Ako sa dnes máš? 4

Čaf   

Víkend som prežil ledva-ledva. Mal som dosť náročné stavy. Napríklad včera som bol v práci a bolo to na nevydržanie. Strašne som chcel utiecť. Alebo si ľahnúť na zem a vykašľať sa na všetko. Veľmi mi bolo psychicky zle, silný tlak, výčitky, prázdnota, napätie, stres aj z maličkostí. Nevedel som sa k ničomu prinútiť - akákoľvek malá požiadavka na mňa sa mi zdala zotročujúca, ťažká a stresujúca.

Ale super bolo, že mám jednu skvelú kolegyňu, ktorá je staršia odo mňa a má veľa skúseností a naozaj zrelé názory. Sme sa niekoľko hodín rozprávali a hoci som nešiel do detailov, dosť som jej opisoval svoje pocity. A ona mi radila a veľa ma obohatila. Mnohé jej pohľady som prevzal a akceptoval. Po tom, ako som sa u nej vykecal, tak mi odľahlo na duši a začalo mi byť postupne lepšie. Uvažoval som krátko predtým aj nad psychologickou pomocou, že reku by som si zaplatil nejaké tie sedenia. Zdá sa, že teraz to zatiaľ nie je ešte nutné. Po takej štvrtej poobede som začal byť na tom lepšie.

Najhoršie je, že ja som strašne emocionálny typ človeka, a nie racionálny. Takže keď mi niekto v niečom intenzívne poradí, tak moja dubová hlava si z toho rozhovoru neodnesie argumenty, ale dojem, citové dojmy, aké som mal, keď mi bolo povzbudivšiemu lepšie. A ten má tendenciu po určitej dobe vyhasnúť, a preto sa akoby tento "emocionálny argument" stratí a ja sa zase vraciam k pôvodnému problému, akoby bol neuzavretý a nevyriešený.

Preto celé roky riešim dokolečka to isté napriek tomu, že už sa to miliónkrát po racionálnej stránke vyargumentovalo.

Dnes sa mám trochu normálnejšie. Chcel by som rezignovať na veľké témy zmyslu života a podobné veci. Takisto rezignovať na veľké uznanie a veľké úspechy. Včera som išiel po ulici a pripadal som si veľmi maličký, jeden zo siedmich miliárd. Netrápila ma politika, ani hladomory, ani vojny. Bolo to niečo, čo je mimo mňa, lebo som cítil, že na to nemám dosah. Strašne mi to prišlo oslobodzujúce. Cítil som sa ako nejaký budhista, ktorý aby dosiahol rovnováhu a osvietenie, tak sa zriekol svojich ambícií a túžob a chcení. Byť jeden z maličkých a mnohých... to má svoje čaro. Môj spasiteľský komplex tak stráca pôdu pod nohami, čo je správne. Žiť si svoj maličký skromný životík tu a teraz. To treba a tak to treba.   Na okamih som bol na tej ulici aj šťastný. Po tom som v diaľke zbadal niekoho, kto sa podobá na niekoho známeho, a hoci som sa mýlil, aj tak mi to spustilo silnú úzkostnú reakciu (strašná dýchavičnosť, ťažoba na hrudi, červenanie, návaly krvi do tváre...). Čo už...   

Idem si pokračovať v žití svojho maličkého skromného životíka jednej zo 7 miliárd ovcí. Až keď sa takto uznám, že len veľmi málo odo mňa závisí, tak sa konečne môžem cítiť spokojnejšie a šťastnejšie.

So srdečným pozdravom
Matej
 

Ahojte priatelia!   

mám chuť dnes prispieť do fóra tak som sa rozhodla napísať...

Ako mám sa veľmi dobre, len dni idu pomaly a čas sa strašné vlečie, konečne už po milión krát som sa pustila do učenia angličtiny, ale ma to dôvod totiž na leto sa mi niečo črta len brigáda, ale je potrebne aspoň trochu angliny tak po par dňoch čo o tom viem som sa zase pustila do učenia.....a asi Vás už nudím tým, že stále sa začnem učiť a prestanem, ale presvedčila som, že ta motivácia na učenie je veľmi dôležitá .....ako už za tie dva roky som mohla perfektne hovoriť po anglicky keby som sa učila a ja som na to kašlala....a teraz zase začínam a figu si pamätám....a aj keď je tiež mala šanca, že ta brigáda vyjde aj tak som sa včera do toho pustila....takže sa s toho teším   

Cvičiť stále cvičím, ale som na rovnakej váhe...neklesá to...a už skúšam aj menej papať, ale zatiaľ váha stoji.....pokúsim sa viac cvičiť a niečo nove zase mam na pláne.....  

