Krátke príbehy

Robotníci


Chlapi sa chcú pobiť. Tu v krčme za vedľajšími stolmi po sebe kričia a nadávajú si. Týchto robotníkov upokojí jedlo, ktoré donaša čašník. Prišli si zajesť. Pracujú šichty na stavbe.
Sedím tu sám bokom a hodnotím ich roztržku. Predstavujem si opice sediace na strome. Tiež majú medzi sebou konflikty a spory. Tiež sa hašteria a bijú. Je to súčasť plánu spoločnosti.
Dopíjam kofolu a hasím cigaretu. Niekedy je lepšie byť mĺkvy pozorovateľ. Aby človek tiež neschytal na frak. Verím aj napriek tomu, že som tiež súčasťou spoločnosti,ako tie opice. Medzi nimi sú tiež bojazlivejší a tí "bokom".
Po jedle sa chlapi rozosmiali. Vtipkujú a družne sa bratajú. Tí dvaja konfliktní zo skupiny už nevyčnievajú. Sedia pri stoloch ako také dva pampúchy a chystajú sa opäť do roboty.

Vyvolená

Telo ako Venuša. To dievča, s ktorým sme si vymenili pohľady, hľadajúce prázdnotou bytia oporné body kdesi v mojej duši, je minulosťou. Prasklina trblietavého slnka, pokoj v temnote úst a dvanásťtorák kdesi na poli jej krásnych pŕs - to všetko je minulosť. Kedysi som vedel snívať o rovnakom tepe srdcí, o priamočiarosti dotykov rúk, o poznaní ladných kriviek zajtrajška a s tvrdohlavosťou toreádora som spriadal naše osudy do cverny času. No bolo to naopak- to cverny času boli mnou spriadané do osudu, tak vrtkavého a konečného. Bozk tejto ženy cítim aj dnes kdesi na podnebí. Životodarná sila či vášnivá romanca, telesnosť a či pýcha. Všetko to, čo šteklilo pod tričkom zmizlo v jej lone ako nový príliv za novu.
"Tu som, krásna moja jediná!" Boli posledné slová, ktoré odo mňa počula. Už som ju viac nevidel. Za muža si ju zobral vietor, ten jediný ma predbehol. Zmizla s ním kdesi v diaľke a mne po nej ostala na líci len rozheganá neistá slza. Presne tak sa rodí a zaniká božská láska- kde mementom ostáva faloš a kde búrka zabíja dnešok zajtrajška.

Pani Halušková má syna, ktorý chodí do tretej triedy na základnej škole. Celé dni čumí do smartfónu a buď pozerá porno ktoré hrajú ľudia oblečení do zvieracích kostýmov, alebo hrá hry.

Najnovšia hra ktorú hrá, sa volá Znič všetko. V tejto hre máte rôzne zbrane a vašou úlohou je zničiť čo najviac vecí a pozabíjať čo najviac ľudí. Začínate doma, kde zničíte všetko v detskej izbe, potom v obývačke, v kuchyni, zabijete svojich rodičov, potom zabíjate deti v materskej škôlke, potom idete do školy, všetko v nej zničíte, zabijete čo najviac detí a učiteľov, potom idete do továrne kde vyrábajú autá a zničíte čo najviac áut, potom idete do knižnice a ničíte knihy, potom ničíte veci v obchodoch, kaviarňach, v uliciach, snažíte sa zabiť čo najviac ľudí… čím viacej toho zničíte, tým viacej bodov máte, za zabité ženy a deti máte dvojnásobok bodov…

Syn pani Haluškovej hrá túto hru od rána do večera. Nechce sa učiť, nechce si robiť domáce úlohy, nechce pomáhať umývať riady a vysávať koberce. Nič ho nebaví, iba to porno v ktorom sú ľudia prezlečení za zvieratá a tá hra.

Pani Halušková toho mala jedného dňa už dosť. Zhabala synovi smartfón a s dobrým pocitom odišla na nočnú zmenu do práce. Na syna nechala dohliadnuť svoju mamu.

Tá počas večera dávala na dieťa pozor, ale o pol desiatej tvrdo zaspala, lebo trpela nadmernou spavosťou. Vždy keď si niekde sadla, tak po chvíľke tvrdo zaspala. Tak sa to stalo aj teraz. Rozložila sa na gauči v obývačke a zaspala.

