Ako sa dnes máš? 18

@motylek
Neviem ako u vás, ale u nás ešte jestvuje aj tzv. kľudové - polootvorené oddelenie. Ako z názvu vyplýva, je tam už uvoľnenejší režim, taký medzičlánok. Navyše už sú tam aj nejaké aktivity a terapie, je možnosť ísť na vychádzku najprv v sprievode, potom i sám na istý čas.
Napríklad ja som pri poslednej hospitalizácii po predošlom dohovore s pani primárkou bol týždeň na kľudovom oddelení a následne ma preložili na otvorené.
Mnohým pacientom tak po prvotnom vyšetrení empatický príjmový psychiater umožnil hneď lôžko na tomto oddelení na začiatku hospitalizácie - napríklad práve pre strach pacienta z akútneho oddelenia alebo z dôvodu, že daná osoba nepredstavuje v tom čase pre seba či okolie výrazné nebezpečenstvo

@Patty_Pillow
Vidíš, všade je to ináč, nemyslím si však, že to robili z rozmaru alebo nudy, skôr by som povedal, že sa poučili z prípadov z minulosti (obzvlášť keď absolvuješ prvý pobyt, sú viac v pohotovostnom režime). To si teraz spätne vybavujem, že sa stalo, že mi do izby námatkovo vošla sestra/sanitár či lekár, či je všetko ok. Potom časom, keď už ma spoznali (to som teda pomenoval ako ubytovňu ), tak už ma prakticky neriešili...
Plne chápem, že to je pre človeka ponižujúce, keď mu vytiahnu šnúrku z teplákov, prehrabávajú sa vo veciach, či tam nie je niečo, čím by si si mohla ublížiť, keby zrazu na teba prišla nešťastná myšlienka na smrť. Prípadne by niekto druhý mohol zneužiť tvoj predmet (napríklad ceruzku) a ublížiť tebe alebo druhému.
My sa na to pozeráme ako pacienti s hnevom, no tak uvažujem, keby sme tam boli my ako zdravotníci, či by sme neboli v rámci bezpečnosti v istom smere ešte prísnejší...

@Lucas Ano, existuje i u nás a já jsem byla na něj tehdy umístěná hned po pohovorech s psychiatry. Asi usoudili, že v podstatě nebudu nebezpečná sobě i druhým natolik, abych byla na uzavřeném oddělení. Byla jsem totiž naprosto při smyslech a klidná, jen mě prostě přitahovaly okna.
Když už jsme u toho, chtěla jsem se tě zeptat: Než mě tam umístili, dělali se mnou pohovor tři psychiatři, ne naráz, ale jeden po druhém. Každému jsem vyprávěla svůj příběh, co mě tam přivedlo. Řešili jsme i takové detaily jako, jestli chci mříže v oknech (chtěla jsem, bála jsem se, že jinak vyskočím), jestli chci dobrovolnou nebo nedobrovolnou hospitalizaci apod. Poslední z psychiatrů se mě ptal, jak je to možné, že mě můj syn zalehl po tom pokusu o sui, že jsem nevyskočila i s ním. (Odpověděla jsem jim, že jsem byla slabá po užití Tisercinu, který mě uspává). A na konci pohovoru se mnou udělal takový "test": Řekl mi, že jsme momentálně v 1. patře a kdybych vyskočila, tak se nezabiju, jen si zlomím nohy. A já jsem hned vyskočila ze židle a šla jsem zkoumat, jak se tam otevírají okna. A psychiatr šel hned za mnou, chytil mi zezadu obě ruce a vedl mě na oddělení. Pamatuju si, že jsem se ho zeptala, proč mě nenechá vyskočit, když mi přece řekl, že se tím nezabiju.
A ta otázka: Je to běžné, že před přijetím na oddělení s pacientem dělá pohovor tolik psychiatrů po sobě? Nebo jsem byla náročnější případ? Vzpomínám si, že to pro mě bylo hodně únavné. Ale možná to bylo nutné.

Chichi, mňa na Mickiewičovej dokonca aj študentom ukazovali (ako o-p-i-č-k-u), dokonca aj zahraničným, kadečo sa vypytovali, nuž nejako sa aj noví doktori musia naučiť

Mna ked prijimali vtedy pred 25 rokmi tak tam sedela cela izba doktorov, ssi 10, neviem co to bolo ale otazky kládol len jeden. Inak ja si nepamatm zeby som navMickievicsovej mala nejaku skrinku, myslim ze nemala. Mobily vtedy neboli resp. boli len v plienkach, boli to velke tehly a mohli si ich dovolit len bohatsi. Takze vtedy sa neriesilo nejake odobratie mobilov.

Catherin4 napísal:Ja som bola hospitalizovana na psychiatrii pred cca. 25 rokmi a pozeram, ze sa toho bohuzial vela nezmenilo. Ja som bola na Mickieviczovej v Bratislave, na uzavrenom po pokuse o samovrazdu. Na psychiatrii mi nebolo dobre, ale nemohla som podpisat revers, lebo som mala 17, nebola som plnoleta, nemohla som rozhodovat sama za seba.

