Zmysluplný život

Vážení priatelia, stáli sme nad hrobom nášho drahého zosnulého Janka Hlupáčika. Tento človek prežil bohatý a zmysluplný život, a práve sme ho odprevadili do večných lovíšť. Zločin ktorý spáchal je hanebný, ale my, ľudia analytického ducha sa neuspokojíme s tým že ho len odsúdime. My sa pýtame: prečo sa všetko to čo sa stalo muselo stať? Prečo náš drahý priateľ odišiel na onen svet, a prečo sa to udialo za takých dramatických okolností? Aby sme mohli lepšie pochopiť súvislosti, ponúkam niekoľko faktov z jeho života, ktoré nám snáď pomôžu porozumieť mu.

Narodil sa v malom vidieckom meste. Jeho rodičia boli viac-menej obyčajní ľudia. Matka pracovala ako lekárka, otec robil úradníka. Jeho mamička tvrdo makala, a po rokoch sa jej podarilo dosiahnuť pozíciu riaditeľky kde mohla realizovať svoj talent, zatiaľ čo jeho otecko, napriek tomu že robil čo mohol, bol stále len bezvýznamným úradníkom, a keď krátko po revolúcii stratil prácu, živil sa už len úplnými somarinami. Pani Hlupáčiková, úspešná karieristka, nevedela zniesť že musí zdieľať život s takým chudákom ako bol jej manžel. Robila všetko čo bolo v jej silách aby sa ho zbavila, a ako to v rodinách býva, hádky boli na dennom poriadku. Chlapca toto rodinné prostredie poznačilo, a v detstve občas trpel depresiami pred ktorými ho nezachránila ani viera. Áno, viera. Síce Hlupáčikovci boli vzorní občania socialistického zriadenia, a o takých veciach ako viera samozrejme nechceli ani počuť. Ale čuduj sa svete, po zmene režimu sa u nich doma objavila biblia. Skrátka zrazu ako keby si uvedomili že sú veriaci ľudia. Aj napriek viere sa vzťahy medzi nimi stále zhoršovali, a tak keď ich syn odišiel študovať do hlavného mesta, odluku od rodiny vnímal ako niečo oslobodzujúce. Na vysokú školu sa dostal s odretými ušami, lebo nebol práve najlepší žiak, ale časom sa ako tak spamätal a začal poctivo študovať v dobrej viere v lepšiu budúcnosť. Aj napriek tomu že medzi učiteľmi bolo dosť zakomplexovaných ľudí, mal šťastie, a nikto z nich si na neho nesadol, ani nikomu nejako zvlášť neprekážal. Neskôr s nostalgiou spomínal na školské úspechy. Ako sa mu podarilo stať členom tvorivej skupiny ktorej pracovnou náplňou bola rekonštrukcia antickej hudby. Tento projekt mal tú výhodu, že nikto nevedel ako tá antická hudba vlastne znela. Väčšinou len posedávali, pozerali videá na Youtube a filozofovali:

„Nie je bytie len projekciou vedomia nebytia?“ Pýtali sa sami seba.

Alebo:

„Nie je objektívna pravda len ilúziou neobjektívnej dokonalosti?“

Celý tvorivý kolektív pracoval vo Viedni, lebo vedúcemu tohto projektu sa tam podarilo exkluzívne vybaviť priestory. Študenti sa vo voľnom čase motali po meste, obdivovali historické pamiatky, kukali po babách... Keď potom v ateliéri fajčili marihuanu, pálili jednu šišku za druhou. Bongo z ktorého húlili bolo naplnené takým hustým dymom, že vyzeralo akoby bolo naplnené mliekom. Sedeli pri otvorenom okne, v tom sa zrazu otvorili dvere, objavil sa v nich ich profesor Helmut Knorr a začal sa s nimi zhovárať. Janko Hlupáčik sa tesne pred tým nadýchol dymu že ho až na kašeľ napínalo. Sedel tam s vydutými lícami a vytreštenými očami, a mlčky prikyvoval profesorovi. Až keď ten odišiel, mohol s úľavou vydýchnuť.

Kým študoval, mal ešte aké také kontakty so svojimi rodičmi. Chodieval k nim na víkendy a nosieval im na opratie špinavé prádlo. No po skončení školy sa s nimi prestal stýkať úplne. Zostal v meste, našiel si tam podnájom, a začal s elánom pracovať na tom aby sa uplatnil v profesionálnom živote. Zistil ale že to nebude ľahké. Doma do neho vždy hučali aby študoval. On to teda poctivo robil, aby potom zistil že sa so svojou skvelou kvalifikáciou nevie uplatniť. Hlavne že rodičia sú spokojní. Čo robiť? Ísť do zahraničia? Rozhodol sa zostať doma a urobil to čo v podobnej situácii urobili mnohí: stal sa učiteľom a začal svoju profesiu vyučovať. Nakoniec však vysvitlo že sa na túto prácu vôbec nehodí. Stal sa z neho nervózny a vystrašený učiteľ. Nedarilo sa mu, práca ho vyčerpávala, a po čase bol nútený nájsť si iné zamestnanie.

