplatí narodiť, lebo tu je viac utrpenia ako niečoho príjemného. Mám apatiu, nič ma nebaví, nič sa mi nechce robiť. A som z toho nesmierne zničený. Len celé hodiny ležím v posteli prikrytý dekou alebo sa prechádzam po byte z izby do izby ako nejaký trestanec a myslím na to, aký som ja nešťastný. Mám pocit, že všetko je zbytočné, slovom, nanič. Také apatické obdobie som mal aj teraz, asi od minulého štvrtku až do včerajšieho večera. A dnes si už aj pospevujem, je mi veselo.

Pamätám si napríklad to, že keď som na konci roku 2005 mal hypomániu, dosť sa mi páčili autá. Futbal a hokej som vnímal ako akési "posolstvo mieru". Veď v minulosti boli kruté vojny (ktoré síce niekde sú sj dnes), ľudia bojovali a teraz súperia len takouto mierumilovnou formou - v športových zápasoch. V tom období som aj 5-krát denne chodil von so psom. Bývam v obci a tu je zvykom zdraviť sa ľuďom. Tak to ma veľmi bavilo. Každý sa mi odzdravil a ja som z toho bol nesmierne šťastný. Tešil som sa aj tomu, že sa konajú rôzne kultúrne podujatia, že sú výstavy v múzeách a galériách. Keď o tom vysielali reportáž v televízii, mal som z toho radosť. Aj keď v správach ukazovali nejaké smutné udalosti, ja som aj v tom nachádzal nejaké pozitíva. Doslova som si hovoril, že svet je čím ďalej tým lepší.

Ideálne je to vdedy, keď máme neutrálnu náladu, keď nie je ani mánia, ani depresia. V takom stave máme schopnosť hodnotiť veci viac-menej realisticky.

Takže naše postoje sú ovplyvnené naším psychickým stavom. O tejto problematike už niekde tu písal Matej Skalík. Inak, on na svojej stránke http://schizoafektivna-porucha.webnode.sk/moj-schizoafektivny-pribeh/faqcbm_787801/8/ spomenul aj to, že keď nie je v danej fáze, nevie ju dobre popísať, pretože až tak veľmi sa zmení emočný náboj a myslenie. U mňa to funguje asi podobne.

Milá kwecko! Z toho, čo píšeš, usudzujem, že v súčasnosti prežívaš depresívnu epizódu. Želám Ti preto, aby si sa z toho čo najskôr dostala a znovu nad sebou zbadala jasné slniečko zohrievajúce tento svet, v ktorom je aj nemalo dobra, šťastia a lásky.

Pozdravujem a prajem krásny deň.

historik

Ahoj historik, ďakujem za odpoveď
no prúser je v tom, že ja sa cítim byť v tej neutrálnej fáze!
Prežila som 9 mesiacov bez liekov, a podľa psychiatra o ďalšie tri budem vedieť, či som z toho vonku.

...či som... zdravá...

A tak kukám na okolitý svet a zbieram inšpiráciu ako sa správať, keď budem zdravá. Ale nepáči sa mi to. To myslenie je buď stereotypné (=šťastné) alebo pokrivené kadejakými zážitkami (=nešťastné). Podľa všetkého do jednej z tejto kategórie spadnem. Takíto sú zdraví ľudia a ja nemám nejakú nadsilu zmeniť ich. Takže z toho vyplýva, že oni zmenia mňa.
Proste mám strach, čo zo mňa bude, lebo si vôbec nepamätám, či som vôbec zdravá bola. Odkedy si pamätám, boli to len depky, pocity menejcennosti, bludy, izolácia... Za chvíľu vyzdraviem, a zistím, že som nejaké vyslovene zlé monštrum! Chcela by som si nechať manickú fázu, tá bola vždy fajn...

Bože môj, jaká som ja krepá! Bojím sa byť zdravá

Ahojte, priatelia!

Dnes som bol druhýkrát v dennom stacionári. Venovali sme sa tam ručným prácam. Dve fľaše som oblepil šnúrkou. Navštívili sme aj múzeum, kde je teraz výstava vedeckých hračiek. Zatiaľ som v tej spoločnosti viac mlčal, ako rozprával. Musím si zvyknúť. Verím, že čoskoro sa tam budem cítiť uvoľnenejšie. Ale bolo to zaujímavé, určite mi prospeje, keď budem chodiť medzi ľudí.

Ahojte, drahí priatelia!

