Kauza Tuto

V tejto téme by som chcel pomaly popisovať, ako sa čo so mnou všetko postupne dialo. Postupne by som sa tu chcel vyjadriť k celému svojmu životu a to hlavne tej časti, kde bola prítomná u mňa patológia, teda F25 (schizoafektívna porucha).

Začnem od pôrodu. Dostal som sa na svet pomocou cisárskeho rezu. Bol som, že vraj krásne dieťa. Nebol som nijako zaťažený svojím genofondom a v našej blízkej, či dokonca vzdialenej rodine sa nevyskytovali žiadne duševné choroby (koniec koncov ani fyzické v mladšom veku).

Obdobie ranného detstva som trávil šťastne u milujúcich rodičov. Údajne som bol celkom talentovaný a už ako 2 ročný som vedel naspamäť "zviaratkovú" encyklopédiu. Bol som pomerne milované dieťa. Bol som jedináčik. Moji rodičia boli už štyridsiatnici. Mal som možnosť kontaktu s mnohými príbuznými. Bol som vnuk svojích starých rodičov, ktorý bývali na dedine, mal som babičku na strednom Slovenku, veľa bratrancov a sesterních, ujov a tiet.

Pobyt v jasliach si nepamätám, ale údajne bolo všetko úplne v poriadku. Jediné neobvyklé bolo, že som v poobedí vôbec nechcel spávať a teda ma tety vychovávateľky nechávali sa v tichosti hrať sa na deke.

Škôlka bola tiež úplne v poriadku, v poobedí som pravidelne nespával. S ostatnými deťmi som si vychádzal úplne normálne. Spoločne sme sa hrali, venovali sa rôznym činnostiam čo sa deti venujú.

Na prvom stupni ZŠ to tiež prebiehalo štandardne. Bol som živé a učenlivé dieťa. Väčšinou som nosil domov za jedna a občas za dva, sem-tam sa mi v žiackej knižke mihla poznámka za zabúdanie a rušenie pri vyučovaní, ale to bolo len pár za rok.

Na druhom stupni ZŠ som prospieval väčšinou na výbornú. Občas bola tá dvojka a výnimočne aj horšie. Vysvedčenie sa pohybovalo na hraniciach vyznamenania. Často som sa zúčastňoval rôznych súťaží v matematike, fyzike a chémii. V podstate som vynikal v športe z dôvodu, že som s kamarátmi už od šiestej triedy s mierou posiloval a venoval sa rôznej športovej činnosti.

Nástup na strednú školu bol primeraný, robil som prijímačky a výborne som ich aj zvládol. Prvý ročník bol úplne bezproblémový. Bol som vyznamenaný a ocenený za úspešnú účasť vo viacerých olympiádach a ja za reprezentáciu v športe v svojej kategórii.

Cez prázdniny mezi 1. a 2. ročníkom som sa rozišiel s krátkou známosťou, začal som nosiť okuliare, čo bolo už nevyhnutné, sociálne som sa izoloval.
Kamaráti trávili prázdniny vonku, v spoločnosti a ja som sa vedome začal utiekať do samoty a prežívať muky depresie, sociálnej fóbie a silnej úzkosti...

-pokračovanie v nasledujúcich príspevkoch-

Nasledoval nástup do 2. ročníka strednej školy. Vôbec som to nezvládal. Sociálna fóbia bola príliš silná. V triede som neustále pociťoval silnú úzkosť a sťahovanie žalúdka. Zo začiatku som sa s premáhaním držal. Absolvoval som hodinu za hodinou, ktoré mi boli nesmiernym utrpením. Pomoc som hľadal vo forme návštev u obvodného lekára, niekedy odôvodnene, inokedy s rôznymi vymyslenými ťažkosťami, len aby som mohol v kľude zostať doma a v tichosti byť aj so svojím trápením. Keď sa mi podarilo zohnať prázdnu ospravedlnenku, aj to som využil.

Chodenie do školy pre mňa predstavovalo silnú záťaž. V triede som sa prestal úplne rozprávať so spolužiakmi. Prakticky celé prestávky som presedel v lavici a možno som svoje stavy maskoval akýmsi čítaním, alebo cca študovaní.

