strach z ludi

mam neprijemny pocit ked som so zdravymi ludmi

bál som sa tých úbohých prízemných panákov do doby, kedy som konečne prišiel na to, že je v nich presne to isté dieťa - duša, ktorá je nedotknuteľná.

Jeden cas som mala tiez podobne pocity. Potom som sa naucila s tymi myslienkami pracovat a svoje urobili aj lieky. Takze ma to uz tak casto nenapada a ked nahodou ano, spracujem to tak, aby si moj mozog z toho akoze nic nerobil.

Na úplnom začiatku choroby som mal sociálnu fóbiu spolu s paranoiou. Bola to hrôza. Akoby nestačilo, že som mal strach z ľudí, ešte som si namýšľal, že ma odvšadiaľ sledujú. Mal som šesťnásť a nemalé chvíle som trávil pod stolom v hrôze a trasúc sa. Pred rodičmi som sa však veľmi držal, ale neskôr som sa začal dožadovať pomoci. Neskôr tieto pocity pomaly odoznievali. Hneď po príchode do psych. liečebne pre mladých v Pezinku zmizli definitívne zmizli, mal som z príchodu "liečbu šokom" a bola veľmi úspešná. Vtedy ma brali ešte ako "light" pacienta a dostával som antidepresíva skôr symbolicky.

Ahoj,od druhej triedy základnej školy sme sa presťahovali...v škole ma neprijali odzačiatku,posmievali sa mi,urážali...šikanovali......teraz som už deviatak a pokračuje to,nemám vôbec žiadných kamarátov,bojím sa ísť na ulicu,k doktorovi bez toho aby som mal stres,prežívam strašne veľa stresu a bojím sa ľudí...bojím sa okolo nich prechádzať,neviem ako sa mam tváriť,je to trápne premňa,nechcem si ani predstaviť ako to bude so strednou školou ktora už čoskoro príde,budem chodiť dvoma autobusmi,ako si zvyknem medzi toľkými ľudmi...bojím sa že to psychicky nezvládnem a na strednej to budu premňa muky...prosim čo mam robiť,zabiť sa alebo to nejak riešiť (....som chalan mam 15 fakt neviem čo ďaľej...

ahoj mišo

určite sa nemáš zabiť, to je tá posledná blbosť, čo ťa má napadnúť skúsil si o tej šikane povedať triednemu? alebo to povedať doma? dôležité je, aby sa to, čo najskôr zastavilo, nie je predsa možné, aby ťa niekto nejakým spôsobom ponižoval - v skutočnosti, možno to nevieš, to, že ti ubližujú nejakí hlúpaci, tak to robia preto, že majú komplex menejcennosti a potrebujú si to kompenzovať - ako by som ich vkľude prešiel autom, to ti prisaham

čo sa týka prechodu na strednú, s tým som mal aj ja problém. bývam na dedine a mesto som veľmi nepoznal, cestovanie bola jedna veľká nočná mora, SAD, MHD a prestupovať a kopa ľudí, tlačenica + stále silnejúca sociálna fóbia... proste som sa tomu nemohol vyhnúť a tak som takpovediac vyrazil klin klinom. prvé týždne na strednej sú obrovský stres, nové prostredie, nový ľudia - tu je šanca, že tam stretneš fakt normálnych ľudí, ktorí ťa príjmu a nebudú mať predsudky a podobné blbosti... dúfam, že na tej strednej to bude lepšie pre teba, že sa fakt zoznámiš s niekym, kto nebude taký primitívny ako tí, čo sú s tebou teraz v triede (postrieľať ich!)

máš zlú skúsenosť s ľuďmi, bohužiaľ s tými, čo sú je*nutí - no nie všetci sú takí, a preto dôvod báť sa neznámych a cudzích nie je na mieste a treba ju proste prekonať zdravým rozumom a vierou v to, že sú na tomto pri*ebanom svete ešte ľudia, ktorí stoja za to, a ktorí dokážu cítiť, mať radi, milovať... držím ti palce, aby sa ti to podarilo. musíš nájsť silu, vzoprieť sa, brániť sa.