Môj deň sa dnes začal neskoro. Zobudil som sa asi o 12-tej, lebo včera som veľmi málo spal. Boli to približne len 3 a pol hodiny. Veď som bol v tom dennom stacionári, a keď sa niekam chystám, v tú noc mám problém zaspať. A potom som včera musel skoro vstávať. Takže dnes som ten spánok dobiehal. A po prebudení od tej 12-tej až do pol druhej som ležal v posteli. Nechcelo sa mi vstávať. Bol som zamyslený a... asi aj smutný... Teraz je niečo konkrétne, na čo stále myslím. Radšej vám to, milí priatelia, prezradím o niečo neskôr. Uvidím, ako sa to bude vyvíjať. No ale s touto chorobou sa asi ďaleko nedostanem... Ale veď čo sa tohto týka, tak nejdem ďaleko, nechcem veľa... Je to niečo úplne bežné a ja to nemám... Obávam sa, že v mojom prípade to zostane len v rovine snov...

Dnes som prečítal viacej starších príspevkov na tomto fóre. Baví ma to a tomu sa teším. Keď som bol pred pár dňami v miernej depresívnej fáze, ani to ma nebavilo. A tým, že ma to nebavilo, som bol veľmi sklamaný. Teraz som sa vrátil do normálu a zas tu trávim čas. Toto fórum je fantastické a mne spríjemňuje život.

A čo sa týka exhibicionizmu, tak niečo z tejto vlastnosti asi mám. Ja pociťujem silné nutkanie chváliť sa svojimi schopnosťami a úspechmi. Zdá sa mi, že som rád, keď som v stredobode pozornosti, ale zároveň v takej situácii pociťujem diskomfort. Ale na tomto fóre prispievam preto, že ma nesmierne baví písanie. Ja by som písal vo dne, v noci (aj to tak niekedy robím ). Tu môžem vyjadriť to, čo by som radšej nikomu nehovoril. Ja veľa myslím na chorobu a tu tie myšlienky môžem zo seba vypustiť. Môj exhibicionizmus sa tu prejavuje v tom, že uverejňujem svoje literárne diela v Kútiku literárnej tvorby. Mám chuť ukázať, čo dokážem napísať. Hanbím sa za to, že sa predvádzam. Ale mal som veľmi dlhé obdobie (asi 3 mesiace), počas ktorého som nič nenapísal. A keď som sa zaregistroval na tomto fóre, zrazu ma začalo baviť skladať básničky na povzbudenie a tak. Takže sa venujem biblioterapii - písaniu.

Pozdravujem vás všetkých a prajem vám príjemné strávenie zvyšku dnešného dňa.

historik

Ahojte priatelia,

dlho som sa neozvala lebo som mala depresivnu fazu a velmi som sa odlucila od kontaktu s ludmi. Teraz ale znova pocitujem potrebu podelit sa s vami o to co ma trapi.

Podala som si ziadost o zvysenie ID, moja doktorka mi povedal ze s diagnozou F20.0 mam narok na plny ID, navyse som vysoko farmakorezistentna a tak mam kazdy den sluchove halucinacie. Podla spravy od psychologicky sa neviem orientovat v realite a aj napriek vysoko nadpriemernemu IQ ho neviem vyuzivat v racionalnom premyslani.

Tearz travim vacsinu casu doma a snazim sa cvicit pretoze podla doktorky by cvicenie mohlo vylucit nejake tie endorfiny a tak by som potlacila silnu depresiu. Najtazsie na tom je, ze s depkou sa len tazko dotlacim k nejakej aktivite a vacsinu casu travim v apatii, premyslanim co by som chcela ale nedokazem to. Mam silnu oporu v mamke ale aj ona uz niekedy nevladze bojovat s mojimi priznakmi.

Obcas myslim na samovrazdu ale neurobila by som to. Bojim sa smrti, bojim sa, ze by som ublizila ludom, ktori ma lubia. To by som nedokazala. Som zbabela este aj v tomto.

Prijemny den

Ahoj, venusa!

Depresia nás veru vie poriadne vytrápiť. Ja tiež mávam apatiu, keď som v depresívnej fáze a veľmi mi to vadí, lebo sa hrozne nudím. Nič sa mi nechce robiť. Je to niečo podobné, ako keby som napríklad celý deň sedel v čakárni u lekára. Tam býva veľká nuda. Len v ostatnom čase tá depresia u mňa nemá veľkú silu, lebo ma zachraňuje toto fórum.