O pár týždňov som ten tlak nevydržal a zveril som sa rodičom, ktorý už začínali mať podozrenie, že so mnou naisto niečo nie je v poriadku. Čoraz častejšie som mal samovražedné myšlienky, dokonca som si túžobne vykresloval celé konštrukcie ako bezbolestne sám so sebou skoncujem.

Netrvalo dlho a ocitol som sa u detského psychiatra. Zmohol sa len na predpísanie antidepresív, čo bolo značne nedostatočné. Netrvalo ani týždeň a vrátane mnohých iných liekov som ich zapil fľašku Becherovky. Samovražda sa však nekonala, pretože po pomerne krátkej chvíli to žalúdok jednoducho nezniesol a obsah som vyvrátil. Aj tá dávka, čo sa dostala do krvi stačila na asi dvojdenné otupenie. Nebyť reflexu žalúdka, asi by som tu už nebol. Otec ma našiel v úbohom stave a len skonštatoval, že to je teda... Tento pokus zostal v štádiu neriešenia.

Pochopil som následne, že som vo vážnom stave, ktorému som však vôbec nerozumel. Donútil som sa k vážnemu rozhovoru s rodičmi. Vzhľadom na to, že som sa škole priam extrémne vyhýbal a niekoľkokrát ma našli schovaného roztraseného pod stolom v izbe, usúdili, že s tým treba čosi skutočne robiť. V tom čase k sociálnej fóbii a depresii pribudla aj paranoja a ja som vlastne už nemal žiadne bezpečné miesto pred svojími vlastnými myšlienkami.

Navštívil som detského psychiatra, ktorý konečne doporučil hospitalizáciu na detskom oddelení v Pezinku.

Detské oddelenie v Pezinku bol pre mňa šok. Nikdy som sa nestretol s ľuďmi mimo normality a nemal som predstavu o akútnych patologických pacientoch na psychiatrii. Zaradili ma k mládeži. Tento klub predstavoval zloženie narkomanov, vážnych (odmala) schizofrenikov (a bolo to na nich poriadne vidieť), jedného idiota a jednej anorexičky na hranici smrti.

Privítali ma srdeční narkomani s otázkou, či nemám nejaký fet, alebo aspoň cigaretu. Jeden s heroínových kopol idiota, lebo mu naslinil na pyžamo. Anorexička tupo hľadela do steny a jej koža obrysovala jej lebku aj zuby. Ostatní vyguľovali okále a radovali sa, že niekto prišiel.

Aby som to zhrnul, rýchlo som "vyfázoval" a po chvíli bola depresia, paranoja aj sociofóbia fuč. Naši boli v šoku tiež a pýtali sa ma či to tam chcem vydržať a radšej to neskúsiť doma. Cítil som sa hrozne, že tam budem musieť byť a túžba ísť domov bola veľmi silná, ale keď som si spomenul na moje stavy, zaprel som sa a poslal som našich domov.

Napriek všetkému to bol príjemný pobyt. Mladí feťáci boli celkovo v pohode. Na izbe som bol s J. schizofrenikom a navyše mentálne retardovaným. Často plakával, že sa chce ísť domov hrať. Keď som ho utešil bol mi celkom vďační a zdalo sa, že ma má v určitom zmysle rád.

Narkomani stále spomínali nejaký fet a ako to bolo a aké by to bolo keby. Boli sme zmiešaný aj s dievčatami a tak vznikali páriky. Jeden narkoman dostal na starosť idiota a tak mu pomáhal pri hygiene. Keď nebol prítomný personál tak ho s chuťou kopol, alebo mu dal päsťu do brucha. Idiot sa niekedy rozvrieskal, na čo už personál ani nereagoval. Jediné na čo idiot sčasti reagoval bolo jeho meno. Inak sa pomaly motal po oddelení.

Anorexička bola v dosť zlom stave. Dozvedel som sa, že ju doviedli z intenzívky. Vlastne to boli len kosti obtiahnuté kožou. Na obed do nej ošetrovateľky sotva dostali jednu výživu pre deti.

Asi taký bol môj prvý pobyt na psychiatrii. Asi dva mesiace.

Na predpis som dostal antidepresíva. Teda údajne len depresia. Hmm...

