Ako sa dnes máš? 4

Mischelll napísal: viem, že keby som mala prácu tak všetko by sa poriešilo....respektíve necítila by som som sa tak mizerne a nepotrebne....a nanič v zmysle že nič neviem a nič mi nejde....ale viem, že to je len dočasný pocit a že možno už zajtra sa tak cítiť nebudem ...  ...ako aby to nevyznelo až tak hrozne tak ja som v pohode...len keď zaznie téma práca tak som s toho smutná....ale zase nie nejak veľmi   .... len tak trošku.

Strašne by som Ťa chcel povzbudiť. Ale chápem Tvoje pocity, pretože aj ja som ich mával. A tiež viem, že je strašne ťažké si nájsť prácu a navyše takú, ktorá by bola takpovediac kompatibilná s našimi zdravotnými obmedzeniami. Možno by som to riešil tak, že bych vzal akúkoľvek ponuku aj za drobný peniaz, minimálnu mzdu a zaplatil si psychológa tak, aby som k nemu mohol chodiť raz až dvakrát do týždňa. Neviem, aké sú ceny teraz, ale keď ja som chodil, tak bola cena len okolo 15 eur na sedenie. A to by sa pri bývaní s rodičmi dalo dať aj pri minimálnej mzde. A ten psychológ/psychologička by radili a podporovali, ako zvládnuť dané stresujúce situácie v danej pracovnej pozícii. Ale neviem, aké sú teraz ceny, možno je 15 eur naozaj netypická suma a reálne ceny sú oveľa vyššie. Treba zistiť. Časom by frekvencia psychológa sa znižovala až natoľko, že čoraz väčšia časť výplaty by išla v náš prospech a nie v prospech psychológa. Lenže aj nájsť si prácu za minimálnu mzdu je dosť ťažké, lebo... no lebo ekonomika je v takom stave, v akom je. Takto nejak by som to riešil asi ja, aj keď neviem naisto... Ja som to zvládol bez psychologickej odbornej pomoci, ale o to väčšmi mám zas pocit, že teraz by som ho už po tých zmenách u mňa potreboval...

Len niekedy mi bránilo v prijatí zamestnania aj moje veľké oči - myslené metaforicky. Proste som si myslel, že ja mám gymnázium a bakalára, tak nemôžem robiť robotnícke nízkokvalifikované práce za pár eur. Ale to býva niekedy veľmi vážna prekážka v myslení, pretože sa takto človek oberá o mnoho. Neskôr som to prekonal a skúsil som ten Samsung vo výrobe, čo som síce nezvládol, ale bol to pokus o etablovanie novej myšlienky v mojom svetonázore, a síce že za nijakú prácu sa človek nemá prečo hanbiť, ale že všetky živobytia, ak sú poctivé, sú cenné a chvályhodné. Samozrejme, tým nechcem povedať, že Ty by si mala takéto veľké oči, ale chcel som tak uceliť tú svoju skúsenosť, keď už som sa pokúsil o nejakú radu.

Posielam Ti vrúcne objatie a držím palce.   

historik napísal:V podstate vediem dosť neplnododnotný spôsob života. Stále sedím doma a nikam nechodím. Tak by to nemalo byť. O nič sa nestarám, len niekedy niečo vyrábam a inokedy nerobím nič. V stacionári sa cítim zle, mám tam stres. Sám sa tam ani nemôžem dostať, takže cestovať doňho musím vždy s mamou. Ani tam často nechodím, len raz za dva mesiace. Chcel by som žiť normálne, ako zdraví ľudia, ale čo ja môžem zmeniť???   Len sa tak nechávam unášať vlnami života...

