Ako sa dnes máš? 13

Ahojte kamaráti, tak dnes sa mám veľmi dobre. Nálada je super. Práve dnes som si však uvedomil žiaľ, že môj život nemá veľký zmysel. Stále sa o niečo snažím, ale neviem, či je to správne. Unikajú mi podstatné vecí, ako napr. moja mladosť. Mám už onedlho 32 rokov a je to stále ťažké nič za mnou nevidno. Nemám ani priateľku ani kamarátku, čiže nič, a to mi chýba. Rád by som spoznal už nejaké rozumné dievča, ktoré by ma nadchlo. Problém je ten, že nemám žiadnu osobu v okolí nežného pohlavia, s ktorou by sa dalo stretávať. Samozrejme bude to plán až po otvorení posilovne. Zatiaľ zamakám na sebe, zvýšim svoju hodnotu. Neviem, ako žiť tak, aby som necítil len to tak, že mrhám len časom... Chcel by som mať nejaké tie zážitky, ktoré by dávali zmysel...

@kimi2028,

Čo by som ti napísal, aby som ta povzbudil? Hmm. Neviem. Snáď len toto, tes sa z toho, ze sa mas dobre, ze mas dobru naladu a ze sa venujes svojim zalubam. Snazis sa nájsť hlbší zmysel. Ale zrejme moj názor poznáš. Zmysel života nie je. Ľudia, ktorí ho majú, žijú v ilúzii. Z môjho pohľadu veci, ktoré iní považujú za zmysel života, sú nepodstatné. Je to zväčša status, peniaze, vzdelanie, práca. Ale co z toho. Všetko je to pominutelne. Takže moja rada znie, nehladaj zmysel života. Netráp sa tým. Ak chceš, samozrejme, môžeš začať hľadať partnerku a veci s tym spojené.

Pozdravuje Jakub.

Ahoj @Iacobus, ja si myslím, že zmysel života existuje, ale každý má to rôzne. Niekomu stačí ku šťastiu menej, inému zase viacej. Nemusia byť zmyslom života len spomenuté materiálne statky. Niekto sa rád vzdeláva, niekto vidí budúcnosť vo vzťahoch, iní zase v osobnom rozvoji a prácovaní na sebe. Niekto má rád šport atď. Aj to sú zmysly života...

@kimi2028,

Ciele, ktoré človeka napĺňajú, sú. Teda tie ja nespochybnujem. Určite pomáhajú človeku, aby sa cítil dobre. Môžu to byť materiálne veci ale nemusia byť. Zmyslom života ja však nazývam niečo hlbšie. Nie to, co ma len robí šťastným. Ale niečo, čo by mi povadalo, áno, moj život zanechal posolstvo, mal teda zmysel. Také podľa mňa nie je. Ako posolstvo zanechať môžem, ale stále to nie k dosť pre zmysel života. Ono sa mi to ťažšie vyjaduje.

Ja akoby spochybnujem to slovo zmysel života. Hoci nemam vystudovanu filozofiu, a neviem, ako presne sa definuje zmysel vo filozofii, vyjadrujem sa k tomu. Z rozhovoru s jedenou slecnou som sa dovtipil, ze by som sa nemal vyjadrovať svoj pohlad na tieto záležitosti. Povazujem to za zaskatulkovanost, lebo uvažovať o zivote môže každý bez toho, aby poznal všetkých predchádzajúcich filozofov. Navyše, ak by sme hovorili o matematickej rovnici alebo fyzikálnej velicine, ktorá sa da zmerať, tak uznam, ze neexistuje viac možností. Ale pojem z ľahkej vedy sa da vykladať rôznymi spôsobmi a podľa mňa nepotrebujem mať VS z danej oblasti.

Len môj názor, nemusí byt správny, ak poviete svoj, budem rád.

