Krátke príbehy

Lastovička

Istý Trhan Goméz mal podľa lekárov len rok života. Trpel vážnou pľúcnou chorobou. Pozoroval práve lastovičky... "Ach, keby som tak mohol aj ja ísť do teplých krajín...Od všetkej tej bolesti!"
Pri jedle sa o tom rozprával s dcérou. Ďalšieho dňa, keď sa vracal zo záhrady do kuchyne, našiel na stole letenku do Egypta.
"Ako to myslíš,mám naozaj ísť ešte tak ďaleko?" opýtal sa jej.
"Samozrejme oci, budeš ako lastovička."
Trhanovi sa po tvári, zahľadiac sa cez okno, zgúľala veľká slza.
"Tak teda pôjdem."

Snehuliak

    Vyšiel som von na ulicu nášho sídliska. Ako malý chlapec som bol hneď v dianí. Sneh napadol čerstvý, prašný, modrú oblohu prečesávali lúče ranajšieho slnka.
"Pôjdem asi za kamarátmi..." hovorím si. Ovzdušie bolo príjemne chladné, až vysúšalo nozdry. "Budeme stavať bunker alebo sa guľovať. Možno Maťo bude chcieť skočiť na Mŕtve rameno korčuľovať sa..."
    Kráčam do vedľajšieho paneláku za kamošom Tomášom domov a pozorujem zasnežené ulice. Je mi dobre. Ešte že deti nemajú starosti a vedia sa naplno odovzdať hre, nevšímajúc si čas. Odrazu povedľa chodníka na zasneženom trávniku čosi spozorujem. A nie som jediný. Sú tu aj iní ľudia. Pristavujú sa, smejú a krútia hlavami. Mamy, otcovia s deťmi, frajeri s frajerkami...(nikto výjav nefotí, lebo ešte nikto nepoužíva mobil)
    "Veď to je obrovský pipíš - snehuliak!" usmejem sa. "Ten sa bude chalanom páčiť. Má asi dva metre a krásne chlpy z konárikov... (mne ešte také nenarástli)". K penisu vedú aj snehové schodíky. A ako sa ligoce...    Tento vtip vymodelovali ešte večer staršie chlapčiská z dvora, pred ktorými mávame vždy rešpekt,aby nás nezguľovali. Potom ho poliali vodou, aby cvongel riadne zamrzol.
    Po rokoch mi tento príbeh pripomína Šivov lingam po Slovensky. Veď som vtedy aj prechovával k mužskému prirodzeniu veľkú úctu.

Muž,ktorý sa zmenil na trnkový ker


Darty Iver bol chlapík,ktorý si toho dosť odžil. Chodil do veľa škôl,mal veľa učiteľov a hodne cestoval. Okrem Kalifornie bol na expedícií na severnom póle a navštívil aj Himaláje. Miloval prírodu a jej zákony. Tento dobrodruh mal dvadsať osem rokov a žil bez manželky v drobnom byte v malom meste. Občas chodil k rodičom na dedinu,kde sa išiel prejsť po poľnej ceste a obzeral si krajinu.
Aj toho dňa bol na prechádzke,keď si všimol vedľa cesty krík trnky a jej plody. Ochutnal. "Júj,ale sú trpké. Možno by som z nich mohol urobiť víno. Rodičia by si iste pochutili,hlavne oco."
Keď sa vracal domov,premýšľal,že si nabudúce vezme košík a nejaké nazbiera. "Trnka,to je iste aj dobrý alergén..." vymyslel si. "Môj dedo Bonifác nemal nikdy alergiu a zdá sa mi,že jeho koža voňala po trnke. Asi z nej pálil trnkovicu. Mama vravela,že si zvykol pálievať..." Darty hútal. Rozlúčil sa s rodičmi a išiel do svojho bytu.
Cestou mal však vidinu. Videl na oblohe pápeža,ako hádže okolochodiacim ľuďom do úst kôstku čerešne. Samozrejme len symbolicky,ako eucharistiu. "No toto je asi pravá povaha kresťanstva,keď to takto vidím! Zrejme je to tak,že každý katolík má povahu kôstkového stromu." 
Po bludných úvahách a videniach došiel muž domov a začal čítať v Biblii. "Činte mi učeníkmi všetky národy... " prečítal. "Asi to je moja devíza,že vidím takéto zjavenia. To iste duch svätý ma vedie. Je to moja kresťanská schopnosť...Možno je to čosi z minulosti!"
Leží následne na gauči,keď sa mu zazdá,že pápež požehnáva kôstkou práve aj jeho."Veď aj dedo bol katolík..." Odrazu sa začal meniť. Vo vnútri cítil,že rastie do podoby trnkového kra. Táto metamorfóza sa umocňovala pri dýchaní. Odrazu nosom cítil prunu a pod kožou ho pichalo. "Bože to je nepríjemné...prestaň s tým. Čo som Gregor Samsa? Alebo je to podstata brahmanizmu?" Darty Iver sa chvíľu nemohol ani pohnúť. Samozrejme nevyzeral ako trnka. A ani nebol trnka. No myseľ si to myslela. Potom ubolený zaspal,pričom si myslel,že jeho ruky a nohy sú konáre.
Keď sa ráno zobudil,bol opäť človekom.
Ďalšie dni sa zmenil asi na dvadsať typov rôznych stromov. Každý taký zážitok bol desný. Darty sa zbláznil.

