Psychiatria verejne

Keď mám hodnotiť povedomie o liekoch na verejnosti, obvykle v médiach - film, články, spravodajstvo..., tak ako najznámejší konkrétny liek sa javí jednoznačne lítium. Najjednoduchším odôvodnením je dĺžka jeho využitia v psychiatrii.

Ako najbežnejšia verejnosti známa skupina liekov vychádzajú antidepresíva z dôvodu ich až pričastého predpisovania vo svete celkovo, navyše depresia sa verejne zaraďuje skôr k bežnostiam.

Najnegatívnejšie hodnoteným liekom je, mne prekvapivo, haloperidol. Z pohľadu ľudí zvonku sa jedná o akúsi formu devastačného lieku, ktorý dokáže z normálneho človeka po nasadení urobiť trosku.

Najznámejšou diagnózou po depresii je anorexia. Do povedomia sa dostala hlavne od módneho priemyslu. Na naše pomery je veľmi známy alkoholizmus a narkománia.

Najbežnejším všedným doporúčaním pri podozrení na duš. chorobu je návšteva psychológa, nie psychiatra.

Pojem alkoholika sa bežne používa aj na konzumentov alkoholu, ktorým choroba diagnostikovaná nebola.

Šialencom sú pomerne často označovaní kriminálnici, atentátnici, formy vrahov a to aj napriek tomu, že ich jednanie bolo jednoznačne podmienené vidinou zisku, pomsty, ideológiu, trvalým presvedčením... a žiadnou duševnou chorobou netrpia.



..........................................................................

Ak máte niečo aspoň máte niečo takéto, z vonkajšieho pohľadu. Kľudne vložte sem... Samozrejme som nerobil žiaden výskum, informácie mám z všedného sledovania problematiky v bežne dostupných zdrojoch. Berte to z určitou rezervou, rozhodne nepredpokladám akýkoľvek nárok na pravdivosť.

môžem iba potvrdiť ten haloperidol... je to naozaj devastačný liek, ktorý z človeka spraví trosku

Mne ešte napadá asi už len to, že často je zobrazovaný v nejakých filmoch alebo seriáloch ako typický liek pre "neurotikov" či neuroticky pôsobiacich filmových postáv liek Xanax. Všimol som si ho minimálne v dvoch filmoch, bežne je v seriáloch známy, obzvlášť v USA ho berie pomaly každý, resp. aspoň taký dojem z niektorých filmoch človek má. Dokonca aj jedna postava v Simpsonovcoch Xanax brala a ponúkala. Xanax je najmä v USA a západnej Európe jednoducho typický liek na "nejaké" duševné problémy.

Bežne sa "tam vonku" používajú tiež výrazy maniak alebo psychopat. Kvôli nelichotivému zľudoveniu týchto označení a kvôli neraz negatívnym a zosmiešňujúcim konexiám týchto pojmov v ľudovom ponímaní som celkom rád, že sa ujal v psychiatrii skôr názov "bipolárna porucha" a "porucha osobnosti". Je to myslím aspoň o trošku lepšie, keď sa to niekde na verejnosti povie. Človek má menší nábeh na predsudky.

Bežní ľudia si tiež myslia, že u psychiatra je nejaký gauč na spôsob Sigmunda Freuda a človek tam leží a rozpráva o sebe. Väčšina ľudí tu okolo mňa si vôbec nespájala psychiatra s bežným lekárskym nudným výkonom, ako je trebárs u zubára. Dokonca prišla do čakárne jedna pani, ktorá prišla s priateľom zapísať nejakú jeho príbuznú do ambulancie. A zhodou okolností akurát prišiel muž-pacient a vraví sestričke, že prišiel iba na krv. Tá ho hneď pozvala dovnútra, že dobre. A ona sa čudovala celému svetu, že krv? Na čo brať krv? Injekcia? Čože? A nechápala absolútne, na čo by bolo u psychiatra potrebné zisťovať krv. Evidentne mala predstavy nejakej terapie na gauči u psychológa.

Toľko pár mojich myšlienok, čo mi k tejto téme spontánne napadli.

Ako strašiak z "diagnóz" je verejnosti známa schizofrénia. "Žiaľ" takto pomenovaná diagnóza neexistuje, sú len 3 typy schizofrénii, ktoré sa pomerne zásadne líšia.

