Ako sa dnes máš? 4

Čaute priatelia ,
Mám za sebou veľmi nepríjemný týžden. Zo stanovených úloh som splnil len jednu,ktorá ma tlačila už skoro tri týždne.Nie a nie sa rozhýbať.Zase som sa dostal do svojej klietky,t.j. uzavrel som sa do seba a ani nikam zavolať nieto ešte niečo vybaviť. Všetko som musel presunúť na nadchádzajúci týždeň.Teraz sa trasiem že sa vráti stav z minulého týždňa.Ale urobil som aj niečo preto,aby som sa cítil lepšie. V piatok ma otec so sestrou vytiahli hrať tenis.Dosť som si to užil.A dnes som bol zase s rodičmi na výlete v Slovenskom raji. Bolo prekrásne. Ani nepršalo,ani nefúkalo,skrátka skvelý deň

Venusa,ja Tvoj strach chápem,niečo podobné zažívam denne.Na stacionári v LM nás učili,že so strachom sa dá bojovať jedine tak,že sa mu postavíme.V Tvojom a v mnohých ďalších prípadoch sa to ľahšie povie ako urobí. Ja som tiež úplne paralyzovaný,keď TO na mňa príde. A ohľadom Tvojho ID Ti držím veľmi palce. Sám som nedávno absolvoval komisiu,hoci to nedopadlo pre mňa tak ako som očakával,aspoň mi dôchodok neznížili. A tiež je veľmi dôležitá podpora blízkych.Ja mám tiež to šťastie,že rodina za mnou stojí,nech sa deje čokoľvek.

Tak nestrácajme(-te) nádej a pekný zvyšok nedele prajem,Váš Shadow

Ahojte,

Najsamprv chcem pozdraviť Roba   Určite sme viacerí videli tú reportáž v televízii o hre bocca. To je dobre, že sa tomu venujete, že takto zmysluplne trávite čas  

Ja som bol v pondelok na kontrole u psychiatra a zmienil som sa pred ním aj o tomto fóre. Povedal som mu, že som našiel na internete fórum venované psychózam a že sa mi to veľmi páči. A on povedal, že to je veľmi dobre, že také niečo existuje, lebo pacienti dokážu jeden druhého pochopiť lepšie ako psychiater.   Lekár totiž dobre nevie, aké to je, byť takto chorý, lebo on tie choroby nezažil.

Bol som aj prvýkrát v dennom stacionári. On síce nie je zameraný na psychické ochorenia, ale všeobecne na ZŤP. Už som vybavil a podpísal všetky papiere, zostalo iba zájsť na matriku. Bolo by super, keby som zvládol cestovať tam sám. Ale ja všade chodím s mamou, lebo z toho cestovania mám obrovský stres. Neviem, či by som dokázal samostatne sa dostať tam aj naspäť. Okrem navštevovania tohto denného stacionára alebo ešte rahabilitačného strediska Delfín neexistuje iná možnosť, ako by som sa dostal z tejto sociálnej izolácie. Ten Delfín je zameraný najmä na psychózy, ale do Delfína to mám až 61 km, takže to by bolo veľmi ďaleko. V stacionári som sa dohodol na návštevách raz za týždeň - vo štvrtky. Keď som bol naposledy, pred 7 a pol rokmi v nemocnici, na konci mojej hospitalizácie mi doktorka povedala: "Vy teraz tu, na oddelení, fungujete dobre, ale či to tak bude aj potom, keď pôjdete domov." A, naozaj, v tomto "veľkom svete" to ide horšie. Ja však dúfam, že v tom dennom stacionári zase "ožijem" tak ako vtedy v nemocnici.   Mama ma teraz povzbudila. Povedala mi, že by som mohol skúsiť chodiť tam sám.  

Včera večer sa ma zmocnil pesimizmus.   Zase som mal pocit, že zo mňa už nikdy nič nebude, že sa na nič nehodím a pod.   Dnes je to lepšie. V mojej životnej situácii sa nič nezmenilo, no včera som mal mizernú náladu a dnes už je dobrá. Choroba je asi naozaj šikovná klamárka. Niekedy nám nahovára všelijaké pesimistické myšlienky.

Dnes nám namontovali plastové okná. Takže teraz upratujeme. Máme veľa roboty. Umyl som všetky podlahy v byte. Dávame nabytok naspäť na svoje miesta. Takže my dnešný sviatok práce oslavujeme pracovne.  