Zadumanec

     Spisovateľ Chapes Dormet mal veľký problém. Písal síce rád a odhodlane, niekedy však nevedel, ako začať a o čom písať. Veľa-krát premýšľal nad tým, že nechá tejto životnej cesty a bude pracovať ako robotník. Jeho diela mali veľkú odozvu, takpovediac sa páčil hlavne ženskému publiku pre jeho trefné opisy prírody i postáv, a pre zamilované príbehy.
     Jedného dňa sedel zadumane za počítačom, nevediac, ako začať ďalšiu poviedku. Pár nápadov síce v hlave mal, premýšľal však, že nie je na písanie dosť dobrý. "Akoby mi unikali zápletky alebo čo..." A tak dumal, dumal... 
     O mesiac na to sa v bytovke, kde Chapes býval, rozlieval do priestoru ukrutný zápach. Susede od vedľa sa zdalo, že už dlho nevidela spisovateľa vynášať odpadky. Zavolala preto políciu a tí vyvalili dvere. 
     Chapes sedel pred čiernou obrazovkou počítača a vyzeral, že dumá. Za ten čas, čo mesiac vymenil všetky svoje fázy, mu narástla hustá brada, obočie sa nadvihlo a celá tvár strúhala dokrivenú grimasu. Keďže však prestal jesť, piť a veľa dumal, umrel.

Po smrti Leopoldova

Bola raz jedna krajina,kde bolo všetko inak,ako to poznáme. Totiž... príroda tu bola zmenená. Stalo sa to po smrti kráľa Leopoldova. Stromy i malé kríky rozhodli sa,že už neostanú na jednom mieste a začnú chodiť.
Mladý Viliam,pri pozorovaní chodiacej hrušky,čuduje sa prevelice.
Rastliny spia len počas noci. Stoja bez pohybu na mieste a čerpajú z pôdy živiny. Najzvláštnejšie je,keď sa na Madagaskare začínajú presúvať Baobaby- obrovské stromiská spôsobujú nemalé otrasy pôdy. A inde sa presúvajú celé lesy.

O sto rokov na to je normálnym potriasť si so stromom konárom ako rukou. Stromy odkukali ľudské správanie a dokonca sa aj bozkávajú. Evolúcia nepustí.

Učiteľ

Bol raz jeden učiteľ gymnázia. Všetci sa mu smiali. Malo to niekoľko dôvodov. Jednak mal jedno oko zelené a druhé modré. Okrem toho ho videli, ako si v sexshope kupoval análny vibrátor. 
Keď pravda vyplávala na povrch a on zistil, že jeho, "semafóra"(ako ho volali študenti) prichytili pri nákupe sexuálnej pomôcky, veľmi sa hanbil.
Nevedel, čo má robiť. Vždy keď kráčal po chodbách školy, červenal sa. Hanbil sa, hanbil, a i keď to bol dobrý učiteľ, spravil tým spoločenské faux-pas na veľa rokov. Začal podávať pri učení slabé výkony.
A o pár dní sa stalo:
"Už ste to počuli?"vraví Jano, študent. "Semafór spáchal od hanby samovraždu."
"To je nejaké prehnané..."
"Hanbil sa za ten vibrák!"
"Ale samovraždu?"

Ponaučenie: nalož si na plecia len toľko, čo unesieš.

