Ako sa dnes máš?

Sorry Slenečnica,neúhlasím s Tebou,že Matej má za každú cenu hľadať dobrého psychológa.Myslím,že máš o niečo ľahšiu diagnózu,než ja s Matejom a Tebe pravdepodobne psychológ dokáže pomocť.No psychológovie nie sú všemohúci.Tiež som si vypýtala od psychiatričky Rivotril 0,5mg,beriem ho občas na noc, už asi 5 rokov,no v poslednej dobe som na ňom mierne závislá.Ako asi veľa z vás vie,je to liek podobný diazepamu,na ktorom sa može stať človek závislý,ešte je silnejší než diazepam,no je to súčastne aj anti epleptikum,čo može pomocť pri F25.Čo však chcem napísať, a čo je ináč napísané aj na jeho príbalovom letáku je,že može sposobovať,alebo napomocť k depresii i keď ukľudní.Preto chápem,čo povedala Matejovi psychologička,že jeho problémy súvisia s liekmi a má to riešiť psychiater.Neviem si to ani reálne predstaviť,že by mal Matej vyskúšať viacero psychológov,veď ich zas nie je toľko a mnohí sú súkromní,čo je aj finančne náročné, a keď nebýva vo vačšom meste,je dosť nereálne cestovať a skúšať psychológov.Ja som bola u psychologičky už 13 ročná,lebo som nosila na chrbticu korzet,ako Robo, spolužiaci sa mi posmievali a pokúšala som sa blicovať.Vtedy mi psychlogička pomohla,no podľa psychiatričky som bola ešte vtedy duševne zdravá.Potom som sa stretla so psychológmi v nemocnici a v dennom sanatóriu a nemyslím si,že robia zázraky,čo sa týka ťažších diagnóz.Ja sa tiež nedokážem zbaviť závislosti na Rivotrile,no beriem len 0,5mg denne a to ani nie každý deň.Viem,že Matej si sám pýtal Rivotril.Mne pred osmimi rokmi diagnostikokovali v Pezinku aj závislosť na benzodiazepamoch,či ako sa to povie.Lebo v Blave v nemocnici, ma kŕmili oxazepammi,dizepammi.No v Pezinku mi to vysadili a pomerne rýchlo som si od toho odvykla.Potom mi až obvodná psychiatrička vysadila Orfiril a dala Rivoitril,lebo som jej ho navrhla.Čiže moj záver je,že depku sposobuje aj Rivotril a psychológovia zázraky nerobia.Neviem si to fakt moc predstaviť behať od jedného psychológa k druhému a hľadať toho správneho.O zmysel života,či je to láska k Bohu,či láska k blížnemu,robota, či štúdium,alebo koníčky, si každý človek musí hľadať cestu hlavne sám. Chápem Mateja,že sa ľutuje,lebo aj ja som sa dosť ľutovala:Tiež som mala moc vysoké ciele,aj dobré školy,hoci Vš som nedokončilla.Teraz si však nemyslím,že by ma to nejako brzdilo v šťastí.Keby som mala dokončenú VŠ a invalidný aj tak je otázne,či by som robila kvalifikovanú robotu na plný úvazok.

ale sebalutost k nicomu nevedie... a v suvislosti s psychoterapiou nehovorim o sebe ale o ludoch ktorych poznam a maju schizofreniu alebo podobne diagnozy psychotickeho charakteru. je pravda ze nie kazdemu to pomoze, su ludia ktorym to nerobi dobre.
je pravda ze benzodiazepiny mozu sposobovat depresiu a dokonca aj kognitivny deficit ak sa beru dlho, preto ich treba brat co najmenej no ale niekedy to nejde, to je fakt..
proste je vela tazkych veci co clovek v zivote zazije a choroba to len komplikuje, raz som sa s kamoskou tiez pacientkou rozpravala o tom ako sa niektori stazuju ze toto a tamto a ake problemy maju a v skole drbnuti ucitelia- co teda aj su... ale ti ludia su zdravi a s tym vsetkym si cim sa stretavaju kazdy den, nemaju aj ten "bonus" depresie halucinacii uzkosti atd. lenze pre kazdeho, zdraveho ci choreho je najvacsi problem prave ten cez ktory momentalne prechadza (preto neznasam ked dospeli hovoria detom "no co ty uz mozes mat za problemy ved mas len ..rokov)
preto- to je pre teba matej- neporovnavaj sa s tymi co maju rakovinu, su na dialyze atd.. je to sice pekne ze niekto trebars s rakovinou chce zit a bojuje, lenze jeho problemy su fyzickeho charakteru, sice velmi uzko suvisiace s psychikou lenze ty mas primarny problem ten ze sa nedokazes tesit zo zivota lebo mas depku atd. ale! sebalutostou si len ublizis a ponaras sa do problemu viac a viac... nehovorim treba si obcas poplakat, treba dat volny priechod emociam (sice...asi najvacsi problem teda aspon moj je absencia emocii a prazdnota) ale netreba to robit stale.. lebo to "aky som ja chudak ako sa zle mam"..proste hovenie si v narcizme.... lenze to takto cez internet ti neporadim, ten problem je komplexnejsi a zdaleka nie je hlavnym problemom sebalutost...
no ved ku psychologom nemusite chodit ked nechcete, ano je problem zohnat dobreho psychologa a nie kazdemu to robi dobre, ale byt len na liekoch KED SA DA robit aj nieco ine je stagnacia. hoci mam kamarata ktory am za sebou dost vela rokov psychoterapie a stale nie je ok, hoci on si mysli ze je ...nevravim ze to pomoze vyliecit sa ale...