A tu sa ukázalo že je úplným smoliarom. Nikde nebol schopný nájsť si poriadnu robotu, na žiadne atraktívne miesto ho nechceli vziať. Buď im nebol dosť dobrý, alebo nemal konexie. Ak si aj nejakú lepšiu prácu našiel, firma po pár mesiacoch krachla, alebo sa dostal do tak zlého kolektívu že sa tam nedalo vydržať a musel odísť. Tento jeho boj o miesto v živote trval roky. On si ani neuvedomil ako ubiehajú. Peňazí nikdy nemal nazvyš, a ak aj nejaké horko ťažko našetril, minul ich počas období keď nič nerobil. Ako dosiahnuť úspech? Pýtal sa sám seba. V tom čase bol ešte celkom slušným človekom. Nekradol, a mal ideály, ale nemal peniaze. Vtedy si ešte neuvedomoval že on nepatrí medzi tých ktorí sú nejakým záhadným spôsobom predurčení na úspech, že nemal ktovieaké šance niečo v živote dosiahnuť. Vlastne nemal žiadne šance. Prečo? Preto lebo dostal do daru jednu jedinečnú vlastnosť, a to tú, že keď sa nejako rozhodoval, tak si zo všetkých dostupných možností vybral vždy tú najhoršiu. Ukážkovým príkladom tejto jeho schopnosti bol byt ktorý si po rokoch živorenia kúpil, a do ktorého sa každý deň, večer čo večer, unavený a nazlostený ešte viac ako ráno, vracal z práce.

Býval v malej garsónke, v starom a zanedbanom tehlovom baraku, v bezútešnom a špinavom prostredí v blízkosti akejsi priemyselnej zóny na periférii. Byt bol celý plesnivý, bola v ňom stále zima, vlhko, tma, a hluk. Nebol schopný ho nijako zrekonštruovať, lebo hypotéka ho úplne finančne vyčerpávala. Predtým všetci vraveli že treba kupovať čo najrýchlejšie, lebo ceny bytov budú už len stúpať závratnou rýchlosťou, a nikdy inak. Janko Hlupáčik mal v tej dobe plné zuby bývania na podnájmoch, a tak si na samom vrchole realitnej bubliny kúpil byt. Ani len chvíľu sa z toho netešil. Ako naschvál, ihneď potom začala finančná kríza a ceny nehnuteľností prudko klesli. Kto to mal vedieť dopredu?

Janko Hlupáčik mal neskôr problémy so splácaním, a pokúšal sa svoj byt predať, ale neúspešne. Trh bol bytmi presýtený, nik o ne nemal záujem. Jeho situáciu sťažovala pôžička ktorá všetko komplikovala. Bol z toho zúfalý. Vchod kde býval bol plný asociálov, a často tam zasahovali policajti. Medzi najviac problémových nájomníkov patril jeden muž, ktorý býval zhodou okolností priamo vedľa. Vraj pracoval v stavebníctve, kde mal akúsi záhadnú funkciu že len tak chodil hore dole, všetkým nadával a šikanoval ich, aby sa cítili čo najhoršie. Bol to výsledok čudnej predstavy kohosi z vedenia, ktorý sa dozvedel to tak robia v zahraničí, a že to pomáha zlepšovať pracovné výkony. Na to že nič hodnotné nerobil, nezarábal až tak zle. No veľký úžitok zo svojej mzdy nemal, lebo zarobené peniaze prehrával v herni. Tak teda býval v tej diere medzi sockami (sám bol mentálne sockou) a topil sa v dlhoch. Žil tam so svojou družkou. Často ju bíjal, a keď bol opitý, vykrikoval že už má toho všetkého dosť, že niekoho zabije, a aj iné hlúposti. Všetci vo vchode ho mali plné zuby. Janko Hlupáčik sa rozhodol urobiť tú najväčšiu hlúposť aká bola v danej situácii možná. Zmyslel si že sa zahrá na hrdinu, pôjde susedovi dohovárať, a pokúsi sa ho presvedčiť aby sa správal normálne.