Ja si naopak myslím, že žiješ poctivý a dobrý život. Iste, chcelo by to viac zápalu pre silné zmocnenie sa svojho vlastného osudu tým, že vlny života a náhody zahodíš a naopak prijmeš zodpovednosť a moc nad sebou samým sám sťaby opraty koňa do rúk. Ale myslím si, že to práveže občasne aj robíš, obzvlášť keď máš dobrú fázu. Mávaš tie zlé fázy apatie a depresie, to je vyčerpávajúce. Je to objektívna prekážka. Je však fajn, že bojuješ a vedieš pomerne kvalitný život počas tých dobrých fáz. Keby si vylihoval a kašlal na všetko počas dobrej fázy, tak by sa dalo uvažovať, že Ťa opantala márnivosť. Ale to sa o Tebe nedá povedať. Radíš sa k zástupu bojovníkov tohto fóra. A často som svedkom toho, že k zástupu tých úspešnejších, pretože si významne kreatívny a talentovaný človek, ktorý tieto svoje dary nezahadzuje, ale ich používa nielen v rámci psychohygieny, ale aj v rámci celkovej kultúry našej spoločnosti (tým narážam na tie úspešné súťaže). Takže hlavu hore, všeličo je ešte na vybojovanie pred Tebou, ale dosť už máš vybojovaného aj za sebou, historik. Držím palce a posielam chlapské objatie.   

----

Fúzo: Ťažko sa mi k Tvojim úvahám hľadá odpoveď. Ale súhlasím, že príčina našich ochorení môže byť aj trauma a iné externé pôsobenia, avšak žijem v predstave, že vždy tu musí byť genetická predispozícia. Niekto má totiž miliónpäť tráum, a aj tak schizofréniu nedostane.

Ja som nepatril nikdy medzi tých halucinujúcich schizoafekťákov. Teda ak sa nebavíme o intrapsychických, ktoré sa však niekedy radia medzi poruchy myslenia, než medzi priamo halucinácie. Za to bludné vzťahy som si vytváral pestré a bizarné. Až to prerástlo do akejsi samozrejmej viery, že ľudia cestujú v čase do minulosti za mnou, aby ma zazreli na okamih ako tínedžera a mohli tak odpadnúť od slabosti, keď uvideli takú slávnu osobnosť.   A o tých komunikáciách s tajnými spoločnosťami cez obývačkové štenice, joj... Proste patril som medzi bludárov, takže neviem, aké to je podľahnúť bludu na základe akejsi snahy racionálne reagovať na vlastnú halucináciu. Ale verím, že existujú halucinácie, ktoré blud nespúšťajú, volajú sa pseudohalucinácie a sú to patologické vnímania, ktorých nereálnosť si človek uvedomuje.

Kwecko: Aj ja som povedal svojej bývalej vedúcej zhruba, čo mi bolo a je. Ale nie detaily, ani názov diagnózy. Ale vie, že chodím každý druhý piatok k psychiatrovi, a povedala to myslím aj jednej mojej kolegyni, na ktorej smene vždy prvé hodiny v daný piatok vynechám prácu. Vždy to padne na jej smenu, a myslím, že chápe, kam chodím. Ale otvorene som sa o tom nerozprával... Zatiaľ mi nenapadlo, ako využiť svoje príznaky vo svoj prospech. Skôr keď už sa prejavia, tak sú bremenom. No neviem, priviedla si ma k hlbšiemu zamysleniu nad tým, či by som aj ja nemohol dačo použiť v živote ako výhodu... Hmmmmmmmm... Držím palce, aby Ťa bacily opustili  

Tak, reagoval sa dúfam na každého... chi.   

Ako sa mám ja? Celý deň som sa prenudil. Som ale ja trúba, že sa nechávam nudiť. Fakt od rána som nič nerobil, len kráčal od jednej webovej stránky k druhej, prípadne od jednej hry k druhej. Trochu som pozeral v telkáči Midsomer, a počúval vzdialene z kuchyne BigBena. Novinkou v tomto dni bolo to, že som si pozrel tri diely Simpsonovcov, ktorých som už nepozeral celé mesiace, pričom kedysi (a vôbec nie tak dávno) bývali mojim obľúbeným seriálom.

V podstate som ožil až teraz večer. Ale len do podoby chuti napísať príspevky na naše fórum, plus treba povedať, že už momentálne začínam pociťovať večernú únavu.

Dávam si predsavzatie zajtrajšok nepreleňošiť. Len je to náročné dodržať, lebo tá lenivosť je značne sprevádzaná apatiou. Pamätám si historikove slová (a vlastne aj mojej maminy), že stres spúšťa apatiu. No nechcem to len tak ľahko akceptovať, pretože keď celé dni preleňoším, tak potom paradoxne som menej odpočinutý a menej spokojný.