Suhlasim so slnecnicou, psychoterapia moze pomoct aj schizofrenikom. Mam skusenost aj so psychiatrickou aj so psychologickou. Kazda je na nieco dobra. Psychiatri psychoterapiu robit vacsinou nevedia, aj ked maju nejake zakladne vycviky. ASpon nie DOBRU psychoterapiu. Psychologia nie je len terapia, je to cely vedecky odbor a lahsie sa stavia na jeho sirokych zakladoch ako na uzkych a pomerne redukovanych zakladoch psychiatrie. Ale psycholog je tiez len clovek a nemusi nam sadnut.

Baby,tiež s vami súhlasím,že dobrý psychológ može pomocť aj schizofrenikom,či podobným diagnózam,len,ako napísala Slnečnica,je ťažké nájsť toho správneho.Až také skúsenosti so psychológmi nemám.Hlavne v minulosti ich psychiatri moc nedoporučovali.Aspoń ja som sa s tým stretla.Ak sa vám chce,možte mi objasniť,čo sa robí na takej psychoterapii?Ja,keď som mala 13 rokov,tak mi psychologička dávala autogénne tréningy.Aj tak mám pocit,že čo sa týka psychológov,ide hlavne o módnu záležitosť.ináč,len tak mimochodom,včera ma otec skoro dohnal k samovražde.Brat ho naštval a vyvŕšil sa na mne.Vo firme im to neprosperuje.No aj tak žijú vyslovene nadštandartne.Je to komplikované a aj intímne to tu podrobnejšie rozoberať.Bojím sa,že ma s druhom vysťahujú z bytu a mńa strčia do nejakého ústavu.Úplne reálne sa toho bojím a nemožem s tým nič urobiť.Myslím,že mojho otca ukája,keď mi može vykričať,že som hov...Pritom ma donútil podpísať žiadosť o dochodok,tak ako možem zarobiť viac peňazí
Pred 8mimi rokmi, povedala jedna docentka psychiatrička mame,že som chorá z domáceho prostredia.Vtedy som ešte bývala u našich.Myslím,že mala pravdu.

Tušim som vás nejako umlčala mojim posledným príspevkom.Ja možno veci moc dramatizujem a moje cigarety tiež nestoja malé peniaze.No je pravda,že otec s bratom so mnou už veľmi dlho jednajú z vrchu.Niekedy to potom otca mrzí,chcel by asi aj, aby som mala solventnejšieho chlapa,no ako si mám invalidná a v podstate už stará hĺdať "lepšiu partiu"?
Ja viem,že si poviete,aby som bola sama,no keď nemáte oporu v rodine,tak potrebujete niekoho blízkeho.Ja už s partnerom sex nemám vyše roka, o to tu vobec nejde.No často ma vie lepšie pochopiť,aj ako mama.Moja mama tiež nie je z tých citlivých ľudí a myslím,že veĺa krát mi ublížila,aj tým,že som bola toľko krát hospitalizovaná a v detstve sa mi moc nevenovala,lebo mala pracovné povinnosti.Keby moj otec vyhodil mojho druha,tak naozaj neviem,či si tu sama niečo nespravím.
Ešte si myslím,že moja liečba pred 20timi rokmi bola riadená jednou ženou,ktorá mi chcela zle,lebo si zobrala do hlavy,že kvoli mne jej dcéra behá po diskotékach a po krčmách,že ja ju na to navádzam.Pritom jej dcéra bola odo mňa staršia.Kvoli tej žene,ktorá je už teraz mŕtva,som sa na prvý krát nedostala ani na VŠ a v poslednej dobe si myslím,že riadila aj moje liečenie,hoci nebola psychiatrička.Viem,že si teraz myslíte,že to na mňa ide.Budem rada,keď sa k tomu vyjadríte.
Ináč mojich rodičov niekedy aj ľutujem,lebo žijú už 20 rokov s chorou dcérou,ktorú finančne podporujú a pomaly budú mať sedemdesiat.Ja síce už tri roky s nimi nebývam,no stále som na nich závislá,nielen finančne.
Mysleli ste už na to, ako to bude,keď sa o vás rodičia nebudú mocť starať ?Mnohí zatracujete myšlienku nájsť si partnera.Myslíte,že to zvládnete byť neskor sami?Blízki človek sa lepšie hľadá kým sme mladí.To je moj názor.no zase na druhej strane,naše choroby sa po tridsiatke často zlepšia.Tiež som partnera spoznala po tridsiatke.