Tepperwainovo cvičenie:
Predstav si, že si na pohrebe a konkrétne v obradnej miestnosti. Prišlo veľa ľudí sa rozlúčiť zo zosnulím. Ako tak pozeráš do truhly, si tam ty. Teraz prichádza na rad reč o zosnulom. Najprv slovo dostane najbližší rodinný príbuzný, potom kolega s práce a nakoniec svoju rozlúčkovú reč prednesie najlepší priateľ.

Otázka znie o čom budú rozprávať tí traja. Budeš sa pýtať: kto bol za človeka, ten zosnulý? Kto si bol ty? Keď si zvizualizuješ túto predstavu sa dozvieš, čo si bol zač.

Toto cvičenie ti napovie, čoho si v živote dosiahol.

K Dušanovmu prispevku a ku zmyslu života
mi napadlo, že som bola na pohrebe maminej priateľky. Zomrela vo veku babičky, nemala vlastne deti, ani muža. No aj napriek tomu na ňu pribuzni /sestra, netere, synovci/ veľmi pekne spominali. Ona sa im totiž celý život rozdávala - varila, piekla, zavarala,... a s laskou sa starala a pomahala im. Bolo to veľmi dojemné ako "našej Ami" ďakovali. Rovnake spomienky mam na ňu aj ja. Mám od nej nejaké recepty, bola maminou najlepšou priateľkou a dlhoročnou kolegyňou. Dokonca sme s ňou a mojou mamou boli aj na dovolenke. Bol to veľmi prijemný človek.
Kimi,
nezufaj, nie si sam. Socialny život zamrzol každému. Aj moj syn pracuje a studuje z domu a prekaza mu, ze nemá kontakt so spoluziakmi a kolegami. Nie je kam zajst na kavu ci pivo,...nieto sa s niekym zoznamit. Dcera ho nahovarala na online zoznamky, ale to ho neláka, nebavi ho. A tak cakame len kým sa zivot vráti do normalu.

Ja som tiež mala istý cas dojem, ze moj zivot stratil zmysel, aj ked mam vlastnú rodinu. Veľký význam som totiž pripisovala práci, zamestnaniu, ktoré ma bavilo. Kvoli chorobe som musela odisť z práce, nezvladala som stres. Kolegyne na mna zabudli, mam menej priatelov ako kedysi. Deti mi odrastajú, no zas mam vnuca, takze vzdy je nieco. A potom som  mala vlastný blog na Sme a v Denniku N. Pisala som o chorobe a o tom ako zvladam bezne dni, rozne obdobia - to ma bavilo a v tom som videla zmysel. Tak aj ty mozes najst zmysel zatial aspon v tom, co ta bavi - napr. sach,... a zmysel mi davaju aj tvoje pravidelne prispevky, rada ich citam.

regina

Iacobus napísal:Rozmýšľam, ze si založim akýsi čitateľsky denník. Chcel by som si spisovať myšlienky z kníh. Aby som si na ne uchoval spomienky po dlhšiu dobu. Lebo prečítal som množstvo kníh, popravde na mnohé si len ťažko spomínam.

@Iacobus vrelo doporučujem, robiť si poznámky. Mne sa tieto posledné už držia dosť dlhú dobu (ne)vymazané, užitočné. Totiž behom pár rokov má postihla niekoľko krát psychóza a odniesol si to poznámkový blok, aby sa mi uľavilo a navyše, keď Som šiel doktorke na kontrolu, Som noc (ne)Spal, a taký (ne)zabití Som šiel, k doktorke.

A v čakárni vždy nejaká psychóza. Prvá bola, že sa mi v hlave listoval poznámkový blok, druhá zase, že čo robím celé dni, tretia, že čo si myslím o mozgu a ďalšie, no (ne)budem vypisovať. Vždy ma tam prekvapí nejaká psychóza, akasy cakarenska kontrola.

Ale i napriek tomu, čo Som sa tu rozpísal, vrelo doporučujem si robiť poznámky. Ak niečo riešim a pozabudol Som, tak doň nazrieme. (Ne) musím listovať tak v knihe.