Prajem aj vám všetkým krásne stráviť tento deň.  (a nasledujúce dni tiež)

Ahoj priatelia

Dlho som otáľal s napísaním, preto sa ozývam po dlhšej dobe. Avšak pravidelne všetky Vaše príspevky čítam. Moje uplynulé dni boli také v podstate ako vždy. Nič extra nové nemám. Venoval som sa práci, mal som náročný minulý týždeň, kedy som okrem svojej smeny zastupoval aj dovolenkujúcu kolegyňu, a v tento týždeň som mal trojdňovku. Avšak v stredu 1. mája sme boli z klubu abstinentov na prvomájovom pochode tu blízo mesta do kopcov Malých Karpát. Vyšlo počasie, opálil som sa a bolo veľmi fajn. Išiel som len tak s mamou a fyzicky sme to oveľa lepšie zvládli, než v minulý rok. Bol to naozaj vydarený výlet.

Čo sa týka školy, 30. apríla som si konečne v tento posledný termín poslal prihlášku na mgr., a teraz sa trasiem, kedy príde odpoveď, že či reku ma vezmú bez prijímačiek alebo nie. Veľmi sa bojím, lebo na naučenie sa v rozsahu bakalárskych štátnic moc nemám čas.

Asi som Vám spomínal, že som občas zanedbal lieky, a veru prejavilo sa to. Vskutku ich potrebujem, lebo sa hneď destabilizujem. Skĺzal som občas do depresie a zle som znášal záťaž. Napríklad v minulý týždeň som robil 4 dvanástky a zvyšné tri dni po 4 hodiny. Čiže som fakticky bol každý deň v práci a to viedlo doma k určitej podráždenosti a nevrlosti. Jednoducho stres. Teraz mi je to ľúto, aj som sa mame za to ospravedlnil. Myslím, že by som to lepšie znášal, keby som nemal toľké výpadky liekov. Dávam si predsavzatie si dávať na to pozor.

Tiež som mal žravé dni. Jedol som mcdonald, sladkosti, čokolády, čo som dostal na narodeniny. Pribral som kilo, ale aspoň som rád, že aj napriek výraznému oneskoreniu som dnes prekonal tú zakliatu osemdesiatšestku a klesol som na 85,9 kg. Teším sa. Výborný recept, ako nejesť, keď prídem z práce, je, že pijem večer aj tri poháre coly zero. Nemá takmer žiadne kalórie a pritom zasýti a vytvorí pocit skutočného jedla v puse.

Psychicky som sa mal teda rozmanito. Vcelku je to však, dá sa povedať, dobré. Niekedy ma však zmáha únava, a preto sa dopujem tými energeťákmi nezdravými. A tiež dosť papám Oxazepamu - zistil som, že mi preukázateľne a citeľne umenšuje nielen úzkosť, ale aj celkové napätie, podráždenosť, zlepšuje mi náladu a mám pocit, že sa mi s ním ľahšie znáša stres, čo sa týka emocionálnej stránky veci. Z psychopatológie som evidoval hlavne tie neurotické obsesie-kompulzie. Spánok je, zdá sa, v poriadku, lebo mám fyzicky náročnejšie dni. Telo si odo mňa nejak samo pýta buvačku.

Dnes mám voľno, takže si vychutnávam deň. Asi budem odpočívať, občas sa hrať, urobím si taký pokojný deň. Možno večer kostol a nejaké azda bicyklovanie, aby som mal pohyb a zároveň sa opálil. Začal som papať betakarotén - vraj mi urobí dlhodobejšie opálenie. Lebo som po dlhej zime strašne biely.

Ďakujem, že píšete a že sme sa spolu našli. Želám každému z Vás peknú nedeľu a pokiaľ možno bezstresový príjemný začiatok nového týždňa.

S pozdravom
Matej

Ahoj, zdravím srdečne všetkých

Včera som mal na psychiku ťažší deň, ktorý mi vznikol na základe banálneho problému, že som celý deň leňošil. Proste som bol veľmi unavený a dvakrát som aj na dve hodiny zaspal, takže som sa zrazu našiel večer s myšlienkami, že mi pretiekol celý deň pomedzi prsty. Schytil som z toho nervozitu, úzkosť a akúsi frustrujúcu nespokojnosť.

