Ako sa dnes máš? 6

Matej, aspoň vieš, čo si o tebe tvoja krstná myslí a za koho ťa má a podľa toho sa zariaď. Najlepšie vnútorne zatočíš s človekom vtedy, keď mu ukážeš svoju spokojnú a šťastnú existenciu bez jeho účasti a dokážeš mu, že je nepotrebný pre teba i tvoju rodinu. Neviem, kvôli čomu ste sa takto pochytili, najčastejšie sa rodina rozháda kvôli majetkom. Preruš s ňou akékoľvek styky, nevysvetľuj, nekomunikuj, odrež ju a budeš mať pokoj. Ži si po svojom, ty a tvoja rodina viete, čím si a akú máš hodnotu. Jej názor sám osebe je bezcenný.

Matej, ešte ma napadlo, predsa, rodina je vzácnosť, kedysi ju jeden múdry človek definoval ako: "skupina ľudí, kde sa môžeš beztrestne pohádať". Zdá sa mi, že ten výrok teraz pomerne sedí. Aj my sme boli rozhádaní s tetou (mamina sestra) a celou jej rodinou. Bolo to dosť strašné, lebo sme boli aj susedia na vtedy záhradách. Boli tam závažné veci, otec dokonca na plot nasadil ostnatý drát a bola to celkovo sila. Ľady sa prelomili až na sesternicinej svadbe, kde nás pozvali. Potom už bolo fajn a sme znova rodina. Matej, s rodinou si to nekaz, sú to Tvoji najbližší príbuzní a po čase "hnevu" by bolo dobré zasa prelomiť ľady, aby ste boli zasa súdržná skupina.

Matej, my sme mali cosi podobné, svagriná sa na mna a na manzela hnevala, prestala k nám chodit, neskor prisla len na pozvanie a obcas pozvala ona nás, teraz my k nim chodíme obcas aj bez pozvania akože "doniesli sme vám pár vajicok" (bo oni nemaju) a hrany sa pomaly obrusuju, ale uz nikdy to nebude také ako kedysi, pred konfliktom, pred mojou chorobou. Napriek vsetkému my sme spravili 1. krok a stále sme ustretovejsí, hoci si myslím, že sme sa mohli "do smrti" nahnevať. Vyostrila veci tak až som z toho ochorela, ale na druhej strane som si sama na vine, že som im uz skor nepovedala svoje, bola by sa vyfarbila skor. No, predsa len je to manželova sestra, je to rodina ..., hoci priatelia su niekedy cloveku blizsí ako niektorí rodinní príslusníci, no ja nedokážem hnevať sa stále alebo jednoducho ich vyskrtnut zo zivota, max nechat vztahy schladit. Svokor napr. tak zomrel pohnevaný s vlastným bratom a az dalsia generácia, ich deti, sa zblízili. Nechcela som aby my s manzelom sme voci jeho sestre spravili to isté. Ale musím uznat že odkedy ich máme "od tela", žije sa nám lepsie, nechýbaju nám ich casté návstevy a montovanie sa do zivota.
V rodine máme zvlástnu osobu - vyse 80-rocnu tetu, staru dievku, ktorá ked ju niekto nahnevá alebo jej vynadá ci na nu nakricí, si povie "co ma je po vás" mávne nad nim/i rukou a odíde, avsak na druhý den je znova s nimi v kontakte a normálne sa baví akoby ten vcerajsok ani nebol. Vobec sa nevie hnevat, max. sa trochu postazuje alebo si niekde poplace, ale mosty nepáli.

Ahoj Matej
Viem co citis a ako sa citis.Ja som podobne veci zazivala s matkou.Od mala ma nenavidela a robila a vravela mi bolestive veci.Najskor som takisto citila velku nenavist, hnev a bolest.Ale necitila som pokoj.Hnev ktory som voci nej citila ma vo vsetkom premohol.Ale nakoniec som pochopila ze skutocny pokoj najdem az v odpusteni.Zacala som sa riadit pravidlom:Zehnajte tych co Vas nenavidia a ublizuju Vam.Ak jej odpustis nic nestratis, iba najdes pokoj.A casom si i ona urcite uvedomi svoju vinu a krivdu ktoru ti sposobila.Neublizuj si.Nemysli na to, ze ukoncis svoj zivot,pretoze to co citis momentalne nie je trvale. Budem na teba mysliet v modlitbách.Vela sil a odvahy chlape!
Ahoj Meretseger
Ja takisto nepoznam Laru:) Hanbim sa za to,a nikdy som ziadnu pc hru nehrala:) Ale tvoj blog je urcite zaujimavy.
Drzte sa a prajem pekny zvysok dna

MATEJ si OK???

