strach

zajtra mám nastúpiť na prvú (a možno poslednú/ poobednú smenu do štvrť na 11 v noci !! od pol druhej, mám prísť skôr, aby mi dali nejaké oblečenie, čipovú kartu. Problém je, že nevládzem a bojím sa toho všetkého, strach total, neviem či to zvládnem toľko hodín tam byť a potom naozaj mám strach, stále nieže z noveho prostredia ale aj doma, alebo písať na fórum, odpovedať, ísť von, k lekárom to radšej ani koľkokrát nejdem. a teraz nová práca, ktorú nutne potrebujem k existenčnému prežitiu, včera sme mali poučenie BOZP už tam som mala myšlienky, že chcem ujsť, ale vydržala som dve hodiny, potom som doma poobede spala dosť. Neviem či to zvládnem, ale pokúsim sa ale mám napätie z toho obrovské, pociťujem únavu. Som trochu nahnevaná na psychiatričku, že mi dáva zlé lieky, ktoré mi vlastne nepomáhajú.. . Ak stade odídem sklamem rodinu aj seba. Teraz idem k psychologičke na testy, napíšem ako bolo, ahojte.

Danka neboj sa nikoho a ničoho. Ty si šikovná a všetko zvládneš. Budem ti držať palce ak bude treba...

Ďakujem kimi, budem sa snažiť, musím..

Ahojte. mám dva dni práce za sebou a je to dosť ťažká práca s drevom pílenie, frézovanie a neviem ešte čo, veľmi sa mi tam nepáči nevidím v tom budúcnosť, že by som tam ostala. Mám dojem, že sa musím pretvarovať ale napokon, mne osobne povedal jeden psychiater že sa pretvarovať máme. fakt to povedal. je to málo platená drina ale uvidím nabudúci týždeň, keď ma pridelia na stálu prácu, ktorú som ešte nerobila a dám tomu čas, ako bude tak bude. cesta do práce aj z práce mi trvá hodinu. Nedávam si rivotril ako mám ráno, lebo ževraj trochu otupuje, a tam sa robí so strojmi lisuje sa a podobne, chceli ma dať na nočnú, dosť sú sklamaní, že nemôžem tak aj to sa uvidí čo s tým bude, peniaze potrebujem takže zabojujem a nič si nebudem robiť z toho ak to nevyjde, lebo to bude vyslobodenie, keďže nič mi tá práca nedáva okrem toho že mám pohyb, takže môžem schudnúť, to je jediné pozitívum a tých pár drobných eur. nebavia ma už také reči na koho si treba dávať pozor a tie nadávky a oplzlé reči takže zatiaľ toľko z mojej práce, že asi takto: majte sa pekne.

Ahoj Danka. (@danka)

Si silná bojovníčka, moc Ti fandím. V priemysle som aj ja pracoval istý čas, najprv na hlavný pomer, neskôr brigádne. Aj mne vadili tie reči, menovite nadávky, keďže ja nezvyknem používať vulgarizmy. Človek si neskôr začne budovať hrošiu kožu a nejak si povie: Na čo mám dve uši? No aby jedným išli reči dnu a druhým von. Skús aj Ty tak nejak. V súčasnej mojej práci, nech sa zdá akokoľvek lepšia než v priemysle, sa tiež vedú vulgarizmy... zvykal som si na ne viacej mesiacov, potápali ma do depresií. Postupne som si však vskutku tú hrošiu kožu vybudoval a dnes si ich už nepúšťam k srdcu. Lietajú okolo mňa a sú mi kvázi jedno. Je tu silné opodstatnenie sa domnievať, že aj Ty by si ich časom teda zvládla, a pritom by to nenarušilo Tvoje citlivé srdiečko, ktoré takýto typ vyjadrovania nemá rado.   Plne to chápem.