Relatívne bežne sa ľudia častujú rozpoltenosťou, či schizofrénnosťou, pričom i povrchne sa dá usúdiť, že myslia úplne niečo iné ako schizofrénne príznaky. Skoro vždy ide len o formu "akademickejšieho" urážania, a teda najmä o poukázania na svoju "vzdelanostnú" hodnotu a "nadhľad" oproti urážanému.

Som nova vo fore, tyka sa ma rozhodena psychika, tak som tu.

Zaujalo ma hnutie "pochod blaznov", ktore bezi vo svete, najpriklad v Irsku, Nemecku, co je najblizsie. V Cesku tiez bol v roku 2012.
Je black pride, gay pride a ludia ini po stranke tzv. psychickych schopnosti tiez tvoria jednu kategoriu..

Viac, ked si date do googlu mad pride. Je to sympaticke. Nejde o to byt hrdi, ale o to prijat seba v svojej inakosti, tak to ja chapem. Ucit sa prijat seba s pomocou druhych na takychto akciach..

Zaujimava je aj skupina "Psychiatric survivors", myslim, ze to bolo zalozene v Kanade.
Jej cielom je aj/najma humannejsia psychiatria.

Majte sa co najkrajsie.

neviem ako ini- ja nemam problem prijat seba sa aj s mojou psychickou chorobou. problemom su tzv. zdravi ludia ,ktori tento problem maju a snad by ma najradsej izolovali niekde v zariadeni pre blaznov. to pijat LGBT im pride normalne,lebo su "taki fajn". ja nejakych poznam a mne fajn nepridu- obycajni egoisti so snahou o pozerstvo

no, popravde - neviem si to predstaviť. Vďaka tomu odstupu verejnosti a dokonca niekedy až strachu z nás, ktorý sa za mladi prejavil napr. vylúčením zo spoločnosti alebo dokonca šikanou - väčšina z nás má sociálnu fóbiu alebo niečo podobné.

Mne by to nebolo príjemné, najhoršia možná verzia, aká mi napadá je, že pochod hrdosti by sa zmenil na masovú hystériu: Nám by rupli nervy zo stresu a ostatným zo strachu...
Skôr si predstavujem taký sólový pochod hrdosti, priznať sa postupne svojmu blízkemu okoliu a presvedčiť ich, že som fajn človek. Citlivá, kreatívna ale krehká... Či?

Čo sa týka prijatia seba - myslím, že to človek musí proste uhádzať sám v sebe. Zistiť, čo dokážem, čo je na hrane a čo je už nad moje sily a zariadiť si život podľa toho. A to si každý musí prejsť sám, sme síce pod jedným označením, ale každý to prežíva inak, nikto z vonka nevie, ako mi pomôcť, všetko je to len a len v tom pokrivkávajúcom mozgu...

Môžme sa inšpirovať a skúšať, ale to prijatie seba je len na nás, to že nás prijme niekto zdravý neznamená, že sa prijmeme my... Lebo to prijatie zdravým človekom vždy znie asi takto: "Ale však ty si úplne normálna, o čo ti ide? Moc rozmýšľaš! Nevymýšľaj kraviny!"

Potesili ma odpovede.

Uvedomila som si, ze taketo pochody mozu hlavne pomoct v tom, aby ludia lepsie spoznali danu "mensinu" a tym aby sa vztahy zlepsili. Napriklad moj vztah ku "mad" ludom, bol dost plny predsudkov, kym som nespoznala realitu na sebe a na druhych spoluputnikoch touto skusenostou, ktorych som ako "mad" spoznala.

Ak by sme mali moznost vidiet realitu vsetkych mensin na ich pochode, tak by bola mensia tzv. stigma, cize zle meno pre niektore skupiny. Aj ked homosexuali sa robia lepsimi ako su..hovoria, ze vztah medzi rovnakymi pohlaviami je rovnocenny ako muz-zena, a to nie je pravda podla mna, tiez sa robia, ze ich psychika je ok,  a ze psychicky trpia len kvoli stigme, ale osvojila som si nazor, ze oni maju psychiku zlu a kvoli tomu maju aj tu sexualitu inde orientovanu. Teda aspon v mediach sa tak pise, nebola som na gay pride.

