Ako sa dnes máš? 18

Patty_Pillow napísal:@jaro123444 len mňa najmenší diskomfort dostane do stresovej situácie a už to ide, taký mini atak, pár dní trvá, upokojí sa to pár dní je ako tak lepšie oproti predchádzajúcim dňom a zase niečo príde, čo ma vyvedie z rovnováhy

Veď práve toto. Táto choroba je hlavne o tom, že kto ako dokáže zvládať stres. Mne tiež v strese nastupujú tzv. pseudohalucinácie a neviem, že z kade sa berú. Prídu vždy, keď sa rozruším hlavne v noci sú dozvuky dňa... Ale väčšinou nezmôže sa to na veľa. Väčšinou nejaká žena povie Hello a skončí to....

@jaro123444 tak ja mám problém od pôrodu v 2017 a nejak som sa to snažila ustáť, ale už som to nezvládla, tak som vyhľadala pomoc rovno psychiatričky a ešte v 2019 ale koncom roka mi diagnostikovali diferencovanú schizofrénia a to som tam bola ešte aj v máji od toho februára na hospitalizácii, potom skoro dva roky pokoj a potom Pezinok, kvôli stresu v práci na mesiac a o rok zase na dva mesiace a od vtedy mám pocit, že som stále v ataku, len raz je lepšie a raz horšie

Čo sa týka tých halucinácií, tak u mňa keď v roku 2019 prepukla psychóza, tak som mal hnusné nepretržité halucinácie a psychiatrička ma pripravovala na to, že aj keď budem užívať lieky, aj tak ich budem mať. Ale potom nejakým zázrakom prestali, ale trvalo to veľmi dlho. Teraz mávam halucinácie len keď sa v noci budím zo spánku, aj to nie každú noc. Ale často sa mi stáva, že keď sa v noci zobudím, tak počujem kroky. Počujem ako keby niekto po schodoch išiel do mojej izby. Je to nepríjemné, ale je to neporovnateľne lepšie ako keď som mal halucinácie nonstop.

Neviem je to ťažko s tými príznakmi, nepríde mi že tie lieky nejak pomáhajú. Nechcem samozrejme zatracovať liečbu ale tak nie sú asi zázračné. Asi preto môžeš dostať invalidný aj na túto chorobu lebo zatiaľ neni žiadny zázračný liek ktorý by ju odstránil a skvalitnil život. Keby je nejaký zázračný liek že všetko odstráni, tak by nikomu nedali invalidný na toto lebo ak oni zistia že s tým vieš žiť a liečba sa pohýňa dopredu alebo je kvalitná liečba, alebo niečo tak oni ti ho zoberú alebo vôbec nedajú. Ako on aj pre to telo neni dobré byť dokonca života na liekoch a chémiu pchať do seba, po neviem koľkých rokoch ten organizmus nebude bez toho vedieť fungovať už.

Ale tebe sa Patty čudujem, že berieš neviem koľko liekov a aj tak máš takéto stavy. Neviem čím to môže byť ale berieš vidím aj Haloperidol a to je staré silné typické antipsychotikum, čudujem sa že ti ani ten nezaberá

@jaro123444 no haloperidol mám už len 1 tabletku večer, viac som na kventiaxe a parnide

@Patty,
ja sa čudujem, že tie stavy stále pretrvávajú a že pri tom , čo sa ti deje, vôbec pracuješ.

Čo sa týka nemocnice a hospitalizácií, tak ja som bola 6x hospitalizovaná na uzavretom oddelení v Nitre a hoci sme nemali mobil, opasky , ostré predmety,... a boli sme za zamknutými dverami, zvládla som to bez väčšej ujmy. Problémovejšia bola akurát prvá hospitalizácia (r.2000), keď ma nadopovali liekmi a keď po týždni či dvoch prišla za mnou s mužom aj moja mama, bola som stále mimo, rozprávala z cesty, mala halucinácie a tiekli mi sliny,...proste horor. Vôbec to nevyzeralo, že mi to pomáha. Lieky mi nezaberali tak ako mali a všetko sa zlepšilo až po elektrošokoch. Aj doma som sa dlho ešte spamätávala a riešila rôzne príznaky. Pri ďalších hospitalizáciách mi automaticky hneď nasadili ECTa dostávala som sa zo psychóz oveľa ľahšie. Prvý týždeň, dva sme boli bez vychádzok. Potom sme mohli do bufetu v areáli nemocnice so sestričkou, nekor aj bez dozoru tak na hodinku, dve. Domov nás púšťali na víkend na priepustku a po dvoch, troch úspešných priepustkách nás úplne prepustili do ambulantnej liečby. Ani raz sa mi nestalo, že by ma presunuli vrámci 5 až 6- týždňovej hospitalizácie na otvorené oddelenie. Napriek všetkému som tamojšiemu personálu vďačná, keďže ma 6x vrátili do normálu, z bludov a halucinácií do reality.
Čo ja viem, do Zálužia alebo Hronoviec odtiaľ posielali ťažšie prípady, ktorým sa stav po 5-6 týždňoch akosi nezlepšoval.

