Ako sa dnes máš? 4

tento svet je už aj tak passé, všetci zhynieme

Jasné, zhynieme, ale kým sa tak stane, treba žiť, nič iné sa nedá robiť.

filipka napísal:Jasné, zhynieme, ale kým sa tak stane, treba žiť, nič iné sa nedá robiť.

Tak toto sa mi veľmi páči     

ethella aj ja som tu nová tak ťa tu vítam ako aj mňa privítali
Ja som ledva doštudovala VŠ, vlastne v tom období mi aj diagnostikovali túto poruchu    Len zaťať zuby ako písala filipka , presne tak som bola aj ja, chvíľkami som myslela, že to už nezvládnem, ale nebolo na výber, keď som chcela dokončiť školu, musela som ísť aj za hranice - aj keď mi bolo nanič   

Ja sa mám celkom dobre, doktorka ma pustila do roboty, ale teda neviem, na jednej strane mala pravdu, že to bude ťažké aj zvládnuť, na druhej strane nemôžem byť  doma, lebo o prácu už prídem, už som doma dlho a ide to v práci ľuďom na nervy - nečudujem sa im,, musia za mňa robiť ale keď ono sa to ľahko povie, poď už do práce, keď sa na to necítim. Napísala mi doktorka: Pacientka nalieha na PS - práceschopnosť     to asi výhra pre mňa nie je, že to tak napísala. Inak priznám sa, neviem koľkí máte ID, ale aj som pomýšľala nad čiastočným, lebo robiť nevládzem, ale nemôžem byť "len - tak" doma.

A ku tomu zamestnávateľovi Mischelll nevie, niečo vie, ale nie všetko. A teraz pomýšľam, že vyjdem s pravdou von, aj keď neviem či robím dobre či nie. Skúsim to premodliť a verím, že mi Boh ukáže správnu cestu  

Ahoj   

Mal som teraz veľmi zlé dni. Mal som pocit, že upadám do pseudobludov, tiež sa k tomu pridružili príznaky úzkosti, strachu, frustrácie, pocity beznádeje a predtuchy blížiacej sa katastrofy. Dokonca som začal dumať, že asi musím odísť zo svojej práce, inak sa načisto zbláznim. Dnes som si v práci urobil ležérnejší deň a nesúril som sa do nijakých extra činností. Naopak, tú osmičku až sedmičku som okrem bežných povinností napĺňal aj čítaním knihy "Môžete byť šťastný, nech sa deje čokoľvek" od Richarda Carlsona. Keďže bežných povinností bolo aj tak normálne množstvo, tak som stihol prečítať len asi 10 až 15 strán. No myslím, že mi to pomohlo a pomáha mi to znova identifikovať, že som obeťou vlastného myslenia a z neho generovanej vlastnej psychologickej reality. Rozpoznal som, ako mi často napadajú rôzne spomienky alebo narazím na nejaký podnet z okolia, následne si o ňom začnem v mysli fabulovať celý scenár, samozrejme nepriaznivý, pesimistický, čo ma nielenže následne pripraví o pohodu, ale ma učiní podráždeným, zúfalým, vystresovaným, nešťastným. A pritom ide len o reakciu mojich emócií na nejaké dojmy či myšlienky, ktoré som si vytváral ja sám, len som o tom nevedel, keďže išlo o moju vlastnú myseľ. Dnes som sa voči svojim fabuláciám začal stavať viac z odstupu a s nadhľadom. Pokúsil som sa nereagovať v emocionálnej rovine na tie moje myšlienky, ktoré ma chcú sabotovať svojimi negatívnymi konštrukciami. Proste sa ich znovu učím brať len ako myšlienky, a nie ako nevyhnutný a jediný správny odraz vonkajšej skutočnosti.

Vítam ercinku a ethellu.   

 

ercinka, ak Ti môžem poradiť, v práci nič nevrav, zhoď to na hocijaký telesný orgán, ale nepriznávaj psychické problémy. Môže sa to zdať pokrytecké, ale je to v Tvojom záujme.

