Ako sa dnes máš? 18

Pripomína mi to bažinu. Zapadneš do nej a keď neurobíš nič (len tam tak pasívne stojíš), cítiš, že prepadáš na dno. A ak urobíš akýkoľvek nepatrný pohyb (aby si sa vyhrabal), prepadáš sa na dno rýchlejšie.

Všetko robím presne naopak. Teóriu poznám. Viem, čo by som mal robiť. Viem, čo by som nemal robiť.. ale niečo ma núti robiť opak. Pred 11-12 rokmi som si v duchu povedal (do dnes si to pamätám): "Potrebujem zistiť, čo sa stalo; prečo sa to stalo; kto je kto.. nech to stojí, čo to stojí". Ani v najhoršom sne som netušil, že ma to možno bude stáť dusíkovú kapsulu zo Svajčiarska.

Radšej by som sa vykašlal na novostavbu a utekal kade ľahšie.. ale kto mal vedieť, nie som veštec, po vojne je každý generál. Kvôli domu som tu pred 12 rokmi zostal a začal som sa prehrabávať v rodinnej stoke. Chcel som nájsť odpovede. A teraz ich mám a vôbec sa mi nepáčia.

Uvedomujem si, že ma táto situácia mala niečomu naučiť (hovorí teória, že). A ono ma aj niečomu priučila, za to som vďačný. Zároveň mi však zobrala celý môj prechádzajúci život. Kompletne všetko. Nakoniec aj ten dom. Budhisti hovoria o tom, že by človek nemal lpieť na veciach. To si samozrejme uvedomujem. Lenže jedna vec je teória, druhá prax.

Stále riešim minulosť. Čo sa stalo. Prečo sa to stalo. Čo sa malo stať. Čo sa naopak nemalo stať. Kto bol v skutočnosti kto. Kto bol foe a kto frenemy. Mne je jasné, že robím najhoršiu možnú vec, ale mňa niečo vyslovene núti, aby som to robil. Neviem s tým prestať.

Úplne chápem väzňov, keď ich pustili z koncentráku. Tiež boli v šoku. Tiež hľadali odpovede ako ja. Ja som tie odpovede našiel. Len riešenie je v nedohľadne. Idem ruminovať ďalej..

Ja som velky zastanca liekov, myslim antidepresiv, tie mi velmi vyrazne pomohli. Velmi dobre si pamatam v akom som bola stave predtym a mala aj samovrazedne myslienky. V minulosti mam aj par pokusov o samovrazdu. Takze niecomu takemu velmi dobre rozumiem. V minulosti mi velmi vyrazne pomohol aj fluoxetin, teraz ten venlafaxin, su urcite viacere dobre lieky. Ak by som mala mat zase take stavy, bez rozmyslania idem zase do liekov. To sa aj tie problemy ktore pridu prekonavaju ovela lepsie. Teraz beriem uz len 75 mg a zatial v pohode, predtym som brala dva roky az 225 mg. Citim sa dobre, bavi ma zivot, problemy prekonavam. Velka facka celemu pozitivnemu naladeniu bol ten rozhovor so sefom, ked mi chcel dat 6-hodinovu zmluvu, ale aj to som zvladla. Proste som sa nastavila na to, ze to nepodpisem a prestala som fajcit aspon medzi prestavkami, nech sa mi to minus aspon znizuje a nezvysuje. Zda sa, ze sef na mna zabudol, radsej mu nechodim na oci. Aj to zvladnem, proste nepodpisem. Nic mi nemoze. Ja z niecoho musim zit, to nech si uvedomi a nech neklame ze sa pre mna nic nezmeni. Aj ini hovoria, ze je to fasista. Nepoznam nikoho kto ho ma rad.

@Lukas, áno, analyzujem všetko. Je to moja najsilnejšia vlastnosť. Tá, ktorá mi dokázala zarobiť nemalé peniaze. A tá, ktorá mi teraz ničí život. Možno ma aj zabije, teda pokiaľ sa ju nenaučím ovládať. Veď sa aj hovorí: dobrý sluha, zlý pán. Áno, som závislý na analyzovaní všetkého, každej kraviny. Som analytický narkoman.

