Ako sa dnes máš? 13

Ahoj @Tuto. V rámci plánovaných aktivít som aj ja pred nejakými 2 mesiacmi prešiel na bodíkovanie v exceli, že čo som splnil a čo nie (a na koľko). Vidím, že v tom rozmýšľame rovnako, resp. som sa vlastne ja inšpiroval Tebou, lebo Ty si v systéme akožepovinností už dlhoročný profík. Nič si nerob z absencie bodíkov za cvičenie... musím priznať, že mne svieti v tabuľke 0 bodov zase za anglinu. Žiaľ, nejak sa tých 0 bodov za anglinu u mňa vlečie už viacej týždňov. Verím však, že postupne napredujeme obaja, hoci občas bojujeme kde-tu s nesplnenými aktivitami. Myslím si, že je to "súčasť cesty". Držím Ti moc palce do ďalších dní, Tuto. Drž sa, kamarát.

Ahoj @Juraj. Aj ja Ťa veľmi rád vítam na fóre! Nech Ti slúži nielen v smere hľadania informácií, ale aj v rámci zverovania sa so svojou každodennosťou v zmysle uskutočňovania hesla "Keď sa zveruješ, radosť násobíš a bolesť delíš." Všetko dobré!

Ahoj @Couz. Spomínam si, tuším, že člen fóra menom @opadané lístie vravel v súvislosti so sebou o simplexnej schizofrénii. Neviem, či sa mu to neskôr už zmenilo, no je to možné, nakoľko, žiaľ, už relatívne dlhý čas nebol na fóre prihlásený. Ostatní, čo sem pravidelnejšie prispievame alebo sa pravidelnejšie prihlasujeme, tak tuším, medzi nami nie je nik priamo so simplexnou verziou F20. Resp. myslím, že člen fóra @relouth áno. Možno bude o nej vedieť povedať viac práve on. Držím Ti moc palce.

matej

@Dušan, chcel som Ti ešte dodatočne zablahoželať k včerajším narodeninám. Všetko najlepšie Ti prajem, najmä hojne zdravíčka, nech sa cítiš dobre a napreduješ aj vo svojich bohatých vzdelávacích aktivitách či iných činnostiach. Nech Ti nový rok Tvojho života, ktorý sa Ti včera začal, prinesie len samé dobré veci. Drž sa, kamoš!

Ahojte, priatelia.

Sledujem fórum síce každý deň, ale dlho sa Vám odhodlávam napísať. Požičiam si od Tuta to slovné spojenie "sociálne utiahnutie". Presne ono vystihuje moje posledné obdobie. Síce som v styku s veľa ľuďmi v práci, ale duševne prežívam tendenciu uzavierať sa. Akoby som nechcel o sebe hovoriť, niekomu niečo v súvislosti so sebou vysvetľovať, či nebodaj obhajovať. Akoby som nechcel sa ani chváliť, ani haniť, skrátka cítim určitý tlak (možno potrebu) byť sám... izolovať sa, a to ani nie tak fyzicky, lež duševne a čo sa týka komunikácie. Úplne sa vyhýbam všetkým tzv. small-talkom a ak s niekým o niečom hovorím, tak je to úplne väčšinou len niečo pracovného. Vyskytli sa pozvánky na stretávku so spolužiakmi z filozofie, tiež ma pozývali na stretnutie ohľadom silvestra, alebo pri príležitosti ukončenia pracovnej sezóny. Istý čas som mal z pracovných dôvodov aktívnu aplikáciu Messenger na telefóne, no vydržal som ju tam mať asi len týždeň. To ustavičné vypisovanie kadekoho, napríklad zo strany súčasných spolužiakov, bývalých spolužiakov, rodinných príslušníkov, či v rámci našej pracovnej skupiny,... no neviem, ako to môže byť komusi príjemné a dokáže takto interagovať a četovať na telefóne. Mne to bolo veľmi nepríjemné a tá akási požiadavka odpovedať hneď po zhliadnutí správy, ktorá visela kdesi nevyslovená vo vzduchu, tá ma značne frustrovala, lebo mi to kradlo čas na iné veci, ktoré som chcel alebo potreboval robiť. Skrátka som si to potom zase odinštaloval a vrátil som sa k zhliadnutiu facebooku len raz za deň vždy večer na 5 až 10 minút. A nie byť dostupný online furt celý deň.