Psychicky sa mám nie moc príjemne. Ale to je len taká roztopašnosť. No je pravda, že v ostatnom čase mávam až prekvapivo často nepríjemné stavy a nepríjemné nálady. Ale viac sa mi o tom momentálne nechce hovoriť. Koniec koncov ma už poznáte...    

Držím Vám palce a prajem pokojnú noc a peknú nedeľu.    
S úctou
Matej
 

Ahojte kamaráti. Mám sa, dá sa povedať, že dobre. Minule mi bolo zle-bolelo ma, tlačilo ma, pichalo ma v hrudníku, až som sa musel zhlboka nadýchnuť a zvracal som všetky jedlá, dokonca i tie jedlá, ktoré mám veľmi rád, čo sa mi ešte nikdy v živote nestalo... Bol som aj s mamou pri svojej psychiatričke a povedali sme jej ten môj problém. Mama si myslí, že to mám z liekov, to ale doktorka zatiaľ vylučuje. Telefonovala jednému doktorovi, aby ma vyšetril mama ma potom objednala na gastro vyšetrenie. Lieky, ktoré mám predpísané už užívam dlhodobo-teraz ma už až tak netlačí v tom hrudníku-už aj zjem, čo mi chutí. Asi necelé tri týždne nepociťujem až takú bolesť, ako predtým...Uvidím, po tom, gastro vyšetrení, že či mi tam niečo nájdu, alebo mi nič nenájdu... Potom Vám dám, vedieť, ako dopadlo moje gastro...Možnože som to mal zo stresu, alebo aj ešte z niečoho, čo ma ani nenapadne. Bol som aj pri psychologičke, tiež som jej to povedal a ona mi povedala, že jej už 3-krát v živote robili gastro vyšetrenie-ale ešte tým starým spôsobom a to tak,že jej robili aj RTG a musela vypiť aj sadru... Po novom je to vraj tak, že do úst pacientovi dajú nejakú hadičku, asi nejakú "kameru", ja potom grgnem a bude po vyšetrení. Keď som sa po prvý krát dozvedel, že mi toto vyšetrenie urobia, tak som sa zľakol, bol som z toho zľaknutý,rozrušený ešte že mi to neurobia tak, ako to urobili mojej psychologičke... Ináč som v pohode, stále lucídny, introvert, senzitívne vzťahovačný, na šťastie však nijaké "hlasy" nepočujem, čo je tiež pre mňa vrámci môjho psychického zdravia dôležité a dobré. Ináč začal som roznášať reklamné noviny KAUFLAND, vždy v utorok ráno mi autom privezú reklamné noviny KAUFLAND, ktoré musím najneskôr do stredy do 20:00 hod.rozniesť. Sú ľudia, ktorí majú napísané na schránke, že nevhadzujete reklamné noviny do schránky a ja to rešpektujem. Sú aj niektoré rodiny, ktorým dám do schránky aj 2, tri reklamné noviny, lebo si to tak prajú a ja im ich dám. Ešte stále som evidovaný na úrade práce, ten Kaufland mám iba na dohodu... 1.marca budeme mať ples, v ktorom bude katolícka charita a zväz SZZP-Klub deti, v ktorom som už viac ako 3 roky členom. Na ples, konkrétne na 18.ples ľudí s dobrým srdcom sa veľmi teším, na ten ples som pozval aj moju priateľku Mišku. Miška pozvanie prijala, čo ma nesmierne teší. Na ten ples však pôjde aj moja mama,bude aj dobrý program, najeme sa, zatancujeme si, proste nám bude fajn... Dňa 22.februára budeme mať na fare Pampuškovu párty-každá mama donesie nejak= šikšky s lekvárom, alebo nejaké podobné koláče, pochutnáme si na nich a tiež nám bude dobre... U nás doma, myslím ako v celom meste nebol vôbec žiadny sneh. Mali sme celkom teplo na naše oblastné pomery... Teraz asi 2 alebo 3 dni snežilo, našťastie nenasypalo toho snehu až tak veľa, aby z toho bola kalamita. Pomáhal som mame aj babke, že sme spolu odhŕňali sneh, pozametali sme dvor od snehu a tak... Mám už vybratú dovolenku na leto. S rodičmi pôjdem autobusom do Chorvátska, konkrétne do mesta Trogir. Prvá záloha už zaplatená, druhú potom doplatím... 31.januára mám narodeniny, budem mať 25 rokov. Nevedel som, čo mi ma mama, alebo čo si ja pre seba kúpim na narodeniny, lebo oblečenia mám dosť, kozmetiku mi posiela priateľka Miška, ktorá je AVON LADY. A možno ma nejaká kniha poteší a to aj poteší. Včera som si objednal na narodeniny knihu od doktora Igora Bukovského s názvom Návod na prežitie pre muža. Je tam podrobný popis života muža, čo má robiť, ako sa má starať o svoje zdravie a tak podobne... Existuje aj kniha Návod na prežitie pre ženy. Možnože niektorí z Vás, milí moji kamaráti ju máte, možnože ste o nej počuli. A ak áno, tak mi prosím potom napíšte, že aký máte na tú knihu názor. Dnes som sa trošku neovládol, na ulici-na našej ulici som zvrieskol na babku, že "daj mi pokoj", lebo mi už išla na nervy. Ja som síce dosť pokojný človek, dlho sa mi tak nestalo, aby som na niekoho z rodiny kričal. Viete, ja veľmi často veľa vecí v sebe dusím, a potom to tak dopadne... Kamaráta Martina-vozičkára občas navštívim, v škole sme znovu začali hrať v malej telocvični bocca-to je špeciálna hra pre telesne postihnutých-vozičkárov. Hru hráme každý piatok poobede. už teraz sa teším na budúci piatok, na boccu, ktorú si zahrám napr. aj s Martinom. Takže asi tak... Majte sa krásne, zareagujte na môj text, že ako sa mám a píšte básne. S pozdravom Robo.                           