Dnes je to už lepšie, ale mám pocit, že som stále unavený a nič sa mi proste nechce. Chcel by som mať od všetkého pokoj, všetko ma akosi znervózňuje, akákoľvek požiadavka na mňa zo strany okolností či môjho okolia ma irituje.

Niekedy mávam pokušenia vzdať sa akejkoľvek srdečnosti a ísť cestou zla, nenávisti a temnej nálady, či vzbury voči ľuďom a systému. Aj včera som išiel večer kúpiť mame olej a som sa cítil proste strašne, kráčajúc po ulici. Mal som v sebe akési temné pocity - pocit vzbury a pohŕdania okoloidúcimi. Neviem, prečo sa mi to dialo, ale mám pocit, že som niekedy unavený z toľkej dobrej nálady, ktorá nie vždy je opravdivá. A keďže chodím do práce a tam robím so zákazníkmi a kolegyňami, tak ma neustále tlačí požiadavka, že sa musím usmievať a robiť sa, že svet je pre mňa gombička. A potom neskôr sa to niekde musí prejaviť a prejaví sa to takýmito záplavami temných emócií a pocitu iritácie z akejkoľvek požiadavky.

Skrátka, sú dni, keď potrebujem mať od všetkého úplný pokoj a robiť len to, čo si akurát zmyslím.

Dnes sa psychicky trošku cítim lepšie, ale stále som nervózny. A ešte k tomu máme pohreb, lebo zomrel tatinov brat, môj ujo, na rakovinu pľúc. Tak aj z tohto pohrebu a karu som celý nesvoj. Som celý nespokojný. Možno je to len rozmar, neviem. Tatino hovorí, že si mám nájsť frajerku, lebo že chlap vraj má isté potreby. Ale touto cestou nechcem kráčať, nielen kvôli hanblivosti, ale aj kvôli svetonázoru. A myslím, že moja nespokojnosť a nervozita pravdepodobne plynie z niečoho iného. Ale neviem z čoho. Azda z choroby, azda nie.

Takže takto sa mám. Dnes ešte plánujem po pohrebe nejaké čítanie si, hranie sa a relax. Zajtra idem na včeličku Risperdalu Consta a v sobotu mi zase začína smena. Ale mala by byť asi v pohode, lebo cez víkend nie je toľko stresu.

Držím Vám palce a vďaka za prečítanie príspevku. Všetkých zdraví
Matej

Ahoj, Matej,

Samozrejme, že my všetci máme lepšie aj horšie dni. Mňa tiež často trápila apatia, nič sa mi nechcelo robiť a k tomu som sa za to na seba strašne zlostil. Mal som veľkú nenávisť voči sebe samému, lebo sa ma zmocňoval pocit, že ja sám si zaviňujem prítomnosť tej apatie. To preto, že sa naschvál nesnažím nič robiť, a to kvôli tomu, aby mi bolo zle. Predstav si to! A hneval som sa nielen na seba ale aj na celý svet. Mal som z toho aj expanzívne rezonantné nálady. No keď som objavil toto fórum, odvtedy mám čo robiť, lebo vždy som veľmi zvedavý, čo nové sem niekto napísal, rád čítam aj staršie príspevky a sem-tam aj sám prispejem.

Chcel by som citovať Tvoj článok o F 25 vo Wikipedii:

nemusí dôjsť k citovej vyprahnutosti (emotívna otupenosť a depravácia vyšších citov), čo pacientovi môže pomôcť pri konfrontácii s vlastnou schizofrénnou dezintegráciou, ale samotná apatia je v priebehu choroby bežným symptómom;

Jednoducho, niekedy tá apatia, alebo ako ju Ty nazývaš, lenivosť, príde a deň, dva či tri nás potrápi. Psychologička mi poradila, aby som si v takom horšom čase nedával ťažké úlohy, ale naplánoval si nejakú jednoduchú činnosť, ktorú by som zvládol. A aby som sa pochválil: "Ako ťažko mi bolo, ale ja som to dokázal!"

Matej, neskúšal si variť? Možno by ťa bavilo samostatne si pripraviť nejaké zdravé diétne jedlo. Potom by Ťa ešte viac bavilo stravovať sa zdravo a to by prospelo tomu chudnutiu. Ja mám v pláne naučiť sa toto remeslo. Dnes som si napríklad uvaril ovsenú kašu. (Ale nasypal som do nej trochu priveľa cukru, takže bola príliš sladká. Ale nevadí, zjedol som všetko).