Príklad s messengerom mi bol jeden z viacerých prejavov mojej súčasnej potreby izolovať sa a nekomunikovať. Ako som naznačil, aj v styku s kolegyňkami alebo inde som sa stránil. Neviem to presne v sebe vysvetliť, že prečo sa tak správam a prečo, keď mi trebárs blikne mail, že mi sem niekto poslal súkromnú správu, že prečo sa cítim frustrovane. Je to istý druh sociálnej situácie, ktorej sa z nejakého, mne neznámeho dôvodu, bojím, resp. je pre mňa stresom. Rovnako aj všetky ostatné komunikácie, no trošku ma zarazilo, že v ostatnom období sa to týkalo aj online komunikácie. V nej som sa vnímal totiž ako otvorenejší, prístupnejší, a teraz som utekal aj pred všetkým online komunikovaním. Je mi to divné, neviem, prečo som taký. Mrzí ma to, ale musím v sebe najprv pochopiť, prečo také niečo pre mňa predstavuje stres. Stres, na ktorý reagujem priam fóbickou vyhýbavosťou, útekom. Nepríde mi to ako vôbec zdravé správanie a vnímanie.

V práci sme vzhľadom na lockdown včera predčasne ukončili sezónu. Začalo mi tak vlastne dlhšie voľno - aj pracovné až do odvolania lockdownu, a vlastne aj školské, nakoľko mi dnes končí výučbová časť semestra. Priebežné zápočty mám odovzdané, hodnotenie som získal ok - aj algoritmicko-dokumentačná časť, aj programovacia časť sa podarila na plný počet bodov. Teraz pracujem ešte na záverečnom zadaní, ktoré je výrazne komplexnejšie. Program už je viac-menej hotový, ešte optimalizujem niektoré časti kódu. A potom musím spraviť teda ešte dokumentáciu (analýzu riešenia, algoritmy a podobne). V januári už mám vypísané 4 skúšky. Všetky budú online. Takže voľno musím využiť na prípravu na toto.

Vianočná sezóna sa v práci zhruba podarila. Tento rok som necítil z jej nárokov až tak veľa duševného stresu, teda ak mám na mysli také prejavy ako náladovosť, podráždenosť, nezvládanie a podobne. Fyzicky som však cítil príznaky stresu - zvieranie žalúdka, nafukovanie, bolesti ramien, svalov, občas bolesť hlavy a pulzovanie žíl na čele, akoby ma išlo poraziť. Ale nepretavilo sa to našťastie negatívne do psychického subjektívneho prežívania, ani do praktického správania. Tak som tomu rád. Bola to moja siedma sezóna v tejto firme, resp. šiesta na tejto pozícii.

Ďakujem Vám, priatelia, za vypočutie. Majte, prosím, so mnou trpezlivosť, ak sa Vás náhodou nejak dotkne moja prípadná vyhýbavosť alebo "nepromptná komunikatívnosť", či "nedostatočná interakcie-schopnosť".

Mám Vám moc rád a želám Vám všetko dobré do ďalších dní. Držme sa, kamaráti!

S vrúcnym pozdravom a úctou
matej

Dobrý večer,

povedal som si, ze musím niečo napísať. Ked vsak rozmyslam, nie je o com.

@Matej,

mrzi ma, ze mas taku potrebu stiahnut sa zo spolocenskeho zivota a byt v izolacii. Lenze ja to v podstate chapem a viem si predstavit, ake to je, ked stale vypisuju kamarati/znami. Mne nevypisuju a mozno chvalabohu. 
Z jednej strany tvoje pocity mozu predstavovat akusi dekompenzaciu zakladneho psychickeho ochorenia, ale dufam, ze to tak nie je. Na druhej strane je to mozno prirodzene a chces len nacerpat nove sily, lebo urcite ta socialny styk vycerpava tak ako kazdeho introverta, a teraz bolo iste narocne obdobie v praci.

