psychiatria

Tak to treba,Igor,potom otvorene konzultovať so psychiatričkou,lebo len to Ti pomože,aby Ti prípadne zmenila liek.Ešte som chcela dodať,že nie som z tých,čo by čítali zrovna Katolícke noviny,no v lifestylových časopisoch píšu často komerčné blbosti,aspoň v tých ženských,čo poznám,ako keby nabádali k nevere a podporujú len komerčné hodnoty.Taktiež to preháňajú s informovanosťou o sexe,ja som už staršie a viem,že vačšina ľudí v partnerstve žije ináč,než píšu aspoň v niektorých lifestylových časopisoch.

To je pravda, aj ja som prestala kupovat vselijake tie EVY, EMMY a podobne, kde su len reklamy a inac len sex, sex a sex, casto uplne bizarny.

Igor napísal:Chcel by som sa vás spýtať ako pribuzný niesli to, že ste chory? Ľutovali vás, aký prístup v komunikácii zvolili a ako reagovali na negatívne príznaky psychotického ochorenia.

Bratia chorobu úplne ignorujú a berú ma ako zdravého. Najstarší má dokonca odo mňa priveľké očakávania (resp. mal), a nechal sa tak zbytočne sklamať. Mali sme spolu veľa nezhôd a takmer aj hádok, kedy sa konfrontovali naše totálne rozdielne svetonázory na pozadí ešte vážnejšieho sporu o moju chorobu.

S rodičmi je to oveľa lepšie. Oni ma vlastne chápu, tatino so mnou síce v mnohom nesúhlasí, napr. si tiež vyčíta často, že som lenivý a že nechcem chodiť do spoločnosti, ale napriek tomu má také krédo, že "treba sa učiť správne odhadnúť moje možnosti a schopnosti v závislosti od choroby". A to je aj podľa neho velice ťažké. Ale dá sa to, najmä keď je otvorený počúvať o mojich subjektívnych pocitoch na svoje ochorenie. On to našťastie dokáže. A mamina? Mama je skvelá, ona je môj najlepší pozemsky priateľ, pomáha mi vo všetkom a počúva všetky moje ťažkosti. Nevie mi moc dobre radiť tak, ako tato, ale dokáže ma veľmi mocne pochopiť. Sú to super rodičia. Len bratia teda hnevajú, lebo tí to ignorujú a vôbec nechápu a požadujú odo mňa všetko tak, akoby som bol zdravý. A keď nezapadám do normálu, tak povedia, že na nich kašlem - najstarší naznačil, že mi už ani nebude kvôli tomu pomáhať. Neskutočne.

Igor napísal:Aj dnes sa v liečbe pacientov na psychiatrických oddeleniach všeobecných nemocníc alebo psychiatrických nemocníc používa pri liečbe pacientov elektrokonvulzívna liečba tzv. elektrošoky. Čo si o tom myslíte, aké máte s nimi skúsenosti a či vám pomohli?

Ja mám s elektrošokmi dobré skúsenosti, až na to, že pri posledných v januári tohto roku, som sa pocikal. Dostal som sériu šiestich, keď som bol prvý raz v nemocnici, a päticu ďalšiu, keď som bol hospitalizovaný teraz v januári. Veľmi mi pomohli, čo sa týka pozitívnych príznakov a čo sa týka depresie či expanzívnych nálad. To prakticky úplne zmizlo a po prvej sérii elektrošokov to vydržalo vari 2 roky v remisii. Uvidíme, ako to vydrží tento raz.

Ináč ale nemám dosť skúseností, či veľmi často prichádzajú relapsy, keď sa používajú elektrošoky, ani neviem, aké majú dalšie nežiaduce účinky, tak preto neviem posúdiť, či by mali byť už minulosťou. Osobný laický subjektívny pohľad je taký, že mi veľmi pomohli rýchlo odísť z nemocnice a dať sa do poriadku, preto ich zatiaľ, kým sa lepšie nepoinformujem, v budúcnu aj rád privítam, ak bude treba.

Ďakujem Matej za vyčerpávajúcu odpoveď.


Laura, ja som sa napríklad o masturbácii vôbec z rodičmi nerozprával, a ani s kamarátmi v škole. Dokonca som ani nevedel čo to je a ako sa to robí. Na rozhraní medzi 13. a 14. rokom som akoby od prírody pociťoval tlak na "hranie" sa s penisom, až po dlhšej dobe, niekoľko mesiacov takého hrania sa som to robil dlhšie a po určitej chvíli som začal mať pocit akoby som sa šiel pocikať, ale teraz už viem, že to bol prichádzajúci orgazmus, vtedy som aj trochu zľakol. Teraz už keď je osveta omnoho vpred a píše sa o tom v rôznych časopisoch, dokonca vraj aj v časopisoch pre dospievajúcu mládež, tak to už nieje také tabu. No ale k tejto téme som toho napísal až-až, takže končím a prechádzam na iné témy.

