Ako sa dnes máš? 18

@Catherin4 Jak ti je po psychické stránce? Daří se zastavit rozjíždějící psychózu?

Ahojte moji mili, ja idem zajtra k psychiatrovi. Je to uz skoro tyzden co mi vyrazne znizil antidepresivum Venlafaxin. Citim sa dobre, este mam take dozvuky manie. Niekedy mam taku vyrazne dobru naladu. Ale psychiatrovi to hovorit nebudem, nechcem, aby mi zmenil Venlafaxin za ine antidepresivum. Mohol by mi dat zase take, z ktoreho sa pribera, a ja chcem naopak schudnut. Poviem mu, ze sa citim dobre, ani mania, ani depresia. Nech mi to necha tak. S Venlafaxinom mam dobre skusenosti tak si ho chcem nechat. Nadalej beriem Aripiprazol 15 mg. Ten hlas v mojej hlave ma otravuje uz len zriedkavo, vyrazne sa to zlepsilo. Stale neviem co to bolo, ci psychoza, alebo OCD. Dam si teraz prestavku v uzivani levanduloveho oleja, tak uvidim, ci sa to zas zhorsi. Ak by sa to zhorsilo, tak by to bola OCD, lebo levandulovy olej vraj na nu posobi. Zajtra sa ozvem co mi povedal psychiater.

Motylek, akurat som to napisala Citim sa dobre, ta mierna mania vlastne nie je zla, je prijemne mat dobru naladu. Len to nesmie byt s tým nakupovanim. Mne sa za tu maniu podarilo ist dost vyrazne do minusu v bankovom ucte, ani nebudem hovorit kolko, lebo sa za to hanbim. Uplne som bola jak utrhnuta z retaze. Ale splacat to budem min. 2-3 mesiace. Len uz nesmiem nic nakupovat. Ten dalsi mesiac dostaneme premie, vzdy je to ine tak netusim kolko. Uvidime jak rychlo sa mi to podari splatit podla toho kolko to bude. Inak ked som bola doma na SK, teta povedala mojej mame, ze uplne ziarim. To netusili, ze za tym ziarenim je ta mania. Doma nevedia nic o mojich psych. diagnozach, ani len o depresii nieto o psychoze. Nakolko zijem tak daleko a vidime sa dva razy za rok, dari sa mi to uspesne tajit. Nevedeli ani, ze som chodila do stacionara a pol roka bola PN s psychozou. Ani to, ze som bola na lieceni par tyzdnov. S mamou si volame raz za tyzden.

Ahojte kamaráti a kamarátky, mám sa celkom dobre. V súčasnosti som bez starostí a učím sa nové vecí, ktoré by sa mi mohli zísť v budúcnosti. Zatiaľ to len testujem, ale vyzerá to veľmi nádejne. Mám na mysli šachové články, ktoré píšem a vešiam na web už naplno. Od 6. septembra do dnešného dňa som zavesil na web nejakých 26 článkov, čo je skvelé číslo. Pričom som sľúbil 2-3 články za týždeň, čiže zavesených malo byť nejakých min. 8 a maximálne 12. To je veľmi super a zvládam to v pohode.

Dnes sa mám relatívne v pohode, písal som svojej banke nejaké podnety na zlepšenie ich internet bankingu na základe mojich skúseností s evidovaním finančných informácií, tak som zvedavý, či niečo z toho zohľadnia

Zdravotne asi môže byť, ani depka, ani mánia, taký stred

Spánok viacmenej tiež funguje

Takže to hodnotím známkou 1

Ahojte moji mili tak ja som dnes bola u psychiatra, v podstate nic nove, nechal mi liecbu tak, ako som aj dufala. Dalsi termin mam az o mesiac. Chcela som sa ho spytat na mojho sefa, co mi chce dat novu zmluvu na 6 hodin denne, ked som tam bola, uplne som na to zabudla. Takze si budem musiet poradit bez jeho rady. Ale ja som uz rozhodnuta, novu zmluvu nepodpisem a chcem aj prestat fajcit aby nemal zamienku mi zneprijemnovat zivot. Buduci týždeň mam uz termin u obvodneho lekara, ma mi predpisat liek Champix, ktory odburava fyzicku zavislost na cigaretach. So psychickou zavislostou budem musiet bojovat sama a bude to tazke, uz sa na to psychicky pripravujem.

