Ako sa dnes máš?

Ahojte všetci. Písala som na stránke 58, niečo, čo som potrebovala vedieť, ale niktučko, nikto mi neodpovedal. Iba Matej, že má teraz problémy. Každý má problémy. Od tohto fóra som čakala veľa. Ale končím s ním. Reči o venčení psíkov mi nepomôžu. Ja rozmýšľam, ako zomrieť, nie že mi budete odporúčať nemocnicu, ja sa tam nikdy, nikdy nevrátim. Viem,že mnohí ľudia by boli chvíľu nešťastní, keby som zomrela, ale každý musí zomrieť a ja to chcem dokázať sama. Viem,že toto nemá z F25 nič spoločné, keď som to spravila prvý krát naviedol ma k tomu prekrásný hlas. Teraz hlasy nemám, ale som taká nešťasná,že už nechcem žiť. Narobila som veľa chýb, nie, nespala som s tridsiatimi chalanmi, budete sa smiať, ale s jedným, ale aj tak ma to neuspokojuje. Celý môj život je obyčajná fraška.

Milá Hviezdička,ľutujem,že Ti ľudia, a teda aj ja, neodpovedali minule,no vtedy Tvoj príspevok nevyznieval tak beznádejne.Tie lieky nepoznám bližšie.Ja si každý liek,ktorý nepoznám,hodím do googlu a tam ho vačšinou nájdem, aj informácie o ňom.Keď nechceš ísť do nemocnice,tak Ti možem len napísať: nepáchaj samovraždu,je to najvačšia blbosť okrem vraždy.Bola som už tiež v roznych stavoch,ale vždy som si povedala,že samovražda je tabu.Je to trest rodičom,hamba pre celú rodinu a nehnevaj sa aj slabošstvo.Čo keď Ti to zase nevvjde?Možeš si trvale doničiť organizmus a naďalej žiť s ešte nepríjemnejším pocitom.Toto fórum si píšeme sami, a o čom sa tu píše, záleží od nás.Nikto tu nie je psychiater,kompetentný dávať všeobecné rady a informácie o liečbe.Každému z nás nevyšiel život tak,ako si ho predtavoval,no samovražda je najsmutnejší koniec príbehu každého z nás.Ja verím,že Ťa v živote ešte čakajú aj dobré veci a prajem to nám všetkým.

AHOJ HVIEZDIČKA

Vieš, ja som nepísal a nepíšem, lebo sa tiež trápim, a síce konkrétne s neschopnosťou niečo robiť. Nedokážem sa zosústrediť, ale včera som dostal príjemné povzbudenie, tak som teraz snáď silnejší. Je mi veľmi ľúto, že si taká nešťastná; presne tieto pocity poznám, takže prosím nech Ťa aspoň trošku povzbudzuje, že tieto pocity nie sú nastálo, ale sú prechodné. Majú svoje vyvrcholenia a svoje poklesy, bývajú veľmi nepríjemné a človek v nich je veľmi pesimistický ohľadom svojej ďalšej budúcnosti. To poznáme tuná mnohí. Buď si istá, že tieto pocity určite súvisia s chorobou F25, a nie sú len tak ledajakou neurotickou Tvojou pohodlnosťou. Práve naopak. Je to porucha v biochémii mozgu. Ver mi už len preto, lebo Ti môžem odprisahať, že aj ja som mával také silné nepríjemné "záchvaty" nešťastia a zúfalstva, a dokonca nie tak dávno, ale pred nemocnicou v januári. Nie, nebudem Ťa teda nahovárať do nemocnice, pretože ani ja tam nechcem sa vrátiť, ale konzultovať svoj stav s doktorkou musíš. Kvôli sebe. Aby Ti bolo lepšie, doktor Ti dá lepšie lieky, upraví dávkovanie, nejak to už rieši, lebo je na to platený a dobre vyškolený. Naozaj. Život ako fraška - presne, to sú moje slová v tých nešťastných chvíľach, aj ja mám také silné pocity frašky a nezmyslu, keď som v tých stavoch.