Zasa som rozmýšľal. O zmysle života. Prišiel som na to, ze môj zmysel života bol objaviť, ze zmysel života neexistuje.

Dobry den.

Dovolím si krátko sa zamyslieť nad psychologmi. Nie som v tomto smere odborník, preto považujte moju úvahu len za laickú. Nechcem zovšeobecňovať a mať predsudky, toto je len moja skúsenosť. Určite sú výnimky.

Psychológovia mi vôbec nepomáhajú. Z osobnej skusenosti poznám len zopár typov psychológov. Prvým je taký, ktorý len ticho sedí a počúva moje názory či problémy. Občas prikyvne na znak, ze počúva. Občas povie hmm. Zriedka sa ma opýta, co som práve povedal, zrejme aby sa uistil. Príklad. Poviem, sikanovali ma na strednej. Položí otázku, sikanovali vás? Takže je to vágne sedenie. Bez nejakých výsledkov. Takto by som sa mohol zhovat s akýmkoľvek stromom alebo sám so sebou.

Druhý typ sa rozpráva. Pýta sa viac do hĺbky. Konverzuje. Ide teda o dialóg dvoch osôb. Sem tam povie vlastnú skúsenosť, ktorá by ma mala povzbudiť. Tento typ sa mi celkom páči. No, takto rozprávať sa môžem s hocijakym kamarátom. Kvôli tomu chodiť na sedenia sa mi nechce.

A posledný typ, najhorší. Z prvej vety vás odhadne. Hneď vie, co vám je, hneď vie, aký máte problém a hneď ho aj vyrieši. Povie, takyto máte problém. Tomuto sa vyhnite. Toto vám prekáža. Toto je vaša slabina. Vôbec to nemám rád. Lebo ma iba nastudovane veci z kníh a kazuistik. (Skúsenosti možno má od iných pacientov, ale sam si to neprežil, tak nevie, ako sa cítim, hoci je presvedčený, ze všetkému rozumie.) Používa definície z ľahkých vied a nie je otvorený novým myšlienkam. Vidí len jedno riešenie, ktoré sa v škole naučil. Myslí si, ze mi vidí do hlavy a pritom o mne vôbec nič nevie. Sám seba dobre poznám a viem, aký som.
Príklad. Rozoberame so psychologickou moje filozoficke uvahy. Ona vie (skôr sa len domnieva, ale je presvedčená, ze ma pravdu), že to robím len preto, aby som ľudí šokoval a ukázal tým moju jedinečnosť, pričom sa odvoláva na to, ze mám narcisticku poruchu. Keď poviem, ze ju nemám ani diagnostikovanu, tak zmení rétoriku a povie, ze vykazuje známku narcizmu.
"No dobre, tak pripusťme narcizmus. Čo s tym, keď sa ho chcem zbaviť?"
"Osobnosť nejde zmeniť. Iné to už nebude."

Tak aké máte skúsenosti so psychologmi vy? Existujú aj iné typy? Pomáha vám psychoterapia?

Tak @Iacobus ja som mal len jednu psychologičku. Na stacionári som zažil ďalších troch psychológov. Všetci sú tvoj 2. typ. Najlepšia je moja ambulantná, lebo má už veľa skúsenosti a vždy mi dobre poradí. To že ma nič nenaučila je vec druhá, lebo ja neviem sa učiť nové vecí... Cení sa mi, že vždy ma nejako nasmeruje, že na čo si dávať pozor a tak. Má skvelé znalosti, čo sa týka psychických chorôb. Mala už viackrát pravdu... Naposledy, čo som písal články hodiny denne, tak že môže sa mi zhoršiť stav, ak budem to robiť hodiny. Ten stav sa mi skutočne zhoršil, hoci vyhradil som si len hodinu. Aj som ju počúvol a došlo ku zhoršeniu stavu... Nebol to síce až relaps, ale mal som na mále. Čiže tej svojej som vďačný a mám ju rád...

Dobrý deň.