Samozrejme, potýčka so susedom sa skončila tak, že od neho dostal poriadny výprask. Odkedy dostal túto bitku, veľmi sa bál. Sused mu začal škodiť ako len mohol. Keď sa stretli na schodoch, tak mu vulgárne nadával. Do poštovej schránky mu hádzal odpadky. Vyhrážal sa mu že ho zabije. Život išiel, ako sa hovorí, posratým navrch, ale to nič. Janko Hlupáčik bol stále rozhodnutý užívať si ho plnými dúškami. Po čom všetkom len ten túžil...

Okrem iného, aj keď to bude znieť neuveriteľne, túžil po láske. Ale láska, to nie je len tak. Napriek tomu že si trúfal na dievčatá, moc mu to nešlo. Pritom bol typ človeka ktorému stačilo málo. Napríklad raz presedel niekoľko hodín vo vlaku sám s akousi študentkou. Celú cestu ani necekol, ale keď na stanici vystúpila, tak jej zakýval z okna. Ona sa usmiala a zakývala mu tiež. Len si predstavte, jeho to priviedlo do stavu úplnej eufórie! Keď potom išiel po meste, tváril sa úplne nepríčetne, hnal sa až sa mu nohy podlamovali, a hlava na jeho supom krku hojdala hore dole. Ako málo stačí niekomu ku šťastiu...

Keď už sa bavíme o tej láske, patrilo by sa povedať ako vyzeral. Patril k ľuďom o ktorých sa hovorí že príroda sa na nich vybláznila. Keby nebol takto postihnutý, bol by celkom nenápadný. Na jeho výzore nebolo nič zvláštne, a predsa, kto sa na neho pozrel, nemohol oči odtrhnúť. Každý si ho premeriaval a podozrievavo ho skúmal, pretože jeho tvár obsahovala akúsi záhadnú a ťažko opísateľnú črtu spôsobujúcu že jeho vzhľad bol čímsi odpudzujúci, a to vždy, aj vtedy keď sa všemožne snažil byť milý. Dokonca vyvolával dojem že všetkými pohŕda, alebo sa im nedajbože chystá ublížiť, hoci jemu by to ani vo sne nenapadlo. Jeho vzhľad ľudí doslova provokoval, a keďže bol malý a hrbatý, nik sa ho nebál. Pravidelne sa stával terčom asociálov. Napriek tomu všetkému bol nepoučiteľný. Zas a znovu to skúšal, zoznamoval sa so slečnami, skúšal to na ulici, vo vlaku aj v kaviarňach. Na zoznamovanie využíval taktiež internet.

V niektorých prípadoch sa mu podarilo zájsť až tak ďaleko, že si dohodol rande. A len málo chýbalo k splneniu jeho snov, ale budúca nádejná partnerka nikdy neprišla. Každá si ho ešte predtým obhliadla z diaľky keď čakal na mieste schôdze, a keď uvidela čo na ňu čaká, tak radšej zdrhla.

Tak je tomu aj teraz. Sedí v akejsi krčme, už druhú hodinu sa hrbí nad pohárom piva, a čaká. Čašníčky pobehujú sem a tam, ich frajeri sedia v rade na barových stoličkách ako kvočky na bydle, večer čo večer, a strážia svoje fráje. Dať si rande v podniku je výhodné, je to spojenie príjemného s užitočným. Janko Hlupáčik sa totiž rozhodol liečiť svoj svetabôľ, a dal si predsavzatie že sa stane alkoholikom. Vyzerá za tým stolom tak rozpačito, smiešne, a nešťastne, že čašníčka od neho ani len tringelt nechce vziať. Mimochodom už sa mu stalo aj to, že mu odmietli vydať alkohol, a žiadali občiansky preukaz. Vyzerá ako decko, a pritom má už takmer tridsať rokov. No ale on sa neuráža, nezávidí. Pozná aj väčších škrčkov za ktorými baby samé chodia a núkajú sa im za frajerky. Vzhľad určite nie je ohľadom úspechu v láske rozhodujúci.

Janko Hlupáčik si raz dohodol stretnutie s nejakou ženou. Malo to byť kdesi v centre na námestí. V určený čas už striehol v úkryte. Chcel si ju tento krát, prirodzene ak príde, obhliadnuť najprv z diaľky, veď všetci to tak robia. Mal so sebou aj jedného skúseného kamaráta, a ten mu povedal:

„To čo chceš urobiť je hlúposť, pretože ak ona vôbec príde, nikdy nevystúpi z úkrytu ako prvá. Urobí tak až keď uvidí kto ju tam čaká, a že to stojí za to. V opačnom prípade odíde.“

„Čo mám teda robiť?“ Opýtal sa ho on.