Matej, nesuhlasim s tym, co Ti krstna povedala, hoci Ta "poznam" kratko a len takto z netu. Poznam taketo pocity, su silne. Rovnako som to mala s mamou a bratmi (i s otcimom, toho som vsak absolutne a definitivne vyhodila zo zivota). Vlastne som v niektorych obdobiach nenavidela kazdeho z rodiny, bola som nastvana, nestastna, zlomena... Ale ako vravi helena25, az po odpusteni sa to akosi utriaslo, i ked tie vztahy su tiez uz narusene. Ale treba to nejak predychat. Drz sa

Ahoj Matej,
myslel som na Teba, že či už je dobre. Keď nie, tak sa skôr sústreď na veci, ktoré Ťa bavia. Môžeš sa napr. vyžalovať na fóre, prečítať si knihu, časopis. Môže Ti pomôcť aj tá kniha od Hayovej, tetoraz Ti asi sadne.

....................

Čaute všetci,
práve som sa vrátil z práce, ale strašne sa mi to tam vlieklo. Šéf mal robotu len pre seba a ja som bol najmä v zmysle: poď, podaj, podrž... jednoducho by som prijal samostatnejšiu prácu, aby mi aspoň lepšie utekal čas. Celkovo som dnes ospalý, asi si pôjdem po obede dať šlofíka. 

Ahojte

tak no...po pravde ani moc nestíham sledovať všetko čo sa tu na fóre deje/píše....pozerám akurát 2-3 témy ...ako nie som až tak zamestnaná myslím v práci je fajn...a vlastne nemám sa tam na čo stažovať...iba ta nespravodlivosť pri pridelovani prace atd...ale to asi všade je tak....už po tých mesiacoch mi ani to nevadí....dokonca aj iné veci mi nevadia....ako začína mi to byť úprimne jedno teda....ale ako ja rada robím tu prácu...aj vo voľnom čase...ale občas potrebujem oddych alebo skôr tak dobiehať ako na poslednú chvíľu....proste mi zeny sme také....inak je vonku hrozne počasie prší - nemám to rada....prejdem mali kúsok a som cela mokra...proste to počasie nemám rada.....tak som vydedukovala že možno aj depresiu mam...ale nie takú tu....ale proste len by som jedla...už ani neviem prečo...keď nie jem..tak nakupujem...už aj z netu ....proste som aj tomu prepadla....tak si aj hovorím, že som sa tak rozžrala...že keby že pokračujem tak priberiem viac ako doteraz (5 kg) ako aj to je fakt veľa....na par týždňov...je to podla mňa veľa...aj ma to štve...ako jedine čo ma napáda dôvod prečo toľko jem...je neistota...vo všetkom....počnúc prácou, končiac vzťahmi....

Meret tu Laru ja poznám....ako postavu z filmu....teda keď to je toto....a Angelina Jolie ju hrala....keď nie tak niečo podobne to asi bude...no nič....ale hry nehrám tiež vôbec...