Krátko ku mne.
Matka mi chcela pripravit prekvapenie a to take, ze chcel prist za mnou do Ba bez toho, aby mi to dopredu oznamila. Ale prekazil som jej to. Zavolal som jej z vlaku, ze cestujem domov. Nastastie to bolo vcas a ona este nesedela v aute.

Bezne moje dni su vyplnene ucenim sa. Farmakologiu som presiel celu, ostava farmaceuticka chemia a farmakognozia. Trochu sa obavam, ale to ja vzdy a zvacsa to nakoniec dobre dopadne.

Dnes som trochu upratoval svoju izbu, je to potrebne raz za cas. Lebo, viete, ja mam rad chaos, v ktorom mam system. Takze si viete predstavit, čo všetko u mňa na stole nájdete. Dal som tu vetu hrubo, lebo sa mi páči. Je to zaujímavý podnet na premýšlanie. Chaos, v ktorom je systém. To by mohla byť téma na úvahu na maturitnú skúšku. Ja by som povedal, že sú to slová, ktoré sa navzájom vylučujú. Lebo chaos je niečo neusporiadané, kým systém je práve niečo pekne usporiadané. Isteže systém v chémii alebo fyzike znamená niečo iné, ale v tom bežnom ponímaní je to usporiadaný celok. Čiže oxymoron. A tu už by som mohol začať ďalšiu úvahu o slove oxymoron. Slovo má tuším grécky pôvod. Lenze napadne sa podoba ma chemicku zluceninu, mohlo by to byt dokonca liecivo. Opioid povedal by som.

No a toto sa mi vždy stane. Vidíte, myslím na niečo. A potom som schopný premýšľať nad nepodstatnými vecami pol hodiny. To isté s Tomom, stane sa podľa iných banalita a ja už mám celú sieť myšlienok, ktoré dokazujú, čo pre mňa chystá. 

Cítim sa trochu nesvoj, neviem to presne opisat. Som zasa podozrievavy. Vsade vidim zradu, za ktorou je Tom. A citim strach o seba. Neviem, co sa deje. Taketo priznaky mavam, ked vysadim lieky a potrebujem vtedy ist do nemocnice. Ale teraz som nic nevysadil. Ostatne nechce sa mi verit, že sú za tým lieky, resp. choroba. 

Pozdravujem, J.

Ahojte ,

@Iacobus - celkom si ma inšpiroval k napísaniu par riadkov....a to už 3 dni o tom uvažujem, na mna dost....inak k tomu výroku o chause a poriadku....niečo podobne nam hovorila učitelka na učtovníctve ešte na strednej...a myslim ze ja som to pochopila...a riadim sa tým, tiež mam na stole chaus ale všetko viem kde je...a najdem to, ked treba....
a ešte k tomu ze pocituješ možno eventualne zhoršenie stavu....moja mama ma neskoru schizofréniu a momentálne aj ked brala lieky a pred týždnom bola pri doktorke, ktorá jej 2xnavýšila lieky a už týžden ich tak berie....je jej stav nezmenený....ba povedala by som horší....už sa večer dokonca háda, že nechce brať lieky....v kuse len o bohu hovori a dáva každému primitivne otazky či čakas santa clausa alebo ježiška...alebo tak....cela blízka rodina nevieme co robit a teda aspon do nej tlacime tie lieky....ktore nezaberaju....vstava o 5 alebo 6 rano a pobudi každého.....a chodi spat niekedy pred polnocou...čo je strašne malo...oči ma nevyspate, červene a kedže počas dna sa sama rozpava s bohom tak oči ma vyplakané....proste u nas neviem ako budu tieto vianoce....aj ked všetko sa stíha myslim to čo si zaumienila mama a teda umyt celu linku v kuchyni .....atd...segra je uz doma...a mame tri dni do vianoc cez ktore budeme aj piect....no, len romyšlam ze mame by pomohli injekcie na mesiac s liekom aj ked v tomto jej terajšom rozpoložení by aj tie boli na figu....proste ked ani psychiater nepomože, čo potom? ....

S prianim pekných vianoc sa lučim....