„Vieš čo, budem robiť návnadu, a skúsim ju vyprovokovať. Budem sa tváriť že na niekoho čakám. Ona si bude myslieť že som to ja s kým sa dohodla, a ak sa potom zjaví, tak si niečo vymyslím. Napríklad že čakám na kolegu, alebo na mamu.“

Toto bol dobrý nápad, pretože on bol fešák, a ženy sa na neho priam lepili.

„No a keď príde, a bude sa ti páčiť, tak sa tam objavíš, a je to.“

Keď to dopovedal, vyskočil von a postavil sa obďaleč na mieste určenom na stretnutie. 
Po niekoľkých minútach k nemu pristúpila akási žena a oslovila ho:

„Ahoj, ty si Janko?“

„Nie.“ Pokrútil muž hlavou, snažiac sa hrať taký ten začudovaný výraz človeka ktorého na ulici náhle osloví niekto neznámy. „Ja som Peter. A len tak mimochodom, ty sa ako voláš, a prečo si tu?“

„Volám sa Lucia. Mám... teda mala by som sa tu s niekým stretnúť. Ak sa ťa môžem opýtať, na koho čakáš ty?“

Dievča sa najskôr zatvárilo rozčarovane, lebo zistila že stretla niekoho iného. Ale keďže sa jej páčil, pokúsila sa udržať rozhovor.

„Ja čakám na manželku.“ Zaklamal.

Mladá žena sa zatvárila sklamane. Zmena výrazu jej tváre bola taká výrazná, až to bolo smiešne. V tej chvíli medzi nich vtrhol Janko Hlupáčik.

„Čau, myslím že sme si dohodli stretnutie...“

Zmätene na neho pozrela. Práve mala možnosť zoznámiť sa s takým fešným chlapom, a teraz, úplne nevhod sa sem priplietol tento. A ó, veď to je ten s kým sa dohodla! Aký je hrozný. Spýtavo sa najprv pozrela na toho jeho kamoša, ako keby u neho hľadala útočisko, potom späť na neho.

„Nie, to bude omyl.“ Zajachtala, a pohotovo zaklamala: „ja tu čakám na svojho partnera.“

Vzápätí sa dovtípila že títo dvaja sa poznajú, a na jej tvári sa objavil podráždený výraz. Čosi ešte zašomrala a zmizla. Jankovi Hlupáčikovi jej prišlo akosi až ľúto v tej chvíli. Ublížil jej, lebo ak má o ženu záujem muž tak nízkej hodnoty, v nej to vyvoláva pocit že sama nie je hodná viac.

Zlé skúsenosti so ženami mali na Janka Hlupáčika zvláštny účinok. Čosi sa v ňom zmenilo, ťažko ale povedať čo. Jedného dňa zamyslený kráčal ulicami mesta. Zablúdil, a dostal sa na akúsi výpadovku. Nekonečný prúd áut hučal na ceste. Navôkol stáli škaredé a schátralé budovy. Na jesennej oblohe viseli ťažké olovené mračná z ktorých mrholilo. Zamračene hľadel na chodník pokrytý psími hovnami a mŕtvolami holubov. Pokúšal sa vyhnúť kalužiam, ale aj napriek tomu mal topánky plné vody. Na veľkej a neútulnej autobusovej zastávke z betónu sa hrčil dav ľudí čakajúcich na autobus. Čakali tam zlostní a premrznutí ako kŕdeľ vystrašených kureniec. Autobus neprichádzal, autá uháňajúce okolo rozstrekovali prúdy vody. Na zastávke bolo natlačených už toľko ľudí, že sa tam nedokázali pomestiť. Navôkol sa potulovali zakuklené socky. Keď po dlhom čase autobus konečne prišiel, ľudia sa doňho bezhlavo nahrnuli. Vyzeralo to že sa pošliapu. Bol medzi nimi aj on. Tlačil sa v preplnenom vozidle pritisnutý na zahmlené sklo, kŕčovito sa držal tyče, lebo na výtlkoch to hádzalo zo strany na stranu, dýchal vydýchaný vzduch, a premýšľal o predchádzajúcom stretnutí. Bol tak pohrúžený do myšlienok ako nikdy predtým. V jeho hlave sa čosi zmenilo, a rozhodol sa že sa už viac o vzťahy so ženami nebude zaujímať.

To že sa takto rozhodol bolo to najlepšie čo mohol urobiť. Načo vynakladať toľko úsilia na niečo dopredu odsúdené na neúspech? On sa s tým zmieril a vôbec na nič sa nehneval. Napokon takým smiešnym ľuďom ako on hnev ani veľmi nepristane, potom sú ešte smiešnejší. Časom dospel k presvedčeniu že už nič dobré na neho v živote nečaká. Prestal pozitívne myslieť, a keď sa zhováral s ľuďmi, tak často a hrubo nadával, čo pred tým nerobil. Skrátka, stal sa z neho úplný čudák ktorého srdce sa stále viac a viac napĺňalo nenávisťou.