Toto si písať nemala, lebo sa dá vypočítať tvoj vek. To len na odľahčenie...

Ku téme: Tak každý z nás má iné zážitky z pobytu v nemocnice. Keď som bol prvýkrát, tak tvrdil mi doktor, že idem len tam na 3 dní a skysol som tam napokon až vyše 8 týždňov. V novembri som išiel a niekedy vo februári som sa dostal domov. Je to skutočne ťažké povolanie. U nás z personálu bola milá len jedna zdravotná sestra a tiež aj jeden ošetrovateľ. Inak vážne bieda, ale niet čomu sa diviť. Ja radšej budem chodiť na stacionár ako na hospitalizácie...

@motylek
Nuž čo môžem povedať za seba, vždy som mal na príjmovej ambulancii jedného psychiatra. Tomu som povedal, aké mám problémy, aké užívam lieky a že sa chcem dať hospitalizovať, týmto bolo vlastne vyšetrenie uzavreté, podpísal som dobrovoľný vstup, išiel som na odber krvi a už som smeroval na izbu, kde som sa zložil. Vlastne ja som často prišiel do nemocnice po 15. hodine, keď už prebral službu iba jeden psychiater na všetky oddelenia do 7. rána (riadny zaberák taká služba), čiže ani nemal kto so mnou iný komunikovať. Skôr potom ešte na druhý deň prišla za mnou izbová lekárka oddelenia a prehodili sme pár viet, respektíve sa to riešilo v rámci vizity.
No ty si mala doslova výsluch, to ti verím, že si musela byť unavená, na druhej strane ti dávali podprahové otázky, aby lepšie zhodnotili tvoj aktuálny psychický stav. A teda podľa mňa to zvážili dobre, že ťa umiestnili teda na polootvorené oddelenie.
Určite to bolo vyšetrenie omnoho lepšie, ako keď ťa vidí psychiater desať sekúnd a rovno ťa odosiela na akútne oddelenie.
Samozrejme, všade je to o tom, že na začiatku hospitalizácie ihneď z preventívnych dôvodov sa nasadia tlmivé lieky/injekcie, až časom sa prechádza zväčša na menej sedatívnu medikáciu podľa reakcie pacienta...

Catherin4 napísal:Mna ked prijimali vtedy pred 25 rokmi tak tam sedela cela izba doktorov, ssi 10, neviem co to bolo ale otazky kládol len jeden. Inak ja si nepamatm zeby som navMickievicsovej mala nejaku skrinku, myslim ze nemala. Mobily vtedy neboli resp. boli len v plienkach, boli to velke tehly a mohli si ich dovolit len bohatsi. Takze vtedy sa neriesilo nejake odobratie mobilov.

To jsem měla při první atace, kdy jsem nebyla při smyslech. Byla jsem v místnosti snad s 10 psychiatry a jeden z nich mi položil otázku, jestli vím, kde jsem. Řekla jsem, že v blázinci. Potom se mě zeptal, jestli vím, proč tam jsem, tak jsem odpověděla, že proto, že umírám. A hned mě hodili na neklid, bylo to rychlé.

@Lucas Poprvé jsem jela do PL v noci (v noci se mi typicky zhoršují příznaky ataky) a viz, co jsem psala Catherin v minulém odstavci - snad 10 psychiatrů na mě. A podruhé dopoledne okolo 10. hodiny (vydržela jsem až do rána díky tomu, že jsem si vzala malinko Invegy - měla jsem tehdy předepsané jen 3 mg Invegy denně) - a vyslýchali mě ti 3 psychiatři. Asi je u nás v Bohnicích nějak hodně psychiatrů.

Saladin so zrusenim sro čky Ti vie pomoct moj ex či ako ho nazvat byva v BA a robi to bežne..
Katka neviem o co ide ci Ti auto pokazili, ale mne ked som bola v DE a mala novy notebok v zaruke, mal asi mesiac, dva, a zavolala som si firmu opravaraku notebokov, tak prisiel k fasista mlady nemec blondavý lebo som bola na samote u lesa a ten mi zobral notebok magor a ozval sa velmi dlho case ze chce 500 eur. Notebok stal asi tiez tak. A svojvolne vymenil suciastky a to som mu vravela ze je novy. Tak som mu ho nechala nech to ma na svedomi, zlodej fasisticky. Vyuzil ze neviem dobre po nemecky a vyžil sa vo svojej fašistickosti voci mne. A ten notebok bol krasny a ukradol mi ho. A nikto z Nemcov mi nepomohol naspat to vymoct. Lebo porusil zakon.

janka1 napísal:Saladin so zrusenim sro čky Ti vie pomoct moj ex či ako ho nazvat byva v BA a robi to bežne..