Ale Ty, hviezdička, si pamätaj, že Ty si iná, pretože Tvoj život určite nemôže byť len tak nejaká fraška. Tvoje utrpenie je silné, ale je prechodné. Ešte príde slniečko a bude lepšie. Vnímaj hlbšie tie krátke chvíle, kedy sa Ti na okamih uľaví. Zrejme nie moc, ale aspoň o čosi. Vizualizuj si slniečko, že príde a bude lepšie a Ty sa zase krásne usmeješ.

Mne pomáha v ťažkých chvíľach aj viera. Asi nie si veriaca, neviem, nechcem Ťa teda do toho nejak balamutiť, to by som Ťa len odradil - ale vyznávam Ti, že mi pomáha viera. Tá mi dodáva nádej, že slniečko vykukne a že Boh na mňa stále myslí a mocne mi pomáha, aby mi nebolo ešte horšie. A hlavne to vedomie, že to nie je navždy, ale prechodne. Prichádzajú lepšie chvíle aj horšie. Ale nie sme stále na tom rovnako konštantne. Neplačeme 24hodín denne, ale trebárs 4 hodiny denne. A tak.

Na tú vieru sa môžeš pozrieť aj z iného uhlu pohľadu. Nemôže Tvoj život byť fraška, ak si prežila takú neuveriteľnú tragédiu, akou je zrážka s vlakom. Ja proste odmietam veriť, že to je náhoda, hviezdička. Sama si nám krásne povzbudivo povedala, že je to úplný zázrak. Myslím, že celá udalosť mala silný význam najmä pre Teba, o čom svedčí, že to na Teba dodnes mocne pôsobí a Ty na to často spomínaš. Niekto alebo niečo Ti chce naznačiť, že si treba svoj život chrániť, že je istým spôsobom posvätný a že ho Tvoja ťažká choroba neznesväcuje, ale naopak vlastne robí z Teba odvážneho človeka, ktorého cnosťou len tak hocikto nedisponuje. Je to cnosť hrdinstva. Možno je to zvláštne, ale ja naozaj vnímam všetkých nás trpiteľov ako hrdinov, a vlastne všetkých chorých ako hrdinov, ktorí či už sa im podlamujú kolená, alebo víťazne bojujú, sú bez prestania veľkými hrdinami. Pred Bohom, oproti zdravým ľuďom a aj pre naše vlastné srdiečko. Preto, hviezdička, nemar svoj život, keď Ti dačo tak nádherne dokázalo záchranou života vtedy pri vlaku, že Tvoj život má veľkú hodnotu aj takýto oslabený. Mnoho vecí ako Tvoja nálada, Tvoje cítenie, Tvoj stav nie je v Tvojich rukách, ale túto vec si vyhraď úplne pre seba. Myslím vraždiť človeka. Ty nie si vrah, osud ani nechcel vtedy, aby si ním bola, tak zostaň tu s nami na svete. Konzultuj s lekárom a nádejne očakávaj v nešťastí slniečko, ktoré opäť zasvieti a krásne Ťa objíme.

Dúfam, že budem schopný aj naďalej s Tebou diskutovať, čo sa Ti deje a bude Ti lepšie. Neopúšťaj fórum, pokúsim sa lepšie vnímať Tvoje problémy, ktoré sú avšak takmer rovnaké ako moje v istom období, preto si trúfam povedať, že Ti dosť dobre rozumiem. Alventu ako antidepresívum som bral aj ja, ale nepomáhala, najlepšie mi bolo pri Effectine. Neviem, uvidíme, čo Ti dá lekár tento raz.

Držím Ti pevne pršteky nateraz. Myslím na Teba, hviezdička.

Ahoj.

