strach z ludi

Ahojte. Čo sa týka môjho strachu z ľudí, tak som na tom veľmi podobne ako Slnečnica. Bojím sa večer chodiť medzi ľudí-do mesta, lebo si myslím že ma ľudia sledujú, ohovárajú ma, smejú sa zo mňa. Niekedy sa mi zdá, že to aj počujem. Keď vidím skupinku teenegerov, ktorí hrešia, tak si myslím, že na mňa a pritom sa vôbec nepoznáme. Často ma moja mama volá na návštevu ku sestre, ktorá býva blízko námestia, ja nie som schopný íšť tam s mamou, lebo sa bojím prejsť cez námestie. Cez deň nemám problém byť v meste a napríklad nakupovať. To zvládnem aj sám. Majte sa dobre, Robo.

Slnecnica, Robo, mam rovnake pocity ako vy.

hm ja praveze vecer sa nebojim, lebo je tma a v tme ''ma nevidno'' aspon teda mam taky pocit, mozem sa do tmy zahalit. len ked prejdem okolo nejakej skupiny ludi tak mam zly pocit, takze to moze byt skor tym ze vecer je v meste menej ludi, tak preto sa menej bojim. ah ten strach...

Počujte, Robo, slnečnica, Lapaj... ja som tak uvažoval, veď keď nás všetkých spájajú práve také rovnaké pocity, akými sú pocity ohovárania, výsmechu, očumovania a podobne, tak o to viac si musíme uvedomiť, že v skutočnosti nie sme spojení rovnakými problémami (že by nás ohovárali, čumeli na nás alebo sa vysmievali), ale sme spojení chorobou, ktorá nás KLAME. Mozog nás klame.

Možno to vyznieva strašne banálne, ale mne to fakt pomáha, keď vidím, že aj druhí majú takéto ťažkosti - a pomáha mi to presne v takom zmysle, že si oveľa viac uvedomujem neskutočnosť týchto pocitov. Takže summa summarum - ako výsledok sa cítim na ulici lepšie a dokážem aj tínedžerom ako-takým sebavedomím oponovať (hoci červenať sa červenám , to ovplyvním málo). Naozaj.

To je niečo, ako keď mám pocit, že ma odpočúvajú. Tak si poviem, že veď iks ďalších ľudí má túto chorobu a má presne rovnaké pocity odpočúvania. A tak sa zamyslím: Nie je to divné? Nebude to len choroba, klam mozgu? Áno bude a veľkým argumentom sa stáva práve to, že všetci ostatní chorí majú taktiež pocity odpočúvania (aspoň väčšina no).

Vyjadrite sa, prosím. Mne to fakt takto pomáha a urobil som už v boji proti sociálnej úzkosti presne týmto spôsobom veľké pokroky, skutočne. Preto sa to tu odvažujem propagovať, hoci sa to zdá priveľmi banálne. Za dojem banality sa ospravedlňujem vopred.

nie nie, v skutocnosti je to velmi ucinne ked si clovek uvedomi ze aj ini maju taketo tazkosti. hoci- teraz si to viem povedat ze to aj ini maju takze moj mozog ma klame, ale ked som prave v tej uzkost vyvolavajucej situacii tak si mozem povedat co chcem, aj tak sa neupokojim pripada mi to potom len, ze klamem samu seba, ved dobre viem ze je to presne tak ako mi to moj mozog vravi, ale chcem samu seba obalamutit tym ze si hovorim ze moj mozog ma klame...
ale hadam to pomaha aspon tomu, ze mam vacsi vhlad do choroby a mojich bludov- aspon vtedy ked nie som v stave uzkosti. vtedy je uz vsetko jedno.

Klamať samú seba... hm...

U mňa je to tak, že keď som miništroval, tak som mal strašnú úzkosť s rozsiahlym červenaním jak paprika, plus sucho v ústach, tréma a podobne. Prinášalo mi to veľké zahanbenie (hanbil som sa, že sa hanbím ) a takisto poníženie. Preplakal som vtedy mnoho nocí aj dní.

Ale vždy som si jasne nahováral, že to je klam, to mi robí mozog, a nie ľudia, ľudia so mnou nemajú nič, pretože som povolaný mať ľudí rád (aspoň ako sa dá), a v kostole ak na mňa čumia, tak čumia prirodzene, pretože som predsa vpredu a posluhujem kňazovi, takže je normálne, že na mňa celý kostol čumí. Pomohlo mi to si uvedomiť, že tie pocity sú klamlivé a pes bude zakopaný niekde vnútri v organizme, v mozgu, alebo v psychike rovno. Rozumiete...