Bolo by to vlastne nieco take, ako prezentacia inych kultur zijucich na Slovensku, napriklad rusinskej. Alebo zidovskej, alebo ciganskej.
Tak by sa mi zdalo fajn.
Jasne, ze zalezalo by od organizacie, vodcov, ako by to vyzeralo. Ake hesla by ludia drzali a
co by bol program. Nejake pozitivne veci by tam patrili, nielen problemy so stigmou a predsudkami. Ludia, ktori maju svoj stav pod kontrolou, ale stale su "ini", by tam mohli povedat svoje pohlady.
A mohlo by sa to volat Den povedomia o dusevnych chorobach, alebo konkretnejsie, napriklad v Kanade maju "Schizophrenia Awareness Day".

hypomaniak: Takze Ty poznas len takych gayov.  Lepsie poznam jedneho, je normalny, akurat ma psychiku zlu (chodi na terapie, pricom je pracovne dost vykonny) a potom romantiku prevadzkuje len s chlapmi..

kwecko: 1."priznať sa postupne svojmu blízkemu okoliu..." - To znie ako "coming out" :)Super, ak to niekomu vyslo.
2. Mne ta reakcia, ktoru si napisala v zavere nepripada ako prijatie.

Mne sa zatial nepodarilo stotoznit sa s diagnozou, prijat to so vsetkym ako to je (aj s tym, ze sa snazim zit s tym co najlepsie a mat na obzore zdravsi zivot) a preto o tom moc pred druhymi nehovorim ( miesto pravd polopravdy). Chcelo by to nejaku osvetu..pre mna samu, aby som si lepsie urcila, kym chcem byt v ramci svojej choroby.

Bolo by to fajn, keby sa o psychiatrii bavili ľudia ako o bežnej medicínskej vede. Takto, kde chodím ja do čakárne, je  veľký nápis "psychiatrické oddelenie" a často chodia okolo neho pacienti a je počuť až do čakárne, ako si z toho robia posmešky. Napríklad hľadajú nejaké oddelenie či ambulanciu a zabočia k nám do čakárne, zbadajú nápis a hovoria tomu druhému: "Aha, tu nie, tu by si nechcela skončiť určite, to je psychiatria, hahahaha."  

Napr. ja v práci nehovorím, kam idem na injekciu. A aj na priepustkách mám len všeobecnú pečiatku nemocnice a nie psychiatrickú od lekára. Využívam túto možnosť, ktorú sestrička vždy ponúkne.  

Na druhej strane na nete dosť často prezrádzam o sebe veci, a preto sa ich už dozvedeli aj niektorí moji blízki alebo kolegyne. Taktne o tom nikdy nechcem hovoriť zoči-voči, som ochotný o tom hovoriť vlastne skôr len virtuálne.   Zdá sa, že to zatiaľ moje kolegyne rešpektujú a nemajú voči mne predsudky. Tomu som veľmi rád.   

Ten Deň povedomia o duševných chorobách by som podporil. V podstate mám pocit, že také niečo už aj jestvuje. Najmä na Slovensku v období predávania nezábudiek sa aj média sústreďujú na takéto témy a spoločnosť si pripomína realitu duševných chorôb. Takže uvidíme, ako to ľudia budú viac brať. Zostávam inak optimistický, keďže aj na Slovensku čoraz viac ľudí nezvláda stres a upadá do rôznych duševných problémov a čoraz viac rodín pozná niekoho z blízkych, ktorý má podobné ťažkosti, tak sú ľudia akosi tolerantnejší. Nie všetci ani zďaleka, ale cítim na úrovni dojmu, že sa to lepší.

 

Ako som pisala, uvitala by som existenciu takeho festivalu, ktory by daval do povedomia dusevne problemy.
Nasla som jeden. Lenze je nazvany Blaznivy festival, a preto som ho nenasla skor, ked som vo februari hladala. Stve ma, ze som o tom nevedela ped jeho konanim, mohla som tam bud ist alebo si aspon uzit ten den s vedomim, ze sa take nieco kona (ja to mavam, ze ked na nejake miesto a ludi (vacsinou znamych) myslim, tak akoby som tam s nimi bola).

http://www.schizofriends.cz/blaznivy-festival-2014/