Ako sa dnes máš? 3

Tuto napísal:Čo si robil počas toho sedemročného obdobia? Ako to, že si myslíš, že toho toľko nevieš?

Odpoveď som už predsa napísal do toho svojho príspevku, na ktorý si kupodivu reagoval touto otázkou.

Ahoj Matej,
čo píše Tuto, s tým súhlasím. Štátnice vyzerajú oveľa horšie ako to potom v skutočnosti je. Keďže si sa dostal až tak ďaleko, niečo už musíš vedieť. A keď sa v jednoduchosti naučíš len čo ja viem jednu dve vety ku každej otázke, tak tým si "naštartuješ mozog" a v "akcii" sa ti vynoria asociácie k tým vetám a budeš vedieť kecať o tom aj viac. Neviem, čo je to za školu, ale nám dokonca na štátniciach aj pomaly radili, navádzali bližšími otázkami. Takže tam choď pozitívne naladený, ono nejak bude. Určite si tým pomôžeš viac ako keď tam pôjdeš s tým, že to ani nechceš spraviť.

ff:
Ja som bol vlastne 3 roky. Teraz som od apríla, tak dúfam, že bez vysadzovania medikácie to zostane na dosť dlho

Ahoj Matej,
ja ta uplne chapem, to ze 7 rokov studujes este nic neznamena, lebo napr. ja som studoval tak ze aj ked sa ucim pravidelne a priebezne tak naucim sa na skusku a potom bum, vsetko zabudam s dalsimi predmetmi.
Ja som dopadol na statniciach tak, ze s velkym velkym premahanim som tam isiel, nic som nevedel, ale aj to je skusenost a posunula ma dalej, takze ti radim urcite na statnice chod. aj ked nic nebudes vediet.

--
ale k inemu chalani co tu popisujete vase skusenosti s pychocholgmi su len z liecebne co je uplna slabota lebo tam je to ako na beziacom pase a tam ani nemaju priestor sa nejako venovat, ozajstna terapia je dlhodoba zalezitost, mozno pol roka, mozno aj par rokov praviedelnych navstev a terapie, nie len prvych par sedeni zoznamovania a testovania. Treba si najst poriadneho psychologa/psychologicku, ktori pracuju na poistovnu (lebo su aj taki) a nie tych co si pytaju 20-30e za sedenie. Treba hladat. S nasimi diagnozami je to priam povinnost. Mam plno kamosov a kamosiek co chodia k psychologicke s relativne mensimi problemami - depresie, uzkosti, rodinne problemy. A kazdy povedal ze terapia mu urcite nieco dala. Samozrejme nie je to zazrak ze dojdem tam a bum na troch sedeniach si vyliecim schizu.

Ale ako som povedal moj nazor je ten ze aj ked mame ochorenie netreba sa spoliehat len na lieky, ale treba pracovat pracovat pracovat na sebe, svojom prezivani, uvedomeni, emociach. Lebo bez toho sme len ok, kompenzovani ale kde je tam nejaky sebarozvoj ktory ide do vnutra? Praca na sebe na svojich strachoch depresiach smutkoch, na svojich demonoch. Transcendencia

Sirius, vďaka za pochopenie. A teraz ako je to s Tebou, keď si tam nič nevedel? Znamená to, že si nespravil? A pôjdeš ešte voľakedy opakovať? Alebo?

U mna je to tak ze som nespravil, stratil som motivaciu co je u mna velmi dolezita polozka, ked nemam motivaciu nieco robit tak sa do toho budem zbytocne silit kolko chcem, idem len sam proti sebe.
Nespravil som a uz som dosiahol maximalnu moznu dobu bc. studia co je podla zakona 5 rokov + 2 roky predlzenie. Takze tak, neziskal som titul. Teraz uvidime, pravdepodobne idem studovat nieco ine, este uvidim ako sa to cele vyvrbi.