Ďakujem. Našťastie s tým už mám skúsenosť, len "nás" nedávno prehodili na iný súd, takže sa to trochu skomplikovalo. A možno mám šťastie v nešťastí, že som sa zbavil Megery (riešila ju disciplinárna komisia, pretože najvyšší súd uznal, že pochybila) pridelia mi empatickejšiu sudkyňu. Tá predtým bola milá a príjemná, predvolala ma na pokec a všetko bolo all right. Len - ako to už býva s príjemnými milými lekármi/sudcami etc - prezradila mi, že odchádza, pretože "sa to už nedá vydržať".

A tým lekárom, hospitalizáciam etc: K pomáhajúcim profesiám samozrejme inklinujú aj predátori (dokonca sadistickí), ktorí zneužívajú svoju moc. Pretože chorý človek je z definície nemocný, čiže nemá 100% moc (nad svojim ochorením, nad situáciou etc). Takže je zraniteľný - to platí najviac pre psycho ochorenia. Lenže každá strana má dve mince.

Aj niektorí pacienti, často aj členovia rodiny bývajú vééééľmi problémoví. Mama je zdravotná sestra a občas rozpráva perličky z nemocnice o emotívne labilných pacientoch alebo rodinných príslušníkoch, ktorí sa dokonca občas vyhrážajú trestnými oznámeniami. A to nepracuje na "psycho" oddelení. Niekedy sa stane, že príde pacient, všetci musia skákať ako on píska. Vyslovene je arogantný, drzý. Diriguje (komanduje) každého, čo má robiť, ako to má robiť. Pretože len on vie najlepšie, čo potrebuje. Je verbálne agresívny, hysterický. Celé oddelenie vie, že ten pacient tam je. Každý chodí po špi.čkách, aby ho náhodou niečo nevykolajilo. Mama spomínala, že sa stalo, že bola privolaná polícia. A keď prišli, tak pacient otočil o 180 stupňov, že mu všetci ublížujú. Všetci sú zlí, len on je lietadlo. Podá trestné oznámanie, lebo ho týrajú. Plač a že on za nič nemože. Klasická rola obete. (píšem všeobecne, "on" mám na mysli ten pacient, môže byť aj žena).

Našťastie sú dnes k dispozícii mobily, takže sa polícii ukáže video a agresor je spacifikovaný. A doktori samozrejme vedia, koľká bije. Som za to, aby sa lekárom, ale aj učiteľom priznal štatút "chránej osoby" aký majú policajti. Mama hovorila, že niekedy ide vyslovene o život - že niektorých pacientov sa báli. Okrem toho lekári sú za pacientov právne zodpovední, môžu skončiť vo väzení. Toto si IMO mnohí pacienti niekedy neuvedomujú a vidia len jednu stranu mince - tú svoju.

@Saladin
Súhlasím, čo sa týka agresie či verbálnej alebo fyzickej voči zdravotníckym pracovníkom. Nie je deň, hlavne na urgentných príjmoch či na záchranke, kde by neboli často urážaní a atakovaní. Veľmi smutné. A takisto vyhrážky súdom za neposkytnutie adekvátnej lekárskej pomoci sú časté. To isto nepridáva na dobrej psychike zdravotníkov. Nevravím, stáva sa, že neraz
na urgentnej pohotovosti "odfláknu" vyšetrenie (česť výnimkám!) a pacienta prepustia domov, čo má často za následok závažné zdravotné dôsledky! Na to je tu už Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aby to vyšetril. A môžem povedať, že neplatí pravidlo "vrana vrane oko nevypichne".
Ale čo ja viem, už nejaké to obdobie u nás je v legislatíve zakotvené, že všetci zdravotníci - sanitári, sestry, záchranári, lekári spadajú do kategórie "chránená osoba" - podobne ako je to u osôb vyššieho veku, ZŤP občanov, zjavne mentálne alebo fyzicky postihnutých, u tehotných žien a detí (veková hranica myslím 14 rokov?). Z toho vyplýva, že každý, kto sa dopustí protiprávnej trestnej činnosti proti takejto osobe, bude mu uložený prísnejší trest v zmysle Trestného zákona.
To som zhodou okolností postrehol napríklad ako upozornenie ešte pred cca 3 rokmi na internej JISke na vstupe vo forme oznamu, že všetci zdravotníci požívajú inštitút chránenej osoby a každý útok voči nim bude tak aj riešený (evidentne si tam toho užili s mnohými).
Príslušníci PZ, mestskej polície, vojenskej polície a iných ozbrojených bezpečnostných zborov SR požívajú status "verejný činiteľ", kde sa útok na takúto osobu pri plnení služobných činností považuje za trestný čin (už len neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa je priestupkom proti verejnému poriadku).
Toľko, čo si pamätám... Ak sa v niečom mýlim, rád sa to dozviem.