Ráno po príchode domov na pani Haluškovú čakalo zdesenie. Zistila že jej syn zničil všetko čo mal v detskej izbe, v kuchyni zničil kávovar, mixér, mikrovlnku a rýchlovarnú konvicu. Potom zabil škrečka a mačku, potom sa zavrel v kúpeľni, kde si uviazal slučku z roztrhnutého trička a obesil sa na držiaku uterákov.

V hrnci


Pod pokrievkou v hrnci je suchá múka. Róbert Kurtlev zaspal za stolom v kuchyni, aj keď je doma sám. Nedáva si pozor. Je pootvorené okno, do vnútra miestnosti dolieha čvirikanie vtákov.
Róbert bol veľmi unavený. Pracuje ako lekár a je po nočnej. Dva krát ho budili,aby pomohol pacientom. Aj napriek myšaciemu spanku musí vyzerať oddýchnuto a robiť si prácu svedomito.
Múka nekypí,len suchá ako prach leží v hrnci a prihrieva sa. Po okrajoch začína tmavnúť. Po chvíľke začne ísť z hrnca dym.
Kedže žije Robo sám,musí dávať pozor o to viacej. A teraz zaspal. Po odfukovaní ho v nose pošteklí šťipľavý dym. Senzor začne húkať a Róbert sa strhne zo sna. Snívalo sa mu,ako padal do tmavej diery.
Vyskočí teda k hrncu, zastaví prísun plynu a repce si popod fúzy:"To je život!" Otvori následne balkónové dvere a vynesie pomocou utierky hrniec von na záhradu. Dvere necháva otvorené,aby sa vetralo.

Hvezdár

Bruno Sulmok je vážený občan. Nedávno sa rozviedol s Eleonórou, lebo nemohli mať deti. Žije sám v podkrovnom byte na Zlatočníckej ulici.
Zo všetkého najradšej má počítanie hviezd. Každý večer,keď je jasná obloha, sadne si na terasu a s ďaľekohladom počíta. Bruno si vie zapamätať,kde minule skončil. Ako malý sa učil v škole súhvezdia a tak má akési vztyčné body na zapamätanie.
Jeho priateľ Igor, keď príde niekedy na návštevu, vždy sa tvári začudovane nad Brunovou záľubou:
"Ešte že v tomto meste nie je veľa smogu,aby bolo vidieť aj tie najmenšie hviezdy. Koľko si ich už narátal?"
"To by som si rád nechal pre seba."
Sulmok je po zobudení niekedy ako divý. Do svojho bloku si zapisuje počty minulé, aby ich nakoniec zrátal do posledného čísla.
"Zdá sa mi, že je to záležitosť jedného mesiaca,aj to s prestávkami- kým všetko narátam. A to mi musí priať počasie." Pomocou ďalekohľadu naráta viacej. Kedže vidí aj tie menšie bodky, celkový počet sa zvyšuje.
A keď sa na Zlatočníckej ulici zhasne svetlo, znamená to, že Bruno opäť počíta. Následne zaľahne, predstavujúc si život v iných galaxiách a cíti zadosťučinenie. "Možno tam niekde žijú moje nenarodené deti."

Ujo Rakytník sa rozhodol, že uvarí cestoviny. Kúpil si jedny v obchode, v akcii za štyridsať centov. Keď prišiel domov, dal si frťana. Potom zobral hrniec, nalial doň vodu a postavil ho na elektrickú platničku. Zapol ju a čakal. Čakal a čakal, voda nič. Nezohrievala sa. Keď začal skúmať prečo, zistil že na ulici vypadla elektrika. Zobral teda plynovú fľašu, posadil ju na studenú platničku, zapálil na nej oheň a položil naň hrniec. Potom si dal ďalšieho frťana. Keď voda zovrela, vysypal do nej cestoviny. Varil ich, občas zamiešal. Po desiatich minútach plyn vypol. Vzal hniec a preklopil ho, že zleje vodu. Držal ho za uchá, v uteráku, aby sa nepopálil. Palcami sa pokúsil posunúť pokrievku, nech vznikne štrbina, cez ktorú vytečie voda. Ale pokrievka sa zvrtla, vykĺzla von a polovica cestovín skončila v umývadle. Doparoma! Zahrešil. Povyberal ich rukami a nahádzal naspäť. Pofúkal si popálené prsty, nasadil na hrniec pokrievku a opäť sa pokúšal zliať vodu. A zasa mu vykĺzla. Krucišpagát! Zahromžil a pridal aj ďalšie, oveľa tvrdšie nadávky. Keď sa mu vyšmykla po tretí krát, začal vykrikovať: Preklínam tento hrniec, preklínam tieto cestoviny! A chytil hrniec, chytil pokrievku a začal nimi z celej sily trieskať hlava nehlava, až cestoviny lietali po kuchyni. Keď všetko porozbíjal, sťažka dýchajúc, odpočíval. Nakoniec povedal: Tak toto mi nevyšlo. Nabudúce si uvarím ryžu.