ahoj Laura.
to, ze si chora z domaceho prostredia je velmi realne mozne... nemozem povedat ano ci nie, len ze je to mozne....v suhre s inymi faktormi.. pravdupovediac, niektorym ludom co som spoznala a maju nejake psych problemy, sa ani necudujem ze su chori ked som zistila ako je to u nich doma. rodicia vedia velmi ublizit... hadam to nerobia umyselne, ale casto su netaktni, neempaticki... zdravemu cloveku ked niekto vynada alebo urobi nieco nevhodne, ten to lahsie spracuje ako chory.

a ako myslis ze ta zena riadila tvoju liecbu? akym sposobom to robila?

Slnečnica,diki za pochopenie.Na Tvoju otázku by som Ti rada napísala v súkromnej správe,len na koĺko som na počítače laik,neviem presne,ako Ti mám napísať súkromnú správu.S Filipkpu si občas napíšem,no tam dám len tlačidlo odpovedať a je to vybavené.Keď však chcem dať nového adresáta,neviem presne,ako sa to robí.

Laura, pisem ti SS, potom len odpovies

Zelam vsetkym veselu Velku noc!

Je zvláštne, ako sa priebeh tejto schizoafektívnej psychózy obmieňa. Ani nemusím mať zmiešaný typ, aby mi bolo pár dní dobre a pár dní zase zle. Nerozumiem tomu, pričom ma v nemilom zmysle slova fascinuje, ako vlastne hlboko odlišne rozmýšľam o sebe samom v čase depresie, chradnutia a úpadku... a úplne inak v čase príjemnejších a zdarnejších dní. Som tým ohúrený, Vy nie ste? Myslím, že je to trošku nedôstojné, že sa takto mozog s nami bipolárnymi hrá, ale je to proste porucha. Snažím sa v čase úpadku, hoci plačúc a ľutujúc sa, utešovať tým, že je to porucha, ktorá mi skresľuje skutočný výhľad na seba samého.

Mám na mysli najmä to, že v čase depresie som vrchovate presvedčený, že moja situácia je absolútne a nespochybniteľne beznádejná či zúfalá, v čase zdarného dňa som príjemne optimistický a mnohé veci sa mi zdajú sympatické, akoby sa mi otvorili oči aj pre tie pekné veci v živote človeka. V čase depresie nielenže nevidím tie pekné veci, ale ani ich nechcem vidieť, pretože to považujem za sebaklam a ako jedinú realitu hodnotím iba svoju biednu situáciu. Iste mi rozumiete - poznáte to, hoci nemusíte byť natoľko bipolárni ako pri zmiešanom type F25. Takže, hoci odmietam v čase depky optimistické lichôtky, jedinú optimálnu reč, čo mi dokáže pomôcť, je vedomie, že ide o poruchu v psychike, či lepšie v mozgu. Prečo? Lebo keď vnímam vec ako poruchu, viem, že to nie že skončí a zase vyjde slnko, ale sa usvedčujem z toho, že moje vyhliadky nie sú až také zlé. V skutočnosti sú lepšie než v čase depky, a horšie než v optimistických časoch. (lebo ani v čase optimizmu sa nehodnotím neskreslene žiaľ ).


Priznám sa, som unavený z toho večného striedania sa lepších a veľmi zlých dní. Teraz momentálne som v lepšom dni, bol som v kostole, oslávil som kresťanskú Veľkú noc, a tiež si už druhý deň úspešne čítam odborné knihy na bakalárku, dokonca som utvoril "Predhovor" a chystám sa na "Úvod". Čo je zaujímavé, skutočne ma to baví čítať. Mám optimistické náhľady na seba, že sa mi podarí doštudovať alebo dokonca že sa budem venovať v živote tomu, čo študujem (čo je však nanajvýš nepravdepodobné, no dobrá nálada má aj u mňa povahu bezbrehého, no príjemného optimizmu). Sústredenie riešim Lucetamom a Lecitínom, a tiež kávou. Pomáha to.