Ahojte, drahí priatelia!  

Robo, vidím, že zmysluplne tráviš čas. Máš všelijaké plány - zúčastniť sa plesu, cestovať na dovolenku, a tiež hrávaš tú hru. A snažíš sa aj privyrobiť si. Len tak ďalej!   

Matej, ďakujem Ti za Tvoje povzbudivé slová.   

Ja som sa teraz večer asi hodinu prechádzal vonku so psom. Máme trochu snehu a teší ma aj príjemný mrazík.   

V ostatnom čase sa mi podarilo dokončiť dva výrobky, z čoho sa veľmi teším. Viem si teda takto urobiť radosť - tým že niečo napíšem alebo vyrobím. Potom dva-tri dni mám z toho dobrú náladu.   Občas býva aj apatia, ale teraz to necítim tak, ako ešte v nedávnej minulosti. Žil som v takých cykloch: apatia - aktivita. No odkedy som sa zase pustil do modelárstva, apatia už nezvykne trvať dlho. Stáva sa, že by som niečo konkrétne chcel urobiť, ale nejako mi to nejde, nemám na to energiu a chuť. Nejaký čas toto trvá, ale potom akosi začnem a už to ide. Len chyba je v tom, že sa vždy veľmi ponáhľam, lebo to chcem mať čo najskôr hotové a chcem sa tým kochať. Keď ma zaujme nejaká činnosť, nemám čas ani jesť, ani spať, ba ani ísť na WC. Veď počas takej prestávky tá činnosť stojí, nerobí sa a ja to predsa chcem mať čo najskôr dokončené. No môj lekár mi povedal, že lepšie je niečim sa zaoberať, a pritom sa takto ponáhľať, než nerobiť nič, iba sa nudiť.

Len škoda, že ma dosť bolí ľavé zápästie.   Musím si na tú ruku dávať pozor a nezaťažovať ju. Ja mám doma dve 6-kilové činky a v minulosti občas bývali obdobia, počas ktorých som dosť intenzívne cvičil a veľmi ma to bavilo. Aj teraz by som sa ich rád chytil, ale, žiaľ, nesmiem. Možno by mi pomohla liečba elektromagnetickým poľom v cievke. V roku 2008 som spadol z bicykla a mal som zranené pravé zápästie, no takéto procedúry mi veľmi dobre zabrali. V susednom mestečku je fyzioterapeutička a možno tam majú aj také cievky. No musel by som tam chodiť každý deň, a to sa mi nechce. Nevedno, či by sa mi darilo v noci spať. Ak nie, tak by sa to nedalo.