Ja som bol dnes opäť na hubách. Podarilo sa mi nájsť masliaky. Doma som z nich uvaril hubovú polievku.

Ahojte, priatelia.

Myslím, žiaľ, že už nejakú dobu si ma podmaňuje pomaly, ale iste, depresia. Dobrých chvíľ čoraz viac a viac ubúda a zvýrazňujú sa a predlžujú sa chvíle, kedy sa cítim "pod psa". Cítim sa často apatický, v postojoch niekedy trochu cynický, bez energie, takmer bez motivácie. Veľmi mi chýbajú nejaké pozitívne pocity, priam prahnem po nich, ale nenachádzam ich. Som emočne dosť vyprahnutý. Mám veľa aktivít a povinností a cítim nerovnováhu v tom zmysle, že sa mi za to nedostáva pozitívnej spätnej väzby. Nemyslím od ľudí, o to ani tak nejde, ale skôr že mňa osobne to vlastne vnútri nebaví a neprináša mi to nejaký ten dobrý pocit, nejakú tú emočnú satisfakciu. Možno mám skrátka príliš málo zábavy v živote... veď koniec koncov nemám zábavu žiadnu, aspoň nie v tom tradičnom zmysle, čo počúvam od iných ľudí (ako sú sociálne interakcie, dovolenky, kolektívny šport, kultúrne zážitky, filmy, hry atď.). Takáto obdobná zábava pre mňa, žiaľ, nie je zábavná, ak to tak smiem povedať... skrátka ma to nebaví v skutočnosti, Dokonca aktivity spojené s inými ľuďmi (aj obyčajný rozhovor) predstavujú pre mňa skôr žrúta energie, než dobíjača, nieto ešte zábavu. Ale človek asi aj "môjho typu" potrebuje nejakú verziu zábavy... len neviem doteraz akú. Lebo ma nebaví vlastne nič. Všetko robím suchopárne, lebo "to treba", lebo to prinesie niečo ďalšie dôležité v budúcnu, alebo to má potenciál niečomu zlému v budúcnu zabrániť. Všetko je to skôr slúženie nejakej modle súťaživej ľudskej kultúry a ekonomiky... snaha prežiť, snaha vytvoriť podmienky pre umenšenie utrpenia. Psychiatrička mi vravela, že anhedónia je pri mojej diagnóze častá. Asi to naozaj bude anhedónia, že si neviem nič užiť a všetko mi vlastne pripadá ako námaha, ako služba, ako investícia, ako zadanie, či úloha. Potom nečudo, že keď si idem naordinovať odpočinok, tak to tiež vnímam ako len ďalšiu úlohu v poradovníku...