Hoci som unavený z toho všetkého striedania, teším sa teraz v týchto lepších dňoch, že mám nádej. A táto nádej sa konkretizuje aj do podoby vedomia poruchy, ktorú mám. To je, myslím, veľmi dôležité, ba až strategické pre prežitie. Lebo keď máme vedomie poruchy, sme menej ovládaní negatívnymi emóciami a myslením, ktoré na nás ťažko doliehajú v atakoch choroby. Laura hovorila, že vekom sa choroba zlepšuje - mám pocit, že u nás mladých je to horšie najmä preto, že ešte nie sme celkom zvyknutí na svoje prežívanie a myslenie a málo ho vnímame ako chorobné. Ja mám za sebou 5 rokov psychiatrickej liečby, a stále to je primálo na to, aby som v čase návalu depresívnych myšlienok si dokázal urobiť aspoň ako-taký odstup a neponoril sa tak veľmi do ľútostivosti či hnevu. Verím, že cesta vedie práve cez dôraz na večné omieľanie si, že sa jedná o poruchu, a nie o najväčšiu katastrofu môjho života. Prežijem si ťažké bolestné chvíle, ale nesmú byť ony úplne diskvalifikujúce zo života. Na to nemajú právo!

Neviem, či som zrozumiteľný, nepodarilo sa mi asi presne vyjadriť to, čo som chcel Vám predložiť ako úvahu. Každopádne som sa chcel z toho vykecať a opäť sa Vám zdôveriť. Zároveň som Vám povedal, čo robím teraz a ako sa mám. Keď mi ešte niečo napadne, tak to napíšem, alebo keď mi napadne nejaké zrozumiteľnejšie vyjadrenie myšlienky, tak ju odprezentujem.

Nateraz Vám aj ja želám milostiplné veľkonočné sviatky, nech máte veľa tých lepších dní a v čase tých horších či veľmi zlých nech Vás nikdy neopustí vedomie poruchy, náhľad, ktorý si, zdá sa, musíme my psychotici vštepovať sami umelo, lebo mozog nám ho dobrovoľne neposkytne. Držte sa!

Ahojte kamaráti. Minulý týždeň som bol po dvoch týždňoch na kontrolu pri svojej psychiatričke, ktorá mi zvýšila dávku Leponex-u zo 75 mg na 150 mg, Kventiax mi zrušila a v Anafranil-e pokračujem v nezmenených dávkach 75 mg 1 tbl ráno a večer. Psychiatrička sa ma opýtala, že či nechcem ísť do nemocnice a ja som je na to povedal, že neviem a že to nechám na ňu, a tak sa rozhodla pre vyššie dávky Leponex-u. Teraz sa už cítim lepšie, písomné maturity už mám za sebou-vyzerá to takk, že som celkom dobre obstál. Čakajú ma ešte ústne maturity a chcel by som-a dúfam, že to aj vydržím po psychickej stránke pri "mojich" liekoch.Bol som ráno, ale aj doobeda v škole veľmi ospalý, a tak mi lekárka Leponex na ráno vysadila a urobila dobre. Bojím sa, že ak skončím strednú školu, tak nebudem mať žiadnu spoločnosť a preto veľmi rozmýšľam, že by som sa zapísal do zväzu invalidov. Myslím si, že sú tam aj takí mladí ľudia, ako som ja a stretávajú sa a trávia spolu voľné chvíle. Čo si o tom myslíte? Máte s tým nejaké skúsenosti? Aj ja vám všetkým prajem príjemné prežitia Veľkonočných sviatkov, a zajtra dievčatám a ženám hlavne veľa vody a pevné nervy... Ja som gentleman, pretože ja chodím na kúpačku len s voňavkou a neopíjam sa. Majte sa krásne, Robo.

Matej, úplne Ťa chápem,napísal si to veľmi zrozumiteľne a výstižne.Mám podobne sa striedajúce dni doteraz.No a to s tým vekom,že sa to zlepší tiež chápem aj tak,že človek lepšie spozná svoju poruchu,ako sa to teraz nazýva,čo v minulosti u mňa nazývali,hlavne rodičia:choroba,alebo psychóza.No vekom sa aj znižuje výkonnosť mozgu a jeho búrlivé stavy,čo je po jednej stránke pre nás dobre,že už netrpíme takými explóziami nálad a tiež človek vekom nie je tak hormonálne aktívny,čo má tiež vplyv na našu chorobu.Poznám však žiaľ aj výnimku,ktorej sa to po 40tke zhoršilo,no jej najprv diagnostikovali anorexiu a depku,hoci teraz si myslím,že to má skor F25 depresívneho typu,alebo schizu,no to je len moj dohad.
Ja teraz nemám najlepšie dni,Dnes prídu naši a mám z toho strach,ete aj telefón sa nám pokazil.Bojím sa,aby sa otec s partnerom nejako nechytili,ale mám aj úplne neurčitý a myslím,že až mierne chorobný strach pred návštevou našich.
Prajem všetkým pekne prežitý zbytok Veľkej noci.