Depresia - boj o život

Tmolím sa ako prízrak po byte. Ani neviem prečo som vstal z postele, v ktorej trávim väčšinu času. Neustále ma sprevádzajú pocity prázdnoty a nenaplnenosti. Život a moje žitie nemá zmysel. Prevažujú vo mne pocity zbytočnosti. Som neustále unavený. Najmenšia aktivita vo mne vzbudzuje pocity úzkosti, ktoré vnímam aj ako sťahovanie žalúdka a hrdla. Ak sa už aj dostanem medzi ľudí mám neustále pocit, že som medzi nimi sám. Stáva sa mi, že si myslím, dokonca viem, že si o mne niečo nepekné myslia, považujú ma za menejcenného, vidia na mne aký som skleslý a neistý. V posteli sa síce necítim o moc lepšie, ale pasivita je znesiteľnejšia ako všetko ostatné. Chvíle ležmo mi síce pripadajú nepríjemné, ale všetko ostané je tak strašne ťažké. Som úplne k ničomu. Je mi na nič. Najlepšie by bolo keby som nebol, neexistoval. Spôsobujem len trápenie svojím blízkym a nakoniec aj sebe. Som odpad. Len živorím, bolestne prežívam...

.....................................

Máte podobné, blízke pocity? Napíšte sem.


.........................................

Ja osobne som si tým prešiel. Aj keď máte pocit, že už lepšie to nebude, prejde to. Verte mi. Riešenie nie je hneď, ale pomocou dobrých antidepresív, ktoré vám sadnú, prípadne nutnej hospitalizácie sa to zlepší a možno aj nikdy nevráti. Berte svoj stav ako chorobu, ktorá sa musí liečiť.

Tuto, perfektne si to vystihol, že ten opis depresie platí aj pre môj prípad z minulosti. Ja by som to opísať ani nedokázal, lebo si vôbec nepamätám, aké to je byť optimistický a veselý a spokojný, keď som v depresii, a naopak keď som som spokojný, veselý a optimistický, aké to je byť v depresii. Akoby dva svety mám v hlave a jeden o druhom nevedia.

Teraz, už asi tak rok, áno, už je tomu asi tak rok, sa moje depresie mimoriadne zjemnili. Nechodia tak často, a ak prídu, tak len v takej umiernenej podobe. Horšie je to s tými rezonantnými náladami, kedy som agresívnejší. Tie keď prídu, nie sú príliš jemné alebo odlišné od tých spred niekoľkých rokov.

Vcelku som teraz dosť veľký optimista, avšak s tým dodatkom, že som aj dosť ustráchaný optimista. Verím, že nakoniec to (to = škola, život, práca, materiálnô, duchovnô atď.) dobre dopadne, ale i tak sa zakaždým bojím, že čo a ako a čo ak predsa len nie ... poznáte to. Preto som veľký stresman a trémista, chi. Musím sa tomu smiať - vidíš, Tuto, aj to stojí za zmienku, že dosť často sa na sebe smejem. Je to také športové uzobranie.

Joj, ale moje depresívne návaly bývali v minulosti (2004-2008) mimoriadne hlboké a silné. Naozaj pre ne platilo to, čo si, Tuto, napísal. Vlastne som takto stratil 5 rokov života - a to zo života mladosti. Preto hodlám teraz schudnúť a opäť sa zapojiť do nášho mládežníckeho spoločenstva, z ktorého som v roku 2004 vypadol kvôli chorobe. Uvidíme, či ma tam príjmu, ale cez sociálne siete mi posielajú rôzne pozvánky na túry a výlety do lesa (nezabúdajú na mňa ani po 5 rokoch! ), tak sa posnažím im ešte v tento rok vyhovieť. Možno už do začiatku leta! Juchú.

Môj príspevok bol vzhľadom na tému asi iba okrajový, dotýkal sa marginálne, ale aj tak som vďačný, že som sa tu mohol na tému depresie vyrozprávať trošku. Boli to krušné časy, ťažké, ale ako hovoríš Ty, Tuto, je to len choroba, nie je to realita, že by som naozaj bol k ničomu a podobne, sú to chorobné záležitosti našej mysle a nášho mozgu. V depresii to tak síce necítim, ale i tak je to užitočné si to pripomínať. Vďaka.

