Ako sa dnes máš? 8

Ahojte.

V tieto dni sa mi naďalej horší zdravotný obraz. Prežívam "depresívne stavy". V práci si o mňa robia furt starosť a stále dobiedzajú, aby som im povedal, čo sa mi stalo. Moja výkonnosť je slabá, resp. nevládzem robiť to, čo mám v pracovnej náplni. Prebieha intenzívne ohováranie mojej osoby, nakoľko si ľudia myslia, že som urazený, že došlo veľa tovaru a že teda sa mi akože lenivie to spracúvať. A pritom to nie je práve o tom. Aspoň nie iba. Cítim veľkú záťaž, ťarchu - fyzickú i psychickú. Mozog posadla akási temná energia negatívnych myšlienok a pomýšľania na to najhoršie, na tie najhoršie verzie hádok, konfliktov, ohovárania, môjho prípadného vybuchnutia. Dusím v sebe vulgarizmy. Oči mám ťažké a pravidelne si masírujem spánky. Pijem liter energeťáku denne a večer pijem asi liter coly zero (plus popritom asi liter a pol vody s bezcukrovým sirupom alebo rozpustnými vitamínmi). Vedúca smeny mi povedala, že ma takéhoto vôbec nespoznáva... že reku som vraj nekomunikatívny. Občas mám svetlejšie chvíľky a usmejem sa alebo poviem niečo živšie. Niekedy ma rozveselia kolegyne na pár minút. Priznávam si, mám psychické a emočné problémy. Priznávam sa tu, že ak ma evidujú na záchode zamknutého, tak nevykonávam potrebu, ale bránim sa temnote. Moje pocity viny naďalej sú prítomné. Cítim sa neskutočne zavalený vlastnou vinou. Bez prehánania vzhľadom na horizonty môjho poznania som jeden z morálne najhorších a fyzicky najmenej sympatických ľudí široko-ďaleko. Zvláštne je, že nedokážem plakať. Včera som sa snažil, ale nešlo to. Cítim len fyzický zával na mozgu. Túžim byť opäť veselý, optimistický, ktorý kolegyniam každé ráno odpovedá na otázku, ako sa máš, výborne, skvelo, úžasne, fantasticky. Bol som touto odpoveďou dobre známy a zbieral som tak u nich body sympatie. Teraz už nemám čo ponúknuť. Som holý a v celej nahote ohavný. A šéfstvom už pravdepodobne za chrbtom ohováraný ako lenivý.

Zajtra som si vzal priepustku na doobedie a idem lekárke. Budem žiadať zvýšenie Escitilu na 20mg a Orfirilu na 1500mg/denne. Neviem sa zbaviť pocitu nedôvery, že mi tá psychiatrička aj tak nepomôže. Neverím, že to má v moci. Tak ako mi nemá ako pomôcť ktorýkoľvek pravoverný kňaz s mojimi vinami. Skrátka cítim v sebe, že mi nikto nemá ako vyjadriť empatiu, súznenie alebo niečo, čo by som už nebol implicitne vedel. Cítim opustenosť, celú svoju biedu a zároveň túžbu, aby veci boli lepšie, resp. aspoň tak ako v decembri, keď som mal objektívnej záťaže oveľa viac, a napriek tomu som všetko s prehľadom zvládal. Zaľúbil som sa do svojho sebaobrazu pozitívneho človeka, ktorým som sa prezentoval okoliu dlhé mesiace a vďaka ktorému ma mali radi. Teraz ma už nemá kto mať prečo rád. Už som ufrflaný, negatívny, večne zamračený, lenivý a neochotný.

Zvažujem péenku, lenže to by ma šéfka už úplne nenávidela. Lebo pokiaľ ja z práce vypadnem, tak ona je jediná, ktorá ma môže zastúpiť a tým pádom by to všetko musela robiť ona. A na to nemá podmienky, lebo má rozlietané pracovné úlohy mimo prevádzku. Jednoducho môj výpadok by pocítili nepríjemne viacerí a hoci by sa nezosypal svet, stačil by týždeň a poriadne by si na mňa zanadávali. Lebo proste druhí zamestnanci nemajú čas rozdeľovať si moju agendu. Oni majú kopec svojej agendy a nebudú sa ochotne prizerať na to, že ja niekde sedím doma. A treba povedať, že prevažujú v práci ženy, a vieme, aké majú ženy názor na péenky mužov... len si kýchne a už ide chlap PN. Veľakrát som bol svedkom, že ženy išli do práce aj s ťažkými zápalmi, nádchami, chrípkami, v pooperačných stavoch, s horúčkami. A muži dostanú nádchu a sú PN 2 týždne. Takže pri týchto ich názoroch, kombinujúc fakt, že nevedia, čo mi je, by som sa vystavil neuveriteľne už aj tak silnému ohováraniu. A už posledné zvyšky toho, že by ma mali mať radi, nadobro pominú.

