Ako sa dnes máš? 2

A má niekto z vás počas spánku nočné mory, kedy sa prebudíte vyplašený a srdce vám rýchlo bije, lebo ja hej a dosť často, zobúdzam sa skôr vyčerpaný ako zregerenovaný.

Ahoj. Ja mam skusenost s nocnymi morami,kedy som prezivala take stavy ,ako ty.Snivalo sa mi stale dookola,ze nemozem zmaturovat,pricom som uz po maturite davno mala.Trvalo to dost dlho.Preslo to,az som sa z toho vyrozpravala.

To je zaujímavé popoluška, jedna z mojich nočných môr bola tiež, že som bol v škole a učil som sa, aby som ukončil školu, pritom mám už maturitu dávno za sebou, ale často sa mi sníva, že ma nejakí ľudia naháňajú a chcú mi ublížiť, alebo sa mi sníva, že som na psychiatrii na akútnom oddelení. Na akútne oddelenie nemám dobré spomienky, niektorí pacienti tam boli agresívny, alebo úplne mimo, nevedeli ani čí su a kde sú, na znečistené toalety bez dekľov...kriky v noci, hurhaj a tak

Igor, Tebe by mohla pomôcť psychoterapia. Alebo už na ňu chodievaš? Napíš, či hej alebo tak.

Vieš, prečo si to myslím? Na základe svojej skúsenosti a na základe toho, ako hovorila aj popoluška, že jej pomohlo, keď sa z toho vyrozprávala. Ja chodím na psychoterapiu od zhruba marca doteraz, už som mal asi 6 alebo 7 sedení a hoci sa stále štvem, že sa s ňou často nemám o čom rozprávať resp. ja sám neviem reagovať na jej terapeutické slová, takže väčšinou sa len tak hanbím a sedím ticho pred ňou... hoci sa toto deje a nikdy sa mi k tej psychologičke nechce ísť, tak aj tak musím - či chcem, či nechcem - si priznať, že mi táto psychoterapia už mimoriadne veľmi pomohla.

Bez ohľadu na to, či máš dobré alebo zlé skúsenosti, mal by si to s psychiatrom zvážiť. Lebo Tvoje problémy sú síce maximalizované a vystupňované endogénnou poruchou neurohumorálnej sústavy, napriek tomu máš tú výhodu (alebo nevýhodu? skôr výhodu), že spúšťačmi týchto porúch je častokrát vonkajšia, teda exogénna udalosť, alebo trauma alebo obava, strach vychádzajúci z reálnych skúseností. Narážam na to, že si spomínal, ako Ťa šikanovali, prezývali, ponižovali a z toho sa vyvodil exogénny spúšťač, akési poháňadlo Tvojich inak vnútorných porúch. Vyjadrujem sa tak nešikovne, dúfam, že som dostatočne zrozumiteľný, ospravedlňujem sa. Ale chápeš, čo chcem povedať.

Takže si myslím, že práve na psychoterapii keby ste s psychologičkou či psychológom riešili a rozprávali sa o svojich problémoch, o tej panike, o tých úzkostiach vonku, o presne pomenovateľných traumách, ktoré sa vracajú v podobe paranoje, snov, nepokojov do dnešného dňa... tak by sa to mohlo dokonca výrazne zlepšiť. U mňa sa to vyrozprávanie, pomenovanie vecí a to, že mi psychologička vysvetlí jej terapeutický pohľad na vec, povzbudí ma celkom konkrétne do konkrétnych situácií prívetivo a dôstojne, tak takéto otvorenie má na mňa oblažujúci následok, že ani neviem ako, ale zrazu zistím, že mi nerobí problém ukázať sa návšteve, ktorej som sa predtým vyhýbal 4 roky schovávaním sa v izbe, alebo že si dokážem bez mamy čítať knihu a učiť sa a tak ďalej. Veľa sme už toho dokázali, tak verím pevne, že aj Tebe sa môže polepšiť.

Možno už dávno na terapiu chodíš a ja som na tento fakt zabudol, takže potom sú moje slová bezpredmetné a nezostane mi nič iné, len sa pokorne ospravedlniť za svoje táranie. Ale za pokus mi to stálo, lebo viem, že hovorím od srdca to, čo pomohlo výrazne mne.

Držím Ti palce. Ahoj.

Ahoj Matej, pochopil som ťa veľmi dobre. Na psychoterapiu som chodieval pravidelne od základnej školy a prestal som na ňu chodiť zhruba pred dvoma rokmi. Dôvod prečo som prestal chodiť ku psychologičke bol v tom, že si nezapisovala čo jej hovorím a stále sa opakovala, potom som nadobudol pocit, že to nemá význam a upadol som do akejsi apatie, keď som návštevy u psychologičky začal považovať za zbytočné. Ale po tvojom príspevku som sa zamyslel a prišiel som nato, že psychoterapia má predsa len význam a asi začnem opäť navštevovať psychologičku. Nedávam za vinu psychologičke, že som ju prestal navštevovať, má toho veľa, pacienti a ešte robí aj rôzne znalecké posudky. Ale psychoterapia mi skutočne chýba, prišiel som na to, keď som bol nedávno v nemocnici a mávali sme skupinovú psychoterapiu, bohužial pred svojimi spolupacietmi som sa nedokázal tak otvoriť ako by som sa dokázal na individuálnej psychoterapii. Nechcel som pred pacientmi hovoriť, že ako ma prezývali, lebo som bol presvedčený o tom, že by začali špekulovať či naozaj nie som homosexuál, a boli tam dvaja pacienti ktorí na homosexuálnu komunitu mali dosť silné reči a averziu, takto keď som nič nepovedal si aspoň nikto nemyslel, žeby som bol homosexuál. Veľmi pekne ti ďakujem za príspevok, ktorý mi pomohol urobiť si akúsi sebareflexiu a zistiť, že psychoterapia je pre mňa potrebná, najmä keď som uzavretý a okrem rodiny komunikujem s inými ľuďmi veľmi málo.