Ahoj.

už mi je dostatočne zle na to, že môžem napísať do tejto témy :-( a už nemám ani silu ani chuť to rozpisovať... proste depresia v pravom slova zmysle so všetkým, čo k nej patrí aj nepatrí :-( trvá to už viac ako 2 mesiace, medzi blízkymi latentne

Pre W:
Väčšinou depresia zároveň so zodpovedným užívaním antidepresív pomaly odznieva. Problém je, keď nástup týchto medikamentov nastáva až po dlhej dobe. Nie je ničím výnimočným, že choroba sa prejavuje aj po užívaní liekov.

Mrzí ma, že si tomu prepadol. Snaž sa udržať aspoň aký-taký režim a hlavne pravidelne užívaj antidepresíva. Postupne sa bude prejavovať ich účinok.

Z antidepresív užívam Alventu v kapsuli. Predtým som mal Escitalopram. Obe mi dosť znesiteľne zaberajú.

Ťažkú depresiu som si zažil v šestnástich rokoch. Začalo to rozchodom s priateľkou. Na začiatku som sa výrazne izoloval od okolia. Keďže boli letné prázdniny mohol som celé dni tráviť zavretý v izbe a utápať sa v čiernych myšlienkach. Výraznou bola rezignácia, ktorá prechádzala do pasivity a apatie. Samotný rozchod bol iba spúšťačom, v ostatnom čase som sa ním v duchu nezaoberal. Na konci prázdnin sa k spomínanému pridala sociálna fóbia a sčasti aj paranoya.

Nástup do školy (II. ročník) bol nesmierne ťažký a bolestný. Moja psychika sa už silnej sociofóbii bránila depersonalizáciou, alebo rezignáciou. Tá sa prejavovala hlavne tak, že som mal hlavu na lavici a občas som plakal. Po pár dňoch v škole som bol nútený navštíviť obvodného doktora. Vtedy som mal aj príznaky ako nevoľnosť, chvenie a bolesti hlavy. Obvodný lekár mi doporučil detského psychiatra. Od neho bola rýchla cesta do detskej psychiatrie v Pezinku. Moje zázračné vyliečenie podmienili dva faktory. Prvým bol šok z prostredia nemocnice a to hlavne so spolupacientov. Druhým bola skutočnosť, že moja skutočná diagnóza má dve afektívne fázy a vlastne som v tom čase "vyfázoval" do normálu. Osobne si myslím, že antidepresíva mi nemali ani kedy zabrať.

Počas tejto depresie som vážne uvažoval nad samovraždou. Jeden chabý pokus som aj vykonal. Bola to kombinácia väčšieho množstva rôznych liekov spolu s tvrdým alkoholom. Žalúdok to riešil však po svojom, teda vyvrátením. Rodičia to neriešili a tento pokus zostal pred psychiatrami zamlčaný.

.........

Ostatné depresie, čo som si zažil mali maximálne charakter strednej intezity. Hospitalizovaný som bol len na vyššie uvedený stav. Je to už 12 rokov dozadu. Odvtedy užívam slabé antidepresíva a závažná forma depresie sa mi vyhýba.

mal som dost brutalne depky zo zaciatku, ale neviem ci to bola skutocne depresia, alebo schizofrenna emocna nepriliehavost