No ak chces tak moja skusenost zo statnic :
Mal som super komisiu, boli fakt mili a chapavi a snazili sa mi vseliako pomoct. Moja rada, prejdi si aspon uplne zrychlika otazky, nemusis sa ucit podrobnosti, ide o zmysel od toho sa potom mozes nejako odrazit a skusit to ukecat. Tiez si pozri prve otazky lebo je trapne ako sa mne stalo ked som dostal prvu otazku a nevedel som takmer nic
ale u mna to bolo aj tym, ze napriklad matiku a algoritmy som mal kedysi v roku 2005 a uz som si vobec, ale vobec nic z toho nepamatal + odtedy sa to uz aj inac vyucuje. Takze som im aj povedal ze som prisiel len skusit a ze som to mal uz pred siedmimi rokmi. Boli v pohode, chapali to.
Tiez sme boli haluzna skupinka z piatich traja nepresli Lebo sme boli fakt vydreti.
Ale ty ked uz si dokoncil bakalrku, tak fakt si len prebehni otazky, no a uvidis co sa stane. Mozno to das, a mozno nie, tak ci tak nic velkeho sa nestane.
Ja som mal stresy jak hovado, takze to ta chapem ze mas aj ty, ale potom ked odtial vyjdes tak budes v pohode plus ak si zmiereny uz teraz s tym ze sa to nemusi podarit o to lepsie pre teba, lebo uvidis, ze potom ako vstupis do miestnosti uz budes riesit to co tam budu chciet, setko ti povedia co tam mas spravit, a ked doodpovedas tak sa ti ulavi a spadne s teba setok stres.

ahoj x

ako som čítal aj u teba sa postup diagnóz vyvíjal. ja som ochorel v 16-tich, nie dlho som fungoval s dg. nevyrovnaný vývin osobnosti so schizoidnými a depresívnymi rysmi, potom mi pribudla dg. depresívna porucha ťažkého stupňa a nakoniec sa to vyprofilovalo na F25.2. to prešli tri roky, čo som mal vážnejšie aj menej vážnejšie problémy. teraz je to už asi rok v pohode. niekedy mám silné nutkanie experimentovať s liekmi, v minulosti som si sám ordinoval liečbu, znižoval a zvyšoval dávky, vysádzal a nebral pravidelne, čo sa potom podpísalo aj na mojom stave. chcem sa spýtať, ty si vysadil lieky sám, alebo postupne pod dozorom lekára? po "samovysadení" býva riziko relapsu, ktoré je dosť časté u väčšiny pacientov. ak si vysadil lieky sám, nemal si strach, že choroba sa ti môže vrátiť? ja strach nemám, ale ani odvahu len tak od seba vysadiť lieky.

Ahoj ff,
áno vyvíjala sa. Keď tak úplne spomeniem aj na môj vek na gymnáziu, tak asi v 17tich sa mi objavila prvá hyperaktívna fáza. Ochorel som na nejakú chrípku a pod dávkami liekov (tuším Kodeín či jak sa to volalo) som bol brutálne hyperaktívny. Vtedy som sa naučil hrať na gitaru - síce len jednu pesničku Nothing else matters, ale znalosť toho mi zostala celkom dlho. Jedol som celé citróny aj so šupkami, aj kiwi... Mamka si všimla, že som nejaký divný, ale neriešila to. Možno to bola nejaká hypománia a prešla len tak za pár dní. Potom tá už silnejšia mánia v 24 s nasadenou Zyprexou + Depakine ch. Celú dobu som naliehal na psychiatričku nech mi tu Zyprexu zníži. Bol som na ňu naštvaný, že to znižuje tak pomaly ale znižovala to ona. Ja svojvoľne by som sa bál si akokoľvek zasahovať do liečby. Maximálny môj zásah je v tom, že to beriem ráno a večer a nie presne o 8 a presne o 20. No a sem tam som aj zabudol vziať dávku. Potom keď sa objavil relaps som sa tej doktorky nemohol dovolať. Už od začiatku mi nebola veľmi sympatická, tak som toto využil ako zámienku k tomu, že zmením psychiatričku. Teraz som u inej a už viem, že nemám tlačiť na znižovanie dávok. Ale je pravda, že teraz s tým, čo beriem, nemám až tak silné vedľajšie účinky ako boli u Zyprexy, takže aj preto nemám potrebu tlačiť na doktorku nech mi to zníži. Mám to šťastie, že zatiaľ vlastne u 3 (alebo minimálne teda 2) atakov sa u mňa objavili len mánické príznaky. Depresie som okúsil iba ako vedľajší účinok Zyprexy, ale nie ataku.