Chcel som niečo napísať, ale zabudol som co. Možno si spomeniem.
Mám sa dobre, hoci bol deň vycerpavajuci. Pracoval som dlho, lebo sme robili prípravy na inventúru. Lekáreň otvorená bola, ale ľudia akoby šípil i, ze bude inventúra, bolo pacientov malo, teda neboli sme nimi vyrusovani a mohli sme v pokoji robit svoju pracu. Mne osobne sa dnešná práca zdala zbytočná, lebo mám dojem, ze zajtra sa to bude musieť robiť znova. Nebudem to opisovať, to vás zrejme nezaujíma. Celkovo inventúra sa mi páči, lebo neprichádza m do styku s ľuďmi. Takže zasa som sa presvedčil, ze som si vybral zle povolanie.

Pozdravuje a pekný večer praje Jakub.

@Iacobus:

Ahoj Jakub. Veľmi sa mi páčia Tvoje príspevky. Vzbudzuje vo mne pozornosť tiež to, ako si často pokorne priznáš rôzne slabé stránky. Už aj taká veta "Chcel som niečo napísať, ale zabudol som co. Možno si spomeniem." mi takýto dojem vytvára. Nehovoriac o množstve ďalších Tvojich formulácií. Vnímam Ťa okrem iného v tomto ako príklad pre seba, lebo ja sa niekedy akoby polovedome snažím ukázať v lepšom svetle. A pritom som si istý, že mám oveľa viac slabých stránok, než Ty. Ďakujem Ti teda za inšpiráciu.

Čo sa týka skúseností s psychológmi, mám skúsenosť v podstate s druhým typom, ale treba doplniť, že pri tej mojej som rozprával ja veľmi málo vlastne a ona celý čas rozoberala svoj pohľad, svoje skúsenosti (aj zo súkromia), ktoré mi mali upraviť pohľad na vec. Väčšinou z hodinového sedenia som 10 minút ešte čakal v čakárni, 30 minút sme sedeli a najmä ona rozprávala a 20 minút väčšinou pretelefonovala, čo jej volali iní klienti, aby sa objednali na termín. Pri psychoteste na posudok pre psychiatra asi 20 minút nadávala na vládu a ako jej komplikujú rôznou byrokraciou robotu... V tínedžerskom veku som sa stretol nakrátko s prvým typom psychológa (v pedagogicko-psychologickej poradni). Fakticky len počúvala, a potom na mne skúšala autogénny tréning, ktorý mi stav vtedy zhoršil. Nakoľko ona môj stav extra nechcela analyzovať, tak som sa pokúsil sám seba diagnostikovať: Vyjadril som obavy zo sociálnej fóbie, no ona sa dívala na problém psychopatológie príliš škatuľkovo, ako ten tretí typ, štýlom "to nemôžeš mať, lebo by si nevyšiel ani z domu". Čas ukázal, že sa mi sociálna fóbia nielen potvrdila, ale mala aj dosť kruté následky...

Tiež ešte chcem dodať, že súhlasím s tým, že sa smie (a má) vyjadrovať k téme "zmysel života" každý človek. Vôbec na to netreba nejakú fundovanosť v odbornej filozofii. Ja z filozofie mám diplom, pričom si myslím, že nie napriek tomu mám takýto názor, ale skôr vďaka tomu. Nezdajú sa mi teda názory prípadného študovaného filozofa, ktorý by chcel prenechať filozofické myslenie len okruhu zasvätených. Filozofia má, verím, ľudový základ, vyplýva zo samotnej povahy človeka ako takého. To, že jestvuje sféra odbornej filozofie, kde sa to pojmové myslenie stáva širším, hlbším a komplexnejším, to je síce pekné a záujmu-hodné, no nič to nemení na tom, že filozofia je človeku prirodzená a každý si na svojej úrovni pojmového myslenia môže vytvárať svoje vlastné názory. Som v tomto teda na Tvojej strane, Jakub.

Všetko dobré!
matej