Ďakujem, že ste boli ku mne takí milí a že ste mi toľkí napísali a reagovali na moju ťažkosť. Ste dobrí priatelia, budem sa snažiť aj ja na Vás viacej reagovať, aby bola pomoc vzájomná. Dnes som bol v práci a bol pokojný deň. Často som tam rozmýšľal, čo sa stalo v tom spore, a strašne mi prišla ľúto celá vec. Vôbec som nevedel, že ona prechováva voči mne až toľko nenávisti a toľko hnevu, že ma náhle po jednom spore (prvom v našom vzťahu za celý doterajší môj život) hneď odstrihla zo svojho života. Aj ma zrušila z facebooku a vraj som u nej skončil a nechce ma už vidieť. A pritom šlo v podstate o banalitu, len o moje prudké ohradenie sa na jej prudkú výčitku. Vôbec to nemuselo byť tak strašne nafúknuté. Momentálne už som predýchal jej urážky a vlastne mi nejak nevadia. Ako naznačila filipka a xkrchnav, ja a moja rodina vieme, aká je moja životná situácia, a preto jej názory na to, aký som, sú vlastne bezpredmetné. Už sa ma nedotýkajú. Ani necítim hnev, iba trochu smútok, lebo mi je ľúto, že ma vymazala zo svojho života. Neviem, či teraz sa nemáme akože zdraviť na ulici alebo ako... veď sme rodina, jej dcéry sú moje dobré sesternice, s ktorými si rozumiem. Rozhodol som sa tomu dať čas, aby jej emócie vychladli a možno raz bude ochotná sa pri náhodnom stretnutí aj pozdraviť. S mojím bratom sa tiež tak raz pohádala, a tiež cez facebook, pričom dourážanie sa realizovalo vtedy vzájomne. Po nejakom roku sa už bavili normálne, akoby sa nič nestalo, napr. teraz na tom kare, čo som bol prednedávnom, tak sa pri cigarete rozprávali pokojne. A to tiež hovorila definitívnosti. Ja záujem o zmierenie mám, aj mi je ľúto, že som reagoval prudko na jej výčitku. Škoda len, že ona sa v tom spore zaujímala len o formu môjho ohradenia sa, a vôbec sa nespýtala samej seba, že prečo som vôbec tak reagoval, že čo takého sa ma asi dotklo. A to už hovorím detaily, ktoré sú nezaujímavé, skrátka je to celé nedorozumenie, banalita nafúknutá do extrémnych rozmerov. Uvidíme, aký prístup ku mne bude voliť časom, až vychladnú emócie. Ja osobne som otvorený tomu, že ju budem na ulici zdraviť a že som ochotný sa tváriť, že mi nič zlého nepovedala. Ja som osobne asi taký, ako to tu ktosi spomínal... A síce, že sa neviem hnevať dlhodobo, neviem niekoho zrušiť nadobro a byť do smrti urazený. To mi je cudzie. Takže z mojej strany plný záujem o zmierenie - dúfam, že časom k nemu dôjde. Trochu ma ten spor aj posilnil, lebo to, že som zo dňa na deň prekonal tie urážky a dokázal relatívne normálne pracovať v robote bez znakov emočného vyčerpania alebo depresie, tak to mi príde ako úspech. Voľakedy som bol, myslím, viac citlivý. Teraz sa obmedzila depresia a hnev iba na nejaké dve hodinky v čase sporu. Už aj včera večer som zaspával s tým, že som mal skôr strach, že mi príde do práce urobiť scénu, než že by som reálne trpel tým, čo mi povedala. Takže vlastne celé to malo aj kladné stránky. A nabudúce už budem vedieť, že je výbušná, takže ju nemám nijak dráždiť a ani sa ohradzovať, keď mi niečo prudšie rozkáže.

Ďakujem Vám, že som Vám to tu mohol takto napísať. Zveril som sa, pomohlo mi to. Prajem Vám pekný večer, držte sa, kamaráti.
S pozdravom
matej

Ahoe,
Matej, som rád, že už si vyrovnanejsi držím palce aby snaha o zmierenie bola časom vzájomná. Čítal som si jedno číslo, to najaktuálnejšie časopisu "druhý breh". Od toho združenia Odos. Prišlo mi dosť ťažko na srdci keď tam istá Ľubica písala, že správnou cestou je pravidelná komunikácia s psychiatrom, a prijatie toho, že tá choroba je tu na vždy a v zdanie sa ambícií je cesta . Pravda hodne v tom časopise vystupujú rôzny MUDr. málokedy niekto iný. Asi to bude ťažšie než som si myslel. Predseda združenia zatiaľ bez odpovede na návrh telefonátu... tak uvidíme...

Majte sa, nech sa darí,
J.

Sedim v čakárni. A zasnem nad tým, jak v dnešnej modernej dobe proste nedokážeme dodržať ani len zhruba objednavacie casy u MUDr. To fakt proste nejde dodržiavať? Som tu 40 minút a vôbec ani netuším či som v poradí. Zabitý čas kurnik! A ne pracovný čas budem musieť narábať...

Niekedy sa vyskytne akútny stav, ktorý treba zobrať prednostne, alebo si nejaký pacient vyžaduje čas navyše...plus stačí problém s počítačom, alebo hocijaká iná záležitosť.