Matej

no, Hviezdicka, dufam ze si to este precitas. nehnevaj sa ze ti nikto neodpisal. takze tie lieky:
Halopridol- antipsychotikum
Apaurin- v podstate silnejsi diazepam, na ukludnenie
Tisercin- antipsychotikum
Zyprexa- antipsychotikum
Nitrazepam F, Frontin- na ukludnenie
Akineton- proti prejavom parkinsonizmu (svalova stuhnutost, tras) ktory vzinka ako vedlajsi ucinok pri uzivani klasickych antipsychotik.
Depakine Chrono je stabilizator nalady. okrem toho aj antikonvulzivum, uziva sa pri epilepsii.

dobra stranka na lieky je www.nobelplus.sk das si do hladacika nazov lieku a vyhodi ti pribalovy letak a charakteristiku lieku, v podstate vsetko co potrebujes vediet. necitas pribalove letaky ked ti predpisu lieky? tam by si nasla vsetky informacie na ktore sa tu pytas v nemocnici ti sice pribalovy letak nedaju, to je pravda.

no a samovrazda.. tak. nemyslim si ze je to slabosstvo, ono to vyzaduje dost odhodlanosti prekonat pud sebazachovy ktory je popri rozmnozovacom pude najsilnejsi z pudov. hanba pre rodinu... tak "hanba" je aj samotna psychicka choroba, co ale ja za ziadnu hanbu nepovazujem, skor za velke pokrytectvo ak sa nejaky clen rodiny zabije a vsetci hovoria ze to bola nehoda. ked sa za mna rodina hanbi, nech idu do riti. psychicka choroba je choroba ako kazda ina, viem ze sa tazko akceptuje lebo ludia tomu nerozumeju ale to nie je moj problem. ked niecomu nerozumiem, snazim sa porozumiet a nie odsudit alebo sa tvarit ze to neexistuje. praveze toto je hanba. a trest pre rodicov... ano moze byt, ale podla situacie. ked sa niekto zabije z cisteho zufalstva, nechce tym nikoho potrestat, chce proste netrpiet...

ale. utrpenie je cesta.. ked sa zabijes, nic tym nevyriesis, clovek ma nejaku ulohu ktoru musi zvladnut a ked to predcasne ukoncis narodis sa znovu a budes mat o to vacsi problem..

a preco chces svoju smrt "dokazat sama"? aj tak si raz po teba pride... a co ta neuspokojuje na tom ze si spala s jednym chalanom? ze zivot je fraska... a moj je myslis hodny nobelovej ceny? viem o sebe akurat to ze som strasne zla, narobila som a aj robim zle veci a mnohym som strasne ublizila, najviac asi mojmu prvemu psovi. teraz ked zomrel vsade ho vidim. no ale nechcem tu pisat o sebe.

preco si vela cakala od toho fora? vies co sa ma robit? naucit sa zit bez ocakavani, tak sa vyhnes mnohym sklamaniam.

chodis vobec za nejakym psychologom? ci len za psychiatrickou? vsade to pisem ze treba aj psychoterapiu inak sa clovek z toho malokedy dostane..

preco volis samovrazdu za jedine riesenie tvojich problemov? co je vlasnte tvoj najvacsi problem, to ze si nestastna? to ze tvoj zivot je, ako hovoris, fraska? aky by si chcela aby bol? co ti na tvojom zivote/na sebe konkretne vadi?

dufam ze si to este precitas a odpises. samovrazda je radikalne riesenie, a v podstate sa mozes zabit hocikedy, ale predtym treba este vyskusat zit...

Lauruška, Matinko, Slnečnička, ďakujem Vám za všetko, čo ste mi napísali, toľko pozornosti som si určite nezaslúžila. No, som veľmi nešťastná, ale písať tu o tom bohužiaľ nemôžem. Ja sa budem snažiť prežívať už len kvôli Vám, dali ste si so mnou veľkú námahu. Ďakujem Vám veľmi z celého srdiečka, ste zlatučkí.

hviezdicka aj ja som casto nestastna... a znova a znova rozmyslam o smrti, o samovrazde.. teraz vsak nemozem odtial odist kvoli mojmu steniatku. ale ked mi bude velmi zle mozno to naozaj urobim... ale stale skusam zit, aj ked to vobec neviem. ale samovrazda v konecnom dosledku nic nevyriesi, ani smrt nas neoslobodi od tazoby ktoru v sebe nosime. zo vsetkych situacii existuje nejake vychodisko, casto ta najjednoduchsia cesta je ta spravna. treba hladat... a urcite veci nechat volne plynut. a ziadne utrpenie netrva vecne. vsetko sa meni. mozno ti treba ine antidepresiva alebo vyssiu davku...co vsetko si uz vyskusala z antidepresiv? aj ten Depakine trochu riesi depku, zda sa mi. ako vyzera tvoj denny rezim, co zvyknes robit?