@Iacobus:

Ahoj Jakub. Ďakujem Ti za slová, ktoré si mi venoval. Myslím si, že máš naozaj pravdu, ak naznačuješ, že by mohlo byť moje sociálne utiahnutie vysvetliteľné vyčerpaním z mnohých sociálnych stykov, ktoré som v tomto období mával. Predsa len som toho v práci mával strašne veľa, a potom po večeroch často aj do polnoci som kódoval programy alebo písal analýzy algoritmov. Ustavičné prijímanie správ na Messengeri by v takej situácii hektického zahltenia povinnosťami možno frustrovalo aj extroverta. Tiež tie záplavy interakcií, ktorým som bol vystavený počas sezóny s jej nekončiacimi sa zástupmi zákazníkov a bombardovania ich telefonátmi, tak mi to teraz spätne príde ako možno aj prirodzené, že som proste pocítil potrebu odstrihnúť všetku komunikáciu, ktorá sa mi aspoň trošku javila ako "tá navyše", resp. tá, ktorú si azda odstrihnúť môžem aspoň dočasne dovoliť. Koniec koncov, včera som mal prvý deň voľna, všetko zo mňa opadlo a bum, zrazu na fórum dokážem napísať o sebe a svojich "veciach" vcelku podrobné "reporty". Ako je to zrazu možné? Dáva mi tu zmysel odpoveď, že je to možné preto, lebo sa už necítim zahltený inými sociálnymi stykmi. Takže zrazu mám energiu sociálne interagovať aj inde, trebárs teda tu. Ďakujem Ti teda, Jakub, za podnet a myšlienku. Držím Ti moc palce k tomu učeniu sa. Si šikulka, ide Ti to dobre a čoskoro budeš úspešne zoštátnicovaný. Čo sa týka podozrievavosti, môže ísť vskutku o dôsledok bočného stresu z toho učenia a z toho tlaku blížiacich sa termínov. Ani to nemusíš priamo vedome vnímať ako niečo, čo by spolu súviselo. Deje sa to skôr podvedome. Aj ja to tak mávam, že sa mi rozladí duševný stav, ak podvedome vnímam nejaký druh neodvratného tlaku, ktorý nemám v moci. Pokiaľ sa dá, skús sa na to dívať z nadhľadu ako na rozladenie, a teda nevenovať, pokiaľ možno, tomu čas. Resp. nerozvíjať o tých podozreniach spleť myšlienok. Držím Ti moc palce, Jakub. Maj sa čo najlepšie!

@Mischelll:

Ahoj Mischelll. Vôbec netuším, čo by som poradil v súvislosti s Tvojou mamou.   Cítim určitú bezmocnosť pri vyvíjaní snahy nejak pomôcť. Zostáva mi akoby len tradičné "držanie palcov".   Cítim s Tebou, s mamou, ako aj s Vašou rodinou, určite môžeš rátať s našou podporou. Ak sa budeš potrebovať o situácii zveriť viac, prípadne priebežne počas ďalších dní a ďalšieho vývoja situácie s mamou, tak nech Ti je fórum k tomu vhodným prostredím - určite si Ťa hneď viacerí radi vypočujeme a ponúkneme aspoň pochopenie a spoluúčasť. Drž sa, Mischelll!

matej

Ahojte, priatelia.

Včerajšok som prežil dosť lenivo. Najmä večer som sa kvôli tomu dosť trápil a vyčítal si to. Často zápasím s myšlienkou, že ak nie som produktívny, tak že mrhám svojím životným časom, pričom sa úvahami následne dotackám až k svojmu záverečnému "démonovi", ktorý stojí na pozadí asi všetkej mojej snahy v živote. A síce "démon" hlboko vo mne - hlboko zažratý úsudok o sebe samom, že som nula.

