Ako sa dnes máš? 2

Invega 9mg, Ketilept 300mg, Rivotril 0,5mg, Citalec 20mg. Máš pravdu popoluška, je to ozaj veľmi stresujúce, preto sa spoločnosti radšej vyhýbam.

Igor skus zvysit antipsychotikum,malo by to pomoct.Drzim palce,aby si zase mohol medzi ludi

popoluška, obvyklá dávka antipsychotika Invega je 6mg, ja beriem 9mg a úplné maximum je 12mg, ale to podávajú len veľmi, veľmi ťažkým prípadom. Ešte Ketilept by som mohol zvýšiť na 600mg, ale to až po konzultácii s psychiatrom, lebo si nemôžem svojvoľne zvyšovať dávky liekov. Pritom Invega je jeden s najkvalitnejších liekov a na trhu je len dva roky.

Ahoj Igor,ja som napr.Invegu nemohla uzivat,zvysovala mi prolaktin,ale myslela som Kvent.aby si si ten zvysil,ak to nechces urobit sam,samozrejme zavolaj svojej psychiatricke,cim skor,aby ti bolo lepsie Drz sa,myslim na teba.

Ahoj Robo,tak co,uz ti je trochu lepsie?

Ahoj Popoluška, od včerajška je mi trochu lepšie, lebo som si zvýšil dávku Leponexu, tak ako som sa dohodol s lekárkou. Asi predošlá dávka Leponexu mi nestačila a stále hľadáme optimálnu dávku. Predtým bolo pre mňa stresujúce stretnúť nejakých ľudí a už včera som sa medzi ľuďmi necítil stresujúco a pritom všetkom je teraz v našom meste veľa ľudí, lebo sú trhy. Maj sa krásne, Robo.

Ja som ešte ako 15. ročný užíval tiež leponex až 300mg asi tak štyri roky, keď som dlhodobo bol stabilizovaný, tak mi leponex vysadili a nechali mi len antidepresíva, ale v 26. rokoch sa mi choroba vrátila, tak mi nasadili zyprexu, ale som dosť pribral, tak zyprexu vymenili za abilify, lenže abilify "nedokázal utiahnúť moje ochorenie" tak mi nasadili Invegu a Seroquel plus antidepresíva. Možno je moje ochorenie už chronické a nedokážem sa dostať do úplnej remisie stavu, tak mi aspoň tie antipsychotiká zmierňujú moje ochorenie do relatívne kompenzovaného stavu, ale nie úplne. S Invegou som spokojný, lebo pri nej nepociťujem žiadné vedľajšie účinky, ani ospalý nie som počas dňa, večer beriem Ketilept 300mg a na spanie Stilnox, takže do 22. hodiny zaspím , ale skoro vstávam, už o 6:30. To je však nastavenie ešte z nemocnice, kde som nedávno ležal takmer mesiac, tam som chodil spať o 21:30 a 6. hodine sme mali budíček.

ahojte, vcera som bol na sachu...tentokrat uz bol...este som ho nezabudol uplne hrat...cize tahat figurkami este viem... hned ma aj zaradili na supisku, budem hravat zase sutazne, ligu, za mesto...len musim este potrenovat, lebo vcera som citil, ze to este nie je uplne ono, navyse ma prekvapil super hned v otvoreni...ale budem sa snazit to napravit, aby som potom v Nitre uhral nieco na turnaji...Majte sa a uzivajte leta