Ahojte kamaráti, ahoj Hviezdička. Aj ja stále rozmýšľam o živote a o smrti. Viem, že život na zemi je dočasný a ak veríš v Boha, tak sa obráť na vieru. A ak neveríš v Boha, tak aj príroda to tak hovorí. Ak sa raz narodíš, tak raz aj zomrieš, V náboženstve "prach si a na prach sa obrátiš." Náboženstvo sa v tomto prípade stotožňuje s prírodou. Môžeme my ľudia niečo na tom zmeniť? Ďalšia otázka znie: "Dokedy sme tu na tomto svete"? Ty si si život nedala a nesmieš si ho ani vziať, tak hovorí náboženstvo. A ak neveríš v Boha, tak všetko v prírode je raz pominuteľné, ako aj život. Je veľký hriech, ak si človek siahne na život. Treba ho žiť taký, aký je. Možno že tam "hore" je napísané, kto a aký život má žiť a treba sa s tým zmieriť, lebo nikto nikdy nevie, kedy zomrie. My "chorí" môžeme dlho žiť, lebo je to tak dané. Niekto tiež bude dlho žiť a vo veľkom trápení, hoci je zdravý, lebo je to taký osud. A niekto žije krátko a veľmi dobre, má zas takýto osud. Každý si musíme svoj osud prežiť, až do svojho konca, nech by bol koniec akýkoľvek-aký dá pán Boh, alebo príroda... Maj sa krásne Hviezdička, majte sa krásne kamaráti, Robo.

Ahoj Laura, ako dnes mas?

Ahoj Filipka,odpísala som Ti v súkromnej správe.Som rada,že si ma kontaktovala.
Ahoj Hviezdička,som rada,že Ťa naše odpovede aspoň trochu odradili od toho najhoršieho a verím,že i nálada bude časom lepšia.Aj ja som mala vo štvrtok krízu.Aj počasie je blbé,strašný vietor,zmeny a to všetko súvisí aj s náladami.No Matej má tiež pravdu,že za vačšinu nálad my chorí pravdepodobne nemožeme.Súhlasím s Matejom aj s tým,že sme v podstate hrdinovia,keď sa boríme s našimi chorobami,takisto,ako trebars ľudia s cukrovkou,alebo ináč chorí.Onkologických pacientov nemyslím,lebo Tí to majú ešte ťažšie.Aj iné choroby sú ťažšie,hoci,keď som bola ešte zdravá,tak práve duševné choroby som považovala za jedny z najhorších.Hviezdička,Ty tušim teraz Haloperidol neberieš,no ja som mala depky z neho,keď som ho brala.
Slnečnica,Ty nie si zlá,tí najhorší ľudia si nikdy nepriznajú,že sú zlí,no a kto tvrdí,že je dobrý,ako mama mojho bývalého,ten vačšinou dobrý nie je.Nikto z nás nie je jednoznačne zĺý,lebo ako píše Matej,za veľa našich zlých skutkov može biochémia nášho mozgu.Nie je to alibizmus,aj keď mnohí zdraví si myslia,že sa vyhovárame.No to neznamená,že by sme sa nemali premáhať denno denne zlepšiť náš neľahký život i keď to býva ťažké.