A dievča si aj chcem nájsť, len neviem ako by reagovala nato, že som duševne chorý. Ja klamať nedokážem a ako sa poznám vyrapotal by som jej to hneď na začiatku. Moja psychiatrička je toho názoru, že to ,že je človek duševne chorý by nemal len tak na počkanie o tom hovoriť iným ľuďom, však to nemá napísané na čele. Väčšina ľudí totiž nedokáže ešte aj dnes pochopiť duševne chorých ľudí, a negatívny obraz vyvolávajú aj masmédiá keď sa sústreďujú len kriminálnu činnosť duševne chorých z čoho má verejnosť skreslené informácie a považujú duševne chorých za potencionálnych kriminálnikov. Podľa jednej štúdie amerických psychológov je však pravda taká, že napríklad schizofrenickí pacienti sa dopúšťajú trestných činov len dvakrát tak často ako zdravý jedinci, ostatní aj napriek svojej chorobe zostávajú bezúhonný.
Ďalší dôvod prečo si neviem nájsť dievča je ten, že som sa uzavrel do seba, nechodím do spoločnosti a realne som málo komunikatívny. Pred vypuknutím ochorenia som mal kamarátky, tie s ktorými by som si vedel predstaviť vzťah mňa nechceli a tie ktoré ma chceli som zase nechcel ja.

A koľko máš rokov,Igor?Tušim si to už niekde tu spomínal,len sa mi to nechce hľadať.Som toho názoru,ako Tvoja psychologička,že to nemáš napísané na čele a netreba o tom hovoriť.Dá sa zoznámiť aj s niekym podobne,alebo ináč handikepovaným,ako si Ty.Cez inzerát,alebo cez denné stacionáre a trebars aj v čakárni u doktorky.Ja som v poslednej dobe s mojim partnerom dosť nespokojná,tak možno budem tiež kandidát na zoznámenie s Tebou,hoci si myslím,že som tak asi o 14 rokov staršia. Ale to bol viac menej vtip.Načo by Ti bola taká stará baba
No a ako sa poznám,tak ťažko nájdem odvahu poslať partnera z bytu preč.Moja mama je s ním vcelku spokojná.Písala som,že otcovi sa nepáči,že má málo peňazí,no viac sa im nepáčili moji predošlí frajeri,lebo aj keď boli bohatší,tak boli podľa našich vagabundi.

Laura, mám presne 30 rokov, a moji rovesníci sú už vo vzťahoch a sexuálnom živote dosť zbehlý na rozdiel odo mňa. Ja som skôr pasívnejší, takže aj hľadanie partnerky je o dosť ťažšie, plus málo chodím do spoločnosti.

Igor,je to dosť rokov,ale nie natoľko,aby si ešte nestretol tú pravú a možno aj viac žien.Držím palce.Ja som,ako som spomínala tiež tohto partnera stretla po tridsiatke.Ináč som citovo rozháraná.Lebo raz sa chcem rozísť s partnerom a druhý deň mi chýba.No počula som,že to možu mať aj zdraví ľudia,také pocity.

Laura, aj moja psychiatrička tvrdí, že som citlivý a dobrosrdečný...lenže problém môže byť aj v tom, že ešte na základnej škole som písal slohovú prácu na tému homosexualita, písal som v nej, že homosexuálov netreba odsudzovať a tak...odvtedy si začali spolužiaci myslieť, že som gay...to však nieje pravda, chlapi ma nikdy nepriťahovali a ani som zo žiadným nič nemal...ľudia v meste po mne pokrikovali buzerant, buzík, homoš, pupuš a nevedel som sa cez to preniesť, dostával som aj vážne ponuky od chlapov na sex o ktorých nikto nevedel, že sú homosexuáli. Možno aj preto dievčatá v okolí nemali záujem, lebo si to mysleli tiež ...nedarilo sa mi vyvracať tieto reči...

Matej, ty sa venuješ samoštúdiu psychológie a psychiatrie, keď dokážeš opísať svoje pocity a priebeh ochorenia priam odborne, lebo využívaš aj odbornú medicínsku terminológiu.
Inak klobuk dole, lebo mnoho psychotických pacientov nedokáže psychiatrom ani laicky popísať ako presne sa cítia a aký mali priebeh ochorenia, namajú dokonca ani minimálne poznatky o svojom ochorení, ba dokonca nevedia ani svojú presnú diagnózu, napriklad vedia, že majú schizofréniu ale nevedia či katatonickú či paranoidnú a tak. Keď chodím k psychiatrovi, tak ma vždy pochváli, že viem celkom dobre formulovať to ako sa cítim a ako priebeha ochorenie aj s kauzistickými príkladmi, že mnohí pacienti nevedia povedať a presne vyjadriť svoje pocity a priebeh ochorenia.

