Ako sa dnes máš? 18

@Jaro123444
Vieš sám, že siahnuť si na život je závažná skratová reakcia.
Upozorňuješ veľmi správne na to, čo je v našom zdravotníctve prehnité - venovať pacientovi dostatok času, vypočuť dôvod, čo ho k tomu viedlo! Za mňa si správne poznamenal: u niekoho to môže byť zlá finančná situácia či náhla smrť blízkeho, u druhého to však môže byť vyvrcholenie ťažkej depresívnej epizódy a u ďalšieho to môže byť akútna psychóza, pri ktorej pacientovi hlasy prikázali zabiť sa. A presne to by sa malo dôkladným vstupným psychiatrickým vyšetrením zistiť (obzvlášť ak to je prvý raz). Žiaľ, vieme, aká je často realita
Vieš i to, že akútne oddelenie by malo len prechodne slúžiť na ochranu tvojho zdravia a života, ako aj ostatných. Tomu sú prispôsobené podmienky, vybavenie i personál.
Údajne je maximálna doba na psychiatrickom oddelení v nemocnici poisťovňami stanovená na maximálne mesiac, potom sa zvažuje preklad do liečebne alebo prepustenie domov.
Skúsme sa na to pozrieť i z druhého uhla. Nedajbože sa niekto z našich blízkych pokúsi o suicídum, odnesie ho záchranka, prijmú ho však na otvorené oddelenie a on utečie a skočí pod auto alebo vyskočí z okna. Nechali by sme to tak?! Okamžite by 99 % žalovalo nemocnicu, že nevykonala dostatočné opatrenia na to, aby si pacient nemohol ublížiť (i za cenu zníženia jeho komfortu). Samozrejme, môže sa potom po prepustení o to pokúsiť znova, ale je minimálna šanca, že dokoná svoj čin v nemocnici... Na tom to podľa mňa celé stojí. A je to veľmi ošemetná záležitosť.
Podobné situácie sa dejú, keď dochádza k domácemu násiliu - teraz to otočím. Príde policajná hliadka, obmedzí podozrivého na osobnej slobode na základe získaných informácií a dôkazov, umiestni ho do cely policajného zaistenia, a tým chráni obeť násilia. Vyšetrovateľ začne trestné
stíhanie, podá obžalobu na súd, no a niekedy sudca rozhodne o väzbe z preventívnych dôvodov, iný však obvineného prepustí. A ten opäť môže ublížiť! Dokonca i zabiť! A čo majú robiť policajti? Ísť do bytu obete a chrániť ju 24 hodín pred útočníkom? Oni si urobili svoju prácu. Je to celé postavené na hlavu, nehovoriac o tom, že súdne konanie trvá dlhý čas. Aspoň malé +, že sa prijal zákon, že keď raz obeť podá trestné oznámenie na páchateľa domáceho násilia, nie je už možné ho vziať späť (ako sa to dialo v minulosti - keď útočník tlačil na obeť, aby stiahla oznámenie).
Takže balansujeme na hrane zákona - každý má ústavné právo na slobodu, ale je možné mu i osobnú slobodu obmedziť - a tu už veľmi záleží napríklad v nemocnici na konkrétnom lekárovi-psychiatrovi a nemajú to v tomto smere ľahké alebo v druhom prípade na sudcovi, či podstúpi možné ďalšie riziko konania páchateľa...
Mám pocit, že v psychiatrii napríklad pri samovražedných pokusoch nejestvujú dobré a zlé prístupy, len zlé a ešte horšie.
Čo si o tom myslíte vy?