Nechápem prečo veriaci tárajú o pekle, rozmýšľal. Čo už môže byť horšie ako toto? Život je peklo. Nenávidím ho, a len strach zo smrti mi bráni ukončiť ho. Keby sa mi aspoň v práci trochu darilo! Povzdychol si. Ale nie, bolo to stále horšie. Napriek tomu že robil čo mohol, nikto s ním nebol spokojný. Stále len počúval ako je všetko nanič. Peniaze dostával vždy neskoro a nepravidelne, ustavične mal nedoplatky a množstvo dlhov. Pokúšal sa nejako zachrániť situáciu a nezbankrotovať, ale s hrôzou zistil že sa to nedá. Do práce chodieval nevyspatý, často meškal, a jeho výkony boli tak zlé, že zase dostal výpoveď.

Že s ním niečo nie je v poriadku nebolo ťažké zistiť. Príkladov ktoré to dosvedčovali bolo dosť. Raz sa kvôli čomusi rozhodol ísť do mesta. Cestou cez sídlisko prechádzal pomedzi paneláky. Išiel pozdĺž veľkej nezastavanej plochy čo bývala vždy zarastená burinou. Furt tam stáli kolotoče. Aj teraz, napriek úplne nevhodnej ročnej dobe, bolo toto priestranstvo plné blata a odpadkov opäť zapratané Liazkami, karavanmi, starými Škodovečkami, a inými rárohami kolotočárov. V jeho strednej časti boli rozostavené staré rachotiny, kolotoče. Všetko to pôsobilo skľučujúcim dojmom. Zdalo sa akoby všetci okoloidúci ľudia mali z toho rovnaký dojem. Náhlili sa, bolo vidieť že sa v uliciach cítia zle, a chcú sa čo najskôr dostať domov do svojich boxov. Pochmúrny dojem dotváralo aj sychravé počasie. Kolotoče boli prázdne a stáli. Nikde nebolo ani nohy. Ani za pekného počasia o ne nebol záujem, a takmer nikto sa na nich nevozil. Janko Hlupáčik stál na zastávke a čakal na električku. Okrem neho tam čakala aj akási mladá mamička s kočíkom. Keď električka prišla, poprosila ho:

„Prosím vás, pomohli by ste mi s tým kočíkom?“

On na ňu pozrel, na okamih sa zdalo akoby sa chystal jej s kočíkom pomôcť, ale v tom sa zasekol a odvetil:

„Nech ti pomáha ten kto ťa ....“ A nastúpil dnu.

V meste medzi davmi ľudí sa cítil nekonečne osamelo. Prečo musím žiť tak ako nechcem? Prečo nedokážem zmeniť svoj život? Pýtal sa sám seba. Všetci okolo naňho gánili, a narážali do neho. On pomedzi nich s námahou kľučkoval ako taký tajtrlík. Všetci navôkol vyzerali takmer rovnako. Boli arogantní, napichaní steroidmi, s vyholenými hlavami. Všade samé luxusné autá. Tieto ženy tu okolo vyzerajú ako lacné .... Vyzerá to tu presne ako v zaprdenej diere, rozmýšľal. Oproti nemu išla akási slečna, fiflena. Ruky založené, hlavu dohora tak že by jej do nosa napršalo. Zdalo sa že na neho ako ide oproti nej vôbec nevidí.

„Nezavadzaj!“ Osopil sa na ňu a hnal sa ďalej. Keď sa mu po chvíli do cesty priplietol nejaký starec, tak ho vulgárne okríkol. Po návrate domov zapol televízor, dúfajúc že sa mu podarí rozptýliť. Vysielali tam samé sprostosti.

Janko Hlupáčik si unavene pretrel oči, vstal, prešiel po izbe a pozrel von oknom. Stále trvalo škaredé počasie. Z okna bolo vidieť rad panelákov hrajúcich lacnými pastelovými farbami. Medzi nimi väčšie priestranstvo pokryté biednou trávou popretkávanou kade tade chodníčkami, podľa toho ako si ľudia skracovali cestu na autobusové zastávky. Zem bola pokrytá množstvom odpadkov. Trblietali sa v nej kaluže, vo vzduchu poletovali sáčky. Všetky kontajnery na odpad boli beznádejne preplnené. Neďaleko stál nedávno postavený moderný kostol, neforemná škaredá a smiešna stavba. V diaľke v opare bolo ešte nezreteľne vidieť hrad, ktorý ako obrátený stolček trónil na kopčeku. Stál tam, zamyslene na to všetko pozeral, a zrazu začal filozofovať.