Tiež si uvedomujem, že riešim veci, ktoré už nezmením. Mne je jasné, že sa týmto topím v žumpe. Namiesto hľadania riešenia, riešim minulosť a problémy. Lenže rozkáž svojmu mozgu. Niektorí počujete hlasy: prinúťte sa, aby ste ich nepočuli. Nedá sa, že..

Všetko si to uvedomujem. Aj to je súčasťou mojej frustrácie. Ničí ma to. Buď ma to posilní alebo zabije, uvidím. Jediné, čo ma drží pri živote, je to jedno promile nádeje a strach, že sa reinkarnujem do mojej rodiny. Zaplať pán Boh za magické myslenie, aspoň na niečo je to dobré..

EnaXnaY napísal:máš k dispozícii je prítomný okamih

Moja schopnosť sústrediť sa, je v žalostnom stave (max. 2 minúty). Všetko sa to spustilo minulý štvrtok. Dovalilo sa to ku mne z ničoho nič ako blesk, až som si v duchu povedal "áá, pani Karma začala znova organizovať môj osud" (mám na mysli tú 5 ročnicu). Do stredy bolo všetko relatívne v poriadku. V nedeľu som si chcel vypočuť 30 min prednášku a nedopočúval som ju do konca. Nebol som toho schopný.. čo ma ešte k tomu aj naštvalo (najhoršia voľba). Najprv som myslel, že je to počasím (leto vs. depresívne zimné/jesenné obdobie). Lenže Slniečko skončilo dávno. Podľa mňa sa niečo deje v hlavnom počítači.. ale JA sa nedám! Mňa tak ľahko nedostanú..

Catherin4 napísal:V minulosti mam aj par pokusov o samovrazdu.

Mám za sebou len jeden pokus a dúfam, že posledný. Mal som cca 4 roky. Megera ma zatrvárala na celý deň samého v kuchyni, aby mala odo mňa pokoj. Pamätám si detailne, že som si potlačil stoličku ku kuchynskej linke, vyliezol som na ňu, aby som dočiahol nejaké lieky. Vysypal som ich na zem a zobal jeden po druhom. Potom si už nepamätám nič, len dva momenty. Megeru, bola strašne nasratá ("čo si to zase vyviedol", "zničil si mi život"). A potom som sa zobudil v nemocnici, výplach žalúdka.

Dnes si to vysvetľujem tak, že moja duša už tušila, čo ma v živote čaká, tak to chcela ukončiť.. alebo je odpoveď prozaickejšia. Od malička všetko analyzujem, neustále som sa na všetko pýtal (zaujímalo ma to). Asi som sa opýtal babky "čo je toto?", na čo mi odpovedala, že "lieky, aby ju nebolelo xyz". No a keďže som bol sám zavretý v nejakej miestnosti, tak ma pochopiteľne bolelo celé telo kvôli neznesiteľnému strachu a vyskúšal som tie malé veci (ktoré babke pomohli).

Inak si to neviem vysvetliť a je to asi jedno. Stalo sa to, čo sa malo stať. Malo pršať, tak pršalo. Malo nastať zemetrasenie, tak nastalo. Minulosť nezmením..

_____
Malé dieťa je evolučne nútené hľadať proxy-attachment (blízku osobu), aby prežilo. V opačnom prípade prežíva neznesiteľný strach o život. Môžete si to všimnúť u psov, ktorí štekajú ako splašení, keď odchádzate. To nie je kvôli tomu, že sa tešia, že odchádzate.. ale prežívajú bytostný strach, či sa vrátite. Pes si nevie napustiť vodu, že.. Tiež netuší, že sa plánujete vrátiť (lebo nákup). Nerozumie tomu.

Lucas napísal:
Napíšem to priamo - vy, čo ste "hlbokomyšlienkari" a všetko analyzujete do poslednej kvapky krvi, aby všetko dávalo zmysel, význam

Ja mam na toto recept, teda celit neustalym blbostiam, co si vsugerujem ako problemy.