Večer som si prečítal zopár ďalších desiatok strán knižky "Nenič si život vlastnou hlavou" (Gary Bishop). Už som niekde na strane 160. Veľmi pekne autor vysvetľuje tieto hlboko zažraté úsudky, ktoré ľudia v sebe majú o sebe, o ľuďoch a o živote, pričom on ich nazýva našimi vnútornými sabotérmi. Vidím v autorových analýzach očividnú súvislosť s analýzami nemeckého psychoterapeuta Rohra, ktorý taktiež pomenúva naše vnútorné úsudky, pričom on ich nazýva našimi vnútornými programami. Včera som pri čítaní tej Bishopovej knižky viackrát slzil, lebo fakt triafal do čierneho. Je sila, ako všetko to moje prípadné úsilie zlepšovať sa, napredovať, učiť sa, študovať, a čo ja viem čo, ako to všetko vlastne vnútorne v podvedomí súvisí s nutkavou snahou dokazovať, že nie som nula. Dokazovať hlavne sám sebe, pričom ako vraví aj jeden autor, aj druhý, nakoniec sa vždy človek k svojmu vnútornému sabotérovi vráti. Nech urobí človek čokoľvek, čo by mu malo jeho vnútorný úsudok vyvrátiť, nikdy a nič mu nedokáže, že sa mýli. Teda trebárs aj keby som požral všetku múdrosť sveta a bol najskvelejší, najkompetentnejší človek zo všetkého ľudstva, krátko po dosiahnutí tejto méty by som sa opäť a znovu vrátil k pocitom vlastnej prázdnoty a vnútorného prednastavenia, v ktorom by som opätovne čelil vlastnému úsudku, že som nula. Aj Bishop, aj Rohr veľmi pekne vysvetľujú, že tieto vnútorné programy nie je možné človeku, nech robí čo chce, nech dosiahne čokoľvek, nie je to možné človeku vyhodiť z podvedomia. Páči sa mi však, že Bishop ponúka aj nejakú cestu von z tejto zapeklitej situácie, ale neviem ešte presne akú. Za takých 60 strán budem vedieť viac. Čo sa týka Rohra, ten vo svojich analýzach neponúka azda žiadne riešenie, iba všeobecne vždy kazuistiky končí, že klient sa musel vystaviť prežitiu svojich dávnych emócií v rámci psychoterapie. No nejaká teória okolo toho žiadna. Preto mi Rohrove knižky prídu veľmi smutné, resp. ja som sa pri dvoch jeho knižkách strašne naplakal, až dusivo, lebo triafal do čierneho. No cítil som sa vždy po čítaní mizerne, lebo riešenie nikde. Bishop, zdá sa, venuje desiatky strán aj nejakému ako-takému riešeniu. Tak som zvedavý. Budem čítať dnes ďalej.

Inak som v sobotu aspoň popral tri várky, surfoval kade-tade po webe a venoval sa fóru. Počúval som veľa hudbu na youtube, prípadne tam sledoval nejaké videá. Zdá sa, že by som sa mal uspokojiť s hodnotením, že išlo o odpočinkový deň. A nie sa cítiť previnilo, že som zase raz nebol produktívny.

Prajem Vám všetko dobré, kamaráti.
S pozdravom
matej

@Michelll,
Ďakujem.
Mrzí ma, ze máte takéto nepríjemnosti s vašou matkou. Urcite vas to velmi frustruje. O to viac, ze sa blížia sviatky. Možno by bolo najvhodnejšie presvedčiť matku, aby išla do nemocnice. Len s tym určite nebude súhlasiť.
Tak prajem veľa síl a trpezlivosti. Neviem, co ine by som poradil.
Pozdravuje Jakub.

@Matej,

ďakujem. Dovoľ mi ešte krátku reakciu. 

Démona, ktorého spomínaš, poznám. Doteraz som si to neuvedomil, lenže ide presne o to, keď chcem dosiahnuť červený diplom a potom PhD. Načo to všetko je? Ja viem presne, kde sa stala chyba. Moji spolužiaci z osemročného gymnázia mi zakaždým ukazovali, že aj napriek tomu, že som bol z triedy najlepší, čo sa týkalo študijných výsledkov, nie som vôbec hodnotný človek, lebo nič nedokážem, keď nemám kamarátov. Tým sa vo mne zakorenil ten démon. Čo všetko robím, robím preto, aby som na záver života dokázal sebe, démonovi a im, že predsa som bol niečoho hodný. Lenže tu sa stala chyba v úsudku. Kamarátov, ktorých som nikdy nemal, nenahradím ani zlatým diplomom. Takže mali pravdu, som bezcenný človek.