Tak zatiaľ toľko.

S pozdravom,
historik

   

Robo, všetko najlepšie k štvrťstoročnicovým narodeninám!       

Venusa, všetko najlepšie k narodeninkám aj Tebe!     

Ahoj priatelia   

Dneska som vstal už o siedmej, lebo včera som zaspal už počas večerných správ. Teraz mám za sebou už sprchu, holenie, zuby, vlasy, raňajky a kapučíno. Dnes je pre mňa trochu stresujúci deň, lebo na obed má tatino oslavu šesťdesiatky. Prídu obaja bratia k nám plus snúbenka stredného brata. Darčeky sme mu už dali v utorok, keď mal narodeniny, ale oslavu budeme mať až teraz v sobotu dnes. Na veľkom stole sa bude papať spoločne (ako na Vianoce) a bude sa klábosiť (všetko bude isteže bez alkoholu, pretože po prvé, bratia tu budú na aute, a po druhé tatino je statočný abstinent už celých 10 rokov). Stresujúce je to kvôli tomu, že ja neviem dobre komunikovať v okruhu väčšieho počtu ľudí a keď nás bude 6, tak to už sa hanbím na seba strhávať pozornosť. Tak snáď to dobre dopadne.   

Inak, včera som bol na včeličke Risperdal Consta - hovoril som doktorovi, že sa mi zhoršuje červenanie. On je nepriateľ benzodiazepínov, tak sa potešil, že aspoň cez víkend si Oxazepam nedávam. Vysvetlil mi, že ide o "flush", čo je vegetatívna reakcia mojej nervovej sústavy na stres alebo trému alebo na nejaký strach, úzkosť. Niektorí ľudia majú potenie dlaní, iným zviera žalúdok, ďalších bolia črevá a nadúva ich, iným sa ťažko dýcha. A mne sa zas dilatujú cievky na tvári a mám flush. Takto nejako mi to hovoril. No poviem Vám, radšej by som mal potenie dlaní, ako flush... Riešením je odbúrať strach, ktorý mi ten flush spúšťa. Ide o formy ako minimalizovať stres (to sa niekedy ťažko robí, ale skúšam to tým, že veci beriem športovo a ako "srandu"), ďalej zvýšiť sebavedomie (totiž niekedy mám flush, keď idem po ulici a niekoho v diaľke vidím, koho poznám, a bojím sa stretnutia s ním, alebo keď idú mladá partia oproti mne a ja sa hanbím, že čo si o mne, ich rovesníkovi, pomyslia), to riešim zas motivačnými knihami.   

Náladu mám v týchto dňoch akosi prijateľnú, s miernymi výkyvmi do smútkov ako bezprostrednú reakciu na nudu, ktorá ma niekedy opantá. Preto už som pristúpil k novému koníčku, a síce čítaniu beletrie - čítam akurát Rukojemníkov od neviem-akého autora, také pohodové čítanie o vyjednávačovi a partii kriminálnikov, ktorí zajali v dome rodinu jeho majiteľa. Dobre sa to číta, má to napínavý dej, ktorý sa mi ku môjmu prekvapeniu ľúbi.   

Predstavte si, minule stretla moja mamina v potravinách moju ošetrujúcu doktorku z mestskej psychiatrie, keď som tam ležal v roku 2010. Ona si ju aj mňa ešte dobre pamätala!   Normálne si zaspomínala, pýtala sa reku že ako sa mám a tak. A že ma pozdravuje. Pamätala si detaily, čo mi bolo a ako sa mal vtedy. Sila.    

Teraz idem pokračovať vo víkendovaní, mám na pláne čítať, hrať sa, papať na tatovej oslave a možno aj upratovať, neviem. Želám Vám peknú sobotu a nedeľu, držte sa.   

S pozdravom
matej
  

Ahojte drahí priatelia!   