Ahoj Matej,
na začiatku len toľko, že za nádchu sa ZTP nerozdáva. Máš vážne ochorenie, ktoré treba brať s rešpektom. Nebudem Ti rozhodne radiť, čo máš v tejto nelichotivej situácii robiť. Na druhej strane, keď ideš svojej psychiatričke, radšej jej "vyklop" čo Ťa trápi a rozhodne sa neobávaj čo a ako. Vnímam Ťa ako veľmi schopného človeka, ktorý skutočne veľa ustojí. Depresia je však svinstvo, ktoré dokáže znepríjemniť dni, týždne aj mesiace. V danom momente ma napadá aj to, či ten kofeín teraz nedáva "silu" aj tej depke, čo máš. Ale to je len taký nepodstatný nápad. Nerád čítam, že sa máš zle, ako koniec koncov ako aj u iných fórumákov.

Budem na Teba myslieť a teším sa, keď tu od Teba zase bude optimistickejší príspevok.

......................

Ahojte,
momentálne ani neviem ako sa mám. Stále je u mňa prítomná únava, čo sa prejavovalo nielen doma, ale aj na záhrade. Dobre mi padlo už tradičné kŕmenia mačiatok, sú ešte také maličké... Akp. mám dokončiť ešte jeden materiál, tak aspoň čosi ľahkého na urobenie. Dúfam v skoršie zaspanie oproti dnešnému skorému ránu.

Nach sa vám darí čo najlepšie, s pozdravom Tuto

Matej ako sa vyjadril Tuto, máš ťažšie problémy ako nádchu. Ja viem, že sa to asi hovorí ľahko, ale musíš sa odosobniť od ich hlúpych pohľadov a možno i ohováraní. Musíš si odpočinúť, musíš vypnúť. Riskuješ tým, že nejdeš na pn a neviem či by aj Tvoji šéfovci boli nadšení, keby nedajbože musíš do nemcnice, ale sa ti tvoj stav ešte viac zhorší. Prajem Ti noho mnoho síl, veľa odvahy do boja a skoré zotavenie, nech sa slnko v Tvojom živote opäť rozjasní Myslím na Teba a veľký rešpekt, že napreik tomu čo cítiš a ako sa cítiš to nedusíš v sebe ale našiel si silu prísť sem a podeliť sa. Sme s tebou! Drž sa!

Ahojte, priatelia.

Ďakujem Helen a Tuto i Ester za Vaše pohľady, rady a povzbudenia. Cením si to a určite sa snažím si čo-to z Vašich slov vziať bližšie k srdcu. Vďaka.

Dnes hodnotím deň ako lepší. Ráno som čakal v čakárni približne 3 hodiny, kým som sa dostal na radu. Mal som smolu, že prišla pacientka na "prvé vyšetrenie", takže tam bola vnútri predlho. Tiež dvaja pacienti čakajúcich ubehli v rámci objednania za peniaze. Aj som si vyčítal, že som sa mohol radšej objednať za tých 10 eur a nevysedávať tam dieru do stoličky. Doktorka bola vľúdna, avšak mal som akýsi blok jej vysvetľovať svoje "stavy". Mal som strašný pocit viny, že ak jej začnem hovoriť, ako sa mám akože psychicky zle, tak sa sťažujem a vyciciavam z nej pozitívnu energiu. Hoci je psychiatričkou a je školená počúvať tieto reči, mne to prišlo nepríjemné sa jej sťažovať. Nejak ma ale z luftu pochopila, pričom ani som nehovoril o príznakoch, skôr som obtáčal reč okolo prosby o zvýšenie Escitilu a Orfirilu. Zdvihla mi ho teda na 20mg/denne, a orfiril na 500-0-500 (teda tak, ako som si v posledný čas na tajnáša vlastne dával, ale ona to nevie). Uisťovala ma, že tieto moje ťažkosti, nech sú akékoľvek, sa dajú dobre stabilizovať a riešiť. Že reku aj keď za mesiac okolo dvadsiateho júna prídem a poviem, že sa mi nepolepšilo, tak ešte je fúra možností, čo sa dá všetko liečebne upravovať tak, aby sa mi stav vyladil. Takže sa vraj nemám báť, zvládneme to. Z toho mála, čo som jej povedal, vydedukovala, že som asi vyčerpaný a že potrebujem "dobiť baterky", ak ju mám citovať. Takéto vyjadrenie ma najprv prekvapilo negatívne, mal som pocit zľahčovania. Ale v priebehu asi 2 hodín po opustení ambulancie som to začal vnímať čoraz pozitívnejšie. Nadobudol som pocit, že vlastne potrebujem len dobiť baterky a že vlastne všetko je ok a všetko ide, len teda treba mať šťavu. Teraz mám z toho akoby pocit, že verí, že vlastne dokážem pokračovať v načatom spôsobe života, len potrebujem proste tie baterky nabiť. Cítim z toho niečo na spôsob jej dôvery vo mňa, čo mi príde nečakane ako sympatické. To, že to zbagatelizovala, mi už nevadí, resp. vnímať to ako bagatel by nebolo z mojej strany korektné, tak to asi nemyslela. A navyše treba zdôrazniť, že som jej svoje prežívanie nejako podrobne zrovna neopisoval.

