Krátke príbehy

Spiaca nevesta


Šalom Nivitovič bol rodený majster. Ako išli roky, naučil sa z hliny modelovať rôzne predmety. Kachličky, sošky, i väčšie sochy... Dokonca vypálil doma v peci kamarátovi Chorendžovi veľké kachle. V okolí, i za horami, známy bol a jeho povesť sa niesla krajom široko- ďaleko. I hladila mu tvár, ktorá nebola tvrdá, lež mäkká a bohabojná. Šalomove ruky boli ako dve spiace labute- čoho sa chytil, to pod jeho snovými pohybmi ožilo do podoby novej, lepšej, snáď i naozaj živej.
Tak sa zrodil i tento príbeh. Nivitovič žil osamelo a nemal, ako boli roky dlhé, s kým prevravieť doma ani slovo. Síce sa občas stretol s Chorendžom, doma bolo doma. Samota ho ničila, triasol sa mu rozum z nej, i dosť ho škrela predstava nejakej manželky, ktorá by ho potešila na starobu a priniesla mu deti.
V ďalekom okolí sa však žena pre neho nenachádzala, ako boli roky dlhé a ako bol život krátky. Jedného dňa Šalom sedel, hľadiac na veľký kus neforemnej hliny. Už to mám! Veď si môžem vymodelovať sebe nevestu! 
I dal sa do práce. Ako boli dni dlhé, tak mu to išlo od ruky. A asi o týždeň bola soška v životnej veľkosti hotová. Len ešte keby dýchala, premýšľal smutne.
Šalom potom v tú ranu tvrdo zaspal. I prisnil sa mu sen, že ho kole býk do boku. Celý nemotorný sa prebral, spotene si utrel mihalnice a zahľadel sa na Domku. Tak sa teda volá moja milá!
"Ako sa máš, krásavec môj?" odrazu socha k nemu prehovorí.
"Jáááj, jáááj..." vydesí sa Nivitovič. "Ty žiješ?"
"Žijem... Z tvojho rebra som sa narodila. Tuho si zaspal a vtedy moje srdce ožilo. Pozri, tu v hrudi mi bije!"
"Ukáž?" priložil si ucho k soške. "A naozaj. Budem ťa volať Domka. Pôjdeš mi drahá za nevestu?"
"Iste milý môj. Doteraz som spala, no teraz som ožila. Strávim s tebou zbytok života. I deti ti dám, aby si na starosť nemal trúdne myšlienky!"
"To, čo vravíš, je krásne, krásavica moja. Len poď ku mne bližšie, nech si ťa poláskam."
A tak Šalom a Domka ocitli sa vo vrúcnom objatí, i žili spolu šťastne na veky bez väčšej krkolomnej zápletky.

Podpriemerný intelekt

Vo svete, kde každý hrabe len za seba a kde ľudstvo píše dejiny krvou, zrodil sa Kivkič Tuňerev. Vyrastal len s matkou, otec bol pijan a odišiel žiť za inou. I matka nebola príliš vzornou gazdinou, keďže odchádzala na služobné cesty kdesi za hranice krajiny. Prvé roky však o Kivkiča dbala, starala sa v jeho prospech, i vychovávala ho k šibalstvám i puntičkárstvu.
Keď Tuňerev začal chodiť na základnú školu, učitelia si všimli, že je zaostalý. Nie že by ho posmelili v učení- vyznamenali ho vždy poznámkou za správanie či päťkou. Kde sa u toho môjho syna berie toľko pätiek v žiackej? Robím niečo zle?- lamentovala jeho mama.
Roky plynuli, Kivkič sa dal popri škole na zlé chodníky. Bil sa, pil a fetoval riedidlo. V deviatej triede ukradol s kamarátmi podobnej sorty auto. Vypili si aj pivo a potrundžení vrazili vo veľkej rýchlosti do stromu. Mladík skončil v nemocnici v zúboženom stave, polámaný a ešte viac s otrasenou mysľou. Polícia spísala toho dňa zápisnicu. Keďže nešoféroval, uznali ho vinným iba z krádeže. Nebol ešte plnoletý a tak navrhli ústavné zariadenie. Matka sa ohradila- ona si syna vychová!
Na učňovke, kam sa dostal s odretými ušami, hotovil si fajky z dreva na fajčenie marihuany. Osprostel ešte viac. Keď prišlo na lámanie chleba, Kivkiča zobrali s podmienkou do práce- bude kaskadérom. Taký človek s podobnou históriou má problém zamestnať sa. Predsa sa mu to podarilo. Zamestnal sa v práci, kde netreba až toľko rozumu. V dvadsiatich rokoch zastupoval herca pri skoku cez trojmetrový plot. Mal zahrať útek z väzenia. Pri skoku spadol nemotorne na hlavu a zabil sa.
Krvavý svet neľutoval, že Kivkič umrel. I jeho cestujúca matka rýchlo zabudla na svoj nepodarok. Vedel len sprosto nadávať a hnevať sa, pýšiť sa cudzím perím a vôbec, robiť všetko tak, ako si to nikto nepraje. Raz sa stalo, že ktosi nechtiac odvalil nohou z jeho pomníka- ani večný cintorín mu nedoprial. Nie to ešte človek.

