Depresia - boj o život

Mať nejaký záujem je tisíckrát lepšie ako žiaden, len mám mierne obavu f.f., že tento Ta príliš neposilní.

môžeš sa čudovať, ale opak je niekedy pravdou

... Pomerne dlho som uvažoval nad tým, ako by sa dalo priblížiť človeku čo hlbokú depresiu nezažil to prežívanie človeka, ktorý je ňou postihnutý. Vzhľadom, že som si podobné prežil možno by sa mi to aj podarilo.

Veľmi často mi príde až zvrhlé, keď niekoho, kto je trebárs z nejakého dôvodu je viac smutný, že "má depku". Len skonšetatujem, že táto "puberťácka nálada" klinickou depresiu nie je.

Z hľadiska prirovnania, som nechcel nič iné naznačiť, čiste mi ide i "pocit".

Teda:

Keď si predstavíte, že idete z pohrebu posledného príbuzného, s ktorým ste roky žili a výborne rozumeli, a zároveň s vedomím, že už na vás čaká polícia s jednoznačnými dôkazmi o závažnom trestnom čine s dôsledkom doživotia a zároveň bol ten tr. čin na vás pripravený nenávideným človekom, o kom máte informáciu, že si žije v blahobyte... tak nejak asi tak sa človek v hlbokej depresii cíti a to navyše bez ohľadu na realitu, že je fyzicky úplne zdravý, má úspech v práci, ideálnu rodinu a z hrubého pohľadu mu nič nechýba.

Keď o niekom počujete, že "má depku", tak si spomeňte na predchádzajúci odkaz, či je to tak.

Doporúčanie: "Radšej nedepkujte."

Ahojte ludkovia som tu nova a mam BAP

Mať depresiu znamená sa neustále prekonávať a takzvane bojovať s "veternými mlynmi". To čo inému by pripadalo ako len lenivosť, alebo pasivita, v skutočnosti postihnutému pripadá ako obrovská záťaž. Jednotlivé činnosti sú tak veľmi namáhavé a pre jednotlivca dosť zaťažujúce. Vo vyšších stupňoch sa postihnutý venuje len tomu úplne najnutnejšiemu, ale aj to je pre neho ťažké.

Depresívne symptómy podmieňujú aj riziko samovraždy, teda aj preto ich stav treba brať vážne. Treba si uvedomiť, že postihnutý depresiou nevidí so situácie možno už žiadne východisko, pričom sa pomôcť dá (návšteva psychológa, psychiatra, hospitalizácia). Tu sa s úspechom uplatňuje nielen liečba liečivami, ale aj psychoterapeutické činnosti, ktoré napomáhajú depresiu liečiť a aj vyliečiť. Dôležité je riadiť sa pokynmi odborníka, a to prípadne aj v časovej dĺžke užívaných medikamentov.

Túžim vedieť, ako prebiehajú tie postupy odborníkov, keď má niekto klinické duševné poruchy. Chcel by som sa ponoriť do skúmania psychológie, aby som zistil, ako to chodí. Lebo moja pomoc tu na fóre často spočíva iba buď na zdieľaní vlastných skúseností a odporúčaní na ich základe, alebo na vyjadrení blízkosti, pochopenia a priateľskej podpory. Cítim, že mi to nestačí, a chcel by som trochu účinnejšie pátrať po tom, aké odborné postupy majú psychológovia. V čom spočíva ich pomoc a ako sa táto pomoc môže realizovať napr. aj v našich podmienkach fóra.

Súhlasím s Tutom, že je to pri depresii boj s mlynmi. O to viac ma to nejak poháňa túžiť týmto ľuďom pomôcť. Ja som mal to šťastie, že do môjho života vstúpila jednak viera (Boh), jednak kvalitné AD Escitil a jednak motivačná literatúra. Všetko dohromady ma tak dobre oddialilo od pazúrov predošlých depresií, že teraz, keď som po väčšinu dní stabilnejší, by som chcel nejak zdieľať toto svoje šťastie s inými. Nemyslím to v zmysle chvastania sa, ale tak, že by som im tiež nejak to šťastie privodil. To bude ale ťažké a asi by to skôr vyžadovalo klasickú kvalifikáciu zo školy. Neviem. Možno pomôže aj bežná dostupná literatúra.

Všetci deprimovaní, držte sa. Mnoho záleží aj na tom, že si uvedomíme, že ten náš depresívny kolapsový stav nie je normálny a že je skutočne chorý. A dá sa odstraňovať, ba odstrániť. Veľa u depresie okrem tej únavy a ťažkosti pri výkone každodenných vecí je aj pesimizmus, kedy pacient nevidí nádej - myslí, že jeho stav je už beznádejný a navždy. Ale to si musí intenzívne z posledných síl vsugerovať, že to nie je vôbec pravda. Slniečko zašlo, je noc, ale zase vždy vyjde. A zas sa na nás život bude usmievať.