Nepochybne o nejaký čas (a dúfajme, že to bude čo nevidieť) v Tebe znovu zažiari iskierka radosti a spokojnosti a vzplanie do teplého ohníka, ktorý bude s láskou hriať Tvoje srdce i dušu.

Ahoj Matej,
no to pretekanie času cez prsty je vždy deprimujúce. A tá lenivosť je neskutočná. A mne to ešte zhoršovali rodičia, nechceli odomňa ani to, aby som umyla riad. Proste som sa ocapila a robte si to všetko sami. Potom som dostala morské prasa. O to sa bolo treba starať, bolo len moje. Kašľala som na to, že je okolo mňa bordel, a že ostatní sa na mňa hnevajú, ale pocit, že to chúďa zviera je hladné, smädné a smutné kvôli mne som nevedela zniesť. Vždy som sa prinútila dať mu jesť, a spraviť mu čistý pelech a nikdy som z toho nemala zlý pocit. A tiež keď mi bolo hrozne, položila som si tú chlpatú guľku na brucho a hladkala som ten kožúšok. A jemu sa to páčilo a priadlo. Veľmi kľudné prasiatko to bolo. Keby bolo nejaké hyperaktívne a nehladkavé, nebolo to také neskutočne ukľudňujúce. Staráš sa o nejaký kožúšok?

Máte pravdu, historik a kwecko. Historik, ja niekedy už aj zabúdam, že som vlastne chorý a neberiem lieky len tak pre srandu králikov. To, že už štvrtý mesiac vládzem chodiť do práce a mávam často dobrú náladu, mi spôsobuje, že niekedy zabudnem na to, aký som vlastne krehký, resp. ako krehká je táto stabilita. Aj preto som občas zanedbal lieky, lebo som si dovolil na tieto psychiatrické veci nemyslieť a nevnímať seba ako pacienta s vážnou diagnózou. Myslím teraz, že som robil chybu, lebo predsa sa ukazuje, že niektoré príznaky sa pozvoľna vracajú a nie vždy viem uniesť stres. Potom sa to vyplavuje takýmito extrémami - napríklad väčšmi sa utvrdím vo viere a náboženstve, to by síce až také zlé nebolo, ale horšie je, že žeriem doslova už hromadne ten oxazepam, lebo miera mojej nervozity rastie, a dávam si aj dva energáče denne, lebo dosť trpím únavou a žiaľ, priznám sa Vám (nikomu to nehovorte), ale pár ráz som si kúpil potajne alkohol a snažil sa v súkromí izby opiť. Je to blbosť, ja viem, ale niektoré veci v mojej psychike už nie sú tak o.k., ako boli, keď som ešte len začal pracovať. A keď si predstavím, že teraz čakám zo školy papier, či ma vezmú na magisterské štúdium od septembra, tak ma z týchto mojich plánov asi schytí relaps.

Už som si dlhšie, pár mesiacov, myslel, že je všetko o.k. a že vlastne ani nie som chorý, až na niektoré neurotické veci, ktoré som hádzal do spoločného vreca spolu s mojimi povahovými chybami.

Teraz vidím po historikovom a kweckinom príspevku, že si nemám nič namýšľať, ale držať sa pri zemi, uvedomujúc si plne svoje chorobou navodené limity.

Čo sa týka varenia, skúšal som to, ale nie som veľmi na to nadaný. Myslím však, že toto časté hobby by som si mal vskutku osvojiť, nielen kvôli zábave a relaxu, ale aj z praktických dôvodov, keďže vedieť variť je veľké plus do života a takisto aj pre prípadný budúci vzťah. Kwecko, trošku sa bojím zadovážiť si domáce zvieratko, lebo mám obavy z tej zodpovednosti. Starám sa 15 rokov o bytové rastlinky a kvetiny, a to je mi fajn, no živý tvor je už vyšší level zodpovednosti. Raz mi zverila susedka škrečka, keď išli v lete na dovolenku na týždeň. A on mi behom týždňa umrel. Pravdepodobne z horka, lebo boli veľké horúčavy, alebo ja neviem prečo.