Veľa sa zamýšľam nad tým, čo by som vlastne ja vnútri chcel a čo by ma naozaj vnútri bavilo. Možno v čase anhedónie nie je vhodné hľadať, čo by ma vnútri bavilo, lebo mám dojem, že viaceré aktivity, ktoré robím, ma majú potenciál baviť, len to nemusím akurát v tejto epizóde cítiť. A keď sa mi počasie v hlave umúdri, tak tie pozitívne pocity prídu, alebo sa vrátia. Relevantnou mi tak zostáva aspoň tá prvá otázka, a síce čo by som vnútri v skutočnosti chcel. Bol som vychovaný okolnosťami a alkoholizmom v našej rodine, ako aj mojou úzkostnou poruchou z čias tínedžerského veku, že nesmiem myslieť. Kniha prof. Rohra, psychológa, mi vysvetlila, že ja som práve presne ten typ, že som si nikdy vlastne nedovolil myslieť sám za seba. Nikdy som si nedovolil pýtať sa, čo ja chcem a aký mám ja mať názor. Veci mi boli prezentované tak, že ja som nekompetentný sa sám o seba postarať a to druhí sú tí, ktorí vedia, ako sa veci majú, a ja len musím držať krok. Niekedy také typy, ako som ja, spoznáte na križovatkách, keď široko ďaleko nejde zo žiadneho smeru žiadne auto a just típek-chodec stojí na červenú. Lebo sa to tak patrí. Lebo pravidlá. Lebo druhí sú múdrejší a keď povedali, že na červenú sa stojí, tak asi vedia niečo viac než vy, tak je bezpečnejšie ich počúvnuť. Je tak trochu pre niektorých nepochopiteľné, že niekto ako ja vyštudoval filozofiu, ktorá si podľa zaužívanej predstavy vyžaduje kritické myslenie a hlavne samostatné myslenie a tvorbu nezávislej argumentácie. Vyštudoval som to všetko pekne teoreticky, ale prakticky som si nedovolil nikdy vlastný názor. A tak mám 38 rokov a vlastne na veľa vecí nemám názor. Občas ma niekto nazve alibistou, osobne sa niekedy správam agnosticky... skrátka nemám vypestovaný návyk si zvoliť konkrétnu stranu názorového spektra.

A tak to potom vyzerá aj v mojom praktickom živote. Že neviem, čo chcem. Nechávam si spoločnosťou injektovať to, "čo by sa malo" a čo je podľa nej hodné snahy. Ale to nekorešponduje s mojimi pocitmi. Je to len konformizmus v snahe byť vysmievaný a utlačený čo najmenším množstvom ľudí. Ale zistiť a pochopiť, čo s mojimi pocitmi už korešponduje, je pre mňa neľahká úloha. Naozaj to neviem. Neviem, čo chcem. Stereotypne sa niekedy vraví, že muži obvykle vedia, čo chcú. Asi nie som typický muž. Nie asi... je očividné aj podľa veľa iných kritérií, že nie som typický muž...

A tak si takto nažívam s anhedóniou a demotiváciou. Čoraz viac si pripadám ako robot. V niektorých veciach to potom nedávam a dovoľujem si isté regresy... znižujem si latku. Napr. viac spím, cez večery nič dokopy nerobím... nepripravujem sa do školy (dnes som nešiel do školy, hoci som mal...). Neumyjem dlhšie riady, zametám menej často, v práci odvádzam menší výkon, vyberám si úlohy, ktoré odignorujem... hoci ma to potom celé aj tak dobehne.

Potreboval by som nejakú tú injekciu pozitívnej nálady, nejakého elánu, chuti do života a činnosti. Nechcem pôsobiť ako snehová vločka, ale fakt túžim, aby ma ten život aspoň aj trochu bavil... aspoň trošku. Snáď neprosím až tak o veľa. Ak áno, tak ok, beriem na vedomie a zaradím sa tíško späť.

Ďakujem Vám za vypočutie. Som Vám vďačný, že sa mám kde o tom zdôveriť. Držím Vám palce.

matej

Matej napísal:Myslím, žiaľ, že už nejakú dobu si ma podmaňuje pomaly, ale iste, depresia.