Sú to také "neodborné" myšlienky, ale neverím, že by neboli pravdivé. Držím Vám všetkým palce.

Matej

Keby niekto chcel vyskúšať:

http://www.clinlife.cz/lpg/1275/1?gclid=CIbajNSvgLUCFYLHtAodVRUABA

Som v štádiu, že akoby mi depresívna fáza ustupovala. Som tomu rád. Depresia je na nič. Najradšej by som len ležal v posteli a bol pasívny. Život preteká pomedzi prstami. Je prítomný strach, trochu úzkosť, nečinnosť, Ťažko sa prekonať do čohokoľvek, stále dookola idú myšlienky na to, čo by som mal urobiť a ako je to namáhavé (hoci vonkajší pohľad je, že je to nič). Aj písať sem mi príde silené. Všetky väčšie aktivity mi pripadajú nadmieru namáhavé. Nie, nemám ani len vyvrtnutú nohu, aby som nemohol ísť do obchodu, ale príde mi to nad mieru. Hnevá ma, že mi lieky nezaberajú ako majú. Hnevá ma aký som teraz neschopný. Hnevá ma, že sa cítim tak slabý. Neviem, či je na mieste napísať "hnevá ma", alebo skôr "som zúfalý". Som akýsi "ohlúpnutý", nezvládam ani polovicu oproti tomu ako v normále.

Mierne mi pomáha upravený autogénny tréning, ktorý mi trochu stiahol tie najvýraznejšie prejavy depresie ako je zúfalstvo, zvieravá úzkosť, silnejší strach (aj z ľudí), trochu mi tak umožňuje akosi fungovať, ale sláva to nie je...

......................................

Ahoj x,
na tú dobrovoľnosť s antidepresívami nemám odvahu

Tiež si hovorím, že je to dosť riskatné. Ale zas bez takýchto experimentátorov by nebol pokrok. Tak možno viac zúfalý človek by šiel aj do tohoto a cítil sa tak spolupatričný k nejakému pokroku medicíny či farmacie. Som rád, že takéto fázovanie nepociťujem. Tak dúfam, Tuto, že ťa tá fáza čoskoro opustí. Veľa síl ti prajem.

Bojujem ako sa len dá..ale tá depresia vyhráva, ani neviem čo mám písať, lebo som tak na konci síl, že to ani nevládzem vyjadriť slovami...zúfala, zničená...bezmocná...je toto boj o život? život, ktorý mi čo prináša?...mám kopu nezodpovedaných otázok....nevládzem proste...posledné tri roky prešli ako voda a moje ochorenie mi zobralo krásne chvíle môjho života, pridalo mi kopu kg...a kopu trápení...prečo nemôžem byť ako "ostatní"...zdravá, začlenená do bežného pracovného života a so šťastím vychovávať svoje deti...odpovie mi na to niekto??....neviem či má zmysel bojovať ešte....takto sa cítim, takto to prežívam...nepotrebujem odpovede, potrebujem "pomoc"...ale od koho?...sama by som si mala pomáhať, ale je to silnejšie ako ja.....

Potrebujem sa tu zveriť s tým, ako mi je teraz strašne zle. Nestačí mi na to počítačový denníček, lebo ten si nikto okrem mňa nečíta a ja nutne potrebujem pocit, že niekto so mnou súcití a že ma niekto chápe a prijíma. Mamu nechcem zaťažovať, hoci už aj ju som informoval o svojom tohtovečernom boji. Stále sa trasiem, mám nepokojné končatiny, mám veľmi skľučujúce pocity a pocity, že vyletím z kože. Mám vážne obavy, že mi preskočí alebo že sa zbláznim. Som veľmi zronený, no namiesto typickej spomalenosti a únave pri depresívnych fázach mám teraz silnú psychomotorickú agitovanosť. Cítim silné tlaky, občas sa mi deje taký jav, že akoby som "psychicky odpadával", neviem ako to popísať. Proste akoby som strácal kontrolu nad svojím rozumom a emóciami. Je mi prudko zle a frustrovane.

Ide o chorú reakciu na isté okolnosti, ktoré ma trápia a ktoré nesúvisia s mojou poruchou. Takže ide o exogénnu príčinu. To je zaiste ten lepší prípad. Snáď to teda prejde. Ale asi mi exploduje hlava. Občas sa dusím plačom. Nemám vyslovene pesimistické pohľady, ale tento depresívny rozlad či atak sa mi najviac prejavuje v podobe intenzívnej frustrácie.

Neviem, vo filmoch ľudia nechcú súcit a nadávajú filmové postavy, keď im niekto pri psychických problémoch prejaví poľutovanie. Tento postoj skoro každého filmu som nikdy nechápal. Ja práveže naopak potrebujem vedieť, že máte so mnou súcit. Podporuje ma takéto vedomie do ďalšieho boja. Ozvem sa, keď nastanú nejaké zmeny. Teraz musím ísť pokračovať v plači.