Po nepodarenom pokuse uvariť cestoviny sa vybral do krčmy. Keď do nej prišiel, sadol za stôl a rozkázal si pivo s tvrdým. Popíjal a fajčil, popritom počúval ostatných chlapov, ako sa rozprávajú. Krčma, to je miesto kde to žije. Tam sa človek dozvie všetko možné. Obrátil do seba zo päť pív a borovičiek, potom si objednal chlieb s masťou a cibuľou. Keď dojedol, pokračoval v pití. Pred záverečnou sa vybral domov. Ako išiel, potácal sa od jedného kraja cesty k druhému. Náhle sa mu poplietli nohy a spadol do priekopy. O pár desiatok metrov ďalej zvracal do trávy. Keď prišiel pred dom, akurát dorazili hasiči. Stala sa takáto vec: Keď odišiel do krčmy, zapli elektriku. Sporák začal hriať a plynová fľaša, ktorá na ňom ostala položená, sa zohrievala a zohrievala, až nakoniec vybuchla. Ujovi Rakytníkovi padla polovica domu.


Ráno ho zobudil zvoniaci budík. S veľkou námahou vyliezol z postele. Natiahol na seba maskáčové kapsáče a starý sveter, ktorý v zime hreje, v lete chladí a keď sa prepotí, fajne smrdí. Takto vystrojený išiel na autobus. V meste vystúpil a rozprávajúc sa sám so sebou, šomrajúc a nadávajúc, kráčal do práce. Keď prechádzal cez areál firmy, z jednej haly sa ozývalo vyrevúvanie jeho opitých kolegov: Slopeme od rána a nič nerobíme! Prišiel k nim a pozdravil: Nazdar potrati! Lákalo ho zostať tam, ale musel ísť ďalej. Keď prišiel do svojej dielne, čakalo na neho terénne auto, ktoré bolo treba prestriekať. Auto bolo celé, od kolies až po strechu, zablatené. Nasadil si respirátor, zobral striekaciu pištoľ a prestriekal blato zelenou farbou. Keď za ním prišiel kapitán Pipita, tiež alkoholik, skontrolovať ho, ujo Rakytník povedal: Takto je to dobré, tak to má byť! Červená tvár kapitána Pipitu ofialovela a vydal niekoľko nezrozumiteľných brechavých zvukov. Potom podpísal papiere, že robota je urobená. Keď sa ujo Rakytník vrátil z práce, bol veľmi spokojný. Doma otvoril fľašu hruškovice.