Matej musíš mať dobrého doktora, keď ti tak poradí a vysvetli. Mne moja doktorka veľa toho nevysvetlila a to čo som sa pýtala tak nepovedala presne - lebo to sama nevie. Ale tak ja mám dobru psychologicku - vysvetlila mi zatiaľ čo som potrebovala..... Zvýšiť sebavedomie by sme potrebovali viacerí napríklad mne sa stávalo keď som ešte bola mala a išla som niekde z mamou, že som si celú cestu v duchu opakovala ako mám pozdraviť keď bolo ráno tak Dobré ráno atď.....a proste keď sme niekoho stretli tak som bola táka z toho prekvapená alebo v strese, že síce som pozdravila ale keby som si to nepripravovala tak asi by som trepla blbosť tak som si vždy myslela :-).....ja viem, že tieto veci sú viac menej samovoľné u ľudí proste vedia kedy pozdraviť a ako, ale ja som z toho ako dieťa mala stres....a teraz mám stres, ale trochu iný keď stretávam ľudí tak iba im rýchlo pozdravím a odchádzam nemám chuť sa s nimi baviť o tom prečo som ešte stále nezamestnaná - tak či onak každá téma skončí pri tom istom a to práci. Takže zvýšiť sebavedomie to určite treba aj ja plánujem nejaké knihy na to pozhanať.   

Ako sa dnes mám?.....tak no tešila som sa, lebo dnes mala prísť moja kamoška na návštevu, ale zrušila to ma už rodinu a nevyšlo jej to....nemám jej to za zle....aj keď som aj upiekla štrudľu tak ma trochu aj mrzí, že neochutná....inak som cez deň trocha upratovala.....a teraz už odychujem za notbookom   

Dni pomaly plynú a sú dosť podobné cez tyžden cvičím, aby som mala lepšiu postavu a kondičku a cez víkendy oddychujem....počasie u nás celkom v pohode....aj keď vonku chodím malo... možno zajtra pôjdem vonku   

Prajem ešte pekne strávení víkend.   

Mischelll

Ahoj Mischelll   

No, doktor je vlastne dobrý, má aj muchy, trebárs povahové alebo že niekedy sú tie naše stretnutia takou skôr "rýchlovkou", prísť, vypýtať recept, pichnúť injekciu, dovidenia. A na také tie naše reči okolo všeličoho v psychickom "dianí", tak ako tomu bolo kedysi, už vôbec nezostáva čas. Ale ako odborník je dobrý, a veľmi si vážim aj to, že ma pozná, rozumie mi, pamätá si moje životné okolnosti a tiež že výrazne nezasahuje do mojej liečby, keď vidí, že mi sedí (teda že nereaguje na moje občasné výkyvy, kedy sa sťažujem, čo všetko mi je, práveže vtedy zachová rozvážnosť a nehýbe s liekmi, lebo vie, že je to dobré tak, ako to je teraz - niektorí lekári totiž hneď zvyšujú dávky, alebo s tým všelijako manipulujú podľa toho, čo o sebe hovorí pacient, a tento môj doktor myslí akosi za seba a pozná ma, že ja často mením nálady a názory a aj svetonázory, takže som v postojoch nespoľahlivý, takže je v mojej terapii výrazným a vítaným stabilizujúcim faktorom).

Tie rôzne prapodivné stresy, ktoré mávame hlavne my, ľudkovia s našimi ochoreniami, dobre poznám. Trebárs zo svojich za všetky spomeniem ten môj dlhoročný iracionálny strach, že si nemám čo s ľuďmi povedať. Dlhé roky som sa sociálne izoloval, nechcel som návštevy, skrýval som sa, nechodil som po tých uliciach, kde bolo riziko stretnutia sa s niekým známym, strašne som bál všetkých známych ľudí a aj rodiny, lebo som si s nimi proste nemal čo povedať, a mal som fakt prehnanú fóbiu z mojej fixnej idey trápneho ticha, keď nebudem mať čo zoči-voči človeku povedať. Tieto iracionálne strachy sa rozbili len veľmi zaťažko - postupne ako som zrušil chatovanie a prešiel z virtuálneho sveta do reálneho, a potom tým, že som si založil fejsbukovský účet, na ktorý som prijal za priateľov kopec bývalých kamarátov, známych, spolužiakov, rodinných príbuzných. Takže všetkých, ktorých som sa bál - zrazu som s nimi mohol občasne komunikovať a vymieňať si info, takže sa mi zmenšil strach, že "čo reku v prípade, keby som ich zrazu stretol aj naživo".

