Ako sa dnes máš? 12

Ahojte, priatelia.

Zrovna dnes sa mám vcelku dobre, ale, žiaľ, nebolo tomu tak počas týždňa. Píšem v netradičnom čase doobeda, pretože som si na dnes vzal deň dovolenky - reku trošku si odpočinúť, zrelaxovať, predĺžiť si víkend. Aj som to dosť potreboval, lebo dni v týždni išli od desíti k pěti. Ak by som to mal napísať stručne, tak som proste zápasil s mínusovými stavmi a dosť veľkou únavou. Mával som aj veľmi nízky tlak, bežne okolo 95/60 a len veľmi ťažko som vedel vytlačiť systolickú hodnotu nad 100. Aj som si častejšie, než by sa mi páčilo, musel dopriať šlofíka po práci.

Prakticky boli dni, kedy som tým pádom bol doma po práci už na počítači naozaj minimum času. A keďže nemám v mobile internet, tak viem byť takto odrezaný aj od mailov viac ako 2 dni, čo je na dnešný životný štýl byť neustále všade furt online, asi dosť netypické. Moje kolegyne vedia hneď o všetkom, len čo im pípne notifikácia na sociálnych sieťach alebo maili, a môžu byť trebárs aj na záchode alebo autobusovej zastávke, všade ihneď všetko vedia a vidia. Ja idem na maily tak na 5 minút raz za deň v priemere, a aj to už doma po práci... a facebook ešte menej. A už určite mi nepípa mobil každú chvíľu, lebo tam nie som online a nemám žiadne online aplikácie (napriek tomu, že ide o smartfón). Juj, aký som nemoderný, že? Sám sa zo seba smejem, a to sa trepem do štúdia IT. Ale skrátka potrebujem byť často nedostupný a žiť viac akoby v reálnom svete, snažím sa už dlhodobo trošku limitovať online život na iba tú nevyhnutnú mieru.

Počas týždňa ma potrápilo aj negatívne myslenie, nejako sa mi nedaril zastaviť tlak k premieľaniu si negatívnych predstáv a myšlienok. Myslím, že zrovna utorok bol bohatý na negatívne myšlienky a neviem, v ktorý deň v týždni bolo také akési upršané zamračené počasie, tak musím priznať, že práve ono mi výrazne prispelo k zhoršeniu stavu. Strašne sa nerád dívam na to, aký som citlivý na nízky atmosférický tlak a daždivé, zamračené počasie. Mám dosť silný dojem, že moje okolie také citlivé na to nie je, iba výnimočne kde-tu niekto, ale všeobecne to na ľudí v mojom okolí tak nevplýva, nepotápa ich to v nálade a vitalite tak okato. Neviem, čo môžem v tejto veci robiť a ako si polepšiť. Skúšal som sa preto na istý čas ládovať aj energeťákmi, čo je síce krok späť po nedávnom resete, ale neviem, ako tieto stavy už riešiť. Potrebujem skrátka pracovať, mám tam hŕbu vecí každý deň, čo treba robiť, a nemôžem tam zdochýnať a nútiť sa proti múru ku všetkému. Takto sa predsa nedá fungovať. Nie dlhodobo.

Takže sumárne za týždeň známka asi 2-. Zrovna dnes, keď je voľno, aj za včera zhruba od obeda, za zlepšenie emócií a stavu asi 2+.

Ďakujem za vypočutie, kamaráti. Želám Vám mnoho polepšení vo Vašich zdravotných veciach, držme sa!

matej

.