Ale jednej logickej chyby sa dopustili aj oni. Hodnota človeka sa nemeria tým, koľko má človek priateľov, lež tým, ako sa k ostatným správa. A tak z môjho pohľadu môžem povedať, že neexistuje človek hodný nuly. Každý je hodný, len treba nájsť jeho hodnotu. Iste, sú aj ľudia zákerní, ktorí iným škodia, lebo im to robí radosť. Taký človek sa síce približuje k nule, ale nie je to nula. Len mu treba ukázať, že to nie je správna cesta a veriť, že sa zmení. Je to naivná predstava, ale ja to tak vnímam.

Neviem, ako sa zbaviť démona. Možno mi poradíš, keď dočítaš knihu. Možno sa ho však nechcem zbaviť. Ja chcem študovať, lebo ma to asi baví. Len to nechcem robiť pre iných alebo pre démona, ale pre seba.

Píšeš, že je to vnútorný program. Má to tak zrejme každý. Čiže snahu dokázať, že nie som nula. To by mohlo podporovať moju teóriu, že zmysel života neexistuje. Lebo ak by ho človek mal, nemusel by dokazovať, že nie je nula. Bol by so sebou jednoducho spokojný.

Rada na záver. Neplač, keď ťa niečo rozosmutní. Ja mám teóriu, že keď plačeš, pripúšťaš, že smutný si, že máš problém, niekto ťa nahneval, atď. Keď nebudeš plakať, nebudeš to pripúšťať pred sebou samým. To je prvý krok k tomu, aby sa to stalo skutočnosťou a síce, že nie si smutný.
Znázorním to:
Stalo sa niečo zlé -> cítim smútok -> chcem plakať -> nedovolím si plakať -> nepripúšťam si, že som smutný -> nie som smutný ->nič zlé sa nestalo

Tejto rady sa držím niekoľko rokov a smutný nie som. Aj keď sa bojím Toma, nie som smutný.

Takže to je odo mňa všetko. Pozdravujem. J

Dobrý deň,

Napíšem krátku správu o mojich dňoch. Farmakológia je preštudovaná. V niektorých terapeutických skupinách som si ešte neistý, ale priebežne to budem opakovať a dúfam, že to bude dobré. Musím povedať, že farmakológia sa mi učila lepšie teraz ako pred rokom. Je to tým, že to nebolo pre mňa úplne nové, ale hlavne tým, že som tie obaly liekov videl v lekárni na praxi. Mám v tom teda lepší prehľad. Už tri dni sa učím chémiu, celkom to ide.

Mám aj dobrú náladu, teším sa. Toma neriešim, nestojí ma za to cítiť sa horšie. Spravil, čo spravil. Ja to nezmením...

Včera som poslal svoj obraz s vlakom jednému známemu. Povedal niečo v zmysle, že to aj tak skončí všetko na koľajniciach. Bolo mi jasné, že má depresívne nastavenie. Čo aj potvrdil. Pokúsil som sa mu pomôcť svojimi radami. Predsa som už niečo prežil. Ale odignoroval ma. No čo už. Chcem pomáhať a akosi to nikto nevie oceniť. Nevadí.

Včera som mal krásny umelecký výtvarný zážitok. Pozeral som si výstavu výherných a finálových obrazov v súťaži Maľba roka 2020. Možno o tom napíšem viac v mojich obrázkoch.

Pekný večer, J.

Ahojte kamaráti, mám sa veľmi dobre. Už len jeden deň a máme tu Vianoce, čo je skvelá správa. Veľmi sa teším na tú sviatočnú atmosféru, ktorú je už teraz cítiť. Všade samé výzdoby, vianočný stromček už stojí pár dní, rozvoniavajú koláče tak, čo viac si priať? Čo porábam teraz? Tak oddychujem, trávim dní šachovo. S Dušanom mám rozohraných pár partií, čo ma teší, že môžem si s ním zahrať. Zatiaľ boje sú vyrovnané, ale tak nemáme odohraných veľa ťahov.

všetci. Dlho som tu nebol. Ja sa mám fajn. Ten fevarin sadol dobre. A od tej doby som pracovne. Teraz mám čas. Tak to tu pozriem, čo je nové. Všetkým veľa zdaru a bezcovidové sviatky.