ďakujeme    za prvítanie

Toto ako keby si o mne písal, len niekedy som - teda aj teraz ako keby nevedela rozoznať čo je realita a čo už nie, asi to znie divne, lebo aj mne samej.

"Rozpoznal som, ako mi často napadajú rôzne spomienky alebo narazím na nejaký podnet z okolia, následne si o ňom začnem v mysli fabulovať celý scenár, samozrejme nepriaznivý, pesimistický, čo ma nielenže následne pripraví o pohodu, ale ma učiní podráždeným, zúfalým, vystresovaným, nešťastným. A pritom ide len o reakciu mojich emócií na nejaké dojmy či myšlienky, ktoré som si vytváral ja sám, len som o tom nevedel, keďže išlo o moju vlastnú myseľ. " Tak toto je presne aj u mňa.
Vraveli ste niekedy svojim doktorom o takýchto "stavoch" ??? Ja som nikdy nehovorila, mne rozum aj hovorí, že všetko čo si namýšľam je blbosť, len ono to je niekedy všetko tak silné...

Filipka ďakujem ti, viem, že to myslíš úprimne a máš asi aj pravdu, ono to tak ťažko niekedy znie pre toho zamestnávateľa, keď dnes je taká nezamestnanosť a on má zamestnávať MŇA    Myslia si "len", že trpím depresiami. A neviem vlastne, či sa aj ku tomuto nejako nedostanú    - to je tá moja paranoja. Nechcem vyzerať, že by som sa nejako necenila, chýbalo mi sebavedomie, ale je to holý fakt s tou prácou v dnešnej dobre.

Ja som kedysi hovorieval o tých svojich stavoch doktorom. Ale postupne, ako šli roky liečby, tak sa, mám pocit, stalo z psychiatrickej kontroly dvojminútové posedenie s cieľom rýchlo vytlačiť recept na lieky. Zo začiatku to bolo fajn, býval som v ambulancii aj 20 minút, rozprával som, zveroval som sa, vysvetľoval som. Občas som priniesol niečo napísané na papieri. Často som si robil poznámky do notesa, že čo poviem na kontrole, a vždy sa našlo aspoň zo 5 bodov. Teraz je to už suchopárne a nič sa nikdy nerieši. Som z toho sklamaný, ale nie som asertívny typ, ktorý si doktorovu pozornosť bude dobýjať.

Čo sa týka tých "blbostí" v mysli - veľmi často sa moje psychotické rozladenie spájalo s pseudobludmi. To znamená, že som si uvedomoval rozumom, že si myslím alebo mám silný dojem o niečom, čo nie je pravda. Napriek tomu som sa tým neustále zaoberal a stresovalo ma to. Neraz to vyústilo do intrapsychických halucinácií, kedy sa mi vytvorili v hlave viaceré myšlienkové prúdy, ktoré mysleli za seba a strašne ma vydierali a vynucovali si, aby som sa im nielenže venoval, ale aby som aj s ich obsahom súhlasil, hoci išlo o bludnú konštrukciu, ktorú som ako bludnú aj vedel identifikovať. To bol vtedy veľký stres a tlak, frustrácia. Priznám sa, že vlastne v r. 2010 som bol hospitalizovaný najmä pre tieto problémy, a nie pre reálny psychotický stav, kedy by som stratil kontakt s realitou a bludnosť by som si neuvedomoval. Aj preto som mal veľmi voľný režim v nemocnici od začiatku, lebo ma nebrali ako pacienta, ktorý je mimo, ale iba ako pacienta, ktorý je destabilizovaný a v niektorých ohľadoch psychoticky alterovaný. Tým chcem vlastne povedať, že svojmu lekárovi by si mala hovoriť aj o týchto svojich myšlienkach, pretože je to symptóm, ktorý Ťa stresuje a je relevantný pre psychiatrickú kontrolu. Iná vec je, že netreba vždy ísť kvôli tomu hneď do nemocnice, lebo mnohokrát to vie pacient ukočírovať aj sám, len je to žiaľ boj. Prostriedky pomoci sú rôzne - lieky na upokojenie, antipsychotiká, psychoterapia, snaha zamestnať sa, psychohygiena, aktívny životný štýl (kultúrna terapia, šport), motivačná literatúra, spisovanie svojich pocitov do denníčka atď. Len si to človek nesmie nechávať pre seba všetko a dusiť to v sebe.