priznam sa, ze mne niekedy chyba terapia, no skor ta skupinova...hoci som na nej casto nevedel, ked som bol v nemocnici, adekvatne kazdy den prispievat, ked sme vybavovali vzdy na zaciatku aktuality a podobne, predsa len, bol tam kontakt s dalsimi podobnymi ludmi, ktory mi teraz niekedy aj chyba, v podstate si pisem len tu s vami a nejake kamaratstva z nemocnic som udrzal snad len s dvomi dievcatami, ktorym obcas zavolam...

Ponajprv chcem pochváliť tomasovi avatar. Tomas, máš super obrázok, strašne sa mi páči. Viem, že už ho máš dlhšie, ale až teraz som nezabudol sa k nemu vyjadriť. No proste zlaté je to. Super.

----

No a chcem len krátko sa s niečím zveriť. Je to také zvláštne, ale ešte aj v dnešnom čase relatívne dobrého kvalitného stavu mojej psychiky sa mi kde-tu stane, že cítim, že ma odpočúvajú. Bol som tým trošku dnes prekvapený. Stalo sa mi to len pred chvíľou - pozeral som dokument o Stalinovi na TA3 a bol som rozčarovaný z toho, aký je človek k človeku krutý a hnusný, že až mám pocit, že sám diabol nie je tak zlý, ako je človek zlý. No a tak som sa prichytil pri paranoidnom zážitku, kedy som mame povedal "Neskutočné, ako dokáže byť človek zlý a krutý k druhým ľuďom" a môj úmysel bol z čista jasna taký ako pred rokmi.. a síce aby som sa zaskvel mojim odpočúvačom v sláve svojho neskonalého humanizmu. No fasa. Aby ste chápali súvislosti mojich kedysi bludov, tak ja som si myslel, že som slávny a slobodní murári a ďalšie humanistické združenia ma dali odpočúvať, a ja využívam mamu na odosielanie odkazov týmto tajným službám, aby oni následne vyhodnotili, že som fakt humánny a hodný svojej slávy. No brrrr. Až zima mi z toho ide. Je to o ničom. Neviem, prečo sa mi to takto ešte vracia, veď tieto bludy sú už dávno rozbité a napriek tomu ešte - ako vidíte - aj dnes zažijem stav, že cítim šiestym zmyslom, že teraz ma odpočúva tretia osoba a hodnotí ma. Nie je to nepríjemné, ale je to proste nereálne, je to hlúposť, a je to v konečnom dôsledku nebezpečné, lebo keď budem pociťovať, že ma odpočúvajú, budem im odkazovať veci, to je nevyhnutne u mňa spojené s tým, že si budem namýšľať, že som dôležitý a slávny a tým pádom keď prídu depresie a ja nebudem vládať svojimi silami naplniť údel slávneho humanistu, tak upadnem do takej rezignácie, ako kedysi v roku 2005, kedy som úplne vzdal život. Neskutočné.

Ďakujem za vypočutie.

Matej,tak ako si to tu pekne popisal,povedz to aj svojej psychiatricke,alebo ,ked to nedokazes povedat,tak si to napis na papier a daj jej ho,nech si to precita.Nepodcenuj to

Dakujem za pochvalu, Matej...nielen tebe sa pacil Pikachu, mam to aj ako profilovku na facebooku
tvoje stavy mi pripominaju to, ako som bol neprijemne prekvapeny z toho, ked som si v sprave z nemocnice precital, ze mam vraj megalomanicke ideacie
Lapaj a slnecnica sa nam akosi dlho neozvali

Tie isté paranoje sa zvyknú vracať.Keď to Matej zavesí hneď lekárke na nos,tak mu zvýši lieky.S niektorými paranojami sa musí človek vyrovnať sám.Matej,asi sa urazíš,toto fórum je perfektné,ale ja si myslím,že jeho zvýšená sledovanosť na nete moc neprospeje našim paranojám.

To máš pravdu Laura, s niektorými paranojami sa musí človek vyrovnať sám, alebo za pomoci iných ľudí, mne sa tiež vracajú paranoje a presne tie isté.

Tiez si myslim, ze netreba hned vsetko hovorit psychiatrom. Niekedy ide len o take chvilkove navraty byvalych stavov, ktore zase odozneju aj bez zvysenia liekov. Co clovek raz prezije, to ho ovplyvni navzdy a aj napriek liecbe sa mu to moze vracat aspon v spomienkach. Treba sa naucit s tym samostatne "pracovat". Ja mam nastastie lekarku, ktora ma v tomto podporuje a ocakava pracu na sebe aj odo mna. Nezvysuje hned lieky, ale ked ma chytia nejake neprijemne myslienky, tak ma uci, ako sa od nich odputavat.