Práca a choroba

Ahojte ľudia, ako zvládate prácu povedzme napríklad na osem hodín a svoju schizo chorobu? Dá sa to zvládnuť? Viete mi poradiť ako?

Ahoj, ja pracujem (teda nie teraz lebo som na PN) na 8 hodín a povedal by som, že to slušne zvládam. Potrebujem režim, nepridávať si priveľa nadčasov zaraz a spať dobre. K tomu to podporiť nejakou tou stravou či pohybom alebo ja aspoň cvičením doma. Ale každý musí nájsť tu svoju cestu. Ale ja som tu isto jeden z "exemplárov" čo dlhodobo pracujú na full-time. Ak by ťa zaujímala diagnóza tak mi bola stanovená F25.0.

Jožin

Môžem bez výčitiek napísať, že osmičky a viac v súvislosti s prácou dlhodobo nezvládam. Problém vzniká, okrem iného, únavou a zhoršením spánku.Neskôr sa to zvykne zvrtnúť do patológie. Najviac som dokázal byť "zamestnaný" cez UPSVaR pol roka denne po 4 hodinách denne. Nepodával som žiadne extra výkony, ale bol som rád, že aspoň čosi zvládam. Celkovo možno napísať, že by som rád pracoval HPP, ale práve choroba mi to neumožňuje. S pozdravom Tuto

ďakujem za odpovede. Ja mám 20.0 reziduálnu, a po vypuknutí choroby som ešte nepracovala, tak som zvedavá, či aj s touto diagnózou je možné prekonať sám seba a staviť to na jednu kartu a uspieť...

Ahoj. Aj ja mám reziduálnu schizofréniu, v minulosti sa mi diagnóza riešila hlavne ako schizoafektívna porucha zmiešaného typu (u mňa striedanie depresie a normálnej nálady, alebo hypománie, dominancia depresie). Na schizofréniu som "prešiel" hlavne z medikačných dôvodov, nakoľko som začal poberať injekciu Xeplion, a vraj poisťovňa robí problémy ju preplácať pacientom, ktorí nemajú na recepte F20. Ale neviem, či je to pravda. Každopádne F20 mi dali hlavne v nemocnici v Trnave, zatiaľ čo ešte v nemocnici v Bratislave som bol predtým depresívny schizoafekťák.

Pracujem na osmičky... 5 dní v týždni. Ani neviem presne povedať, čomu vďačím za to, že ma to ešte nepoložilo. Myslím, že veľa vďačím asi kofeínu (vysokým množstvám 300-400mg/denne). Ten mi pomáha bojovať proti únave z liekov, hoci nie vždy úspešne. Som sociálne vyhýbavý, zakríknutý, hanblivý, trpím rúžovkou - preto vďačím určite aj antidepresívu escitalopramu za pomoc. Ako dôležitý hodnotím pravidelný spánok - niekedy ponocujem, ale darí sa mi potom spanie dobehnúť. Mávam živé sny, v ktorých sa mi chaoticky a fantazijne premieľa všetko, čo sa mi cez deň stalo, čo hodnotím ako schopnosť mozgu sa vyrovnať s myšlienkovým balastom a stresom. Je ale veľa vecí, ktoré nezvládam ani v rámci práce - problém s kritikou, negatívnou atmosférou v kolektíve, sociálne interakcie, pracovné telefonáty, sklony k depresii, pocity prázdnoty, stále silno prítomný myšlienkový balast v hlave ako produkt kotraproduktívnej analýzy všetkého, čo sa mi kedy deje alebo stane alebo môže potenciálne stať.

Asi by som určite nemohol pracovať, keby ma to nejako vnútorne nebavilo, alebo keby som mal zlé šéfstvo či zlý kolektív. Myslím, že aj tomu vďačím za to, že som ešte zamestnaný. Tiež veľké plus k psychickému zvládaniu je to, že mám pracovisko 10 minút od činžiaku, takže nemusím cestovať, čo v minulosti, keď som študoval v inom meste, robilo v psychickom zvládaní obrovský problém.

Držím palce.