Čo sa týka pretvarovania, áno, v tom má Tvoj lekár pravdu. Dospelí ľudia sa bežne musia pretvarovať, špeciálne v sociálnych stykoch, ako je napr. aj zamestnanie. V podstate len pred rodinou (aj to nie vždy) a pred najbližšími priateľmi vieme byť takými, akí naozaj sme, a vieme aj pustiť emócie, prdnúť si s prepáčením, zaplakať si, pofrflať si, byť úprimní. Inde sa to akoby v tomto veľkom dospelom svete nehodí. Ja som to pochopil až dosť neskoro, keď už som mal nejakých 25 rokov veku. Po nastúpení na pracovný trh sa to odo mňa očakávalo už celkom bežne, že musím sa pretvarovať a hrať nejakú figúru pevného človeka, ktorého sa nič nedotkne, ktorý zastupuje nejakú firmu, značku, alebo ktorý predstiera, že sa ho všeličo nedotýka a že je akože stabilný. Týka sa to aj nás pacientov, a týka sa to aj ľudí, ktorí sú nediagnostikovaní (nehovorím schválne, že sú psychicky zdraví, lebo mnohí nediagnostikovaní sú na tom psychicky horšie než my, aspoň je to môj dlhodobý dojem, najmä čo do neuróz a komplexov).

Ten pohyb je velice fajn. To by Ťa vedelo, myslím, dosť potešiť, keby si naozaj videla, že kilá idú dole. Budem Ti veľmi priať, aby Ťa pridelili na takú pozíciu, kde by si vedela obstáť dlhšie a stabilnejšie. Každopádne platí, že ak to nepôjde, tak to nepôjde, nedá sa to siliť a byť tam za každú cenu. Veľmi Ti každopádne fandím a vnímam túto Tvoju prácu s dojmom, že môžeme byť na Teba veľmi hrdí a zaslúžiš si všetku česť a pochvalu za každú snahu.

S úprimným pozdravom
Matej

Matej, @Matej ďakujem za povzbudivý, veľmi múdry príspevok, veľmi ma potešil a pomohol mi psychicky, tak, že sa k nemu vraciam a čítam si viackrát. Ja som precitlivelá veľmi, alebo citlivá, mňa sa celkom dotkýna veľa,  pre druhých asi aj nepodstatných vecí a nie raz som odišla z práce práve kvôli tomu a nikde som dlho nevydržala. Niekedy mi stačí neodzdravenie, špatný pohľad, nepekný tón hlasu a som v depke. Ďakujem, že si mi vysvetlil to "pretvarovanie", áno je to tak a budem sa snažiť pretvarovať sa, že ma práca baví a že som v pohode. S tými nediagnostikovanými máš pravda, aj ja som dlho tak bola, len som sa trápila.
Žiaľ, ten pohyb, čo mám v práci dojedám zvýšeným apetítom a čo je najhoršie sladkosťami, ale budem skúšať ďaľej chudnúť ako sa mi bude dať, teda obmedziť cukor.
Ešte raz Ti ďakujem za odpoveď a pochvalu, povzbudilo ma to na viac dní. Ahoj a drž sa.
držte sa všetci, hlavu hore.

nechcem chodiť do tej práce, dnes tam idem s veľkou nechuťou a malým strachom, snažím sa byť odvážna,  strach cítim celý víkend len čo si pomyslím na prácu všetci vedia už keď ma prijímali mi to naznačili že tam je problém v ženskom kolektíve, že 10 žien odišlo, jasné že ma zobrali, lebo tam nik nechce robiť v takom prostredí, tak obdivujem všetkých čo chodia do práce ako to vydržia, či to len ja som taká na nič, nechápem na čo sa tam tí ľudia hrajú, dvoch známych som stretla ani sa nepozdravili až po pár dňoch, ale škoda reči, strojnícko drevárska práca neni pre mna ak to je v takých podmienkach, uvidím, cítim sa napäto, asi pojdem robit opatrovatelku napokon. neviem kde tam je problém, prečo sa tak cítim. Že nemám pokoj v sebe. Asi v tej práci nevydržím dlho. ahojte

Ahojte, takže pracovný den sa mi skoncil, nebolo to až tak hrozné, práca dobre, niekedy pocit akoby to bolo nereálne, čo robím, no styk s ľuďmi... domýšľam si a podozrievam kolegyne, alebo tak podobne..mne vravela psychologička a ja to mám, že som vzťahovačná., že ma skúšajú,  alebo ohovárajú,.. tak unavená na mraky, otázne je či túnavu zvládnem, je to ťažká práca a zajtra znova. Som trochu smutná, ani neviem, skôr za rodinu ako za seba, že to bude asi ďaľšia práca z ktorej odídem, že nevydržím tie pocity, ktoré mám. čaute. držte sa.