strach z ludi

Ja pocitujem uzkost aj pri znamych, aj pri neznamych. Za cely zivot som spoznal len dvoch ludi, ktorych sa nebojim. Najvacsiu uzkost pocitujem na miestach, kde je vela ludi. Mam pocit, ze sa kazdy na mna pozera a ohovara ma. Ziadnu strategiu na zvladanie anxiety nemam. A co vy?

mam strach z ludi, niekedy taky ze sa bojim vyjst z domu. mam pocit ze na mna vsetci pozeraju, ze sa zo mna smeju, pocujem kadejake nadavky smerom ku mne...
ked niekoho dlhsie poznam tak to nie je take hrozne, dokazem sa aj pomerne dobre porozpravat ale stale som neista v kontakte s ludmi. a ked je to niekto cudzi tak som hrozne nervozna a vacsinou trepem hluposti, takze ked sa mam rozpravat s niekym cudzim tak som radsej ticho.
povod toho strachu je mi skryty a nepoznam ziadne strategie na zvladanie anxiety, jedine ze si dam nejaku tabletku- anxiolytikum. ale to je uz chemicka cesta. inu nepoznam.
pisala som uz na starom fore, ze obcas zajdem sama niekam na kavu, len tak sedim a citam si, ale ked tam pride uz viac ludi tak idem prec.
na druhej strane, ked sa citim dobre tak dokazem ist aj do nakupneho centra... comu celkom nerozumiem, ale dokazem to.

tiez antipsychotika a antidepresiva, ale okrem toho diazepam, co sa nema dlhodobo brat ale v kritickych situaciach si dam.... lepsi je xanax ale ten je velmi navykovy takze to nemozem dlhodobo brat. ani diazepam by sa nemal ale ked potrebujem ist do skoly a nemozem, tak musim uzit

Ja mám najväčší problém so známymi. Neznámi ľudia, ktorí ma už videli trošku pribratého a ktorí nevedia o mojom ochorení, tak s nimi problém nejako ani nemám. Viem s nimi pomerne dobre komunikovať - som akosi prirodzený a otvorený vtedy.
Ale so známymi to je katastrofa. Trebárs spolužiaci bývalí zo strednej alebo aj zo základky, alebo známi z miništrantských čias, alebo aj samotná rodina, bratranci, sesternice, krstná, tety, ujovia, ich manželky, manželia a tak ďalej, to všetko - ich sa bojím, čo povedia na to, ako som sa zmenil, a potom sa bojím toho, že sa s nimi nebudem mať o čom rozprávať. Hrôza. Aj sa mi o tom snívavajú nočné mory.

Inak proti tomu fenoménu, že ma každý ohovára, keď idem po ulici, bojujem tzv. protiklamstvom. Funguje to tak, že mozog ma klame, tak ja oklamem jeho. Čiže v praxi: Vsugerujem si "nikto ma neohovára, je to hlúposť, výmysel mozgu". Nuž a keďže naše pocity a myšlienky predsa len hovoria o tom, že nás ohovárajú, tak je to vlastne klamanie samého seba. Ale je to klamstvo proti klamstvo. Mínusko proti mínusku. A mínus spolu s mínusom dáva plus, chi. Takže nakoniec z toho vzíde plusko, čiže pravda a pravda je: "Nikto nás neohovára".

Kiez by to bolo take jednoduche

ja som sa tiez kedysi tak trochu bal, toho, ze ma "prekuknu" a objavia, ze som iny...teraz mi to uz neprekaza, dokonca niekedy aj poviem niekomu, ze sa liecim u psych...nie kazdemu ale poviem, na co...ale tak, snazim sa obklopovat najma VS vzdelanymi ludmi a u nich nachadzam skor pochopenie pre moju chorobu, nie odmietanie alebo nebodaj vysmech...kazdy zdravy by si mal vazit to, ze zdravy je...a sam mam sestru, ktora je od mala ina, v rodine sa par ludi liecilo tiez na psych...a tak, som nachylnejsi byt ludsky k cudzej inakosti aj tym, co som prezil...

Lapaj napísal:Este som sa chcel opytat, ake lieky a v akych davkach beries. Velmi by ma to zaujimalo.

Lapaj, odpovedala som ti v inej teme, zabudla som ze to tu si sa pytal