Očipovaní

Doba sa zmenila. Ako nové lístie na stromoch v jarné dni, ľudstvo prišlo na zaujímavý nápad. Najprv začali čipovať zvieratá. Po aplikácií čipu sa hneď vedelo, ako sa zviera volá, kde býva a mali tak väčší prehľad.
Nové čipovanie však chceli vyskúšať aj u ľudí. Na zápästí je miesto, kde malinký čip nebude vadiť. Mal slúžiť však kolosálnejšie- okrem základných iniciál a adresy, mali byť na čipe všetky údaje o dotyčnom. Preto v bežnej ľudsko- spoločenskej sfére bolo jednoduchšie priložiť zápästie. Či už to bola návšteva lekára, alebo veci poistenia, všetko bolo na čipe. Aj peniaze.
Ľudia už nenosili peňaženky, platili zápästím a v rôznych menách- európskej i dolárovej.
Prkslav Augustín, keď čipy zaviedli, bol šťastný. Nelamentoval nad tým ako niektorí. Všetky informácie, ako aj očkovanie či svoj kapitál a číslo účtu nosil stále so sebou. Nemusel na nič myslieť. Mal veľké pozemky, takpovediac peňazí ako maku. A čo bolo najlepšie, nielen že čip udržoval intimitu, no po smrti išiel s nebožtíkom priamo do zeme a jednoducho bol vyškrtnutý zo systému, aj spolu s jedinečným podpisom každého. A v ústredí sa dbalo, aby neboli podvody a aby nevznikla čipová umelá inteligencia.

Priatelia


Bol raz šialene chorý človek menom Benjamín. Tento muž po päťdesiatke trpel na všetko možné- choroby srdca, bol po dvoch infarktoch, ako dlhoročný fajčiar mal pľúcne rozdutie, trpel schizofréniou, meteorizmom, bol po dvoch úrazoch hlavy po ťažkých otrasoch mozgu... Skrátka, menovať by sa dalo donekonečna.
Žil sám, lebo partnerku si nenašiel, respektíve ako by on povedal, "ona si nenašla jeho". Rodičia mu umreli.
Keď mal dvadsať štyri, ochorel schizofréniou a všetci z okolia sa mu obrátili chrbtom. "To bude blázon..." "Vždy bol nejaký čudný..." "Môže byť aj nebezpečný!" S takouto nálepkou teda putoval svetom. V podstate bol len doma, kým ešte rodičia žili, pomáhal im ako vedel. A keď umreli, ostal na všetko sám, čo nebolo jednoduché. Najviac sa bál, že ho raz mŕtveho nájdu doma- dostane infarkt a nebude si sám vedieť zavolať pomoc.
Avšak... Jedného dňa sa potešil. Jeho starý kamarát sa mu predsalen ozval. Vedel aj o jeho chorobách a ako jediný sa mu neobrátil chrbtom. Stretli sa ako kedysi. Zalamentoval si, no aj napriek všetkému vypočul aj priateľa. Ten sa mu ponúkol, že s ním môže bývať a bude na neho dohliadať. Tiež mal svoje trápenia, no pochopil úzkosť, akú musí Ben denne prežívať.
Dopadlo to dobre. Ben ostal doma a ani nemusel ísť žiť do seniorátu. Porozprávali sa spolu, navarili si a venčili psa. Ten jediný všetkému najlepšie rozumel, síce bol nemý a vedel len štekať a skučať.

Pôžička


Boli dvaja kamaráti. Jeden bol sám, druhý mal už dlhšie časy ženu, s ktorou sa aj zobrali a bývali. Muž bez ženy bol zúfalý.. "Ach, tak rád by som si zakefoval..." Len tak medzi rečou špľachol pred kamošom do pléna.
"Žiadny problém-požičiam ti ženu. Však sme kamoši a to kamoši robia."
Ďalšieho dňa bolo po milovaní. Muž bez ženy bol spokojný, vyvenčil svoj inštrument. Muž so ženou tiež-čo by som nespravil pre kamaráta- hovoril si v duchu.
Len žena sa od toho dňa zmenila. Stále spomínala, akú dobrú trtkačku jej manžel vymyslel, s kamošom. Aj sa chválila pred priateľkami.
O dva týždne prišlo repete. Zčuchli sa opäť.
A o mesiac rozvod. Žena sa zamilovala do kamoša svojho muža a ten jej lásku opätoval.
A tak z kamoša bez ženy sa stal kamoš so ženou a z kamoša so ženou sa stal kamoš bez ženy. Nie je nad dobrú kefovačku.

Polená pod nohami

Stretne sa Gusto so Životom. Chce ho lepšie spoznať.
"Som Život. A hádžem ľuďom polená pod nohy..."
"Aj mne budeš hádzať?" pýta sa Gusto.
"Iste!"
A tak letí vzduchom...prvé poleno...druhé poleno...tretie poleno...štvrté poleno... Z diaľky sa ozýva hlas Života:
"Tak ako Gusto, si rád, že sa poznáme, pravda?!"
Gusto opakovane padá na hubu. Ani odpovedať nevie.