Po prvej hospitalizácii som bol chvíľu doma. Rodičia mi v škole vybavili individuálne štúdium a teda komisonálne skúšky, čo vzhľadom k vymeškaným hodinám bolo aj nutné. Príznaky choroby na čas ustúpili. S chuťou som sa vrhol do štúdia. čiastočne som aj navštevoval školu a to hlavne predmety, kde som si nebol celkom istý. V niektorých z nich som dokonca získal dostatok známok aby som bol klasifikovaný. Obdobne to išlo aj nasledujúci polrok. Za ten čas som sa mimo štúdia venoval najmä športu a to v zvýšenej miere. Denne som navštevoval posilňovňu, pravidelne som chodil na tréningy bojového umenia, bicykloval som alebo behával a to minimálne 6 km. Vlastne šport bol vtedy môj život. Bolo veľmi výnimočné ak som sa mu denne nevenoval aspoň dve hodiny.

Koncom druhého ročníka sa uvažovalo nad zrušením individuálneho štúdia. Ale chyba lávky. Prišla hypománia a neskôr aj mánia. Znamenalo to toľko, že som bol až prehnane aktívny. Doma som už býval len na jedlo a spánok. Vyhrotenie prišlo onedlho a to "prednášaním" na križovatke. Toto som realizoval v nočných hodinách až nadránom. Ráno ma už viezla sanitka do Trenčianskej psychiatrie.

Počas pobytu mi diagnostikovali bipolárnu poruchu. Bol som extrémne nepokojný a tak bola nutná fixácia na posteli a pomerne vysoká dávka sedatív. Až dva týždne som strávil na akútnom oddelení. Veľkú časť pobytu som strávil v hypománii až mánni. Postupne ma dali však "dohromady" a lieky nakoniec aj zabrali. V nemocnici som bol tri mesiace. Potrebu pohybu som riešil nácvikom bojového umenia načo ostatní pacienti nereagovali obvykle dobre. Nikomu som však neublížil a tak bola táto moja činnosť tolerovaná. Niekedy sa na mňa dokonca postupne chodili pozerať ako robím premety, saltá a nacvičujem chvaty. Keď sa na to pozerám spätne, aj toto bolo dosť choré, ale túžba konať čosi bola silnejšia a nemohol som si prakticky pomôcť. Najhoršie tu boli chvíle fixácie na akútnom oddelení a ja som hodiny ležal zviazaný spolu s mojou silnou túžbou k činnosti a sedatíva nezaberali.

Po ukončení hospitalizácie som automaticky dostal individuálne štúdium, ktoré trvalo až do úspešnej maturity. Do toho času sa mi príliš patológia neprejavovala, lebo som poctivo bral všetky lieky a boli prítomné len výkyvy do strednej depresie a hypománie. V zásade to bola pohoda. Športovania som sa počas týchto dvoch rokov nevzdal, len som svoju záťaž mierne obmedzil. Bojové umenia a posilňovňa u mňa zostali a to v obmedzenejšom režime ako kedysi.

Ukončil som školu s pomerne slušnými výsledkami a zároveň s mojím ročníkom. Vzhľadom na individuálne štúdium počas dva a pol roka to bol výborný výkon. Patológia bola prítomná, ale nie v miere, ktorá by závažne narušila chod môjho života.

Po maturite som sa prihlásil na vysokú školu elektrotechnického zamerania. Na prijímacie skúšky som sa veľmi pilne a zodpovedne pripravoval. Vlastne išlo len o matematiku. Na tejto skúške som sedel spokojný a vyrovnaný, lebo som vedel, že už lepšie by som sa pripraviť namohol. Prijímačky dopadli tak, že napriek tomu, že som v triede odovzdal svoje výsledky ako prvý, bol som v takomto poradí aj na listine úspešných prijatých.

V podstate potom sa mi začali prázdniny. Užíval som si ich ako som najlepšie vedel. Do rúk sa mi dostal leták na mládežnícky pobyt v prírode za rozumnú cenu. Rodičia si už uvedomovali riziko, ktoré mi hrozí v prípade vysadenia liekov a tak ma na to upozorňovali. Ešte stále ma ja dosť kontrolovali, či ich beriem a tak mi nepriamo nahrávali na nesamostatnosť v ich užívaní. Bol som rozhodnutý na ten spomínaný pobyt ísť. Zaplatil som poplatok.