Mojím takým, pomerne uspokojujúcim hobbym je vlastne to počítanie kilojoulov, tomu venujem rád veľa času, všetko evidujem podrobne vo svojom diári. Ale i tak by sa mi asi hodilo nejaké nové hobby, uvidíme. Stále však mám pocit, že ma zozadu či zvnútra niečo tlačí, aby som makal na 150%. A keď to nespĺňam, tak mám automaticky výčitky "svedomia". Bojím sa, že svoj život nežijem naplno, alebo že zo svojho života neúročím všetky dobré veci a dobré skutky, aké som vraj povolaný robiť. Stále mám pocit, že nerobím dosť. A že pritom som schopný väčšieho výkonu, ale som lenivý alebo nedbanlivý. Prepáčte, že sa Vám tu takto spovedám - dúfam, že Vám to nie je nepríjemné. Už som sa dosť dlho nesťažoval, skôr som vypisoval samé úsmevy, ale prežívam teraz trochu v mojej psychike nerovnováhu. Nie je to vec nepretržitá, ale skôr prichádza na mňa po kúskoch striedaných s dobrou chvíľou.

Ďakujem, že ste odpísali. Píšete veľmi múdro, pokúsim sa tým inšpirovať. Držím palce Vám, historik a kwecko, ako aj všetkým našim spolubojovníkom a spolubojovníčkam.

S pozdravom
Matej

Fúúúúúúha, no Oxazepam a alkohol je ozaj zlostná kombinácia...
Oxazepam papám aj ja, ale to už musím byť na dne zúfalstva - roniť slzy, vrieskať, triasť sa a padať s z nôh... Lebo je to benzodiazepím. Tie sú návykové, a vraj pôsobia na rovnakú oblasť mozgu ako alkohol. Otec je alkoholik, raz do roka sa zotne. Trvá to mesiac, kým sa doriadi tak, že už nevie jesť. Potom vždy ide na detox a tam ho naládujú Diazepamom (tiež benzodiazepím) Takže keď nie je na alkohole, je na Diazepame. Ale jedno nie je nikdy: Sám sebou Veľký rešpekt mám z *azepamov, lebo veď aj genetika robí svoje

Ahoj Matej!

Lieky, samozrejme, treba brať a neslobodno ich vynechávať Ja som raz začal samostatne vysadzovať antipsychotikum Seroqel (v roku 2004). Ale to som už bol v relapse, (dostal som sa do neho od dvojmesačnej únavy) myslel som si, že sa blíži koniec sveta, že bude prenasledovanie kresťanov, takže budem sa musieť zaobísť bez liekov, lebo bude potrebné skrývať sa niekde a tak. A myslel som si, že možno až taký chorý nie som, že všetky tie zlé myšlienky a duševné stavy sú od diabla, a nie je to choroba. Tak som si povedal, že od tých liekov si treba odvyknúť. A za veľmi dramatických okolností som sa dostal na 2 mesiace do nemocnice. (utiekol som z domu a blúdil som po lesoch celý deň. Celý som bol doškriabaný od tŕňov a pichliačov.)

Matej, keď sa už uchyľuješ k takému extrémnemu riešeniu svojich problémov, akou je konzumácia alkoholu, mám dojem, že tie problémy sú naozaj nemalé.

Ja tiež veľmi túžim po vysokoškolskom titule. A chcel by som byť minimálne PhDr, PhD. Alebo Ing., PhD. (alebo radšej DrSc.) V roku 2005 som si podal prihlášku na stavebnú fakultu do Bratislavy, kde ma prijali bez prijímačiek. Avšak veľmi som sa bál ísť na tú školu, lebo tam by som musel všetko samostatne vybavovať, učiť sa, jednoducho by to bola veľká záťaž. Aj keď som bol prijatý, veľmi intenzívne som sa pripravoval, učil som sa pre istotu. Ale čím ďalej, tým som bol nervóznejší, nemohol som vysedieť na jednom mieste ani pár minút, stále ma nútilo chodiť, behať alebo cvičiť. A asi 5 dní pred zápisom, keď som sa už chystal ísť do Bratislavy, som sa z toho pomiatol. V noci som povedal rodičom, že idem do chrámu modliť sa. Oni ma tam nechceli pustiť. Tak som im povedal, že vyskočím von oknom a anjeli ma odnesú do chrámu. Mal som totiž pocit, že som Ježiš (istými úvahami som sa k tomu dopracoval; tak to bolo aj počas môjho prvého relapsu) a v Biblii sa píše : "Anjeli ťa zoberú, aby si si nevytkol členok" (neviem, ako je to presne). Tak som si myslel, že ma tí anjeli odnesú do chrámu. Ale ľahol som si do postele a ležal som. Rodičia zavolali sanitku. Keď prišla, lekár sa ma opýtal, či prestanem brať lieky. Ja som rázne vyhlásil, že ich nevysadím, lebo s tým už mám skúsenosti, raz som ich vysadil a skončil som na psychiatrii. Tak ma vtedy v noci ani nezobrali do nemocnice, ale povedali, aby sme na druhý deň išli k lekárovi. Preto sme išli, ale on neordinoval. Preto sme išli do nemocnice a tam som začal balamútiť, asi som mal nekoherentné myslenie, alebo ako sa to nazýva. Tak si ma tam nechali a pobudol som tam 2 mesiace.

