Ako sa dnes máš? 17

Ano aj takto by sa to dalo opísať tam je to asi najlepšie vysvetlené

@jaro123444 presne tie rozhovory, prv bola len jedna osoba inside mé a tá ma nabádzala k takým veciam, že buď by som skončila na psychiatrii alebo vo väzení, úplne rozklepaná, s úzkosťou a malou dušičkou som požiadala partnera, nech má objedná k psychiatrovi čo najbližšie, lebo počujem hlas, ktorý ma chce donútiť zabiť alebo vážne ublížiť synovi, do týždňa som mala termín a rovno od psychiatričky som sa šla pobaliť a išla do nemocnice.

@Patty ty si to mala teda horšie, ja som sa nemocnici vyhol, spýtala sa doktorka či nechcem hospitalizáciu, nasadila mi lieky a povedala že nemyslí si že je to ešte až v takom stave a že zaberú. To som musel ísť k nej s mamou, aj vtedy k tej detskej musela ísť mama so mnou, nechápal som čo sa to deje a čo to môže byť. Dovtedy som sa liečil na úzkosť a netušil som na čo mám nábeh

Mne to skôr tak ako keby myseľ povedala, že zabi sa. Ale neveril som tomu. Tieto stavy som mal možno aj 4 krát za život ale iba 2 krát som to povedal a šiel s tým k doktorke, hanbil som sa a nevedel som vôbec čo mi je. Myslel som si že som nejaký blázon a že mi preplo

Jaro123444 napísal:Mne to skôr tak ako keby myseľ povedala, že zabi sa.

Aha, takže ty si nevnímal žiadne "reálne" hlasy, len si to tak "cítil"? Btw. moja mama cíti (resp. neviem ako to pomenovať) realitu, ktorá nie je skutočná. A je paranoidná (aj ja) - to je veľmi nešťastná feature-ka. Napr. minule sa "vcítila" do registračného systému na stráne nejakého ministerstva a bola presvedčená, že jej dá termín o týždeň (bola o tom skalopevne presvedčená, ale ničím to nebolo podložené). Ale nebolo to tak, že by jej niekto do ucha rozprával, že "dostaneš termín o týždeň".

Ja mám zase magické myslenie a to funguje tak, že pozerám film, ktorý sa dotkne niečoho vo mne (minulosť, krivda, osobnosť) a "cítim", že mi Boh poslal indíciu - že ten film bol (ak to preženiem) natočený pre mňa a vysielajú ho práve teraz kvôli mne. Samozrejme je to nezmysel a čistá náhoda, ale takto to proste môj mozog hodnotí. (ako keď ráno opisuješ sen, ktorý sa ti sníval - tiež ho nevytváraš, ale je v "hlave")

No ano cítil som to tak ale rozprávali sa v mojej hlave aj osoby a nechápal som tomu, stále som niekoho podozrieval za niečo až neprimerane dosť, moja babka tiež inak hovorí vkuse ako ju odpočúvajú a ako sa sesternica ide vydávať s kriminálnikom, ale doteraz sa nevydávala. Neviem veľmi či sú to moc pravdivé veci, skôr mi to príde ako typický príznak paranoidnej schizofrénie ale zas môže to byť starobou aj.

Patty_Pillow napísal:lebo počujem hlas, ktorý ma chce donútiť zabiť alebo vážne ublížiť synovi

Toto už je masaker - našťastie si požiadala o pomoc. Pretože (a neviem, či sa to aj stáva), ak je človek zároveň paranoidný (pocit, že mu hrozí neustále nebezpečenstvo), tak ten hlas môže hovoriť, aby to nikomu nepovedal, "lebo mu lekári ublížia" etc.

@saladin tak to mágické myslenie máme dvaja, tiež pripisujem náhodné udalosti, že sa stali presne pre mňa napríklad aj dnes som šla busom, prvý som zmeškala a druhý meškal, tak už som mala pocit, že mešká preto, aby som vymrzla, lebo som zmeškala predošlý a vôbec mi nenapadlo, že mohol mať červenú na semafor alebo na neriadenej križovatke ho nechceli autá pustiť na hlavnú, až teraz keď si to napísal, normálne ako o mne keby čítam

Jaro123444 napísal:hovorí vkuse ako ju odpočúvajú

To je IMO paranoidná symptomatika.

Jaro123444 napísal:a ako sa sesternica ide vydávať s kriminálnikom

A to je práve to magické myslenie - spájanie vecí, ktoré spolu nesúvisia. Been there, done that.. V umení je to skvelá vlastnosť (Salvadore Dali), ale v živote to výrazne obmedzuje.

Patty_Pillow napísal:@saladin tak to mágické myslenie máme dvaja, tiež pripisujem náhodné udalosti, že sa stali presne pre mňa napríklad aj dnes som šla busom, prvý som zmeškala a druhý meškal, tak už som mala pocit, že mešká preto, aby som vymrzla, lebo som zmeškala predošlý a vôbec mi nenapadlo, že mohol mať červenú na semafor alebo na neriadenej križovatke ho nechceli autá pustiť na hlavnú, až teraz keď si to napísal, normálne ako o mne keby čítam

Áno, áno, presne to takto funguje. Niekedy sa na tom až smejem. Našťastie pre mňa mám "testovanie reality intaktné" (lepší prípad) = prítomnosť slabého vedomia toho, že bus v skutočnosti mohol meškať kvôli červenej alebo jednoducho šofér zaspal. Ale moja mysel je aj tak presvedčená (dominantný, najsilnejší pocit), že bus zmeškal, aby som vymrzol alebo ako trest za niečo alebo ako nasmerovanie v živote (message od Boha ). Blud by to bol, ak by som nemal testovanie reality a bol skalo-pevne presvedčený, že bus zmeškal, lebo ... a neuvedomoval by som si, že príčinou môže byť obyčajná náhoda.

@saladin ja som tie hlasy počúvala 18 mesiacov a keď som bola na dne síl a bála som sa to niekomu povedať, veď ma zavrú a budem mať nálepku psychiatrický pacient, keď v rodine nikto na psychiatrii nebol liečený, ale bola som aj vyhoretá po skúškovom, lebo okrem toho, že som bola mama, tak ešte som sa snažila si urobiť školu, ale vyšťavovali ma veci z každej strany, keď som bola doma sama s malým, tak on do 18 mesiacov vedľa v izbičke sa hral a ja na chodbe plakala kvôli hlasu, ale snažila som sa aj keď horko ťažko venovať, bol aj plné dojčený aj nosený aj v posteli s nami spáva, ale asi po prvej hospitalizácii som cítila to také materinské puto a lásku, po príchode z nemocnice som plakala už cestou, že malý je zdravý, šťastný a len môj, som ho nosila v šatke ešte dobrý rok a užívala som si, že mu môžem hocikedy dať pusinku, teraz má už 6 rokov, ale večer v posteli sa pritúlime k sebe a užívame si jeden druhého, čo pred prvou návštevou psychiatričky nehrozilo