Prvé dni boli veľmi fajn. Ako mladí sme si pomerne užívali slobody a pobyt prírode vyzeral tak, že získam nové kamarátky aj kamarátov.

Prvú noc som spal biedne, vlastne veľmi málo. Ráno som sa akosi pozabudol s liekami. Taktiež nasledujúce večerné lieky som neužil a samozrejme som nespal. Kým ostatný spali v stanoch ja už som vkĺzal do mánie spojeného s bludom a silnou paranojou. Vtedy som už nebral žiadne lieky.

V noci som behal po okolí a keď moji kamaráti vstali už som im chystal raňajky. Mládežníčke, ktorá nás viedla to bolo už divné a navyše mánia sa nedala skrývať. Po piatich prebdných nociach zavolali mojich rodičov s tým, že nespím a chovám sa čudne. Naši si pre mňa obratom prišli.

No to bol len začiatok etapy choroby...

Po vyššie uvedenom ma naši doviezli domov. Počas jazdy som bol nekľudný, až sa to blížilo k zvieratskosti. Po návrate domov som sa s našimi ostro pohádal.

Nato som si zobral peniaze, nožík a kľúče od pivnice, odkiaľ som si vytiahol svoj bicykel. Kľúče som hodil do poštovej schránky a vyrazil som.

Nemal som žiaden plán. Akási neznáma sila ma ťahala smerom juho východ. Využíval som všetky cesty, hlavné vedľajšie, poľné. Išiel som postavený na pedáloch a vlastne som vymačkával z bicykla, čo sa dalo. Dorazil som k dialnici.

Tu som svoj dopravný prostriedok zahodil do kríkov a prebehol som krížom dialnicu, pretože sa v diaľke rysovali lesy, a práve tam som sa chcel dostať.

Onedlho som zahodil aj topánky aj s ponožkami a bežal som po poliach smerom k lesom. Cestou som stretol pána s veľkým buldogom, ktorý bol pustený. Keď ma pes uvidel, bolestne zaskučal a šialene sa hnal odomňa a schoval sa za pánom.

Pri hore som zahodil s peňaženky bankovky, ktoré som považoval len za akýsi papier a nechal som si len kovové mince.

V lesoch som sa "naháňal s kukláčmi a členmi tajných služieb", trávil som celé hodiny v pohybe mezi stromami a aj lezením na ne. Osobne ani neviem odkiaľ sa vo mne brala na toto veštko energia. Aj v noci v lese som sa neustále presúval až na jeden krátky odpočinok.

Druhý deň bez jedla a vody a teda siedny deň bez spánku som narazil na zvláštny vŕšok. Tušil som, že toto je záver mojej cesty. Na vrchole boli veľké kameňe, na ktoré som poukladal to, čo mi ešte zostalo ako obetu. A tak som prišiel o nožík, spodné prádlo a mince. Zostali mi len vrchné gate. Tomu miestu som sa niekoľkokrát poklonil a robil som pri ňom určité neplánované rituály.

Náhla sa objavil hlad aj smäd. Akoby nastal prelom. Po chvíli behu z kopca som narazil na lesnú cestu. Tá ma doviedla až do akejsi malej dediny. Bola vtedy noc. Našiel som v nej malý obchodík , na ktorom bolo otvorené malé okienko. Švihom som sa naň dostal a pretlačil telo týmto otvorom. Dostal som sa na chodbu, kde bol na zemi hodený rožok, minerálka a basa piva. Na prvom mieste bol smäd. Otvoril som teda minerálku. Bublinky mi vyrazili dych a aj ma naplo na zvracanie. Zhnusene som minerálku odhodil. Na kľučke som si otvoril pivo. Malo lahodnú chuť, konečne som sa po dvoch dňoch napil. Pritom som žuval ten plesnivý rožok akoby to bola prvotriedna kaviárová bageta.

Rozhodol som sa počkať na majiteľa a dohodnúť sa na odpracovaní piva a minerálky. V meditačnej polohe som s kľudom čakal asi dve hodiny. O štvrtej sa dvere otvorili, ktosi na mne vyľakane spočinul pohľadom a dvere sa zavreli.