Mesto

Toho dňa bolo mesto, do ktorého pricestoval, celkom pestré. Staré dlažby na námestí a v priľahlých uliciach, davy ľudí, vône z pouličných stánkov, vysvietená fontána. Odrazu sa Pavli cítil inak. Bolo to tam iné ako doma. Rozprával sa sám so sebou, keďže sa mu zo života vytratili všetci priatelia i lásky. Blúdil davom ľudí sám, cítil sa aj napriek ich prítomnosti nekonečne osamelý. No predsa, oné mesto, čosi s nim spravilo. Cítil to vo vzduchu. Atmosféra sa mu vryla až kdesi pod kožu. 
Pri známych pamiatkach sa zastavil a kričal z plného hrdla. Srandu si robil z miestnych ľudí. Tí mu to oplácali úsmevmi. 
Strávil tam dva dni. A keď odchádzal preč, čosi tu nechal. Zdá sa oný pocit samoty, nekonečnej a miestami tak hmatateľnej. Takú moc malo to mesto.

J

Sú veci viery

V malom mestečku na okraji krajiny žil Rusmo Wudbis. Tento muž bol šťastný- mal frajerku, rád si spieval, chodil do práce a venoval sa životu. Bojoval však s prírodnými zákonmi- nechcel umrieť, preto sa rozhodol po domácky zhotoviť elixír večnosti. 
Denne nosil domov rôzne ingrediencie, prehŕňal sa v národnej knižnici a hľadal prastaré recepty, podľa ktorých mal oný elixír vzniknúť. 
Jedného dňa, práve po výdatnom milovaní s partnerkou, dostal nápad: Pridám trošku mandragory. Len kde ju zoženiem? Tá rastie určite v okolí stredozemného mora, pôjdem teda do Grécka a kdesi jabĺčka lásky vykopem. Aj v knihe 'O večnosti' sa o tom píše.
Rusmo vyrazí na cestu a kupodivu po rôznych peripetiách naozaj nájde rastlinu, ktorej koreň vyzerá ako nahá žena, odtrhne z nej zlaté plody a donesie ich domov. I pridá ich do lektvaru.

O dvetisícpäťstoštyridsaťdva rokov sedí vo vyhnanstve sám akýsi chlap a preklína deň svojho narodenia. Umný by v ňom spoznal Rusma. Načo som len ten elixír vyrábal?

Oblátkarka

Jedna žena, svet nad ňou zlomil palicu, trpela ťažkou stratou pamäti. Ešte v časoch pred úrazom bola energická, vitálna, plná nežných rečí, každý si ju zamiloval. V kontakte bola priama, občas ctižiadostivá, vedela sa krásne smiať, až jej kútiky úst poskočili. Jej zjav pripomínal Afroditu, keď sa zrodila z morskej peny. Oblé boky, dve vehementne uložené prsia prirastené k jemnej hrudi, vlasy po plecia, blond, ľahko zvlnené a zbrázdené, utešené chodidlá. Dotvárala akoby mozaiku liet dávno minulých. Tým, že sa nemaľovala, jej prirodzená krása obalamutila nejedného muža.
Dňa vážneho, kedy sa pošmykla na ľade a spadla na hlavu, stratila všetku láskavosť, ktorá jej predtým sršala z očí. Zabudla, kým je, kde býva, zabudla na svoje zaradenie v živote, prestala sa o seba starať a k tomu stala sa veľmi nepríjemne hašterivou. S každým by sa len hádala! Čo však bolo najhoršie, nemohla viac chodiť do práce, kvôli úrazu stratila tempo aj chuť.
V zime, keď krajinu zahltil mráz, dostala od priateľa, ktorý s ňou aj napriek problémom bol, oblátkovač.
"Aby si sa tu, kým som v práci, nenudila!" Muž bol niekedy znechutený jej správaním, mal koľkokrát chuť ujsť niekam preč od jeho ponižujúcej ženy. Po úraze si ho len matne pamätala, musel jej všetko pripomínať, dokonca aj seba samého.
Žena sa teda pustila do robenia oblátok. Tak sa to dialo každú zimu. O dvadsať rokov stala sa vo svete známou pre jej šikovnosť a zanovitosť.
"Jedli ste už oblátky od Petry Ilovskej?" znelo pri kozuboch domácností krížom-krážom.
Každá jej oblátka voňala škoricou a vanilkou. Žene síce pamäť okrúhlosti nevrátili, aspoň občas sa však zasmiala a nebola viac taká prchká. Jej kúzlo, starú krásu nebolo viac vidieť navonok, lež odzrkadlila sa v každej novej oblátke.
A potom jedného dňa, bolo to deň pred Vianocami, vrátil sa jej muž z práce domov. I prišla za ním, s vážnou no akoby zmyselnou tvárou mu pozrela do očí a pobozkala ho. Po líci jej stiekla slza. Zazdalo sa mužovi, že v Petre svojim darom poláskal srdce a vyplavil z neho jedovatý tŕň.