Ujo Rakytník toho vo svojom dome veľa nemal, lebo počas častých záchvatov hnevu, takmer všetko porozbíjal. Preto vo voľnom čase, najradšej popíjal. Ráno si zvykol dávať pivá. Cítil sa po nich lepšie. V ten deň hneď po prebudení, vypil nalačno dve alebo tri dvanástky. Na raňajky mal rohlík. Neskôr vypil ešte niekoľko ďalších pív. Potom pokračoval vínom. Načal fľašku bieleho. Za ním popíjal červené. Víno mu vydržalo až do večera. Po ôsmej presedlal na tvrdé. Najprv dokončil fľašu borovičky, ktorá mu zostala zo včera. Potom otvoril fľašu vodky. Popíjal ju s čajom. Uvaril čaj, nalial ho do pohára a dolial alkoholom. Tak mu to najlepšie chutilo. Pil a pil, pohár za pohárom. Okolo polnoci si uvedomil, že má ukrutný hlad, lebo od rána nič poriadne nejedol. Vytiahol z mrazničky nejaké mäso a dal ho vyprážať. Kým to robil, vypil si ešte za pohárik tvrdého. Keď bolo mäso hotové a chcel ho povyberať, zhodil panvicu a oblial si nohu horúcim olejom. Panvicu skopal do kúta a olej si utrel handrou. Potom pozbieral mäso zo zeme a pustil sa do jedenia. Keď dojedol, ľahol si do postele a okamžite zaspal. Nad ránom ho zobudila ukrutná bolesť popálenej nohy. Júúúj, jujujujujúúúj, začal nariekať. Skončil v nemocnici, na oddelení popálenín. Odtiaľ putoval na uzavreté psychiatrické oddelenie, lebo na lôžku sa nemohol napiť a preto začal vidieť biele myšky. Po návrate z psychiatrie, sa vrátil k pitiu.

Dvaja bratia


Boli raz dvaja bratia. Jeden starší, myslel si o sebe- i skúsenejší, jeden mladší- obľúbenec medzi inými. Títo dvaja si nevedeli nájsť k sebe cestu. Stále sa hnevali, starší sa vysmieval mladšiemu pre jeho slabé skusenosti, mladší zas pohŕdal starším pre jeho prílišnú samostatnosť. Situácia dospela až k tomu, že sa vôbec nechceli vídavať.
Udialo sa vtedy,že sa museli stretnúť, lebo im umrel otec. Nevedeli to prelúsknuť, nevedeli ako strpieť toho druhého. A tak oslovili mudrca,aby im poradil.
"Ja sa nebudem prispôsobovať mladšiemu!"povedal starší brat.
"A ja zas nebudem skákať,ako môj starší brat píska!"povedal ten mladší.
"Ty,starší, i ty, mladší, veľmi si navzájom závidíte svoj vek. Mali by ste sa stretnúť kdesi v prostriedku a tak si lepšie porozumiete." Odvetil mudrc.

Poučenie: zlatá stredná cesta je najlepším prostriedkom na vzájomné porozumenie

Prispôsobenie


Čosi sa mi stalo. Zdá sa deje sa so mnou niečo nové. Zamiloval som sa do nej- to áno. Keď má človek niekoho rád,snaží sa tomu ctenému prispôsobiť. Samozrejme bez strojopisu či strojného pasu sa musí táto téma zaobísť.
Akoby som mal potrebu lepšie porozumieť svojej novej láske. "Aká vlastne je?" sa však sám seba nepýtam. To,že ju chcem lepšie spoznať,deje sa samo. A postupne sa týmto prispôsobovaním mením aj ja.
Človek zo zamilovanosti robí blbosti. Lezie na vysoký stožiar, vkradne sa k dikobrazovi do pelechu kdesi v Zoo, nastúpi do úplne cudzieho auta...
A potom prichádza zdanie. Moja milá vyrátava všetko na prstoch. Taká je. Je to jednoduché a vecné, pritom také detské. Pripomína mi to časy škôlky. A ja to tiež viem- vyrátavať na prstoch.
Zdá sa mi,že ju už lepšie poznám. Len jedno mi nejde do hlavy- nie sú tieto moje podvedomé pokusy na niečo o niekom druhom prísť chorobne zvláštne? Deje sa to samo, poznanie druhého i jeho porozumenie. Možno ma táto moja nová premena v porozumení svojej milej odtiahne od reality. Mám preto strach.
Prídeme pri vyratúvaní až k písmenám a číslam. Zaoberám sa odrazu tým, koľko ktoré slovo má písmen a takto hodnotím svet. Trošku som na seba hrdý, že lepšie rozumiem mojej drahej. Ukradol,vlastne pochopil som jej myšlienkový svet. Určite v tom má prsty aj Biblia. Veď tam sú tiež čísla a moja milá je veriaca...
Trápi ma jedno- čo keď sa mi to všetko len zdá a ja som na nič nové neprišiel... potom som asi blázon,všakže! A hovoriť o zákutiach lásky zostáva stále tajomným a neprebádaným. Iste sa dvaja ľudia ovplyvňujú vzájomne a iste (aspoň by sa mali) sa snažia prispôsobiť tomu druhému.
A tak verím, že nebláznim. A skutočne milujem.