Ahojte,

ani neviem ci som stotožnená s tym smajlom po pozdrave...ale je to akoby moj podpis....tak som ho dala...je piatok, zase som sa raz od stredy nemohla dočkať piatka....doslova, dopismena....ako ty co boli na Zelle vedia, že utorok bol u mna kriticky....ako len v ramci uvazovania, zaoberala som sa otazkou ČI TO VŠETKO MA ZMYSEL? ....a ako v zmysle...ci to trápenie ma zmysel, fakt sa trapim....osud mi hadze len polena pod nohy...obrazne...a mozno by som to neropytvavala ale fatk prisla som na to, že toho mam dost....všetkeho...a potom prišla streda...hej bolo mi lepšie...o niečo....potom prišiel štvrtok a navšteva kamošky s detmi....a bolo to naročne...pre mna...ako všetko ok....ale naročne...a je tu konečne piatok...dlho očakavaný piatok...a boli ma hlava...co mna nezvykne nikdy bolieť hlava....som unavená, že na oči nevidim a su podliate červenou....ano, ja si hovorim a teším sa že je piatok....ale pretrvava vo mne ta myšlinka...že mam všetkého dosť....možno je to tým, že doteraz (asi do urotorka)ma držala nad vecou myšlienka, že mam priatela, že on mi pomože, že sa mam na koho obrátiť, porozpravať, že mam spriaznenú dušu...a nemám...asi tak....hej sice mam priatela....ale on nema čas na mna...a ja asi by som to mala chapat....aj to chcem chapat...ale potrebujem taku spriaznenu dušu.....asi to bude tym......idem uz spat...a dufam, že ma nezobudí zase pes...a ze pospim az do obeda :-) .....tomu sice neverim, ved preto ten smail.....a to že ma čaka sice ešte tažší tyžden ako bol tento, a to viem dopredu....mi snad nezabraní v spanku...ta tak ...

P.S.: na koniec napišem novinku, už davno som to velmi riešila...a teraz to prišlo...ano, pozvali ma na ústne pojednavanie o invalidnom dochodku...a fakt neviem, co povedať....

Ahojte kamaráti, myslel som si, že som v tomto období stabilizovaný, ale nie je to také dobre. U mňa je to pomerne slabšie, mám v súčasnosti až príliš veľa varovných príznakov nášho ochorenia (anhedónia, chuť do jedla, sociálna izolácia, nechuť do činností). Za najväčší problém by som označil anhedóniu, ktorá ovplyvňuje negatívne moje správanie. Pozitívnu emočnú väzbu nevidím v ničom. V súčasnosti som v stave, kedy nič nerobím a nevenujem sa ničomu zmysluplnému. Chcel by som to nejako zmeniť, ale neviem no. Je to silnejšie ako ja sám. K tomu mám tendenciu sociálne sa izolovať. Vytiahnuť ma niekde von, povedzme do obchodu je veľmi ťažké. Na stacionári som nebol už dva týždne.Dobre je aspoň to, že leponex zaberá dobre proti trasu tela.

.

.

Bože ale aspoň keby toľkoto bleskov nebolo . Nieže by som sa bála, ale pripomína mi to, že je to iné ako predtým. Celé počasie je iné ako predtým. Milujem dažď, búrky, zvuk aj silného dažďa, ale strašne to ruší diskosvetlo bleskov, ktoré sa ani na okamih nezastaví. Je to iné, ako predtým

No super. Všetko je pod vodou. Čo je u nás už veľké slovo. Stále prsí, chrmí, miestami do toho také čo pred týždňami označili ako silu supercely... minule sa to vsiaklo do zeme raz dva, teraz neviem..asi sa bude dať... Asi tiež, veď bolo opať na skapínanie horúco. Chýba mi to počasie, čo bolo v detstve. Každodenné letné prehánky a zimné celodenné sánkovačky. Ľudia si vybrali veci a peniaze namiesto toho... 
Ajojte. Mám sa odvtedy konštatntne zle, neprestajne cez dni mám v mysli smrť. Je to veľmi silná túžba, ale držím sa. Vzťahy kamarátske som obmedzila výlučne na správy, iné nedokážem teraz žiaľ. Pracujem, ale len tak sledujem, že ešte aj kamoši s vážnejšími diagnózami plávajú životom ako rybičky vo vode, a majú neskutočné úspechy. Čomu som rada, ale ak pomyslím na seba, nedokážem si predstaviť že by som také ja v blízkej budúcnosti zvládla. Proste len tú neustále silnú túžbu po úniku z tohto sveta mám. 
Prajem všetkým pekný dník a čítam vás furt

Čauko,

mám sa... Ako? Lepšie, hlavne preto, že ešte nie je večer. Tie sú zas biedne, predovšetkým kvôli silnejšiemu splínu/depresiám a osamelosti, plus do toho sebapoškodzovacie úvahy. Tož uvidíme, čo mi povie psychologička v novembri. Snáď ma vezme; svojho času by som bola schopná pomaly sa vyhrážať v štýle: "Ak ma nevezmete medzi svoje ovečky, obesím sa na sieťovom kábli od notebooku", etc.