Prvy sposob: Vytvorim si vlastny problem, resp. vyzvu (po anglicky challange) a s tou potom bojujem. Vacsinou nieco zdrave ako sport, zbavenie sa zlozvyku, alebo nieco sa naucit... ale kludne aj nejake dobrodruzstvo ako je viacdenny vylet na vlastnu past. Medze sa nekladu, dolezite je, aby ti to zamestnalo mysel a bolo to urcitym sposobom narocne.
Mam za to, ze clovek potrebuje problemy, potrebuje stale nieco riesit a ak nema nejaky velky problem, tak si najde tie male, co prinasa zivot – zial, tych je neobmedzene mnozstvo..

Druhy sposob: Vedome si davam pozor, aby sa mi neznizovala latka toho, co povazujem za problem..Inak povedane, vzdy ked ma nieco zacne trapit, pozastavim sa nad tym, opytam sa „naozaj mi to robi problem?.. fyzicky, realne,... alebo si to len namyslam?" Vacsinou zistim, ze len robim z komara somara. Chce to ale skill vediet sa na vec pozriet z nadhladu.

Saladin napísal:[
Dnes si to vysvetľujem tak, že moja duša už tušila, čo ma v živote čaká, tak to chcela ukončiť.. alebo je odpoveď prozaickejšia. Od malička všetko analyzujem, neustále som sa na všetko pýtal (zaujímalo ma to). Asi som sa opýtal babky "čo je toto?", na čo mi odpovedala, že "lieky, aby ju nebolelo xyz". No a keďže som bol sám zavretý v nejakej miestnosti, tak ma pochopiteľne bolelo celé telo kvôli neznesiteľnému strachu a vyskúšal som tie malé veci (ktoré babke pomohli).

Occamova britva by povedala, ze si namieto analyzovania babkinych slov alebo priameho chcenia zabit sa.. skor videl v tych tabletkach cukriky..

btw. tiez som ako maly zjedol nejake lieky, tusim jed na mole.. vyplach zaludka bola „sranda"

Btw. z deti, co im mama robila to, co tebe tvoja, vacsinou vznikaju ludia s Narcistickou poruchou osobnosti. Mam o nej fajn knihu. https://www.martinus.sk/32665-narcismus-vnitrni-zalar/kniha
V horsom pripade so Schizoidnou poruchou osobnosti

@Catherin4
Absolútne súhlasím s tebou, základom každej depresívnej poruchy je AD, niekedy i kombinácia, obzvlášť v poslednej dobe registrujem nielen v nemocnici, ale aj u ambulantných psychiatrov dvojkombo antidepresív ako samozrejmosť (pred pár rokmi to ešte bolo u našich psychiatrov niečo absolútne nezmyselné).
Niekto má ozaj šťastie, že mu sadne prvé či druhé AD, iný musí vyskúšať všetky druhy (pozdravujem).
Ale darmo, zakolísanie môže prísť kedykoľvek - podobne ako u stabilizovaného srdciara náhle vyskočí tlak a musí volať RZP, ako u epileptika na dvoch-troch antiepileptikách dôjde k náhlemu epizáchvatu a podobne...
Tak či onak, vždy je tu niekto, kto nám môže pomôcť v ťažkej chvíli - či pohotovosť podobne ako pri somatických problémoch, psychológ na 24-hodinovej linke či dobrý kamarát, čo "len" vypočuje...

Zdielana bolest je polovicna bolest, ano, treba sa zverit, kludne aj tu, na tomto fore. Ja tieto pocity velmi dobre poznam, presla som si uz kadecim. Ale vzdy sa najde riesenie kazdeho problemu, nech sa zda akokolvek velky a neriesitelny.

@relouth
Ak ťa môžem požiadať, viem, že posledný príspevok nemyslíš zle a poukazuješ na zaužívanú psychiatrickú teóriu - ale momentálne sa to v danom prípade nehodí viac rozoberať... Viem, prečo to píšem, myslím, že aj ostatní zainteresovaní.
Navyše prednedávnom sa tu riešili poruchy osobnosti a diagnostika s nimi spojená a vznikali zbytočné nedorozumenia a konflikty.
Vďaka za pochopenie