Elektrikár


Podvojné obchodovanie. Je to ako búrka a čas. "Podajte mu Framykoin sestra a nerepcite!" Koľko snov a ilúzií o svete, živote, strádaniach. Emil Popolko bol tiež názoru, že tandem bytia sa musí prežiť. Pracoval ako elektrikár a ledva mal večer čo do úst.
Žil s krásnou Simonou Rotundo, no nezobrali sa. Veľmi si prial kúpiť jej prsteň, no nemal peniaze. A síce aj on bol vzhľadný, jeho krása v Siminých očiach postupne kvôli málo peniazom vyprchala.
Jedného dňa, v sobotu, keď Emil nepracoval, rozhodol sa doma vymeniť zástrčku búdy pre psa.
"Aby mu bolo na zimu teplúčko!" A Simona,sice mala rada dobrácke srdce Emila, stále sedela za mobilom a čosi písala.
O pár dní sa vracal Emil skôr zo šichty- zabudol si nejaký vercajg. Otvoril dvere ich starého domu a začul Simonine vzdychy. Na zemi ležali akési mužské topánky. Emil sa nahneval a vybehol do spálne.
Jeho Simonu obrábal akýsi dvojmetrový chlap s veľkou hruďou, ktorá dopadala na uzemčistú hlavu.
"Čo nás rušíš!" Zareval. Simona sa len zasmiala.
"To je ten tvoj akože muž, čo nemá skoro žiadne peniaze?" Opýtal sa potetovaný hlavohruď.
"Vypadnite z môjho domu!" Skrýkol Emil... "Lebo zavolám políciu!"
Simona si prehodila mlčky župan, zatiaľ čo hlavatý si obliekol nohavice. Keď sa obrátil k Emilovi, ten videl kopu svalstva.
"Vypadni ty! Šupák! Kájo je policajt!" Vykríkla usmiato Simona. Chlap odrazu zobral Emila pod krkom a vyhodil ho z jeho vlastného domu. "Kolegov som upozornil kam idem. Že si agresívny k priateľke! Prac sa odtiaľto!"
"Ja agresívny?"neveriacky sa opýtal Emil. Ostal ako obarený. Nasadol do auta a radšej odišiel. Už pri príchode sa mu zdalo čudné BMW odparkované neďaleko jeho domu.

Spisovateľ

"Tenisky a hodinový výlet na Mars... Šklban kdesi v daždi pod prístreškom pomáha uľaknutému turistovi... Priazeň básnika sa počíta bozkom... Utriculus je súčasť vnútorného ucha... Autom sme sa mohli previezť až za obzor... Falošná klebeta plodí hebkú náturu verejného divocha a div že sa nepreriekne..."
Aj takto zmýšľal Alojz Krthek. Špáral sa v hĺbke svojho života a chcel pomáhať ľuďom písaním kníh. Ideály niekedy trápne naivné. Takmysliac sa rozhodoval medzi tým,či bude dobrák,alebo záporák.
Keď mu došli slová a on si toho dňa vysilený ľahol na gauč, zaspal po chvíli. A keď sa zobudil, musel opäť začať od začiatku.
Až po rokoch pochopil,že pomáhať ľuďom touto cestou a premýšľaním je ťažké. Stal sa z neho záporák. Došlo mu, že sa nikdy nejednalo a ani sa nejedná o pomoc, len o intelektuálne povznesenie, niekedy spojené s konfliktom a manipuláciou. Zľakol sa navždy sám seba.