Pomohlo aj stretko s kamoškou, ako vždy bolo fajn. Potom mi mierne preplo a začala som uvažovať nad štúdiom ruštiny, i keď som... možno rusofób, skôr ruso-averzo-niečo, ale čisto kvôli znalosti nového jazyka, nezaháľaniu mozgových závitov a tak... ale predtým by to chcelo zlepšovať angličtinu, oprášiť franinu a konečne sa pustiť do tých hieroglyfov, však to je nevyhnutný skill  
Keď už teda nemienim písať hodnotné literárne diela, že jo.
Paralelne plánujem, či skôr chystám sa na novú pohybovú aktivitu, s touto myšlienkou som koketovala už dávnejšie, ale mlčím zatiaľ, bo som sa dočítala, že keď niekomu prezradíte, čo plánujete robiť, mozog to pojme tak, že už to robíte a stratíte motiváciu. Ah.
Možno som na to beztak stará a nemohúca a - šmárja, sklapni a uvedom sa.
(Nič ste nečítali)

Chcela by som aj viac hrávať šach, no najmä naživo a nejsou lidi  Tak drvím aspoň TR custom levely a ako mi je dobre  

Príšery občas poslúchajú, najmä Jony je akýsi dobrý, možno preto, že mu dávam menej jesť a bojí sa, že napokon by nedostal nič, chudák. Glyčky sú... súúúúú... ale, mizerné ako vždy, čo už. Ani som asi nepribrala. Ale keby to boli svaly, tak by to nebolo zlé

A už fakt neviem, čo ukrutne zaujímavé a strhujúce dodať, punctum

Ahojte,

uz par dni žijem v dileme. 22-rocný syn by rád isiel na turistiku, no nemá s kým. Tak manžel zahlasil, že by sme s nim mohli ist. Nakoniec sme sa dohodli že by sme sli od stvrtka (sviatok) do nedele. Na mna ostalo zohnat ubytko. Najprv som rozoslala par mailov na ubytka, ci su dostupne a ked za den, dva neprisla odpoved, rezervovala som jedno cez jednu stranku s moznostou zrusit rezervaciu do tohto utorka. Manzelovi sa vsak zlomili okuliare, nové zrejme nestihne vybavit do stvrtka a on k soferovaniu okuliare potrebuje. Má nejaké starsie, no s tými odsoferuje ale vraj nevidi az tak dobre. Syn má tiez vodicák, ale je este zaciatocník. Vzdy ked s ním idem v aute, vzdy mám uzkosti. Chut na tu turistiku nás akosi s manzelom presla a rezervaciu som zrusila aj preto ze to ubytovanie nemalo ani chladnicku ani kuchynku. Dohodli sme sa teda aj so synom ze nikam nepojdeme.
No a dnes ked syn odisiel do Bratislavy do práce, mrknem na mail a tam odpoved z naj naj ubytka aké by sme si mohli zelat, ze majú pre nás apartmán s kuchynkou v centre destinácie, kam sme chceli ist. Tak teraz neviem. Potlacit vlastné uzkosti a ist alebo synovi o tom ubytovani ani nepovedat a ostat v tom, že nejdeme.
Pravdupovediac velmi sa nám s manželom ani nechce lebo mna obcas pobolieva bedrový klb a niekedy aj koleno a toto leto sme uz na dovolenke boli. Sem sme chceli ist len kvoli synovi. Je to totiz skvelý chalan, vela nám doma pomáha, no nemá takých kamosov co by s nim na tu turistiku sli.
Nevieme ako sa rozhodnut. Ubytko skvelé, len tie okuliare a mensia chut cestovat.

Ahojte, hlásim sa po cca 5 mesiacoch... Leto bolo celkom fajn, ale posledné dni sa cítim nie príliš dobre, asi nastupujúca jeseň, vtedy sa mi zvykne pohoršiť. V práci to však ešte celkom ide, hoci cítim tenziu a apatiu súčasne. Celkovo mám pocit, že mi moja choroba najviac poškodila práve emócie, hoci je to primárne porucha myslenia. Najťažší je pre mňa užší kontakt s ľuďmi, vyčerpáva ma to.
Práve mi nad hlavou prehrmela búrka, takže sa bude aspoň lepšie dýchať.

Ahojte kamaráti mám sa dobre, ale nie je to bohviečo. Tie negatívne príznaky sú dosť na figu. Nedokážem s nimi vôbec fungovať a rád by som ich zlepšil. Viem aj kade by mohla ísť cesta. Chcelo by to skvalitniť denný režim. Ťažko sa mi do toho dostáva. Nič sa mi nechce,ale musím to prekonať.