Krivda

Peresa Vydahorčiča mal svet rád. Bol priateľský a vždy si našiel čas, keď to niekto potreboval. Potom sa však jedného dňa stalo, že ochorel. Bol na stretnutí v miestnej vsi, keď sa odtiaľ vrátil domov, začal mať vidiny a počutiny. Videl v mysli duchov, záhrobné bytosti, ako sa mu klaňajú a prosia ho o pomoc. Čo však bolo horšie, počul aj ich hlasy, ktoré mu v hlave rezonovali ako rádiový prijímač. Ako plynuli ďalšie dni, nie a nie sa podivností v mysli zbaviť. Nepomohol mu ani spánok.
I zdôveril sa istému Poandičovi. Peres však zabudol, že Poandič všetko roztrúbi ľuďom v dedine. A tak ani luna nenašla svoju plnú tvár, už si o ňom všetci šepkali, keď kráčal po ulici. Akoby vraveli potajme, že "to je ten bludár, vidiny má!" a tak sa mu vysmievali.
Odkedy sa svet dozvedel o Peresových problémoch, ľudia sa mu začali strániť. "Je chorý!" Hneď, ako sa dozvedeli pravdu o jeho ťažkostiach, začali ho mať za menejcenného, len takého, ktorému život nedoprial. Musel sa s tým naučiť žiť. Lebo aj priateľ Poandič, síce sa tváril kamarátsky a nápomocne, v skutočnosti cítil až hnev na Peresa, zato že je chorý. Vydahorčič teda žil v ústraní celý život, aj s vidinami. Dobrých liekov nebolo, síce mu miestny mastičkár núkal niekoľko utišujúcich prípravkov. 
A ľud len ševelil cez pery: "Pomätený je pomätený!" 
Peres umrel pomerne mladý. Ochorel potom ťažkým srdcovým záchvatom asi zo strachu pred vidinami a zo dňa na deň pošiel pod onú večnú zem. Ľudia si ani nespomenuli.

Premena

Jeden muž mal už dosť života. Stále ma tu ktosi ponižuje, zosmiešňuje, očierňuje. Pripadám si ako čierna ovca kŕdľa. Navštívim starú babku Jagu, či by mi nevedela poradiť. Išiel podľa rady starších do rozľahlých lesov, kde ju mesiac hľadal. Nakoniec ju pristihol posedávať na veľkom pni:
"Dobrý deň! Vy musíte byť babka Jaga!"
"Ja som to!" odvetila s chichotom stvora. "Čo si praješ, človiečik!"
"Rád by som vedieť, ako čeliť nepríjemnostiam, ktoré na mňa donášajú druhí. Pripadám si ako čierna ovca!"
"To je jednoduché! Ja ti pomôžem. Premením ťa do podoby, v akej ti dajú navždy všetci pokoj!"
"Premeníš ma, babka?"
"Premením. Len počkaj, metlu si prichystám!"
"Nuž, nedbám, babka Jaga."
Stará sa zahnala metlou a muž sa v tú ranu premenil na vietor. I vyhovovalo mu to. Odteraz mi už dajú všetci pokoj.

Kôpka soli

Bola raz jedna žena, ktorá bola šťastná. Mala vlastnú rodinu. Jej muž a dve deti spolu s ňou nažívali v láske, harmónií a pochopení. Starala sa teda ako gazdiná o nich.
Potom sa však jedného dňa stalo, keď muž išiel s deťmi do obchodu autom, že havarovali a všetci traja zomreli.
Žena osamela. A zo smútku plakala. Plakala až tak, že sa roztopila na kaluž sĺz a tiež zmizla zo sveta, ako aj zo života. Išla niekam, nevedno kam, za svojimi milými. Ostala po nej len kôpka soli.

J

 

Kríž

Dvaja muži sa rozprávajú pri obede. Sú to dávni priatelia. Jeden sa potrebuje posťažovať druhému:
„Vieš, keď ja mám taký veľký kríž!“
Dojedia. Ten druhý muž poklepe toho prvého po pleci a povie mu:
„Poď so mnou, musím ti niečo ukázať...“
Sadnú teda do auta a prejdú ďaleko až na miesto, kde ten muž býva. Vystúpia z auta a ten mu ukáže veľký hangár. Pootvorí drobné dvere a vojdú dnu:
„A toto je zas môj kríž!"
V hangári leží na zemi niekoľko desiatok metrov dlhý drevený kríž.