V práci bolo vďaka "téze o dobití bateriek" lepšie. Všetko som porobil, plus ešte som zostal nadčasovať do 18:15, lebo sa mi chcelo. Cestou domov som kúpil mame darček na zajtrajšie narodeniny (62r.) a kyticu. Ráno pred odchodom jej poblahoželám.

Teraz pijem colu zero, forumákujem a idem pomaly robiť na seminárke. Mám k nej primárne preštudovať text asi 70 strán... 23 som už dal minule. Dnes plánujem preštudovať aspoň 30 ďalších. Do polnoci je reálne s tým mať hotovo. Uvidím, ako sa budem cítiť, lebo idú na mňa znovu "stavy".

Prajem Vám všetko dobré, kamaráti. Ďakujem, že ste si ma prečítali. Držte sa.

Ahojte,
poctivo som si tu precitala vase predosle prispevky a najma Matej, drzim palce. Neviem, co by som dodala, nie som dobry radca. Tak len tolko.

Mno. Ja som dnes mala terapiu a neodchadzalo sa mi lahko (nastastie nebolo zle natolko, ze by dosiel zachvat). Zvazujem, ze poprosim Janu, nech ma vyhodi. 4 roky so mnou zabija cas, pokrok ziaden. Z duse sa nenavidim, byvam na nu casto nastvana za to, ze sa nemozem dorezat, x pokusov o samovrazdu. O com to je? Rada by som sa zmenila, no s najvysou pravdepodobnostou to nedokazem. Davam si pravom za vinu tolko veci a dnes som jej povedala, preco ma nenecha rezat sa, vsak ide len o mna? Hraniciarsky luzer, ktory jedine, v com je ako-tak dobry, je blogovanie. A co z toho...
No nic, to je fuk. Drzte sa tu.

Ahojte bojovníci,
mám sa nestabilne dobre, práve počúvam vážnu hudbu a troška relaxujem, vôbec sa neradujem, neplačem, nesmútim. Emočne skôr vyjadrujem pocity hnevu, nechce sa mi ani odpovedať na otázky rodinným členom normálnym tónom. Dnes som mal voľno a musel dom ho využiť na úradné záležitosti v okresnom meste, poobede som si zdriemol na hodinku pri hokeji...držte sa!

Matej som rád, že sa máš lepšie a mudr bola ústretová. Podľa toho čo píšeš Ti záleží na práci aj na ľuďoch a blízkych a to je super. Zasa bude lepšie.

Meret píšeš o sebe dosť tvrdo. Myslím že ti ide aj cosplay okrem iného. Raz si určite prečítam tvoju knihu čo napíšeš!

Ahoj helenka,
pekne si to napísala. Trošku mi je ľúto, že aspoň "za mak" o sebe...

........................

Ahoj Matej,
som rád, že Ti je aspoň o kúsok lepšie a aj u doktorky si presadil svoje. Páči sa mi, že si sa rozhodol aj na nadčasovanie, pravdepodobne to v robote brali, že si už viac fit. Prajem ti to aj do budúcna.

.......................

Ahoj Meretseger,
no každopádne Tvoj blog čítam a rozhodne sa mi veľmi páči. Niekedy si hovorím, že či by sa tam nedalo k posledným príspevkom dať ich viac. Teda, v "Aktuální články" pridať viac posledných príspevkov (teraz je ich tam len 5).

Za ten čas, čo Ťa čítavam mám pocit, že terapia je niečo, čo Ti nielen pomáha, ale aj spôsobuje určitú radosť. Moje dojmy sú také, že by bola škoda to ukončiť.

.......................

Ahoj APBTCANDY,
aj ja som mierne fanúšik hokeja. Zatiaľ prajem dobrú službu...

.......................

Ahojte všetci,
dnes som bol od rána nič moc, veľmi ma to ťahalo do depky a pasivity. Vlastne aj na záhrade som takmer nič nerobil. Pokochal som sa po mačencoch a pekne rastú. Ani neviem ako, ale podarilo sa mi spraviť "akp." časť na zajtra. Večer som sa donútil pozerať hokej. Celkom ma vzpružilo Zello, bolo fajn.