Nazdar Matej,
ono, teraz to máš už úplne za rohom. Myslím, že takto tesne pred št. skúškou Ti môžu ešte pomôcť veľmi jednoduché výpisky a zároveň ich časté opakovanie. V týchto dňoch sa skôr sústreď na akú takú duševnú pohodu. Na mojej škole boli rôzni študenti. Tí niektorí čo toho vedeli pred rôznymi skúškami sakra málo, mávali akýsi primitívny výcuc zásadných bodov a keď prišlo k ústnej odpovedi, jednoducho sa relevantného bodu chytili a dali sa do okecávania. Vždy som bol prekvapený ako im to pomerne často vychádzalo a občas aj s nie zlým výsledkom v indexe.

Bodaj by Ťa to inšpirovalo a napomohlo k zdarnému ukončeniu štátnic. Neboj, zatni zuby a bude to Ok.

A hlavne: Nech Ťa ani len nenapadne prísť pred komisiu, sadnúť si a byť ticho. Ak by čo by, rozprávaj, hoci by si bol úplne mimo zadanej-vyžrebovanej témy. Ticho - to je jedna z mála vecí, čo sa na akdemickej pôde pri skúškach jednoducho nenosí.

ahoj x

nothing else matters bola tiež prvá pieseň, ktorú sa naučil môj kamarát a dnes je z neho perfektný gitarista
vzhľadom na to koľko a akých vedľajších účinkov má zyprexa by som ani nepovedal, že je to ozajstný liek. v skutočnosti mi iba škodil a stav sa zhoršoval. bral som ju v kombinácii s haloperidolom - ďalším úžasným zázrakom doby, z ktorého som mal EPS syndróm a je taktiež relatívne, či mi vôbec nejak pomohol, keďže bolo mi stále buď rovnako, alebo ešte horšie. pri týchto liekoch som bol ako mátoha, keď si spomeniem na to obdobie mám machuľu, všetko vyzerá ako v sne, nič sa nezdá skutočné. ale počul som, že pre niektorých ľudí je to jediný správny liek, ktorý im zaberie a oni sa na ňom dobre držia. neverím však, že sa u nich neprejavujú vedľajšie účinky.
tak ja som zase tak trochu opačný prípad ak ide o ataky. väčšinou som mal práve depresie a naozajstnú mániu nikdy. vždy to boli len občasné hypománie, ktoré trvali dni, inokedy len hodiny, alebo minúty, občas hypománia prestriedala prítomnú depresiu. fázovanie v rozpätí niekoľkých hodín ma strašne vyčerpávalo. mánia je však asi príjemnejšia ako depresia. či nie?

Mánia je nielen príjemnejšia, ale aj prognózy na vyliečenie sú lepšie ako v prípade zmiešaného alebo depresívneho typu F25. A to aj, čím dramatickejší nástup, tým lepšia šanca na liečbu. Akurát ako aj spomínal Tuto, z týždňa v mánii sa dávaš dokopy rok. Približne.

Ahoj Matej,

máš to ťažké ale budem na teba myslieť a verím, že to nejako dáš a keď nie, svet sa predsa nezrúti. Je dôležité aby si tam nešiel už s myšlienkou že to nezvládneš, lebo potom to určite nezvládneš. Chcelo by to trošku viac sebadôvery.