Nový domov

  Vynútený vlak kráča po svojich cestách zajtrajška. Sedí v ňom Burt. Fajčí cigaretu, uchlipáva z kávy a pozoruje osamelo krajinu za oroseným oknom.
   "Keď dorazím, kúpim si byt v centre Chruasu, zabývam sa a zoženiem si prácu. Každý deň budem platiť komorníka,aby sa mi staral o majetok. A asi o dvadsať rokov umriem. Áno,vtedy budem mať sedemdesiat päť. Tak to približne vychádza..." Burt pri svojom snívaní odfukuje dym. 
   Z vozňa k nemu dolieha tlmená vrava, akýsi chlapčisko hrá na drumbľu kdesi v kúte. A z vonku dolieha mu do uší prevaľovanie sa kolies na spojniciach koľajníc.
   "Som slaboch,budem s tým musieť žiť."..."Zabil som človeka,nožom,odzadu... no čo,keď mi znásilnil manželku a obe dcéry..." Je nekľudný. Zdá sa mu, akoby mal zaspať. 
   Zo všetkých zvukov splývajúcich do melódie sa mu objavuje na tvári úsmev. Drumbľa "trnk, vrm...", ľudia "ššš, ššš", taniere "cveng- peng", koľaje "tvzt - tvzt, tvzt-tvzt"...
   Vlak spomaľuje a zastavuje v stanici. Burta víta Chruas podvečerným závojom hmly.

Dážďovka

   Chlapci sa spolu hrávali na Bordého ulici. Keď boli pekné slnečné letné dni, zhotovili si kuše a strieľali s nimi. Napäto čakali, keď zaprší, z úkrytov potom budú vyliezať dážďovky. Tie bývajú najlepšími terčami.
   "Jožo,trafil si ju?"
   "Priamo do obrúčky- to je ako do srdca..." odpovedá rozjarene Mišovi kamarát... "Pozri, koľko tečie odtiaľ krvi..."

   O dvadsať päť rokov leží Jožo v byte smutno sám. Miša už nestretáva. Hlavou mu víria toho dňa čudasté obrazy. Nedávno sa vrátil z Himalájí a síce i študoval duchovné princípy budhizmu, cíti sa ako odľud.
   "...už je to cez dvadsať rokov...prečo sa mi stále v mysli ukazujú tie dážďovky, čo sme do nich s Mišom strieľali..." Jožo má po rokoch neznesiteľné výčitky svedomia. Síce je starší a po ďalekej ceste aj skúsenejší, minulosť neoklame.
   Akoby z diaľky k nemu doliehal prísny hlas budhistického mnícha... "Tú smrť si budeš nosiť v srdci!". Jožo zapotený, spomína si na slovo karma a špekuluje, či sa ho to náhodou netýka. Potom prerečie pomedzi zuby do ticha izby:"Nemal som ju zabíjať!".
   Ďalšieho dňa vidí všade dážďovky,síce je slnečno. Nevyspal to. Obývajú jeho myseľ. Z výčitiek vznikli vidiny, ktoré ho umárajú a on nesmelo pobehuje chorľavo po byte... "Teraz sa mi to vracia... ako si poradím? Kto mi pomôže?"
   Rozhodne sa podstúpiť cestu poznania diamantovej sútry... "Možno mi to prejde..." a vyrazí na výstup. Všade vidí dážďovky... "...a nedá mi to pokoja, nedá..." defiluje si v mysli zdesene. 
   Kráča. Kráča a dúfa,že mu niekto pomôže. Je mu ľúto,že obrúčkavca v detstve zabil, no plakať nemôže. Nejde to. Pritom presne to by potreboval. Cíti prvý krát pri chôdzi, že slzy by mu priniesli vykúpenie. Nemá sa s kým o tom porozprávať a premýšľa chvíľu, či by mu nepomohol Kristus.
   Kráča celý deň na ďaleký kopec. Neje, nepije, vidiny neustupujú... "...akoby som nevedel precítiť tú malú smrť... mal by som sa asi zbaviť chcenia.. "
   A potom podvečer kúsok od cieľa podlomia sa mu nohy a padá na zem. Plače nad sebou, v bolestiach a strachu sa zvíja..."Tá dážďovka to musela mať ťažké asi tak,aké to mám ťažké ja teraz..." prebehne mu mysľou. Možno ešte viac... Pozerá beznádejne k nebu a opúšťa sa. V tom mu z kútika oka vyrosí jedna slza za malú bojovníčku.
   Jožo sa po hodine spánku vzchopí a dokončí výstup. Vidiny postupne miznú. A i keď je smädný a hladný, vydrží aj cestu domov. Musel prežiť podobnú smrť ako dážďovka, aby pochopil jej utrpenie. Nie každý príbeh má takýto šťastný koniec.