Ja si neviem predstaviť byť takú dobu zavretý v jednej izbe bez ničoho. Nemať pojem ani o čase a nič nemať pri sebe, vlastne len ležať a pozerať do stropu. V Záluží ešte aj okna zastreté mali aby ani len von nevideli, neviem či zrovna toto sú dobré praktiky. Ja by som vďačný určite nebol za hento keby mi spravia, sú aj iné spôsoby určite ako pomôcť a nie úplne odstrihnúť od sveta, toho sa bojím najviac že tak skončím niekedy a už sa odtiaľ tak ľahko nedostanem

A kventiaxu a parnida berieš koľko Patty?

@regina ja som to pokazila pred dvomi rokmi, keď som vysadila zo dňa na deň lieky, tri mesiace lahoda pohoda a potom taký atak, že až si radšej nechcem spomínam naň a od vtedy som nenastaviteľná, tak dúfam, že s neurologičkou niečo vymyslia, čo ma neodrovná, lebo tak mi vravela vo štvrtok, že keď budú pretrvávať vidiny, že sa poradí s neurologičkou a nasadili by mi ešte antiepileptiká
@jaro123444 parnida beriem 12mg/deň, kventiax 200mg/deň a haloperidol 1,5mg/deň a ešte fluanxol raz mesačne injekcia, ale ten neviem aký je silný

Fúha no Patty ešte som nepočul o nikom kto by bol na štyroch antipsychotikách

@Jaro,
odstrihnutý od sveta si tam tak prvý týždeň, dva, kým sa stav nezačne zlepšovať, potom už môžeš na vychádzky počas návštevy s blizkym alebo s personálom a s ostatnými. Ja viem, každý máme svoje hranice, čo ešte zvládame a čo už nie. Raz som tam bola počas chrípkovej epidémie, keď dlho neboli povolené návštevy a mala som len samostané vychádzky v areáli nemocnice. Mal si ma vidieť ako som denne dve hodiny v zapožičanej "erárnej" vetrovke (doteraz si pamätám, že bola žltá) brázdila hore-dole v čase-nečase cestičky v areáli. Bola to jediná možnosť ako byť na čerstvom vzduchu, vonku z oddelenia. Inak neležali sme len na posteliach, ale mali sme denne aj nejaké terapie, napr. pracovnú či akúsi terapiu hrou, kde sme si cvičili aj pamäť. Ale je pravda, že celkove tam moc veselo nebolo, i keď pri poslednej hospitalizácii sme tam skupinka žien počúvali od personálu zapožičané rádio alebo mohli sme na chodbe hrať stolný tenis. Tak ale čo čakať od nemocnice. Aj na iných oddeleniach človek čaká kedy ho už pustia domov. Na psychiatrii je to zložitejšie, pretože sú tam pacienti, ktorí potenciálne môžu ublížiť sebe alebo druhým, takže tie pravidlá viac-menej chápem.

Aj ja som bol na 4-kombinácii AP, a to nie som psychotický ani som de facto nikdy nebol v pravom zmysle slova, taká malá tragikomédia, Jaro vie...
@Patty_Pillow, máš síce paliperidón v maximálnej dennej dávke, ale ostatné AP sú fakticky - do počtu (?).
1.5 mg Haloperidolu sa bežne dáva pri úpornom vracaní, nepokoji u starších ľudí, pri Tourettovom syndróme. Bežná dávka skutočne účinná na potlačenie bludov a halucinácií je od 10 - 20 mg (tam je už, samozrejme, riziko EPS).
200 mg kvetiapínu sa dáva dokonca aj pri depresii na potencovanie účinku AD (až 300 mg SR). Pri psychózach sa ide bežne na 1000 mg/deň.
Fluanxol ako depotný flupentixol je niektorými psychiatrami velebený, inými zatracovaný. Ide o staršie liečivo, pri pozitívnych symptómoch sa podľa SPC dávajú 2 - 4 ampulky/mesiac
(je príbuzný chlorprothixenu či zuklopentixolu).
Ja neviem, to by fakt chcelo nastaviť komplet liečbu a byť na dvoch účinných AP(zlatý štandard). Ako laik sa k tomu môžem len vyjadriť, že okrem paliperidónu sú tie dávky minimálne - samozrejme, všetko záleží od reakcie na jednotlivé lieky, vedľajšie účinky, ale za mňa by to chcelo prekopať liečbu!  Keď raz niečo nefunguje dlhodobo, treba to proste zmeniť. A zvážiť kompletné neurologické vyšetrenie alebo ECT liečbu naozaj, no absolvovať v dostatočnom počte, aby mala dlhodobý pozitívny efekt.
A presne ako povedala @regina - klobúk dole, že ešte funguješ, doučuješ...
A čo dodať k liekom, ako si @Jaro123444 písal. Podobný problém je pri depresii. Polovica zareaguje na liečbu (skôr či neskôr), no neznamená to, že je už bezpríznaková, tzn. že vždy ostanú nejaké problematické prejavy.
1/4 liečených nereaguje vôbec a musí sa liečba opakovane upraviť, respektíve je rad na ECT.
A len 1/4 dosiahne úplnú remisiu a časom môže adečka vysadiť. Čiže je to veľmi-veľmi komplikovaná záležitosť... Obdobne by sme sa mohli rozprávať o liečbe cukrovky, vysokého tlaku krvi a pod. Lieky pomáhajú, no musia sadnúť, avšak nevyliečia tak, že ich môžeme po čase vysadiť. Tak ako pri všetkých chronických ochoreniach.
Buď sa s tým človek zmieri, alebo nie.
Možno časom sa objaví liek, ktorý bude prelomový a pomôže všetkým. Zatiaľ však nemáme na výber.