Asi o pol hodinu prišla polícia. Prikázali mi vyjsť. Vyšiel som. Vyzeral som zbedačene. Bol som výrazne pochudnutý, jednou rukou som si držal padajúce gate, začínal som pociťovať bolesť s dokrvi rozdrásanými nohami a výronu na ktorom som svoju cestu prešiel.

Policajt na mňa len mieril pištoľou a reval aby som si dal ruky hore. Rozkročil som čo najviac nohy, aby mi gate nepadli a dali mi želiazka.

Nasledovala cesta na policajnú stanicu.

Fiha, Tuto, ty si bol poriadny dobrodruh Netrpezlivo cakam na pokracovanie.

Cesta v policajnom aute bola v pohode. Vzhľadom na mániu som si družne podebatil s policajtami, ktorí asi z toho boli trochu nervózny.

Na policajnej stanici som na prijíme narazil hlavou do železnej skrine, načo mi policajt päsťou vysvetlil, že som to nemal robiť. Spadol som na zem a v ústach som cítil krv.

Potom ma putami pripútali na chodbe k takému zvláštnemu výčnelku. Bol asi vo výške pása. Bol urobený tak, že sa pri ňom nedalo ani stáť a ani sedieť. Tak som tam musel asi štyrihodiny kľačať, kým sa dotrepal ich nadriadený a zobral ma na výsluch. Po krátkom rozhovore bol zmätený, ale dal som mu telefó domov, takže sa to riešilo.

Vzhľadom na môj počin tušili, že to asi v hlave nemám vporiadku a to najmä z dôvodu, že som z miesta činu nezmizol okamžte, ale naopak som tam skôr vegetoval. Moje správanie bolo priam polozvieracie, tak ma chceli šupnúť do väzenskej nemocnice.

Dali mi však o niečo lepšie podmienky. Po telefonáte s našimi mi dali konečne aj napiť vody a dokonca veliteľ mi dal akúsi napolitánku. Pre istotu ma však nechali kľačať s putami vo výčnelku, teda asi 8 hodín, kým autom dorazili rodičia. Potom bola už pohoda. S veliteľom sa dohodli, že ma nedajú do väzenskej nemocnice, ale do liečebne vo Veľkom Záluží.

Policajné auto ma tam aj zaviezlo, rovno na akútne.

Práve z tejto časti si veľ a nepamätám, lebo ma utlmovali extrémnym množstvom sedatív a prítomné boli viacnásobné elektrošoky, čo mi úplne vymazalo pamäť a spomienky z akútneho nemám žiadne. Matne si spomínam, že sa tam veľa kričalo, a že ma nechceli pustiť von. Ani neviem ako vyzeral interiér, jednoducho spomienky sú úplne fuč.

Potom som už išiel na otvorené oddelenie. Na akútnom som strávil niečo vyše mesiaca.

Na otvornom oddelení to už bolo super. Vlastne som bol v akomsi krídle budovy so samostatným východom von do areálu. Na izbe sme boli traja, okrem našej izby tam boli ešte tri miestnosti, dve na bývanie po troch, alebo štyroch. Mali sme k dispozícii varnú kanvicu, televízor, video, záchod, umývadlo pre tento vchod. Spolubývajúci boli celkom v pohode. Vídal som ich najmä večer, počas noci a ráno. Ostatok bol príjemný program.

Dostal som sa do terapeutickej skupiny pre schizofrénne ochornia, takže mi konečne zmenili diagnózu na to, čo mi naozaj bolo, teda schizoafektívnu poruchu. Na skupine sme sa veľa rozprávali, boli tam prítomný aj bipolárny. Zavolali aj príbuzných aby boli informovaný o chorobe.

Ďalší program boli rôzne vychádzky po aj mimo areálu, cvičenie, posilňovňa, pracovné dielne, rôzne druhy relaxácie. K dispozícii boli športoviská, knižnica, spoločenská miestnosť. ženy a muži boli úplne oddelený ale stretávali sa na skupinách a terapiách a občas aj vo voľnom čase. Priamo v areále bol akýsi bufet, kde sa dalo kúpiť úplne všetko potrebné. Ja som tam chodil najmä na čokolády a tak som pomaličky zapĺňal aj nohavice, ktoré mi v páse boli po "výlete" už priveľké.