Musím sem napísať znovu, lebo potrebujem vedieť, či ešte sú na mne nalepené posledné zvyšky organizovaného rozumu. Veľmi trpím. Viem, že aj Vy. Súcitím s Vami a momentálne to bojujeme spolu, takže som Vám ešte bližšie.

Už som unavený z toho večného súperenia. Toľko satanizmu, toľko slobodomurárstva, toľko kontroverzí, toľko výkladov a interpretácií. Samé utrpenie a šikanovanie. Bolesť. Nie, nezúfam si. Len testujem, či som ešte pri zmysloch. Viem, že je tu so mnou a trpí spolu so mnou. Ale viem, že vie zavrhnúť, lenže ja nemôžem nič urobiť proti. Je to na smiech. Je to vlastne úplne smiešne. Ja viem, šibe mi ale ono to je pravda, pokiaľ sa na to pozerá z istej perspektívy. Viete o tom, že vždy sa nájde uhol pohľadu, kedy aj tá najčiernejšia lož vyzerá ako spásonosná pravda? Rozsúď to. Asi hej. Nedá sa vypovedať tá bolesť. Ona je vlastne o to zákernejšia, že sa netýka planých kontextov, ale priam základných dôvodov. Nemôžem hovoriť otvorene, lebo je to zakázané. Možno to bude hore posudzované ako hanbenie sa, ale je toľko frontov a toľko bojujúcich strán, že aj horok vie byť dolok a vpravo už obvykle nebýva vpravo. Čo vlastne platí? Kde je nejaká garancia? Čo sa to vlastne stalo s pravdou? Kam sa má kráčať? Je toľko koncepcií. A tí satanisti to všetko strašne komplikujú. Ukazujú na obvyklú pravdu svojím prenasledovaním, no vlastne niektoré veci ukazujú, že sú zameraní na nesprávnu obeť. Ale môže dobre informovaný diabol nevedieť, kde si horok, myslím ten skutočný, predstavoval garanciu? Nerozumiem tomu. Škoda, že je o tom zakázané hovoriť. Chápete, sú to tabu.

Stále sa ešte trasiem. Pomaly na mňa ide fyzická únava, tak azda príde s nocou aj spánok, čo by prerušil toto utrpenie. Ale chcem vôbec prerušenie? Isteže, myšlienky sa nezaprú a tie utrpenie vítajú. Jednak preto, že depresiu majú radi, a jednak preto, že spánkom sa bolesť iba odsunie, ale exogénny problém sa nevyrieši. Frustrácia ostane. A prečo by nemala ostať? Keď už tu nikto nič negarantuje, na čo potom sa o čokoľvek usilovať. Nie, nepoďme sa zabiť. To je o ničom. Len jednoducho vo vzduchu je všeobecná výčitka, ktorá kdesi pláva v povetrí ako znamenie hlbokej krivdy. To, že ide o krivdu, je podporené prostým faktom, že človek je v skutočnosti veľmi hlúpa bytosť. Osobitne ja som mimoriadne naivný, dôverčivý a hlúpy. Nevedomosť ospravedlňuje. Možno nie pred svetským zákonom, ale v morálne zafarbených situáciách určite.

Bytosti sa rozpadajú. Srdcia pukajú. Taniere lietajú. Moja duša upadá v chaos. Ja viem, zase sa rúham, a ako to už chodí, musím si povinne svoju bolesť pripísať na rováš ako vlastnú vinu, dokonca ťažkú vinu. Darmo moderné obkľučky, keď sprievodné partikulárne nepokladnice bez vplyvu na depozit potvrdzujú staré interpretácie. Nebojte, uvedomujem si, že ak sa Vám bude chcieť čítať tieto moje žvásty, že im nebudete rozumieť. To preto, lebo sú z nich vynechané zakázané súvislosti a zákazané slová, ktoré sa dnes už nenosia. Skôr môžete v škole vysvetľovať 8-ročným chlapcom, že ak chcú, tak sa môžu obliekať ako dievčatá a voľne im vysvetliť v rámci bohorovného projektu vševzájomnej tolerancie všetky detaily homosexuálneho sexu, ako povedať aspoň jedno slovo o istom človeku, ktorého kedysi strašne dávno vyzdvihli na drevo kríža. Fúha, to už som povedal príliš. Už pomaly zistíte, o čom som žvástal. Mozog mi však káže vyvolávať dojem blbca, tak prepáčte, ak som textu dal náhodou nejaké vydolovateľné idey.

Idem pokračovať v plači. Možno už aj zaspím, tak potom sa ozvem až potom. Ak nie, tak si otestujem zmysly znovu aj v priebehu tejto noci. Potrebujem Váš súcit. Ďakujem, že ste. Ahoj.