Prečo, rozmýšľal, aj keď nenávidím svoj život, stále nemám dosť guráže spáchať samovraždu? Ľudia tárajú že každý musí mať zmysel života, že bez neho sa nikomu nebude chcieť žiť aj keby mal všetkého dostatok. Lož. Netreba mať zmysel života, stačí strach zo smrti. Ja zmysel života nemám, a predsa sa bojím smrti. Život nemá žiadny zmysel. Ani utrpenie ho nemá. Čim viac trpím, tým väčšiu nenávisť cítim. V živote je tak málo príjemného že ani nestojí zato žiť ho. Ľudská sloboda je len ilúzia, človek úbohá hračka v rukách osudu. Zahromžil, pohľad mu padol na škaredý kostol stojaci neďaleko. Prečo ľudia vlastne veria? Mnohí preto lebo sa cítia bezpečnejšie keď sú súčasťou nejakého stáda. Iní zo zištných dôvodov, alebo preto lebo ich stíhalo nešťastie za nešťastím, a im po vyčerpaní všetkým riešení zostala iba viera ako to posledné. Takto Boh k sebe privádza svoje ovce: týraním. Aký zmysel má trestať niekoho za hriechy v nejakom pekle? Tým ktorým ten hriešnik ublížil to už aj tak nijako neuľaví, ani to ním vykonané zlo nevráti. A aký má zmysel trestať niekoho za to čo urobil teraz, v budúcom živote, keď si nič nebude pamätať a bude úplne inou osobnosťou? Vraj utrpenie patrí k životu, a aj v prírode sa striedajú zima a leto, a všetci to akceptujú. Lenže prirovnávať prírodné cykly k osudu je hlúposť. Každý predsa vie kedy príde jeseň či jar, kedy noc alebo deň. Ale budúcnosť sa predpovedať nedá. Nikto nemôže dopredu vedieť kedy príde kríza, vojna, alebo nejaká iná pohroma. Človek by bol slobodný len vtedy, keby videl do budúcnosti. Keby sa chystal urobiť nejaké dôležité rozhodnutie, a váhal by medzi viacerými možnosťami, tak by videl viacero variánt svojej budúcnosti, každú v závislosti od chystaného rozhodnutia. Keby takto dopredu videl dôsledky svojich činov, tak by sa mohol rozhodovať slobodne. Teraz nevie vôbec nič, a keď mudruje o budúcnosti, tak len tápa v tme. Náboženstvo vždy slúžilo na to aby chudobní a slabí držali hubu a krok, a poslúchali bohatých a mocných. Tí potom biednu luzu ľahšie udržia na uzde, a môžu si svoje bohatstvo lepšie užiť. Hovoriť ako za nás umrel akýsi Ježiš, a aká to bola obeť je smiešne. Vo vojnách len v dvadsiatom storočí položili životy desiatky miliónov ľudí. Im sa umieralo určite ťažšie ako jemu, ktorý vedel že vstane z mŕtvych a pôjde do neba. Prečo je na Zemi toľko zla, a prečo to Boh všetko dopustí? Sú dve možnosti. Prvá je tá, že Lucifer zasiahol do vývoja sveta neplánovane, a zlo je jeho dielom. Zvaľovať zlo na diabla je pohodlné, ale ak Boh nevedel zabrániť ním spôsobenému zlu, znamená to že nie je najmocnejší, a potom by sa ho snáď ani neoplatilo poslúchať. Z toho majú černokňažníci strach, a preto tvrdia že je to inak. Vraj je najmocnejší, predvídal a pripravil všetko dopredu, a chcel to presne takto. Predvídal pád Lucifera a mohol mu zabrániť, ale neurobil tak. Zdôvodňuje sa to tým, že údajne chcel aby boli ľudia vystavení aj vplyvu zla, mali tak možnosť slobodnej voľby, vraj aby sa mohli slobodne rozhodnúť medzi dobrom a zlom, a stať sa tak slobodnými. Podľa tejto teórie má všetko pod kontrolou, a presne vie ako všetko skončí. Tým že povolil Luciferovi jeho činnosť sa on sám stal spolupáchateľom. A keďže Boh je strojcom všetkého, je zodpovedný za celý svet, za všetko zlo a utrpenie. Prečo to nevymyslel nejako lepšie? Keď dokázal stvoriť svet, tak prečo nedokázal vymyslieť nejaký lepší spôsob jeho fungovania? On, so svojou mocou a schopnosťami ktoré si ani len nevieme predstaviť. Keby to bolo tak, že nie je najmocnejší, a zlo na Zemi dopustil nechtiac, tak by mu snáď ľudia aj odpustili, majúc s ním súcit, a chápuc aké to je keď mu niekto skrížil plány. Ale zároveň by neboli tak silne motivovaní veriť v neho, lebo by nevzbudzoval taký rešpekt. Ak je tak že je najmocnejší, potom tí ktorí chcú duchovne napredovať musia mať vyvinutú schopnosť odpustiť mu to že je zodpovedný za všetko zlo. A veru, v budúcnosti veľká časť ľudí nebude ochotná mu to odpustiť, a rozhodne sa ho odmietnuť. Ja v neho verím, pomyslel si Janko Hlupáčik. A ateisti so svojím kŕčovitým popieraním jeho existencie sú smiešni. Kľúčovou otázkou je, či si zaslúži úctu. Ja som voči nemu úctu stratil. Keby nestvoril svet, tak by sme neboli, a bol by pokoj. Teraz keď som pochopil súvislosti, som nútený ho odmietnuť. Ibaže by ľudia čo šíria jeho vieru prišli s nejakými novými presvedčivými argumentmi. Žiadam ho aby mi dal vysvetlenie. Nech odškodní všetkých trpiacich, už by bolo na čase. Má možnosť ukázať svoju dobrotu, tak prečo nič nerobí?