dnes začali moje prvé depresívne dni na obdobie Jeseň / Zima 2011/2012 :-(

Preco je dopekla velavazena depresia tak inspirativna? Ukaz sa. Sme spolu a ty mi ukazujes nadherne cesty lesom. Vodis ma po nich len pohybmi svojej ruky a ja chodim tade kade ukazujes. Som taky poslusny... V tebe je velka hlbka. Mam rad hlbky, mozno preto mam rad aj teba. Preco sa od teba nechcem vzdialit?
Preco ta tak.. potrebujem? Preco sa k tebe stale a stale vraciam a pritom sa roznymi sposobmi snazim od teba vzdalovat? Skusam vnutornou pracou, liekmi, alebo aj sposobmi typu "a teraz dost, koniec". Ziadne postupne, k tebe neagresivne postupy. Lenze, co to pomoze, ked sa aj tak nakoniec ocitnem v blizkosti teba? JA TA NECHCEM, ale aj chcem.. Sam neviem. Citim k tebe taky odpor, ale aj tak mi chybas. To mi pripomina lasku. Teda aspon lasku, aku som v zivote zazil ja (medzi dvoma partnermi - nie materinsku a pod.). Citit odpor, akusi specificku formu nenavisti, smutok, ale zaroven potrebu s druhym byt aj napriek tomu vsetkemu a tak sa v podstate nicit.
Snazim sa pred tebou ujst cestou lasky a vidis, aj ta vedie k tebe. Alebo je ta laska neprava? Alebo si to stale len ty, zahalena do nejakej podobizne lasky? Dopekla s tebou, daj mi pokoj. Mas v sebe tolko moznosti. Mas tolko podob. Mas tolko "pozitiv". Raz sa ta zbavim. Neviem ako. Neviem kedy. A ci vobec niekedy. Lenze musim. S tebou buducnost nema ziadnu buducnost. Som tak primitivny. Tak maly. Som mensi ako ty? ANO!!! Tvoja odpoved znie vzdy jednoznacne velke obrovske ANO! Ze je to tak? Preco.. Hm, preco to tak je? Hm, hm, ... Uz nevies co mi vsugerovat?! Ani netreba, najdi si niekoho ineho! Pretoze tvoja odpoved na takuto otazku a jej podobne bude zniet vzdy ano. Chytas sa kazdej prilezitosti, kedy by si mi mohla dat najavo moju bezvyznamnost.

ahoj 4713N

tieto otázky, ktoré si kladieme, a na ktoré si zároveň sami odpovedáme sa rodia v momente, keď depresiu zosobníme a prisúdime jej všelijaké vlastnosti. ale ONA nie je.

Ráno vstávam z postele, spánku je už koniec a to je len krátko po štvrtej hodine rannej, pozbieram posledné zvyšky síl a vstanem z postele aby som si dokázala, že nie som až tak k ničomu ako to na prvý pohľad vyzerá. Zapálim si prvú rannú cigaretku a pomaly vyfukujem dym. Vravím si: " Načo tento nepríjemný zlozvyk? " a aj napriek tomu siahnem pocigarete ešte nespočetne veľa krát počas dňa. Mrznem na balkóne a vidim ako pomaly začína vychádzať slnko. Pohľad, za fotku ktorého by ľudia prečkali na tomto sprostom balkone aj celú noc so mnou nič zvláštne nespraví. Nevyvolá vo mne príjemný pocit, nevyčarí mi úsmev na tvári, nezamestná moju myseľ natoľko aby sa prestala venovať "svojim témam". V takomto rozpoložení vojdem do kuchyne uvarím si kávu. Voda mi zovrie aj na tri krát kým dokážem vypnúť myšlienky aspoň natoľko aby som si dokazala zaliat, trošku kávičky. Každodenný rituál pri ktorom si zapalim ešte zo dve cigaretky a stále čumím do steny. Neraz sa mi stalo, že okolie so záujmom skúmalo, čo na tej holej stene vidím. Ešte, že aspoń takto ráno mám len pre seba. Vtedy nikomu neprekáža keď si nahlas poviem niečo len tak pre seba. Keby tak ostatný vedeli, že odpovedám vlastným myšlienkam. Čo by si asi o mne pomysleli? Ale mne to nepripadá vôbec zvláštne, nespolupracujú so mnou, žijú si vlastným životom, majú vlastné názory, vlastné nápady, vlastný svet. Ten môj vnímaju len okrajovo.

Slnko už vyšlo, pomaly sa zobúdza aj zvyšok domu. Prichádzajú po jednom do kuchyne a ja začínam byť rada spoločnosti, ktorá nie je zakorenená v mojej hlave. Poprajem im pekné ranko, dám si lieky, niečo zobnem na raňajky a začnem deň v akejsi kvázi spoločnosti a začínam chápať slovám jednej piesne "SÁM UPROSTRED MILIÓNA ĽUDÍ". Snažím sa byť aktívna. Tak ako mi to doporučujú všetci odborníci. Ale dá sa to. Dá sa venovať pozornosť niečomu, čo ma aabsolútne nenapĺňa.