Ahojte všetci moji milučkí. Dlžím Vám veľa vysvetlení, ale fakt o niečom sa nedá hovoriť. Predovšetkým: som veriaca. Bola som k tomu vedená odmalička, hoci ako dieťa som z toho nič nechápala, bála som sa Panenky Márie ako stojí na obláčiku, bála som sa tela, pribitého na kríž a náš kostol je zasvätený sv. Bartolomejovi, ktorého zaživa stiahli z kože. Ten výjav je namaľovaný na oltári.Mala som babičku, pri ktorej som ako malá bývala, furt som sa musela modliť litánie, oroduj za nás a peklo, ktoré sa tam často spomínalo, mi prosím pekne vzalo celé detstvo. Celé noci som nespávala, hrozne som sa bála čerta, že príde po mňa a ja sa budem donekonečna smažiť v ohni. To boli moje detské predstavy, ktoré zatieňovali tých krásnych anjelov, maličkých a bacuľatých, v podstate bábätká s krídelkami, ale aj tých majestátnych, čo držali ochrannú ruku nad dievčatkom a chlapcom, čo sa hrali na moste. Ten obraz som mala v detstve nad postieľkou. Musela som každú nedeľu a sviatky chodiť do kostola, kde niekedy bola taká pučenica, že som nemohla dýchať, bolo mi hrozne, ale hrozne zle, myslela som že omdliem, koľkokrát som mala slzy na krajíčku, ale pekla som sa bála ako čert svätenej vody. Neviem, ako matky dokážu takto trízniť svoje deti. Moja mama mi nikdy nevysvetlila ako malej podstatu viery a najhoršie bolo keď sa spomenul koniec sveta, alebo keď nám z rodiny niekto zomrel a všetci vraveli, ako sa s nami príde rozlúčiť, no proste, že nás príde strašiť. Ja som bola vtedy fakt malá, ale vedela som všetky modlitby, nuž ale celé noci som nespala, raz si pamätám, že niekto zomrel, mama ma dala spať a ja som sa tak triasla, až som prišla za mamou a tá úplne zhrozená, vyžmýkala z mojej nočnej košieľky kíbeľ potu. Najhoršie bolo, že keď som ešte nemala sestričku, musela som v izbe spávať sama. Často som sa ale ráno ocitla v spálni u našich, a fakt niekedy trvalo aj dve hodiny, kým som potichulinky vliezla do spálne a vhupla k nim do postele a uchmatla si kúsok perinky, tak aby sa nezobudili. Ráno bolo z toho peklo, ale ja som bola taká šťastná, že je ráno, že mi tie výčitky vôbec nevadili. Niekedy sa predo mnou zamkli, darmo som prosila, dokonca som sa vyhrážala a raz sa mi stalo, že som šla do svojej izby, otvorila som okno, nejak som si podložila stoličku, a šla som vyskočiť. Otec ma na poslednú chvíľu schmatol a dostala som bitku. Ja si nemyslím, že som bola zlé dieťa, poslúchala som na slovo, ale viete, čo si myslím, už vtedy som potrebovala psychiatra. No lenže, keď ste malí, ste vlastne v rukách dospelých a ak tí nič nevidia, nič nepočujú, a hlavne nepočujú plač do vankúša...No proste, nedávam im to za vinu, pretože cti otca svojho i matku svoju. To je na dnes všetko. Diky, že ste ma vypočuli. A ešte niečo, včera som bola v kostolíku na omši, nie v tom kde je Bartolomej a počula som najkrajšiu kázeň v mojom živote. O márnotratnom synovi. A ja som márnotratná, Boh mi dal môj podiel, ktorý som prehajdákala a ja teraz neviem ako sa mám vrátiť späť.

Milá Hviezdička,
aj moja mama bola vychovaná v silno katolíckej rodine.Chodila som tam ako decko na prázdniny.Podľa mňa starým rodičom náboženský fanatizmus ublížil.Nechcem tu opisovať celý jej osud,lebo naozaj si namýšľam,že toto može čítať kade-kto.Mama sa tohto fanatizmu stránila i keď je veriaca.Aj ja som veriaca,no mám názor,že náboženstvo chápané nesprávne,može napáchať veľa zla.Ja som neporiadna veriaca,ak sa to tak dá kvalifikovať,no tiež sa niekedy bojím satana a neviem čoho ešte.Mnohí tvrdia,že viera v chorobách pomáha,no tým sa myslí správne chápanie viery,nie strašenie malých detí.To,že keď si chcela vyskočiť z okna a dostala si za to bitku,bolo od Tvojho otca veľmi nepedagogické,ak sa tak smiem vyjadriť.Ak Ti viera pomáha, drž sa jej a verim,že Ťa ochráni pred sebapoškodzujúcimi myšlienkami a inými zlými skutkami.