S pozdravom a želaním pekného piatka Tuto

Ahojte
dnes som fyzicky KO nespal som skoro vobec a rano boli uzkosti. Mam pocit akoby sa proti mne ludia spikli ale to je moja paranoja co uz...pijem uz 4 kavu a fakt si chcem uz ist lahnut. Drzte sa vsetci.

Uvažujem, že dám v tejto robote výpoveď a ak mi nedajú na dohodu, tak sa hodím na PN. Proste už som šéfku aj s vedúcou smeny načapal, ako ma ohovárajú, takže už mám v tom jasno. Úplne mi skazili celý deň, takže som celé poobedie od 11:00 hral urazeného. Proste nech si ohovárajú všetko a všetkých, tak ako to majú vo zvyku, falošnice, ale keď už aj mňa berú do úst, tak to už beriem osobne. Šéfka ma sklamala a dnes som jej svojou nezdôvodnenou naštvatosťou zhoršil náladu, takže určite rada poohovárala, ako som jej skazil deň a ako som ju sklamal. Nech si ale najprv vyberie brvno zo svojho oka, a potom sa pozerá do oka môjho. V pondelok pravdepodobne oznámim odchod. V kancelárii sa doteraz stále nieslo veľa negativity a negatívnych rozhovorov a tém, no ale keď ma do toho idú vťahovať ony samy, tak už žiaľ sa mi nedarí dať ruky od toho preč a ignorovať to. Doteraz to boli "ich životy", ich svedomia, ich vzťahy. Ale keď už prichádza na pretras moja osoba, tak ja viem, kde sú dvere.

Matej, trochu schlaď horúcu hlavu...neviem síce, čo presne si počul, ale ohováranie v nejakej forme je prítomné v každej práci. Na práci nie je najťažšia práca samotná, ale vzťahy v rámci pracovného kolektívu. Ľudia sú rôzni a vždy natrafíš na nejakého magora, ktorý nerieši prácu, ale pracovníka.

filipka napísal:Matej, trochu schlaď horúcu hlavu...neviem síce, čo presne si počul, ale ohováranie v nejakej forme je prítomné v každej práci. Na práci nie je najťažšia práca samotná, ale vzťahy v rámci pracovného kolektívu. Ľudia sú rôzni a vždy natrafíš na nejakého magora, ktorý nerieši prácu, ale pracovníka.

Asi máš pravdu... ohováranie je všade. A zas je pravda, že po tom, ako som ich načapal, že kritizujú môj nevydarený telefonát so zákazníkom, tak som šiel akurát dole na rampu po tovar, a keď som došiel naspäť do kancelárie, tak boli obe vľúdne a veselé, i príjemné. Len ja som ich schladil naštvatým prístupom, takže sa domnievali, že "sa mi niečo pošramotilo cestou po tovar". Určite je to prehnaná reakcia, byť naštvatý a odutý celý deň. Čiastočne mi je to teraz ľúto, už necítim hnev, cítim skôr smútok. Trochu som sa z toho "vyspovedal" mame, nech to znie akokoľvek detinsky. Aj som mame vyrozprával, prečo ma to štvalo a poohováral trochu. Teraz cítim, že som to zo seba akoby dostal, lebo celé poobedie som to dusil v sebe, čo umožnilo vlastne zbytočné predĺženie celej tej negatívnej skúsenosti. To je tá moja povaha, že keď mne niekto kvázi ublíži, tak sa ponorím do seba, zamĺknem a nikomu nič nehovorím. Dusím to v sebe. Potom prídem domov a mame to všetko nahlas vyrozprávam, že až žasnem, ako to vlastne vnútri nafúknuto prežívam. Nechcem hrať citlivku alebo nezrelého, ale proste mám svoje ako-také city a udalosť sa ma dotkla. Hoci asi patrí svojim charakterom medzi bežné skutočnosti.

Uvidím teda, ako ďalej. Možno už vychladnutý v pondelok aj poviem šéfke, čo ma trápilo a urazilo. Lebo myslím si, že ona sa ma na to bude pýtať, akonáhle uvidí, že už je so mnou nejaká reč. Lebo za poobedie dnes zo mňa dostala sotva tri slová, aj to odvrknuté...

Ďakujem, filipka, ako aj všetci. Som rád, že už necítim hnev, no smútok zostáva. Aj to je pokrok v istom zmysle...

Ahojte,
pocity o sebe samej pretrvávajú, takže o tom zbytočné písať. Len sa chcem ešte raz fakt posnažiť a zamakať na sebe - ak to nevyjde, nu což... budem musieť z terapie odísť. Beznádejný prípad. Ešte aj kvôli tomu, že som na seba hrdá za blog a ako-tak uznávam svoj cosplay, mám dojem, že sa nehorázne preceňujem. Je mi zo seba zle.