Takto horlivo filozofoval. Myšlienky sa rojili okolo jeho hlavy ako mračno múch. A možno keby aj naďalej len mudroval, azda by sa nad všetko povzniesol a nič by sa nebolo stalo. Možno by ho osvietilo, snáď by čosi vymyslel, a nebodaj by sa z neho stal slávny filozof. Ale život to chcel ináč.

Skončilo to takto: raz keď sa Janko Hlupáčik vracal domov a odomykal byt, objavil sa tam ten úchyl odvedľa a zízal na neho zo svojich dverí. Lepšie sa na neho pozrel a krv mu v žilách stuhla. V jeho rukách zbadal nôž. Úchyl na neho čumel, zbraň držal tak aby ju bolo dobre vidieť, a brblal nejaké ťažko zrozumiteľné sprostosti. Janko Hlupáčik rýchlo zaliezol do svojho boxu a čušal tam. Toto samo o sebe nebolo ničím výnimočným. Chrapúň sa mu už neraz vyhrážal, a keďže polícia len zriedkakedy ochráni slušných ľudí pred kriminálnikmi, musel si na to zvyknúť. Keď na druhý deň vyšiel von, zbadal že agresívnemu bláznovi niekto neľútostne doškriabal auto ostrým železom. Mimochodom, on by si to auto normálne ani nemohol dovoliť, lebo mal problémy s ruletou a prehral pri nej dosť veľké peniaze. Ale zdedil chalupu kdesi na vidieku (zaujímavé že takíto primitívi vždy zdedia veľký majetok) a ihneď ju draho predal. Za získané peniaze si potom konečne mohol kúpiť to, po čom ako každý buran do zblbnutia túžil: luxusné auto. Keď Janko Hlupáčik toto poškodené auto zbadal, tak spanikáril. Pochytila ho paranoja a napadlo mu že sused by si to mohol spájať s včerajším incidentom, bude ho podozrievať že to on mu ho poškriabal, a teraz ho už nebodaj naozaj zabije. Zmocnila sa ho panika a ušiel.

Najprv nevedel kam ísť. Pár chátrajúcich ubytovní bolo beznádejne zaprataných sockami, a okrem nich boli už len drahé biznis hotely. Vyriešil to originálne: skryl sa v lese. Postavil si stan, triasol sa v spacáku a mrzol. Býval tam dosť dlho. Dostal nádchu a topil sa v kopách pokrkvaných vreckoviek. Raz keď prišiel k stanu, tak sa rozplakal. Nejaká sviňa mu ho rozpárala! Musel sa vrátiť. Už bolo načase. Prechladol, mal vysoké teploty a trpel halucináciami. Po návrate domov dospel k osudnému rozhodnutiu: nie som schopný zmieriť sa so svojím zbabraným životom, a nedokážem nájsť nijaké východisko. Všetko je stratené, jediné čo mi zostáva je radikálne riešenie. Na chvíľu sa pohrúžil do spomienok: aj to málo dobrého čo som kedysi zažil je mi nanič. Všetko je to minulosť, a tak ako je všetko dobré čo som zažil márnosť, tak je márnosťou aj to čo by som zažiť mohol, lebo raz aj tak zomriem, a potom mi to všetko bude jedno, tak ako mi je teraz jedno čo bolo v minulosti.