Pekný deň prajem  

Mischelll --->   

Ahoj všetci,

Mám na pocit strašné problémy so sebou samým. Som citovo veľmi labilný a trápim sa furt. Všetky oblasti môjho života sú rozhádzané, narušené a rozbité. Azda jediná oblasť, ktorá je uspokojivá, je že mám oboch rodičov a že mám kde bývať a čo jesť. Ostatné oblasti (vzťahy, zamestnanie, zdravie, citová stabilita, náboženská viera, závislosti, zmysel života, životné ciele, nádeje do budúcna, partnerský vzťah atď.) sú fatálne na tom veľmi zle a vôbec sa mi v nich nedarí. Najhoršia je tá citová labilita. Stále chodím zamračený a je mi psychicky zle. Som veľmi nervózny, podráždený, neviem sa na nič sústrediť, neviem si "dať pohov". Moje problémy sa mi zdajú neriešiteľné a cítim sa nepochopený, naprijímaný, nemilovaný, zlý, škodný, hlúpy. Včera som pozeral seriál, ako mladík v USA zastrelil pár policajtov v rámci svojho útoku na policajnú stanicu, ku ktorej ho dohnala jeho citová nestabilita a psychické problémy. Veľmi som po skončení toho seriálu plakal, najmä keď som si uvedomil, že hoci spravil strašné zločiny nedoziernych následkov, nerobil tak v návale zla, ale pod silným tlakom vnútorných psychických zranení. Keď ho potom zastrelili a on mladý 16ročný rukojemnícku drámu neprežil, tak som veľa plakal, až sa mi zapchal nos. Veľmi som sa cítil ako on, lebo aj ja mám silné tlaky vybuchnúť. Moja morózna nálada sa pretavuje do nutkania byť strašne podráždený. Cítim sa proste veľmi utrápene a akýkoľvek náznak nepochopenia nezvládam a osopujem sa naň.

V práci sú samé problémy. Všade inde v obchodoch normálne fungujú, len v našej prevádzke sa furt musia robiť kiksy. Vina je aj v tom, že máme zložitý počítačový interný firemný softvér, ktoré moje kolegyne počas mojej neprítomnosti musia zvládať, ale očividne nezvládajú. A tak sa robí kopec problémov, za ktoré berú všetci na zodpovednosť mňa a ja takéto veci neviem psychicky niesť. Od júna robím dvanástky a kolegyne na druhej zmene robia bezo mňa a ešte nebola v júni ich dvanástka, kedy by mi nevolali domov, že niečo zas nefunguje a že sa niečo zase pokazilo.   Neviem to brať odľahčene, neviem si to nepripúšťať pod kožu. Strašne ma to gniavi.

Mám citové problémy vo všetkom. Buď sa nenávidím, alebo v prípade podráždenosti sa hájim s hnevom ako niekto, kto má rád len seba. Žiadny zdravý stred neviem nájsť.

Prežívam strašnú životnú nudu, nezmyselnosť všetkého môjho snaženia, mohutné výčitky a pocity viny, keď niečo nespravím, čo podľa mojich pocitov by som akože mal robiť, lebo sa to údajne odo mňa očakáva. Neviem ani určiť, čo sa odo mňa očakáva. Mám pocit, že všetko a že mám asik spasiť celý svet, že až vtedy bude Boh so mnou spokojný. Cítim z jeho strany ustavičnú nelásku, nespokojnosť, vyžadovanie. Asi mám vážne znetvorenú vieru, ktorá ma silno zotročuje a je mi bremenom. Darmo verím, že skutočná viera taká nie je, keď ja neviem emocionálne precítiť pravú vieru... iba ju tak maximálne viem racionálne pochopiť, ale nie precítiť. A ja potrebujem emócie, zážitok, nie racionálny argument, totiž na tie väčšinou zabudnem behom jedného dňa.

Preto ani neviem vynadať mojim podriadeným, lebo ja zabúdam na ich kiksy. Jediné, čo si pamätám, je dojem, emócie, ktoré som mal pri ich kiksoch. Ale dojmom argumentovať nemôžem, keď sa ma pýtajú otázky typu "A čo takého som spravila zle, keď hovoríš, že stále niečo kazím?"

Dneska som ani na promócie sesternice nešiel, lebo mi je otrasne.   Neviem, čo mám so sebou robiť. Strašne závidím ľuďom, akí sú pokojní, vyrovnaní, sebacentrickí. Nemajú žiadne fatálne pocity viny, ani sa necítia otrokmi. Ani nemajú také emocionálne problémy. Pripadám si ako z iného sveta, asi z Jupitera. Riešim veci, ktoré väčšine ľuďom vôbec ani nezídu na myseľ, že by niečo také mohlo byť problém.

Aj teraz viem, že sa mám osprchovať a dať hygienicky do poriadku. Strašne ma však táto vízia unavuje, dráždi, stresuje. Tatino mi hocikedy povie "zbehni do schránky vybrať poštu". On nechápe, že to musím byť oholený, mať v poriadku vlasy a že nesmiem páchnuť. A keď to aj trochu pochopí alebo pripustí, tak nedokáže pochopiť, že je niečo takéto pre mňa zdrojom stresu.

Voľakedy sa na mne pohoršila filipka ohľadom umývania zubov. To je presne o tomto. Mám pocit, že mám také citové problémy, ktoré dokonca dokážu prekvapiť aj samotných iných psychiatrických pacientov a podľa mojich skúseností aj psychiatrov lekárov taktiež... A vlastne aj preto som vtedy na jej nepochopenie reagoval podráždene - to bolo vlastne úplne rovnaká morózna utrápená nálada, akú mám teraz. Proste mám pocit, že po 2 rokoch relatívnej stability a citového i psychického pokoja i remisie, sa mi vrátili zlé časy a zase som tam, kde som bol pred remisiou. A keď by som Vám mal rozprávať o svojich pocitoch, že všade vidím vplyv slobodomurárov a nedokážem sa sústrediť na nič iné, len na to, aký veľký zápas dobra a zla je teraz vo svete, tak už by dakto mohol aj pochybovať, či náhodou neskĺzam aj do nejakého bludného ladenia alebo pseudofilozofovania. Myslím, že sa môžem už naozaj vnímať ako destabilizovaný pacient.   

Strašne si všetko komplikujem svojou mentalitou. Kiežby som taký nebol, strašne taký nechcem byť. Neznášam sa za to, aký som.