Zálužie bolo skôr ako taký relaxačný pobyt. Bolo mi tam vcelku dobre. Režim tam bol striktne dodržiavaný a dokonca som mal aj upravený spánok.

Následne som bol necelý rok doma v kompenzovanom stave, ale čo čert nechcel...

Počas pobytu v domácom prostredí som sa vo zvýšenej miere venoval posilňovni a bojovým športom. Do školy som už nenastúpil. Začal som uvažovať o ďalšej vzdelávacej inštitúcii, čo som s časti aj realizoval.

Koncom jari mi začala poskakovať hladina Lithia z dôvodu mojej ľahkovážnosti v braní tohoto lieku. Neprešla dlhá doba a vysadil som si ho úplne. Naši hodne znerôzneli, ale ja som si robil po svojom.

Začal som "telepaticky komunikovať" s tajnými službami, špeciálne akousi Omon, teda ruskou špeciálnou vojenskou jednotkou. Samozrejme, už som nespal takmer vôbec. Vyvrcholilo to veľmi vulgárnou hádkou s rodičmi a následne som s topánkami v ruke vyskočil z okna a utekal do blízkeho lesa.

Tu som sa asi tri hodiny naháňal s "ruskými kukláčmi" a telepaticky som ich vždy našiel, aj keď som nikoho vôbec nevidel.

Našťastie som sa rozhodol nepokračovať v "prechádzke" ďalej ale vrátil som sa domov. Naši boli z Veľkého Zálužia inštruovaní ako ma dostať do nemocnice. Tak sa aj stalo.

Doktorka bola trochu mimo z môjho vysvetľovania, že aký som "tréner jednotky OMON" a istotou nariadila fixáciu na akútnom oddelení. Tak som ležal zviazaný v remeňoch v Trenčíne a išlo ma "uchytiť". Doktorka mi predpísala len strednú dávku sedatív a kto zažil manický stav v priviazanej bezmocnosti, len ten vie ako je to strašné. Minúta v remeňoch je ako hodina. Celý organizmus sa má chuť hýbať a konať, ale tie strašné remene to nedovolia. Je to jedno veľké trápenie. Až po niekoľkých hodinách doktorka usúdila, že potrebujem viac sedatív. To sa dva krát zopakovalo. Potom si už len pamätám ako som sa tmolil po akútnom a bol som celkom rád, že som trafil na záchod, ktorý bol odomňa asi päť metrov.

Nakoniec to dopadlo dobre, sedatíva zvýšili, hodnotné medikamety zostali a ja som sa dostal na otvorené oddelenie...

Na otvorenom oddelení som okamžite začal s tým, čo som na akútnom zameškal, a teda nácvikom prvkov z bojových umení. Nemocničná chodba zostala do päť minút prázdna a spolupacienti sa schovali za dvere izieb. Doktorka neuznala môj terapeutický účinok na niektorých pacientov, pretože pár ich nachvíľu zabudlo realizovať svoje tiky a ďalší sa vrátili narýchlo do reality. "Zlízol" som si to ja a zase som skončil na akútnom v remeňoch.

Tentoraz som sa ale nedal a nácvik som realizoval aj na tomto oddelení. Doktori sa zhodli, že je to nevinné a nie je to patologické, tak ma po troch dňoch zase dali na otvorené. Samozrejme nikomu som ani nechcel a ani neublížil.

Na otvorenom som si po dohovore nechal športovú činnosť len na dvor psychiatrie a na ostatnom priestranstve som to nerealizoval. Pacientom sa to niekedy páčilo a obzvlášť sa im rátali moje saltá, premety a prezentácia s palicou. Ostatný čas to boli najmä rôzne terapie. Na tie relaxačné som nechodil, lebo som neobsedel a neobležal kôli miernej mánii.

Zoznámil som sa tam s peknou slečnou, s ktorou som bol tri mesiace aj po pobyte v nemocnici. Neskôr som bol však tomuto vzťahu nie príliš rád, lebo ma naučila výdatne fajčiť cigarety.

Následne som bol necelý rok v kompenzovanom stave. Choroba však nezaháľala a chystala sa uderiť zákerne znova...