@jaro123444 keď som bola prvý krát v Pezinku na otvorenom oddelení, jedna baba si podrezala zápästie, takže aj na otvorenom oddelení sa takéto stáva, sestričky nie sú v každej izbe a ani nie je program na celý deň, že by sa nedalo

Ja som bola hospitalizovana na psychiatrii pred cca. 25 rokmi a pozeram, ze sa toho bohuzial vela nezmenilo. Ja som bola na Mickieviczovej v Bratislave, na uzavrenom po pokuse o samovrazdu. Schizofrenikov si tam nepamatam, len jedneho co bol trocha mimo. Bolo tam dost narkomanov a alkoholikov, tych myslim uz oddeluju. Sestricky tam boli jak nacistky a lekari bez zaujmu. Anorekticky liecili tak, ze ich posadili nad tanier a kricali po nich aby jedli. A potom ich chodili kontrolovat na zachod ci nezvracaju. Nebolo tam ziadne sukromie, aj na zachod mi mohla vojst sestricka. Horsie jak vo vazeni. Verim, ze sa na taketo oddelenie uz nedostanem. Ja myslim, ze clovek, ktory sa pokusi o samovrazdu nie je psychicky zdravy, aj ked je alebo teda moze byt samozrejme normalny. Ja som sa vtedy dostala do stavu, ked som uz nemala silu zit. Proste som rano otvorila oci a nemala silu ani vstat z postele. Nemala som silu absolutne na nic. Na psychiatrii mi nebolo dobre, ale nemohla som podpisat revers, lebo som mala 17, nebola som plnoleta, nemohla som rozhodovat sama za seba. Revers by mohli podpisat jedine moji rodicia. Ked som mala pred necelymi dvoma rokmi psychozu, stravila som ju na stacionari. Aj mi ponukli hospitalizaciu, ale ja som nechcela. Nutit ma nemohli. Na stacionari mi bolo dobre. Kazdy vecer som chodila domov. Mala som volnost. Vsetci tam boli velmi mili.

Ahoj

Práve som dokončil posledný videokurz od pána Michal Dvorak. Tento kurz sa venoval mindful eating. A dal mi veľa, nakoľko robím menšie zmeny. Tak napríklad so poupratoval tak na oko v špaize a hodil tam veškeré potraviny, ktoré som mal v kuchyni na očoch.

Ďalej som si rozšíril, alebo roztrúsil svoje útočiská - svoje pracovisko, študovnu, čitáreň, herňu a tkvz svätinu po celom dome a budem tak cez prestávky využívať jak kuchyňu, tak aj obývačku.

Vo svojom voľnom čase potrebujem robiť prestávky, nakoľko energia kolíše. A tak počas hlavnej činnosti - domácej úlohy vo svojej izbe, som sa rozhodol robiť prestávky bez rýchlych pokrmov, nikotínu a kofejínu. Náhradou má byť mobilný telefón v kuchyni, tablet a knižka v obývačke.

Do teraz som mal všetky svoje pracoviská, kontá len vo svojej izbe, kde aj spávam. A tak mi vznikol priestor v izbe bez týchto digitálných vyrušení. Pracovňa a študovňa naďalej ostávajú na svojom mieste, nakoľko k nim potrebujem NB.

Počas veľkých prestávok oprašujem vychádzky a prechádzky počas zimných mesiacoch, a venovanie sa domacnosti a záhrady počas teplých mesiacoch, plus nová aktivita s MT v kuchyni, čitáreň a herňa v obývačke.

Ideou a vidinou je zbaviť sa fajčeniu cigariet, pití enormného množstva káv a keď nemám, čo robiť, obmedziť pokrmy.

Hlavnou myšlienkou kurzu mindful eating je:

Rozlišovať medzi chuťami k jedlu a medzi hladom. Potrebuje
jesť telo, alebo je hladná moja myseľ? Zmapovať si tak všetky spúštače (napr. jedlo na stole, jedlo v reklame, niekto obeduje, alebo nemám, čo robiť, niečo si zobnem, jedlo na očiach a pod.).

Potom jediné, čo sa dá zmeniť je chovanie (automatická reakcia, chovanie, správanie, či jednanie), nahradiť ho novým chovaním (napríklad schovám všetko jedlo, ktoré je v dome na očiach, tam, kde neni a pod) a tak dlhodobo ho trénovať, až sa stane rutinou.
Odmenou je výsledok chovania (automatickej reakcie...), je jedno či je ne/príjemná, či ne/zdravá.