@Matej, inšpiruj sa svojim obrázkom, ktorý máš v avatare, ja bol v temnom údoli cca 17 rokov a potom sa to zázračne polepšilo Neviem, ako dlho to bude trvať tebe, ale podstatné je veriť v lepšie zajtrajšky a ony snáď raz prídu

A potom ešte jeden citát: Ak ťa to "bolí", pozorne sleduj, život sa ťa snaží niečo naučiť

Ahojte, tak sa ozvem aj ja, že čo nové. Momentálne som u našich no zajtra už cestujem k sebe na byt. Mám sa ako tak dobre, zatiaľ ma jesenná depka výraznejšie nelapila, i keď mávam niekedy smutnejšie dni. Budúci týždeň bude pomerne náročný, čaká ma v pondelok porada a v utorok rodičko po dlhej dobe, kde budem ja v "hlavnej úlohe" ako triedna. To som vám už asi spomínala, že mi prifárali prvákov. Tak zatiaľ sa zdajú celkom v pohode, aj keď časom keď sa oťuknú možno začnú vystrkovať rožky niektorí. Mám tam zopár takých typov. Som zvedavá veľmi, čo za rodičia mi prídu, ale pevne verím, že to budú z tých normálnejších a bude s nimi fajn spolupráca. Priznám sa, že ako som triedna, tak som nadobudla taký väčší pocit dôležitosti mojej osoby. Držte mi palce, nech to rodičko zvládnem. Nemám skúsenosti veľmi s vystupovaním pred dospelými ľuďmi. Ešte mám aj inú funkciu v rámci školy, ktorej sa ale chcem zbaviť. Ale neviem, či sa mi to podarí, no sú to starosti pre mňa navyše. Koncom októbra idem na kontrolu ku doktorke, tak uvidím dovtedy aký bude môj duševný stav. Zatiaľ si musím zaklopať, že to nejak ide. Nie som síce nejak výrazne spokojná so všetkým, vrátane môjho režimu fungovania v živote, vzťahov atď, ale môže to byť aj horšie, tak som rada že je to aspoň takto. Ale hrozne mi chýba nejaká spriaznená duša, ak viete čo tým myslím. Síce, možno ani ja neviem Ale proste niekto taký do pohody i nepohody.
Tak prajem pekný zvyšok večera a držte sa

Matej tie pocity dobre poznam, ja som mala tazke depresie az samovrazedne myslienky. Nemala som silu vykonavat bezne veci. Budem sa opakovat ale mne velmi pomohol ten Venlafaxin. Ten ma uplne vytrhol z pazurov depresie a rozhadzanosti. Myslim, ze tebe by sa zislo bud navysit antidepresivum, alebo zmenit, ak sucasne nepomaha. Nemusis takto trpiet. Zivot je krasny. Ja ked sa pozriem spat na svoj stary zivot je mi smutno, to som mala zaujmy a aktivity, turistiku a bicyklovanie. Teraz nerobim nic. Ale depresie napriek tomu nemam, vdaka liecbe. Doktor mi teraz vyrazne znizil antidepresivum a zatial som uplne v pohode. Ja som brala 225 mg a teraz beriem 75. Ono tie lieky krasne nakopnu. Ja som teda velky zastanca liekov, myslim antidepresiv, su to zazracne lieky. Teraz na jesen mnoho ludi spada do depky, pekne slnecne dni su fuc, je zima a furt prsi. Ale to tak nemusi byt.

Matej napísal:Ahojte, priatelia.
......

Pozeram, ze mas diagnostikovanu Schizoidnu poruchu osobosti. Neviem, ci si sa o to zaujimal, ale tato porucha nema nic so schizotypovymi poruchami. Schizoidi su len jednoducho povedane odrezani sami od seba, od svojich emocii. To co opisujes, ze si vzdy pocuval inych a svoje ja si utlmil , s tym celkom koreluje.

Co som cital tvoje prispevky, vidiet, ze cestu k sebe obcas nachadzas, tak to az tak zle v tomto ohlade nebude. Urcite sa mi ako cisty schizoid nejavis – ti ludia neprejavuju absolutne ziadne emocie.
Pred casom som ich trochu „studoval" a myslim, ze su dost zajimavi a poucni – i ked je to podla mna najtazsia porucha osobnosti, co sa tyka kvality prezivania. Napriklad taka Schizoid dilemma je fakt peklo.
https://www.reddit.com/r/Schizoid/