Aj ja si myslím,že ma ľudia ohovárajú, Žiaľ,u mňa je to pravda,lebo moje manické stavy do 33 rokov, boli veľmi bujaré.Asi ma budete aj vy odsudzovať,lebo vačšina hlavne chalanov,je tu ešte takých,čo nemali ani vzťah.Nemyslite si ale prosim vás,že som bola nejaká ľahká.Ja som však bola skor obeť,lebo som hľadala,alebo som mala smolu, na nevhodné typy mužov.Do 24 rokov som bola fakt krásavica.Odkedy beriem Seroquel vracia sa mi kopec vecí z minulosti,ktoré som už potlačila do zabudnutia a dosť tým trpím.Myslím,že už ani ja nie som taká zaujímavá,ako trebars pred 15timi rokmi.Do toho roku 2000 som vážila tak okolo 75kg,potom sa to len šplhalo a šplhalo.Ako som už písala,bývam s druhom na inom sídlisku,no stále ma to ťahá k našim,kde som prežila mladosť.Asi by som nemala k nim chodiť tak často,no ako som písala,som na nich do istej miery finančne závislá a bola som vychovaná tak,narozdiel od mojho druha,že som bola pri rodičoch naučená na určitý finančný štadart a ťažko sa mi zaraďuje medzi chudobu.No človek nemože mať všetko.Zažila som stavy strašných paranojí,keď som nemohla zájsť ani do obchodu a farbila som si vlasy na inú farbu.Mám doteraz výčitky za veľa vecí,čo som urobila a často si myslím,že ma stále ohovárajú.Mne už nepomože ani zvyšovanie liekov,lebo ma nikto nepresvedčí,že to nie je pravda.No viem,že to zveličujem.Koho by už zaujímala 43 ročná obézna žena.Ináč teraz stále ľudia rozprávajú o tých potopách na vychode a my máme jedno spoločné,že sme moc zahľadený do seba.Každý píšeme buď o sebe,alebo radíme si navzájom.Podstata zmierenia sa s chorobou je aj o empatii a vcítení sa do trápenia druhých ľudí.Asi skoro každý z nás si myslel už niekedy,že je na tom najhoršie,no sú všelijaké choroby a osudy.Veľa z mojich známych rovestníkov už nežije a sú to zrovna takí ľudia povačšine,čo neboli nikdy na psychiatrii.Niektorí si smrť zavinili sami,no niektorí zomreli trebars na rakovinu,či pri autonehode.Život je dočasný a treba myslieť pozitívne.Samozrejme aj mne sa to vačšinou nedarí.Blahoželám Tomasovi k šachovým úspechom.Hrávala som aj ja šach,no nikdy som nebola dobrá.Je mi trochu lúto,že teraz ho už nemám ani s kým hrať.A Robovi aj Igorovi prajem aby sa im časom paranoje len zmierňovali.Určité paranoje majú aj zdraví ľudia,len o tom nehovoria.Každému závisí na tom,čo si o ňom ľudia myslia.Keby tak nebolo,bola by anarchia.Keď nám rodičia hovoria,že nie si taká celebrita aby o tebe hovorili,chcú nám aso pomocť,no mnohí ľudia s našou chorobou si myslia že sú niečim výnimočný a povzbudenie takéhoto druhu na sebavedomí moc nepridá.Nikto sa nechce cítíť "looser",alebo nezaujímavý človek.Ale asi by sme si myslieť mali,že sme nezaujímaví,bolo by to pre nás mnohých možno lepšie.

Laura ,ja som už od 12. rokov pre mnohých ľudí v našom meste "looser". Nikdy som nemal tendenciu chcieť byť zaujímavý, stredobodom pozornosti, práve naopak chcel som splynúť z davom, aby som nevyčnieval. A aj keď nie som dôležitý a zaujímavý pre druhých ľudí, tiež si myslím teraz momentálne, že ma ľudia skutočne ohovárajú, možno sa to časom zmení, ale teraz je to tak. V tomto mi nepomohli ani lieky ani nemocnica. A že z ohováraním mám dlhoročné skúsenosti je pravda. Od 12. rokov ma ľudia ohovárali, že som homosexuál, nadávali mi, urážali ma, šikanovali a hádzali po mne kamene, pritom homosexuál vôbec niesom a ani som nikdy nemal nič s nijakým chlapom, dokonca hovorili, že chodím do Viedne fajčit k...ty starým páprdom za peniaze, dosť som bol z toho šokovaný, čo si ľudia dokážu vymyslieť a nesmierne ma to trápilo. Ale ako išli roky, tak ohováranie na túto tému postupne ustávalo. A tiež som nebol dôležitý, zaujímavý, len obyčajný chlapec z malého mesta a predsa ma ohovárali. Prezývky ako buzík, homoš, pupuš, tepľoš, bukvičák...boli na dennom poriadku, a doteraz som sa s tým nezmieril, lebo mi to pokazilo detstvo a dospievanie, neboli žiadne prvé lásky, romantika a ani prvý sex, tak ako to normálne býva.

Igor,ja Ti verím,aj keď to možno zveličuješ.Ohováranie je normálny jav.No teraz po voľbách napríklad si myslím,že ohovárajú ľudia najma niektorých politikov a Tí sa s tým vysporiadajú bez trápenia.Tie slová,čo si písal,akými Ťa nazývajú sú už minulosťou.Myslím,že sú to skor tínedžerské prezývky.Pochybujem,že by človek v mojom veku vykrioval na niehoho:buzik,teploš.Ja som Ti raz písala,že čím budeš starší,bude posmievania menej.Ľudia teraz musia riešiť problémy ako zaopatriť deti,ako platiť bývanie.Písal si,že máš okolo 30,tak takí ľudia by už tiež mali myslieť na iné veci,ako ubližovať susedom.Sú takí aj starší,nájdu sa.Ale to sú podľa mňa skracovanci,z ktorých si netreba robiť ťažkú hlavu.Musel si si užiť peklo,to Ti verím,ale keď nemáš na to podmienky odsťahovať sa,musíš sa zmieriť s tými ľuďmi,čo žijú okolo.Ešte ma napadlo,ale to asi zatratíš,pozrieť na nete,nejaký penzión,alebo chránené bývanie.Neviem v akom si stave,či by Ti to mohol niekto vybaviť a či by si chcel.Držím palce.