Stál vo svojom byte. Siahol do šuflíka a vytiahol z neho revolver. Kúpil ho načierno asi pred rokom aby ním spáchal samovraždu. Pôvodne sa chcel otráviť, nebol si ale istý či je to ten najvhodnejší spôsob, a tak si pre istotu kúpil ešte revolver. No na samovraždu sa nevedel odhodlať, a zbraň ležala nepoužitá v šuflíku. Uchopil ho, a hlaveň si priložil ku hlave. Stačí stisnúť kohútik a bude po všetkom, pomyslel si. V tej chvíli sa ho opäť zmocnila nenávisť a sebaľútosť, a napadlo mu: nebude samovražda málo? Nevysmejú sa mi všetci tí čo mi znepríjemňovali život? Musím ešte poriadne vybiť svoj hnev. Keď budem mŕtvy, bude mi to jedno. Kde sa vyzúrim? Zabijem tú sviňu od vedľa čo mi pije krv.

Zbraň zastrčil do vrecka. Mimovoľne ešte do tašky nahádzal zopár ďalších vecí o ktorých si myslel že sa mu zídu. Obul sa a vyšiel z bytu von. Chvíľu načúval pri vedľajších dverách. Srdce mu búšilo. Teraz alebo nikdy. Zazvonil. Po chvíli sa dvere otvorili, a objavil sa v nich sused.

„Čo je?“ Spýtal sa nevrlo.

„Čau ....“

Chlap sa až striasol od urážky. Chcel sa na neho vrhnúť a zbiť ho, ale nestihol to, lebo útočník mu do tváre okamžite strekol paprikový sprej. Zaskučal, a ruky si pritisol na tvár. Votrelec ho niekoľko krát kopol do brucha a do rozkroku. Po tvrdých kopoch sa zviezol na zem, a stenajúc sa na nej zvíjal. Útočník ihneď vbehol dnu. Do predsiene vošla susedova partnerka, zbadala čo sa deje a začala jačať. Bolo to hrozné, húkala tam ako siréna. Schmatla mobil a pokúšala sa zavolať na políciu. Nepodarilo sa jej to. Janko Hlupáčik na ňu namieril zbraň a stlačil spúšť. Guľka ju trafila priamo do hlavy a usmrtila ju. Iba čo rukami rozhodila a na zem sa sklátila. Pri páde narazila šijou o hranu kuchynskej linky že až hrnce zhrkotali. Strelec sa vrátil späť do predsiene. Gauner sa už spamätával z bolesti. Štvornožky sa plazil, ohmatával steny, a pokúšal sa dostať do kúpeľne. Niekoľko krát do neho kopol. Nešťastník nebol schopný vstať a brániť sa. Krčil sa v kúte, a so strachom a nenávisťou zízal na svojho premožiteľa. Ten ho zase kopol.

„Tak čo, bolí?“ Spýtal sa ho Janko Hlupáčik. „Čo sa mykáš, však som sa ťa ani nedotkol!“ Potom pokračoval, brutálne ho zbil, a tak doriadil, že ten to už nikdy nerozchodí. Utrel si z čela pot a pozrel na svoju obeť. Muž ležal na zemi, s krvavou tvárou, a v bezvedomí. Pri pohľade na neho a na spúšť čo tam urobil sa preľakol a okamžite ušiel z bytu preč. Vybehol z paneláku von a hnal sa krížom cez večerné mesto. Povieval čerstvý vetrík, hviezdy svietili. Slnko už dávno zapadlo, ale na západe bolo stále vidieť jasnú červenú žiaru, ktorá ako keby sfarbovala celé sídlisko do červena. Krvavé králikárne, pomyslel si. Stále mrmlal niečo nezrozumiteľné a hlúpo sa usmieval. Nakoniec zastal, a rozhodol sa že sa zastrelí.

Skontroloval náboje a prichystal zbraň. Myšlienky divo vírili jeho hlavou. Celý svet je hnusný nezmysel, rozmýšľal. Napokon si revolver namieril na hlavu a vystrelil. Guľka mu ňou preletela a zabila ho. Spolu s prúdom krvi a mozgovej kaše mu z nej vyletel aj jeho duch, ktorý ako polochromý orol zakrúžil nad ním a zmizol. To bol jeho koniec. Čo sa týka jeho zmrzačeného nepriateľa, nejaký čas pobudol v nemocnici. Napchávali ho tam rôznymi tabletkami, lebo nielen fyzicky, ale aj psychicky bol na tom dosť zle. Krátko nato ako ho pustili domov spáchal samovraždu, pobral sa za Jankom Hlupáčikom, a obidvaja skončili tam kde ich chcel Boh mať: v pekle.