keby to nešlo svojpomocne, bez obáv navštív lekára. za krátky čas sa tvoja fóbia vyrieši tabletkami a úzkosť odpadne. no verím tomu, že ty to zvládneš, či s nimi, či bez nich. ani nevieš ako rád by som ti pomohol, sakra, kebyže ťa poznám a niekto na teba krivo pozrie bude mať krásne modré čokle drž sa

ahoj, miso

prezival som a ciastocne aj prezivam podobne pocity ako ty. ja som sice nebol nikdy priamo sikanovany, ale musel som celit posmechu od vacsiny ludi pre moj, povedzme, vystredny vzhlad. to a geneticke vlohy spustilo moju vztahovacnost, ktorej som sa zatial nezbavil. tiez mam problem vychadzat z domu...co som si vsak vsimol je akesi prepojenie- ked mi je psychicky lepsie, mam akoby aj vacsiu vieru v dobro ludi a nemam z nich take negativne pocity. to sa ale objavilo az v poslednom case, mozno vdaka antidepresivu, neviem.
zaujimalo by ma, na aku skolu by si chcel ist? podla pravopisu tipujem gymnazium, ale mozem sa mylit. tam je predsa len vacsia sanca stretnut ludi s ktorymi si porozumies a ako vravi aj woJAczek, urcite si tam najdes kamaratov a tvoja strach z ludi sa zmierni, hoci treba pocitat s tym, ze nikdy uplne nezmizne. mozno je to tvrde, ale treba sa na to pripravit. fandim ti

Ahoj mišo,
podľa toho čo píšeš mi to vyzerá na bližšie nediagnostikovanú fóbiu. Možno by stačilo pár sedení s psychoterapeutom. Ak máš nejaké ďalšie príznaky, je to o niečom inom, napr. depresia, čo rozhodne nepovažujem za vylúčené. Pripadá mi to ešte len v začiatkoch, dobré by to bolo riešiť s odborníkom - klinickým psychológom. Nenechaj to len tak. Tvoje problémy vyzerajú riešiteľné a dosť možné a pravdepodobné že aj po čase vymiznú.

Stredná škola je Tvoja ďalšia šanca. Nedaj sa zmiasť minulosťou, všetko začína a ako si to vytvoríš je na Tebe.

Ahojte mám 15 a túto tému som už vela krát vyhladávaa na nete ... neviem prečo je to tak , začala som mať tieto stavy tak pred rokom a teraz som v tom až po uši , stále sa vyhýbam ludom mám pocit že ma nikto nemá rád že nemám žiadnych kamarátov . že každý sa na mňa pozerá a že ked sa s niekým rozprávam tak si myslí že som úplný idiot, neviem ao to povedať rodičom neviem čo mám robiť ...

Ahoj gefi,
na Tvoj problém sa dá pozerať z viacerých uhlov.

Si vo veku, kedy organizmus robí svoje v podobe miešania sa hormonálneho systému a jeho zásahov do fungovania mozgu. Práve toto je ten optimistický názor. Vyplýva z neho, že to všetko prejde aj bez akejkoľvek pomoci, teda "samo".

Druhá možnosť je sociálna fóbia. Tu záleží akého stupňa je. Lieči sa antidepresívami, ktoré po nasadení zaberajú postupne po 2 týždňoch. Soc. fob. je často sprevádzaná depresiou, ktorá je liečená rovnako aj súčasne. Pocity pri tejto "kombinácii" sú: "Sám medzi ľuďmi" a "Všetci sa na mňa pozerajú".

Neviem Ti poradiť ako máš s tým vystúpiť k rodičom, to je individuálne. Dobré je byť úprimný a povedať, čo Ťa sužuje a zároveň im predniesť svoj názor na ďalšom postupe. Zdôrazňujem, že nemusí s určitosťou ísť o diagnózu, ale o prirodzené zmeny vo vývine, ktoré sú špecifické pre každého.

V prípade, že sa chceš obrátiť na pomoc odborníka, existuje detský psychiater, ktorý Ti pravdepodobne naordinuje slabšie antidepresíva, ktoré by Ti mali zabrať od 2 týždňov do 3 mesiacov. Každopádne, keď je Tvoj problém výrazný neboj sa obrátiť o pomoc blízkym a odborníkom.

Držím palce v riešení a vyriešení Tvojho problému. Tuto

Mám rovnaký problém, mám tiež 15 , výstredne sa obliekam a maľujem, hovoria mi že som emo alebo gotička . V škole mám pri****ých spolužiakov (70%) sú chalani, ľudia mi vravia že som pekná ale ja ten pocit nemám, stále sa cítim tak akoby sa na mňa všetci pozeraliposmievali sa mi, nechodím s kámošmi von , bojím sa chodiť do školy čiže často chodím poza (sama) ,vyhýbam sa aj svojim kamarátom. Som príliš sentimentálna a často ma rozplačú maličkosti, dokonca často uvažujem o samovražde. Vôbec neviem čo mám robiť neviete mi niekto poradiť ??