Ďalej mi pomohol Estitil, ktorý eliminoval, ako to má v popise práce, aj sociálne strachy a výrazne ma "zextrovertnil". Nabúral moju izoláciu celkom dokonale. A za posledný rok v práci som získal už aj nových známych v podobe kolegýň, takže to bol jeden z posledných smrtiacich úderov do toho spomínaného pôvodného iracionálneho strachu zo známych ľudí.

Je zvláštne, že mnohí majú skôr strach z neznámych ľudí. Ja si to poriadne predstaviť neviem, pre mňa boli problémom len ľudia, ktorých som musel aj pozdraviť a kde sa čakalo, že s nimi prehodím reč. Dobre chápem, Mischelll, ten Tvoj strach a nepríjemný pocit, keď sa téma s Tvojimi známymi zvrhne na zamestnanie. Ja zas som sa dosť hanbil a zle cítil, lebo zatiaľ čo moji spolužiaci zo strednej už vyšliapavali cestu za mgr. titulom, ja som 7 rokov študoval bakalára a nie a nie sa k cieľu dostať. Ak som ich stretol na ulici, téma sa zvrtla na štúdium a ja som sa hanbil, nevedel som im povedať "prepáč, ale ja som dostal schizoafektívnu poruchu, a preto to nevládzem dokončiť a večne mám štúdium prerušené".

Dnes sa to zmenilo, jedna kolegyňa sa ma pýtala a aj jej priateľ, že prečo mám v 27. roku veku len bakalára, keď som podľa mojich slov išiel na vysokú hneď po maturite. Bez okolkov hneď hovorím, že som mal zdravotné problémy a musel som viackrát prerušiť. A keď sa pýta na bližšie veci, tak jednoducho to zahovorím, že by som nechcel hovoriť podrobnosti. Ona potom z taktu sa už ďalej nepýtala. Ale to slovo "zdravotné problémy" už teraz bežne používam. Možno preto, že si viem od nich urobiť odstup, zatiaľ čo v tých časoch sociálnej izolácie, keď som trpel mnohými príznakmi, som bol do kaše namočený až tak, že vlastne som si nevedel urobiť nadhľad a skôr som vinil seba za svoju údajnú hlúposť a neschopnosť. Teraz si skôr myslím, že to bolo o chorobe, a nie o mojej údajnej vlastnej chybe (a vine).

Držím, Mischelll, prsty. S úctou
Matej
  

Moje nervy, ja keď sa začnem rozpisovať, tak je z toho hotový traktát!!! Povedzte mi, kto to po mne aj číta!? Ak máte ešte stále trpezlivosť s tými mojimi siahodlhými príspevkami, tak Vám nielen úprimne ďakujem, ale aj gratulujem, chi.    

Inak, oslava tatinovej 60tky dopadla dobre. Okolo 13:45 sme začali jesť, jedlo sa to, čo si vybral sám tatino. Na pozadí hral Elán, ktorý je tatovou obľúbenou skupinou. Jedlom bolo: hovädzí vývar so slížami a zeleninou (tatova obľúbená polievka), kačica s lokšami, alebo kačica s vepřo-knedlo-zelí. Ďalej torta, kde tato sfúkol sviečky. Čokoládová. A nakoniec obložené chlebíčky. Veľa sa debatovalo, fotil som všetkých na náš foťák, hrali sme sa s balónmi. Pili sa kávy, v mojom prípade kapučíno. Spočítal som si kJ, vyšlo to vyše 9 tisíc kJ za celý deň, čo znamená, že to bol vyvážený deň aj napriek hostine, ani chudnúci, ani priberací. S najstarším bratom som potom debatoval o živote vlastne až do pol ôsmej večer. Povedal mi veľa svojich názorov, rád, skúseností (on je o 10 rokov starší odo mňa).