Inak, súhlasím s Filipkou - nehovor v práci nič nikomu. Ja som už aj všeličo naznačil a robí to len neplechu. Našťastie môj nadriadený nič nevie, len kolegyne podo mnou, mám pocit, že tušia. Ale za to si môžem sám...

Držím palce.  

Ahoj.   Dnešný deň mám vo všeobecnosti lepší, než tie víkendové dni a pondelok. Ale v rámci voľnočasového priestoru som dal príležitosť rozsiahlej nude. Skúšal som aj čítať beletriu, aj ma to chytilo, ale dnes, keď som mal v knižke pokračovať, tak sa mi už k nej vrátiť nechcelo. Stratil som akúsi niť záujmu o túto aktivitu. Cítim sa miestami ako starobný dôchodca z domu dôchodcov, ktorý hľadá, s kým by sa mohol porozprávať. To konkrétne znamená, že som 2 hodiny otravoval maminu a snažil som sa s ňou konverzovať, až to bolo dosť pre ňu otravné. Včera mi tatino vysvetľoval, že by sa mi zišiel pestrejší život - nejakých kamošov rovesníkov, nejaká kultúra, vzťah, viac zábavy. To sa však ľahko hovorí. Ani neviem, v čom je môj problém. Žeby apatia? Že ma nič nebaví a nenapĺňa? To už je z mojich úst také príliš fajnové, nie?   

Ospravedlňujem sa, ak niekoho svojimi pseudoproblémami urážam. Toľko iných ľudí sa má tisíckrát horšie, a jeho veličenstvo Mateja Skalíka nudí život. Možno je to ale niečo mínusové v rámci symptomatológie, čo poviete?   Ťažko povedať. Držte mi, ak môžete, aspoň jeden prst.

Sme v tom spolu. Mám Vás rád. So srdečným pozdravom
Matej
 

"...mám pocit, stalo z psychiatrickej kontroly dvojminútové posedenie s cieľom rýchlo vytlačiť recept na lieky. ...M.S."

ano , ved si uz zaskatulkovany (F25) , lekari vedia, ze je to navzdy,ze lieky su iba na utlmenie a ze za dlhsie rozhovory nedostanu od poistovne nic. tak co by si nebodaj chcel ? snad nie nejaku resocializaciu v klube,pod dohladom fundovanych psychologov a este platenom poistovnami ? stat potrebuje peniaze na ine , dolezitejsie veci- napr.: sa ukazalo, ze NUTNE potrebujeme nove stihacky za miliardu eur , lebo je nevyhnutne branit demokraciu a zapadnu slobodu nielen na Ukraine,ale aj na Tahiti a v Antarktide.
a ty by si chcel dlhsie rozhovory a psychoterapiu,...resocializaciu .
ake ..sebecke.... 

PS. Ironia....  

Ahojte.
Napísal si to úplne presne ako to je, úplne sme zaškatuľkovaní. Niekedy mi to veľmi vadí, inokedy som aj rada, že sa ma na nič doktorka nevypytuje, lebo po tom ani netúžim. Raz mi povedali, neviem teraz ktorí doktor, že ak chcem rozhovor, nech idem ku psychólogovi a tomu nech sa vyrozprávam...  

Ja sa mám dnes celkom dobre, mala som na návšteve kamošku, popili sme kávičku.... prišla som na to, že mi až tak veľa priateľov nezostalo, ako som ochorela, lebo som mala veľmi zlé obdobie a bola na každého "zlá" , ale o to viac som povďačná za tých, ktorí mi zostali, lebo tí ma majú skutočne radi   

Matej a nemáš nejakého priateľa, aby si nezaťažoval maminu? Nejakú kamarátku alebo kamaráta, s ktorými by si si pohovoril alebo aj keď len takého na popísanie. Ja som tiež mamou a snažím sa vždy si nájsť miesto na debatu s blízkymi, ale niekedy to nejde, keď mám veľa roboty, že aj prať aj žehliť, variť a upratovať. Zase pravda je, že pri našej diagnoze s nami asi nie každí vydrží   a konverzácia s nami je niekedy veľmi ťažká    
A nestretli ste sa niektorí niekedy čo ste tu? či asi je problém diaľka...