Igor napísal:Matej, ty sa venuješ samoštúdiu psychológie a psychiatrie, keď dokážeš opísať svoje pocity a priebeh ochorenia priam odborne, lebo využívaš aj odbornú medicínsku terminológiu..

No, ono to tak bolo vlastne len minulý rok. Vtedy som si kúpil psychiatrickú učebnicu pre medikov od prof. Kafku a tam som pochytil nejakú tú terminológiu. Dosť ma to bavilo a študoval som si to ako koníček. Práve vtedy som aj napísal celý ten "Môj príbeh" a "Otázky a odpovede o chorobe" na webovej prezentácii http://schizoafektivna-porucha.webnode.sk

Bola to pre mňa zábava, bavilo ma to a napĺňalo. Ale všetko sa zmenilo, keď na mňa opäť na jeseň 2009 udrela ataka a ja som prepadal do agitovanej depresie s bludným ladením. Vyriešilo sa to v januári nemocnicou, po ktorej mi zostali hrozivé mínusové symptómy, takže som nechcel o schizofrénii alebo psychiatrii ani počuť. A trochu to doznieva, Igor, dodnes. Už sa síce zaujímam o niektoré veci z psychiatrie, ale rozhodne to nie je také čulé ako kedysi. Som už proste len obyčajný laik a pacient, ktorý sa občas obtrie o psychiatriu, a to hlavne vtedy, pokiaľ ide o jeho vlastný duševný stav. Viac už nič, žiaľ. Tá posledná nemocnica ma zmenila v tomto.

Igor napísal:Keď chodím k psychiatrovi, tak ma vždy pochváli, že viem celkom dobre formulovať to ako sa cítim a ako priebeha ochorenie aj s kauzistickými príkladmi, že mnohí pacienti nevedia povedať a presne vyjadriť svoje pocity a priebeh ochorenia.

To je super. Veľmi ma to teší, že to vieš tak skvelo popisovať a formulovať. Mne keď môj psychiater na začiatku leta minulého roku zomrel na rakovinu mozgu, tak sa jedna doktorka, ktorá je na tej istej chodbe a zdieľa tú istú čakáreň, mohla rozhodnúť, ktorý z jeho pacientov si nechá a ktorých naopak bude musieť poslať inam, aby si našli náhradu za zosnulého psychiatra inde. A mňa si veruže ponechala. Myslím si, že je to tak nielen preto, že ju zaujímajú osobitne psychózy (napísala o tom dajakú knihu), ale aj preto, že keď som k nej chodil, keď bol môj doktor ešte živý avšak chorý, tak som si vždy na papier bohato pripravoval svoj popis stavu a toho, ako sa mám. Jej sa to páčilo a páči dodnes. S takými zhovorčivejšími pacientami je lepšia spolupráca, vraví.

Igor napísal:Aj ja som sa uzavrel do seba a tiež som pribral. Doktorka mi to trochu vyčíta, ale otec mi to dáva riadne vyžrať. Hovorí že budem taký tučný, že nebudem vedieť ani chodiť, kto ma vraj bude nosiť a budem sa už len gúľať. Od vypuknutia choroby uplynuli 3 a pol roka a ja som za ten čas pribral tak, že vtedy som mal len 85kg a po nasadení liečby, hlavne zyprexy som pribral, lieky sa menili, ale váhu sa mi podarilo stabilizovať až pri 110kg. Teraz okolo tohto čísla osciluje, a pritom jem tak ako sa jedával aj pred tým. Otec nevie pochopiť moju chorobu ani nadváhu, že to spolu súvisí, mama je podobne na tom ako ja, tiež síce pribrala, ale ju si na paškál neberú, ani ja, lebo to viem pochopiť. Inak zmýšlanie schizofrenikov je preto také aké je, že normálneho zdravého by to ani len nenapadlo je fakt, že je to choroba a aj kvázi lenivosť do toho patrí. V nemocnici býva taký režím, že už o 6. hodine je budíček a večierka je 21:30, ak človek poriadne nespí a nevyspí sa má smolu, lebo cez deň sa musí venovať režímu dňa. Tam keď jem len nemocničnú stravu, tak aj schudnem ale jedlo je veľakrát zlé a dávajú malé porcie.

Ja som s liekmi pribral tiež okolo 20kg. Tri roky lieky neberiem a tak som schudol z 90 na 65.