A teraz keď idem niekam cez námestia a cítim, ako na mňa čumí všelikto, čo vysedávajú na miestnych open-kaviarňach a na lavičkách, tak sa na drzovku postavím svojmu mozgu a uvediem sa hádam aj do sebaklamu, že ma nikto neohovára. A ak aj hej, mne je to jedno, lebo ma nepoznajú (viac by ma bolelo, keby ma ohováral niekto, kto mi rozumie a pozná ma, cudzí ľudia povedia pár slov a o 10 sekúnd majú na rozume už úplne iné témy a starosti). Aj keď okolo mňa tínedžer či rovesník, prejde okolo mňa a vzápätí začnem v duchu počítať, jedna, dva, tri, štyri, päť... a bum, už na mňa nemyslí, už aj zabudol, že som išiel okolo neho.

Je to niečo ako stratégia typu "svojím klamstvom proti klamstvu mozgu" - mínusko a mínusko dá dokopy plusko, pričom plusko je pravda, a pravdou je, že ma nikto neohovára.

Tiež je to vec asertivity a práce na sebe, sebavýchova... aj keď samozrejme zlomenie moci silného bludu o ohováraní by mali riešiť spočiatku antipsychotiká, no myslím si z vlastného prípadu, že človek dokáže urobiť kus práce aj sám veru.

ano urcite clovek musi na sebe pracovat sam, v konecnom dosledku aj tak si myslim ze tie bludy tu nie su ''len tak'', ze pricina nie je vylucne v chemii v mozgu ale v psychike cloveka...takze iba lieky bez vlastneho pricinenia nepomozu.

To som ja Lukáš, dufam ,že si na mňa pamatáte....zistil som, že ani ja nie som celkom zdravý....ked ma prídu kamaráti zavolať von na prechadzku, tak nikdy nejdem, inba sa vyhováram, že mám prácu a tak....mám velky strach z ludi...ked idem po ulice a niekto ide oproti mne, tak uz len trpnem, aby sa nezacal smiat a aby mi nieco zle nepovedal a moja nocna mora je, ked mám ist autobusom, tam ludia na mna pozeraju a ked sa niekto zasmeje, tak si myslim, ze na mne....a este som dokonca invalid, ktory berie lieky od psychiatra, velmy sa za seba hanbim...asi by som sa stym mal prčiznat mojmu doktorovy, ja fakt neviem...poradte mi prosim, mal by mi zmenit lieky?Dakujemxd

lukas, urcite to povedz doktorovi. neviem ci ti zmeni lieky, nie som lekar a ani neviem co beries ale mal by o tom vediet, su to priznaky paranoje resp.vztahovacnosti...som to mala aj ja a teraz uz nemam lieky zabrali...

Slnecnica, naozaj ti to uz preslo? Mne ziadne lieky totiz nepomahaju.

vztahovacna budem asi stale ale uz sa mi nezda ze mi ludia vidia do hlavy a citaju myslienky, alebo ze smerom ku mne vysielaju negativnu energiu, alebo ze moje myslienky nie su moje, ze mi ich do hlavy niekto vlozil a moje myslienky zas ze mi ludia kradnu, ze o mne hovoria zle veci a na ulici mi nadavaju a sa zo mna smeju a podobne zalezitosti, to mi preslo po antipsychotikach. neviem preco tebe lieky nezaberaju. su farmakorezistentni pacienti, mozno k nim patris alebo si len nemal to spravne davkovanie alebo tu spravnu kombinaciu liekov. potom tiez- ja nemam schizofreniu ale hranicnu poruchu osobnosti ako mi teraz zistili v nemocnici, to nie je psychoza priamo. mala som aj dotykove halucinacie, to mi tiez preslo. zostala mi len depresia teraz. pravdepodobne nemam tie spravne antidepresiva alebo nizku davku alebo co. alebo to mam uz v osobnosti a depresie sa nikdy nezbavim, aj to je mozne vyskusal si uz vsetky antipsychotika? aj v najvyssej davke? mozno sa doktor len netrafil do spravnej kombinacie alebo co...