Vieš ako si napísal "Toľko iných ľudí sa má tisíckrát horšie, a jeho veličenstvo Mateja Skalíka nudí život." preto máme každý jedinečný život. Mne ho dal Boh úžasný, nebyť choroby, ale asi to je o tom, nebrať to tragicky - to už ale filozofujem asi   

Krásny deň vám prajem, aj keď počasie je všeliake   

Ahojte   

Matej Skalík napísal:mám pocit, stalo z psychiatrickej kontroly dvojminútové posedenie s cieľom rýchlo vytlačiť recept na lieky. ...M.S."

Chcem len napísať, že aj u mňa je to tak ....ako síce na začiatku hovoríme ako sa mam? a ci nejaké predstavy mám? ale to je par sekúnd .....v podstate som aj rada, že to tak krátko trvá ...ale musím sa zastať aj doktorov a doktoriek keby s každým pacientom strávili dlhší čas tak by to v čakárni bolo na nevydržanie....aj keď som čakala niekedy dlho tak mi prišlo jedno vyšetrenie ako dlhšie ako druhé....a pritom nešlo o pacientov, ktorý prišli prvý krát, to by bolo ešte dlhšie vyšetrenie....  ....neviem odkiaľ to už viem ale psychiater je, len ten čo predpisuje lieky....áno zaujíma sa o to ako vami je, ale asi len v rámci svojich možnosti....ale psychológ je ten s kým treba hovoriť o všetkom a aké s toho mate pocity, poprípade rozoberať tie pocity, atď.....

Čo viac k tomu dodať, nič ma nenapadá....

Ahojte,

K Matejovmu : "...mám pocit, stalo z psychiatrickej kontroly dvojminútové posedenie s cieľom rýchlo vytlačiť recept na lieky" by som dodala, že
plus k tomu mám negatívnu skusenosť s tým, že ma doktorka nahovárala, aby som si namiesto Mollome, ktoré teraz nedostať, nebrala Alventu, ktorú beriem už 1,5 mesiaca a je bez doplatku, ale iné generikum s doplatkom, lebo vraj Alventa nie je s predlzeným uvolnovaním ako Mollome a to iné genetikom, pritom na Alvente je jasne napísané "kapsuly s predlzeným uvolnovaním".
Bavila som sa s nou aj o tom ci je schizoafektívna porucha vyliecitelná, ci mám nádej a ona ze je to na celý zivot, pritom som cítala, ze tomu tak byť nemusí. Rada by som AD a antipsychotiká postupne znízila, ked mám stabilizovaný stav, no ide to u nej velmi tazko - horko tazko mi raz za rok znízi dávku AD a po kazdej depresívnejsej fáze, ktorú pretrpím, do mna hustí, ze som si mala AD zvýsit, hoci som prezila i bez toho zvýsenia. Za roky co k nej chodím ani raz nenavrhla psychoterapiu, az ked som sa sama pýtala - len lieky a lieky na kazdú blbosť s ktorou sa jej zdoverím. Nehovorím neraz mi velmi pomohla, no ten moj stabilizovaný stav akoby sa jej nepozdával. Stále mi hovorí: "Vy beriete málo liekov, nebojte sa ich zvýšit!" Načo, ked si aj s týmito vystačím.
A ako sa mám. Až na depresiu cez Velku noc, ktorú som preležala, fajn. Každý deň niečo porobím, niekedy viac, niekedy menej, podla energie, ale väcsinou to ide. Do práce uz nechodím, ale domácnosť zvládam.
Ešte by som rada popracovala na mojej váhe, chcelo by to nieco zhodit, ideálne 10kg.

Rada vás čítam. Som vďačná za toto fórum.

Regina