Ale je dobré, že si sa nám ozvala, že si sa rozhodla podeliť s nami so svojím prežívaním. Je mi ľúto, že máš tie halucinácie. A čo sa týka cvičenia, tak ja si tiež dávam predsavzatia, že budem cvičiť, lebo to je zdravé. A dnes sa mi aj podarilo trochu si zacvičiť. Asi je dobré nevymáhať od seba až tak veľa toho cvičenia, aby to nás príliš nezaťažovalo. Trochu sa treba rozhýbať a pochváliť sa: "Ako ťažko mi bolo a ja som to zvládla!"

Tak ten dôchodok Ti snáď zvýšia, lebo je predsa nemysliteľné, aby si si v takom stave hľadala prácu čo i len na polovičný úväzok.

Keď sa mi v roku 2004 výrazne zhoršil stav, tiež bolo vidieť na mojej mame, že je to ťažké aj pre ňu. Mne vtedy našťastie pomohla nemocnica. Síce som sa tam za dva roky dostal 3-krát, ale nakoniec mi zabrali elektrošoky. Mamy nás majú nadovšetko rady a prajú nám len to najlepšie.

A tie pochmúrne myšlienky sú naozaj nepríjemné. Ja som to tiež občas zažíval, až kým som nenašiel toto fórum. V knihe Objavte cestu, ako ísť ďalej, ktorá je určená pre pacientov so schizofréniou a ich príbuzných, sa píše:

Niekedy sa vám možno zdá, že všetko je zlé a že život je až príliš ťažký. ....... Dôležité je uvedomiť si, že nie vždy sa budete takto cítiť..........

Viem, že takáto myšlienka sa ťažko akceptuje tomu, kto má depresiu povedzme 3 mesiace. Možno to ešte nejaký čas potrvá, ale keď sa z toho dostaneš, povieš si, že ublížiť si by bolo škoda a že sa oplatí žiť.

Drž sa, milá venusa, a ozvi sa nám niekedy zase. Posielam Ti objatie a kvetinku.

Ahojte, no depresívna fáza je neskutočne krutá. Nikdy mi nič nepomohlo, mohla som cvičiť, čítať a na každý nápad priateľov a rodiny kývnuť, že "dobre, poďme" - aj tak to bolo nanič. Akurát som im zničila deň a štvalo ma to o to viac... Nič nepomohlo - NIČ... Proste som sa len snažila čo najrýchlejšie padnúť na úplné dno a pak sa to nahor odrazilo nejak samo. Raz to trvalo pol roka. Keby som nebola zbabelá pojesť tabletky, už tu dávno nie som...

Ahojte!

Tak teraz, večer, sa ma zase chopila apatia. A trvala až do tejto chvíle. (Z toho, čo som už o sebe neraz písal asi viete, kde sa teraz podela ).

Predtým som bol v záhrade, natrhal som jahody, a umyl som ich. Toto teraz robím každý deň a je to dobrá práca. Zaberá mi asi takmer 2 hodiny času, takže mám čo robiť. Pochutili sme si na nich a potom som trochu ležal.

Tak dúfam, že aspoň dnes v noci budem spať. V utorok by som mal ísť na imunologickú ambulanciu. To bude prvýkrát. Dal som si urobiť testy, robili mi odbery, aby sa zistilo, akú mám imunitu. Lebo sa na mňa často lepia všelijaké choroby. Chrípka našťastie ani nie a aj prechladnutý bývam len raz za zimu. Ale vyskytuje sa u mňa všeličo iné. No a keď tam pôjdem, navštívim aj denný stacionár, na čo sa veľmi teším. 11 rokov som presedel doma a nikam som nechodil. Tak teraz konečne som sa dostal medzi ľudí. Doma som s bratom a mamou. Otec pracuje v zahraničí a chodí domov na dovolenku niekoľkokrát do roka. Aj nedávno bol tu. Vždy nám dovezie plnú tašku cukríkov a potom máme sladký život.

Dnes som si pozrel jeden príbeh v Pošte pre teba. Zaujal ma. To je dobre, lebo ja televízor pozerám len minimálne.

Dúfam, že zajtra si nájdem niečo zaujímavé. Bolo by dobre, keby som sa donútil čítať knihu, ktorú som si požičal v knižnici. Ale pravda je asi taká, že pri tejto chorobe je lepšie venovať sa niečomu, čo ide ľahšie, s chuťou, čo človeka baví a prináša mu radosť. Je fajn, keď máme takú činnosť, na ktorú sa tešíme. Bodaj by každý z nás si niečo také našiel. Možno pomaličky dokráčame aj k nejakým úspechom.