Večer som bol ešte zo trikrát pešo dole schodmi a naopak zo trikrát pešo hore schodmi (8 poschodí). Malo by to dať asi 500 kJ, čo je fajn. Zajtra si takto zbehnem schody na dve etapy po 4krát... jednu etapu poobede a druhú večer.

Celkovo som s oslavou spokojný, dobre dopadla.
Želám Vám, drahí priatelia, pokojnú noc plnú bohatého a spokojného spánku. A užite si nedeľu.
S úctivým pozdravom
matej
   

Ťažko povedať, čo sa mi zas porobilo. Znovu dnes mám nepríjemné stavy a nálady. Nemával som ich už vskutku dlhodobo. A teraz dnes podráždenosť, únava, nervozita, netrpezlivosť, hnevlivosť a celkové napätie po emočnej stránke. Subjektívne mi je dnes priemerne proste zle. Ale neviem presne definovať, prečo.

  

Ahojte,
Matej, napriek tomu, že sú občas tvoje príspevky dlhé, sú zaujímavé a čítam ich fakt rado
Aj ja sa cítim vyslovene hrozne. Včera som fakt vydesila kamošku, normálne zrušila posedenie s kamošmi a prišli ma skontrolovať, aj keď to moc nemá v povahe, robiť takéto veci Preslzila som pol dňa a ani neviem prečo. Žiadny dôvod nebol a revala som jak keby ma postihlo najväčšie nešťastie sveta. Keď Kocúr došiel večer z roboty, hneď vedel koľká bije a navaril mi ľubovník, fakt neviem, prečo ma celý deň nenapadlo spraviť si blbý ľubovník
Písali ste o strachu z ľudí, tiež som neznášala konverzácie s inými ľuďmi. Pripadala som si hrozne sprostá a veľmi som sa bála, že trepnem nejakú kreposť, na ktorej sa budú ostatný smiať celý rok. Až keď som si našla terajšiu prácu a bola som donútená rozprávať sa z ľuďmi - no Pane Bože! Neviete si predstaviť, ako mi rozum zastal nad niektorými hláškami, názormi a omylmi! To bolo tak neskutočné poznanie! Vtedy sa to zmenilo a pripadala som si rovnocenne s hocikým.
A keď príde téma na niečo nepríjemné, odpoviem, že v pohode a kontrujem otázkou, ktorá je na dlhý rozhovor a týka sa toho druhého človeka. Ten sa rozkecáááá.... Každý rád rozpráva o sebe a pritom zabudne na vás Ako sa majú deti, rodičia, kam sa chystajú na dovolenku, či pôjdu voliť, ako to ide v robote, či sú zdraví (lebo nejaký si bledý, kamoš....) no a tak

Tiež som mala problém s ľuďmi na ulici, stále som riešila, čo si myslia, či sa smejú na mne a či ma budú riešiť ešte zajtra, pozajtra, popozajtra... To sa mi podarilo stočiť - na každom človeku nájdete niečo divné - účes, topánky, náušnice, nohavice po dedovi...A môžem riešiť ja a nie oni

Kwecko, vďaka že máš trpezlivosť ešte s mojimi príspevkami   

Ja sa vyslovene cítim Tvojimi príspevkami obohatený, lebo mi máš stále čo povedať. Mnohí tu na fóre ste takí, čo mi Vaše príspevky všeličo dajú, niekedy iba drobnú myšlienku, inokedy aj viac postrehov. A Ty medzi nich rozhodne patríš, kwecko.   

Teraz večer sa už cítim lepšie. Okrem "duchovnej aktivity" (modlitba) som mal aj podrobný pokec so svojím denníčkom, takže som si tam vydiskutoval svoje strachy, bôle a zdroje nervozity či stresu. Zdá sa, že mi to dosť pomohlo a teraz pôjdem buvať s pokojom na duši.

Asi som v denníčku rozpoznal zdroj, prečo som bol taký dneska. Tak snáď to už pôjde ďalej v pohode.

Prajem Vám, drahí forumáci, pokojnú noc a úspešný štart do nového týždňa.
So srdečným pozdravom
matej