@catherin4 ja som tam bola 3 krát v 2019, raz na akútnom a proti mojej vôli a veru nezmenilo sa to tam, veľa alkoholikov, alebo čo blbli pod vplyvom alkoholu, na tom uzavretom klietka pre riadne opité ženy, ktoré po nociach zapáli, celé zlé, to bola moja posledná hospitalizácia, som povedala na Micku nikdy viac, od vtedy chodím do Pezinku, tam úplne iný prístup k pacientkam

Vtedy ked som sa pokusila o samovrazdu, bola som najprv na detskom oddeleni, potom ma dali na dospelacke. Nedavali mi tam dobre lieky, vobec nepomáhali a mala som stale depresie aj samovrazedne myslienky. Pokusila som si podrezat zily s priborovym nozikom, ale sa mi to samozrejme nepodarilo, bol moc tupy. Rozmyslala som v noci rozbit okno na chodbe a podrezat sa crepinou, ale to som neuskutocnila, lebo som vedela, ze ten hluk niekoho privola. A potom ma chodili kontrolovat aj niekolkokrat za noc. Ale zabit sa tam nedalo, okna boli zamrezovane. Nedostala sa mi adekcatna pomoc. Lekarom bolo jedno, ze mi lieky nezaberaju.

Veruze, aj na psychiatrii si je možné ublížiť.
Pretože nie je možné, aby reálne na teba dohliadal personál, keď je povedzme na akútnom oddelení 25 pacientov a len dve sestry + sanitár (výnimočne dvaja). Toto je veľmi kritizované, no kompetentných to akosi netrápi. V zahraničí neexistuje taký podstav personálu na toľko akútnych pacientov.
Na uzavretom oddelení sa stal incident, že dievča sa nejako dostalo k žiletke (bola tam práve pre pokus o samovraždu) a večer šla do sprchy a podrezala si žily a našla ju náhodou spolubývajúca - z toho dôvodu musela byť na istý čas pre vlastnú ochranu umiestnená v sieťovej posteli. Ďalším cez návštevné hodiny doniesli príbuzní malý nôž či vidličku v dobrej viere, ale veľkej hlúposti! Lebo sme mali na jedenie len lyžice (z logicky bezpečnostných dôvodov). Robili sa kontroly skriniek sporadicky, ale zas nie typu osobnej prehliadky.
Ja teraz napíšem taktiež i za seba, bol som prifixovaný na noc pre agresívne napätie s ťažkou úzkosťou a sanitár mi nechal voľnejšie popruhy na ruky a ležal som na chrbte, čiže proti predpisom - prišlo na mňa také zúfalstvo, že som sa začal tým popruhom škrtiť, podarilo sa mi ho ovinúť okolo krku a čakal som, kedy konečne vydýchnem. No nedarilo sa a skúšal som to, až kým som nezaspal. Ráno si všimli na vizite, že mám okolo krku červené škrabance, tak som to uhral do autu, že som sa porezal žiletkou (nechcel som robiť problém sanitárovi, bol veľmi empatický).
A otvorené oddelenie? Čokoľvek som si mohol priniesť/kúpiť z vonku, nik mi nič nekontroloval - na celé oddelenie bola jedna sestra, ktorá nemala ani poňatia, kto čo robí (vydávala stravu, dávkovala lieky, zapisovala dokumentáciu atď.). Akurát že sa večer o ôsmej zamkli dvere ako na inom oddelení.
V jedálni sme mali kanvicu, príbor, sklenené poháre - mohol si ktokoľvek čímkoľvek ublížiť. To je, samozrejme, na akútnom oddelení zakázané.
Toľko za mňa...

@lucas tak na Micke kontrolujú aj otvorené oddelenie a mne počas druhej hospitalizácie niekoľko krát prišli skontrolovať osobné veci a to som bola pokojná, bezproblémová. Boli sme tri na izbe a za tie dva týždne čo som tam bola, kontrolovali len mne veci, to som ani návštevy nemala, ani vychádzku som nemala, takže sa ku mne zakázané veci nemali ako dostať