Práca a choroba

Pracujem ako výpomoc 2 týždne v mesiaci pohotovosť na telefone NON STOP, keď niečo treba tak idem spraviť. Dva víkendy normálne v práci. Nie je to náročná práca- zvládam. Cez leto v dovolenkovom období ako náhrada za hlavnú silu. Zatiaľ je to takto rok a pol.

Tak to já pracuji v chráněnné dílně jako grafik na poloviční úvazek. Manželka mě v tom i rodina podporuje, zatím se daří do roka mám tak 3-4 výpadků tak na týden dva. Jinak to zvládám dobře.

V té reklamce jsem už přes 2 roky a mám to tu rád, je tu super kolektiv, dobrý šéf.

co víc si přát.. přeji všem aby dělali co je opravdu baví

Ahojte ja som pracoval rok na 8 hod dalo sa to zvladnut ale poziadal som na skratenie na 6 hod. Dovod bol ten ze z prace som chodil o 15 00 a ja potrebujem byt v posteli o 20 00 takze malo casu bolo. Teraz som o 1 hod doma a je to lepsie.
Zaujimalo by ma ty co robia v normalnej firme na 8 hod a maju plny dochodok ze co nato povie posudkova komisia ?

Moja psychiatrička mi navrhla ID, ale pritom robím na 8 hodín a ešte aj končím školu. Vravela, že by sme sa mali pokúsiť o polovičný, asi 40% na diagnózu "reziduálna schizofrénia". Neviem, či to chcem, a neviem, či to aj prejde, keďže aj psychologický posudok bol relatívne priaznivý v zmysle, že priveľa vážnych príznakov nemám. Ešte som stále nebol zaniesť ten posudok, otáľam s tým. Mnohí ľudia nedostali ID pri oveľa závažnejších problémoch, než mám ja. Tak som bol aj lekárkou prekvapený a neviem, či to aj naozaj chcem, nakoľko by som to musel nahlásiť svojej šéfke, aby to oznámila personálnemu oddeleniu. Hrozím sa toho, že by zrazu náš kolektív asi 10 ľudí, ktorí tam spolu pracujeme, mal sa dozvedieť tieto veci. Aj keby som ich zatajil, šéfka a jej šéfka musí vedieť minimálne samotný fakt, že mám ID, a to je hrôza si predstaviť. Totižto nejde o cudzie osoby, ktorých názor mi môže byť ukradnutý, ale ide zároveň aj o moje blízke kamarátky, s ktorými trávim 8-9 hodín denne, teda veľa životného času a veľa životných tém. To sa nedá porovnať s nejakou fabrikou, kde je všetko neosobné a kde človeku môže byť šumafuk názor svojho nadriadeného, s ktorým má len čistý, neosobný vzťah.

Takže som v pomykove.

Matej napísal:

Takže som v pomykove.

Momentálne som v rozpoložení, že ID nechcem, neverím, že si ho zaslúžim a že by bola moja schopnosť pracovať obmedzená viac ako 40%. Iste, peniažky by sa mi strašne zišli, hoci by išlo o akúkoľvek skromnú sociálnu výpomoc. Ale necítil by som sa dobre vo svedomí, keď viem, že mnohí, čo majú závažnejšie stavy (obzvlášť fyzické) a nedostali ID, alebo by mali mať ID plný a majú len málo percent uznaných - a ja by som mal mať svojich 40% uznaných. Neznie mi to férovo. Samozrejme, keď budú problémy, a bude treba péenka alebo nemocnica, alebo iné problémy, odchod z firmy z dôvodu zdravia, alebo tak, tak s lekárkou to poriešim. Ale v súčasnej situácii by som svoj status nechal tak a neriešil ho.

Asi ste si niektorí tľapli po čele, že ako ho môžem odmietať, keď mi ho niekto navrhuje dobrovoľne. Ale jednoducho príde mi to vo svojom svedomí férovejšie. Navyše mi tým odpadá konfrontácia so šéfkou, ktorej by som ID musel nahlásiť, aby ho nahlásila personálnemu oddeleniu kvôli zmenenému výpočtu odvodov. Máme tam dosť osobné vzťahy, nerád by som také niečo cez ňu riešil a z princípu by som musel, hoci by som samozrejme mohol akokoľvek zatajovať príčinu ID. Ale to je skôr sekundárny dôvod môjho postoja, primárnym zostáva to moje svedomie. Zatiaľ prácu ako-tak zvládam, mám samozrejme kopec problémov, ktorých príčina je v mojej povahe a azda aj v mojej chorobnosti, a ovplyvňuje to moje tamojšie stavy v negatívnom zmysle slova. Ale nelimituje to moju schopnosť pracovať, nebola zatiaľ nutná žiadna péenka, pracovné návyky mám podľa tatina dobré, v nemocnici som už nebol 7 rokov, psychologický posudok nespomína závažné obmedzenia, skôr afektívne a schizoidné. Nadčasy, zodpovednosť, spoluprácu v kolektíve mám relatívne pod kontrolou, darí sa mi do tejto situácie sem-tam vyčleňovať čas aj na externé štúdium, ktoré je tým pádom síce nekvalitné pre mňa, ale vcelku to vyzerá na Mgr.-vzdelanie už o týždeň, vydržal som to kombinovať 2 roky, tiež bez péenky, riešil som stavy skôr dovolenkami, ponocovaním, odklad diplomovky som poriešil s lekárkou len posunutím o púhych 7 dní. Spitomin mi celkom na ukľudnenie pomáha, hoci neviem, čo je to za liek a aký je jeho mechanizmus účinku, mám pocit akoby išlo o placebo.