Celý deň sa hľadám, hľadám niečo, čo aspon trošku zmení moje rozpoloženie. Celková vyprahnutos´t a prázdnota ma pomaly ale isto zožiera. Cítim ako mi zivot preteka medzi prstami a ja nemam silu ani motivaciu zmeniť to. Uzatváram sa do svojho vnútorného sveta a kontakt s okolím ma stojí čoraz viac námahy. Potrebujem ich spoločnosť, nenávidim keď som so sebou sama ale to je asi tak všetko, čo od nich potrebujem. Nechcem žiadne rady do života, nechcem hovoriť o tom, čo sa so mnou deje, lebo aj keď ich lásku momentálne necítim, viem, že tam je a že je obrovska a že moje trápenie by bolo rovnakým trápením aj pre nich. Nie, nehrám sa na mučeničku, ktorá všetko zvládne sama, len viem, že pre mňa by malo rovnaký efekt hovoriť s nimi o tom čo mi je alebo nie. Preto, ak potrebujem hovorim o tom s odborníkmi. Oni nebudú trpieť keď sa trápim a ja nebudem trpieť preto, že sa niekto trápi kvôli mne.

Už len moje vlastné myšlienky by mi nedovolili zostať v takejto situácii ľahostajnou

Ahojte,
za chvíľku pôjdem spať, ale sa podelím s jedným prípadom.

Na psychine som sa stretol s človekom, ktorý mal chronickú depku. Jeho posledný samovražedný pokus sa ani len nepodobal "akožesamovraždám". Navyše sa dostal v depke do stavu pripomínajúcemu mániu avšak s jediným cieľom - zabiť sa. V byte sa poriadne naládoval liekami, zapíjal tvrdým alkoholom, pustil plyn a zapálil sviečku v kúte... Mal šťastie, susedia spozorovali puch plynu a chlap sa viezol v sanitke silne intoxikovaný na interné.

Na psychine bol blízky mánie, ale zaujímalo ho len zohnať niečo ostré a rezné. A tak bol personál v plnej pohotovosti. Avšak šikula, aj napriek tomu, že v nemocnici sa predmety jeho záujmu schovávajú, sa dokázal podrezať neuveriteľných 7 krát. Bol pod dozorom, tak pomoc bola okamžite. Predsalen pár krát sa výzor kúpeľne farebne nakrátko menil.

Ako to s ním dopadlo neviem, prepustili ma skôr. Z rozhovorov s ním mi prišiel ako vcelku príjemný a výraznejšie inteligentnejší človek.

Zaujímavé, že sa dá stretnúť pri depresii s pojmom demonštračná samovražda.

Osobne však veľmi pochybujem o jej takej rozšírenosti, ako sa obvykle uvádza. V podstate ide nie o samovraždu, ale o pokus o upozornenie okolia, že "niečo deje". Tradične je dem. samovražda spojená s pomerne hlbokou depresiou.

Vzhľadom na to, že som si "to" absolvoval, veci vidím inak (ešte na strednej škole).

V skutočnosti človek v hlbšej depresii je úplne zničený. Často má problém s bežnými činnosťami ako sú drobné domáce práce, hygiena a dokonca vstatie s postele.

Pritom naplánovanie samovraždy predstavuje pre takéhoto človeka nadmernú záťaž. V duchu si tieto veci prehráva často, ale na ich uskutočnenie reálne nemá síl. Vlastne keď už si je istý, že chce so všetkým skoncovať, už prišiel o podstatnú časť síl na dokonanie činu. A práve vtedy nastupuje "demonštračná samovražda". V podstate sa mu podarí užiť lieky čo sú v domácnosti, porezať si ruky žiletkou... Skutočnosť však je, že keby mal v tom čase napr. kapsulu kyanidu, užil by ju a skutok by bol dokonaný. Avšak realita je taká, že zaručené a zároveň málobolestné možnosti k sebeusmrteniu sa v domácnosti nenachádzajú, rozhodne nie bežne. Tak je "sebevrah" nutne odkázaný na to, čo sa v jeho blízkosti nachádza, vlastne jeho správanie je dosť naivné.

Asi nejako takto by som to videl na základe skúsenosti ja.