Našťastie v ostatných rokoch som pochopil, že teraz ešte na VŠ študovať nemôžem, a tak to musí počkať, kým sa môj stav výrazne nezlepší.

Matej, s alkoholom radsej neexperimentuj...a neviem, co povazujes za "hromadne zranie" Oxazepamu, ale asi to nebude take zle s tebou...mozno by bol pre teba skor vhodnejsi Rivotril, pretoze na Oxazepam vdaka kratkemu posobeniu a rychlemu vylucovaniu z tela vznika rychlejsie zavislost. A mas rodinnu anamnezu, co sa alkoholu tyka, s tym sa radsej nezahravaj. Ja by csom povedala, ze by ti urobilo dobre pohovorit si s nejakym psychologom, trochu sa vyrozpravat zo stresu v praci a tak, bude mat na teba viac casu ako tvoj psychiater, kam chodis na injekcie...co ty na to?

A zabudla som ti este napisat, ze energeticke napoje zvysuju uzkost same osebe.

Ahojte, drahí priatelia!

Zase som sa venoval "dlholežaniu." Ale povedal som si, že napíšem príspevok sem, na fórum, aby som aspoň niečo urobil. Dnes večer sa s bratom chystáme na koncert komornej hudby. Mám z toho úzkosť, lebo nie som zvyknutý niekam chodiť. No dúfam, že sa tam budem cítiť dobre a užijem si to. Vonku som dnes ešte nebol, nechce sa mi tam teraz ísť. Ale skúšal som maľovať obrázok vodovými farbami. Sem-tam sa tomu kresleniu a maľovaniu venujem, aj potom tie maľby upravujem v grafickom programe. Avšak poviem vám, že ma to nie veľmi baví. Ja som skôr orientovaný na písanie. No a predvčerom som ušil bábiku. Už som vyrábal všeličo a z rôznych materiálov. No a raz som v obchode videl papuče, na ktorých zvrchu boli pripevnené také malé bábiky. Tak som si povedal, že také skúsim vyrábať aj ja. A teraz ich už mám tri. Sú maličké, vysoké asi 10-15 cm.

A ešte niečo by som vám chcel odkázať.

V polovici apríla, keď som bol v depresívnej fáze, napísal som mail do internetovej poradne Nezábudka. Mailovú adresu som našiel na stránke Ligy za duševné zdravie, tu: http://www.dusevnezdravie.sk/liga-za-dusevne-zdravie/o-nas/internetova-poradna/ . Posťažoval som sa, že mám apatiu, a tiež na to, že ma trápi jedno telesné ochorenie, ktoré vo mne niekedy vyvoláva veľmi pochmúrne myšlienky. Čoskoro mi pani psychologička odpísala (a doteraz mám radosť z jej povzbudivých slov). Okrem iného poznamenala, že je pravda, že život prináša aj trápenie, ale okolo seba môžeme nájsť aj veľa drobných a nenápadných vecí, ktoré nám spôsobujú radosť, a občas sa objaví aj pocit šťastia. Netreba sa zameriavať na to zlé. Prospeje nám, ak sa budeme snažiť všímať a ceniť si každú maličkosť, ktorá nás poteší. Také malé radosti sú roztrúsené všade okolo nás.

Nuž, želám nám všetkým, aby tú ťaživú tmu, ktorá nás občas zahaľuje, zakaždým čo najskôr rozsvietili drobné, ale hrejivé ohníčky radosti, nádeje a viery v naše uzdravenie.