__________________________________________________________________________________________
ja sa mám celkom fajn. Teraz riešim nejaké ťažkosti ohľadom školy a tak som z toho trošku vyčerpaná ale nevadí ak dospejem k nejakému výsledku, bude to stáť za to. Spánok sa mi dáva konečne trochu dokopy. Pripisujem to novým liekom, s ktorými sa chcem rozlúčiť hneď ako ich nebudem potrebovať. Nepotrebujem ďalší prírastok do svojej lekárničky .

Frances, si presne ako ja, čo sa týka depresie a mánie. Ani ja som nemal ozajstnú mániu, za to fázovanie medzi hypomániou a dosť prudkou depresiou - to veru bolo. Aj ja som mal časté a rýchle zmeny fáz a taktiež ma to vyčerpávalo. Vlastne dodnes si odnášam z toho obdobia akúsi svoju typickú, chorobou navodenú vlastnosť, že sa mi často menia nálady a pri náladach mením aj komplet názory, pohľady a spôsoby nahliadania na veci. V súčasnosti to však nedosahuje hĺbku skutočnej fázy, depresia je len občas a väčšinou trvá už len asi deň, maximálne dva dni... hypomániu už nemávam vlastne vôbec. Nástup mojej choroby bol veeeľmi pomalý a plazivý, ťahalo sa to 2 roky, kým som vôbec pochopil, že sa to nedá riešiť inak, než cez psychiatra. A to nehovorím o prodrómoch, ktoré som mal v podobe sociálnej úzkosti vlastne už od dvanástich, trinástich. Takže preto si myslím, že ja sa len tak ľahko nevyliečim, ale zase treba povedať, že naozaj sa s mojím stupňom závažnosti dá pomerne normálne žiť. Zatiaľ u mňa platí, až na kognitívny defekt, tendencia, že sa mi to vekom celé dosť dobre zlepšuje.

---------

Ľudkovia, s radosťou v srdci Vám oznamujem, že som tie štátnice spravil. Síce som dostal dosť zlú známku, ale na titul to evidentne stačí. Ako veriaci to hodnotím ako vyslovene Boží dar. Z hľadiska tých z Vás, ktorí ste neveriaci, tak ide o poriadny kus šťastia. Veľmi sa teším a ďakujem Vám všetkým, ako ste mi držali palce... osobitne Tutovi, venuse, Siriusovi, xkrchnav, a potom aj ostatným, ktorí mi v priebehu môjho dlhoročného štúdia tu na fóre poskytovali útechu a podporu. Ďakujem.

--------

Teraz neviem, čo všetko budem robiť, ale absolvoval som hneď aj prijímačky na magisterské, avšak rodičia aj ja sám súhlasíme, že aj keby mi poslali poštou vyhodnotenie, že ma prijímajú (čo je dosť pravdepodobné), tak žiaľ nepôjdem ďalej. Musím si dať pauzu, azda vyskúšať prácu, uvidí sa. Nie som proste po tom intelektovom deficite, ktorý sa mi v priebehu choroby (ale najmä po elektrošokoch) dostavil, taký ten intelektuálny typ. Vždy som si myslel, že som. A vskutku som aj ním bol. Ale to už je preč a ja som s tým zmierený, pochopil som, že moja hodnota nezávisí od toho, či budem pracovať čisto intelektuálne, alebo budem robiť aj inú poctivú prácu. Zatiaľ sa chcem zamerať na svoj všestranný rozvoj - v tomto sa inšpirujem Tutovými radami a psychohygienou, a vzdelávaním, aké on mával a má. Tiež čítať beletriu by som chcel skúsiť. A chodiť na prechádzky, chudnúť. A čoskoro možno aj nejaká poctivá zárobková činnosť.

--------

Takže som bakalár, a to aj vďaka Vašej psychickej podpory. Čo by som si počal bez tohto fóra? Mať takých priateľov, ktorých topánky preskákali podobné bačoriny, aké preskákali tie moje, a ešte mi aj vedia poradiť. Ďakujem. Želám všetko dobré.