Takže zatiaľ takto. Do budúcna zostávam možnosti ID otvorený, ak budú u mňa pádne dôvody a limitácie, ale zatiaľ to ešte nechám tak. Veď lekárka ma nemôže nútiť. Aj som bol včera u sestričky po recepty na 2 mesiace, nepočkal som si na psychiatričku, takže som jej ani neodovzdal psychologický posudok. Nepotrvá dlho a už bude ten posudok azda aj po časovej platnosti. Plánujem ho jej odovzdať samozrejme, ale vyjadrím sa tak, že by som do toho nešiel a svoj status nechal zatiaľ tak, ako je.

Ahoj ja som od vypuknutia choroby odskúšal viac zamestnaní. Katastrofa kôly kolísaniu nálad, pamäte, soc.fob. Nakoniec som zakotvil u lopaty- mám pohyb, pamäť sa zlepšila aj keď ju nepotrebujem, keď som začal robiť mal som tlak 150na90 a 80-89úderov srd. za min. teraz nízky a 68-72 za min v pokoji. , 95 kg a teraz 86 bez diét.Psychiatrička mi hovorila ze aby som tam neohlupol , ja jej spet ze aby som robil to co viem mi nikto neda profesnu poistku, a v mojom stave je to riziko.A s ludmi -tj. sluzby robit nechcem radsej pridem domov unaveny, ako total mimo a vystresovany.Akurat sa s toho neda vizit. ide o archeologiu

ja to mam tak ze aj mam pocit ze by som chcel pracovat pozeram ponuky v blizkosti lebo dalej od domova by som si vonkoncom netrufol ale je to u mna taka dilema ze neviem sa niejako ani pre jednu pracu rozhodnut ked aj je ponuka ktora si mislim ze by bola pre mna tak si neviem predstavti ako by som to zvladal a vlastne nakoniec ani neviem ci by ma natu pracu prijali.

Ahoj rasto, na tie otázky si odpovedá viac ľudí, ktorí si hľadajú prácu s chorobou. U mňa je to tak, že by som chcel len chránenú dieľňu na 4 hodiny. V mojom meste sa to nedá momentálne. Majú také nadstavy, že skôr prepúšťajú ako prijímajú.

kimi aj ja by som bral chranenu dielnu ale neviem o niejakej v blizkom okoli mojho bydliska.

Tak svoju snahu zamestnať sa, som odložil na neurčito. Bohužiaľ by som to tam vôbec nezvládal. Nedokázal by som sa ku ničomu prinútiť a mohol by sa mi vďaka stresu zhoršiť zdravotný stav. To ja nechcem, ja chcem byť v čo najlepšom stave. Budem si radšej užívať svoj život bez väčších stresov. Tých prípadov, čo sa skúšalo zamestnať a zhoršil sa im stav tak je až príliš veľa. Vlastne prípady, ktorých mi je ľúto je aj tu na fóre dosť a súcitim s nimi, ktorí prácu vôbec nezvládali. To je problém, jednoducho mám diagnózu takú, akú mám a som ťažko uplatniteľný. Ani nedúfam, že bude lepšie.

Ahoj Kimi,
Netráp sa tým, že nemôžeš pracovať, najdôležitejší je tvoj zdravotný stav. Naozaj. Viem to sám posúdiť. Ja pracujem a je to stres, ktorý mi neprospieva. Nehovorim, ze je to jedina pricina zhorseneho stavu, ale sčasti to je faktor, ktory mi pritazil. Ale musím to zvládnuť, musím zarobiť. Ina možnosť tu nie je.

Ja si však myslím, ze časom sa ti zlepší zdravotný stav natoľko, ze budeš môcť pracovať. Budem ti to úprimne priať.

Ďakujem Iacobus za podporu, je to tak ako píšeš zdravie je prvoradé. Aj takto to beriem, ja si vážim, že som pomaly 3 roky bez hlasov. Negatívne príznaky mám dosť nápadné ešte, a asi aj budú. Tak nejako sa zvládne to. Mať prácu za cenu horšieho stavu mi nehrozí. Na druhej strane ma zaujíma aj to, že ako by som to tam zvládal. Koľko by som vydržal v práci v súčasnosti? Pár dní? Mesiac? Rok? Či ešte dlhšie? Neviem no, lebo o rok a pol ma čaká komisia a je neviem, ako budem argumentovať, že ani po 3 roky od stavu, ktorý nie je akútny nemám žiadne pracovné skúsenosti. Budem musieť hovoriť asi o slabej koncentrácii, slabej vôli, miernej sociálnej fóbii v uzavretých priestoroch a svojej celkovej spomalenosti.