Zdravím,

tak ja som z tých, čo prácu v zmysle zamestnania nezvladaju. Ochorela som v r. 2000 na materskej dovolenke s vtedy dvojrocným synom a po 3/4 roku som nastupila späť do práce. Po 6stich rokoch sa mi znova tentoraz zo stresu z práce spustila dalsia epizoda a hoci som velmi chcela pracovat, nezvladala to moja psychika a epizody sa vracali. Stala som sa hned plne invalidnou, no kedze bolo možné pracovať aj popri ID, robila som ďalej, ale fakt to potom už nešlo. Aj ludia v práci sa mi otočili chrbtom... podala som výpoved. Pokúšala som sa potom pracovať na živnosť, no nedarilo sa mi tak ako by som si predstavovala a chodiť denne do práce ma aj vycerpávalo... proste nestálo to za to. Stres mi spúšťa výkyvy nálad a často narúša spánok. Preto potrebujem niekedy pospať rano dlhšie alebo občas prelenosit aj celý den. Do práce vsak treba chodit riadne a na čas, deficit spanku sa potom nabaluje a ide to s mojou psychikou a aj celkovou výkonnostou dolu- vodou.
Nasla som si napln dna aj doma, mam syna, domacnost, zahradu, nejaké zvieratká a trochu vypomaham manželovi s poistovaním, ktoré robí ako vedlajsí uväzok. V podstate za den toho porobím hodne, ale vlastným tempom, bez toho aby ma niekto dirigoval, tlacil na mna alebo sa ku kvantite a kvalite mojej práce vyjadroval. Výhodu vidím aj v tom, že nepracujem v žiadnom kolektíve, lebo nepríjemným kolegom sa človek asi nevyhne a na chápavého šéfa tiež ťažko natrafiť. Snažím sa byť teda aspon rodine čo najužitočnejsia a nekomplikovať život príbuzným zhoršovaním sa mojho zdravotného stavu. Už 8 rokov sa mi to darí bez hospitalizácie, čo považujem za úspech.
Myslím, že by som zvladla niečo na polovičný uvazok ale už skor nejaku fyzicky nenarocnu prácu (určite nie psychickú s terminmi a pod.) v dobrom kolektíve - čo je podla mna dost nereálne alebo možné len v nejakej chránenej dielni. Uvidime, čo ešte život prinesie.

Ahojte, tak ja som pracovala v školstve a sama neviem ako som to zvládala, ale nejak to šlo. Aj ma tá práca spočiatku bavila, hoci je to veľmi náročné povolanie, má aj svoje výhody v podobe prázdnin a tak. No na poslednej škole, kde som pracovala som už toho začínala mať dosť, bolo toho na mňa veľa, bola som aj triedna aj krúžok som mala .... ono už som začala pociťovať nechuť ísť do práce a nič ma nejak nevedelo motivovať. V podstate som nikdy ani nemala nejak ambíciu učiť, ale nejak sa to vykryštalizovalo po vyštudovaní učiteľského smeru na VŠ. Mňa baví jazyk a možnosť s ním pracovať, len problém v školstve je ten, že spätná väzba je veľmi slabá a decká sú čoraz drzejšie. Ja som ale príliš "makký" človek na to aby som to vedela nejak ustáť. Vystriedala som viacero škôl a vždy som mala väčší či menší problém s udržaním disciplíny. Skrátka som si potom povedala že už dosť ,že asi toto povolanie nie je pre mňa nakoľko moja autorita je na bode mrazu. A čo sa týka toho zvládania práce, najťažšie bolo pre mňa vstávanie ráno, hlavne v poslednej dobe. Už keď som sa dostala na pracovisko bolo to fajn, lebo každý deň v podstate priniesol niečo nové a nebola to rutina. Ale po práci som bývala dosť unavená, niekedy som si musela takisto zdriemnuť.
Teraz som v štádiu "hľadania" ....určite by som chcela pracovať ale chcela by som zmeniť oblasť, no neviem načo by som sa hodila. Manuálna práca asi ťažko, a to čo by som najviac chcela tak tam je veľmi ťažké sa nejak dostať. Možno zasa len skončím pri tom učení, ktovie
Takže ono myslím že pokiaľ je človek stabilizovaný ono dá sa aj s touto chorobou pracovať, len príliš veľa stresu škodí a my to pociťujeme oveľa intenzívnejšie ako bežní ľudia. Už som mala aj stavy, že som uvažovala o ID ale nakoniec aj tak neviem ani či by mi ho vôbec dali a plný isto nie. Myslím ale, že kým to ide tak sa treba pokúsiť ešte zabojovať a pracovať lebo fakt teraz ako som doma, síce zo mňa opadol taký stres a ťažoba a cítim sa lepšie ale potrebujem sa zamestnať nejakou činnosťou lebo potom mám pocit premrhaného dňa.

Tak ako vidím, každý sme rôzni a máme aj rôzne príznaky, čo sa týka choroby. Po jej prepuknutí som sa ešte snažila dochodiť VŠ, ale skončilo to neúspešne, bola som pod stresom a po mesiaci posledného ročníka som to vzdala a dala si prerušené štúdium a nakoniec som sa na to vykašľala úplne. Po troch rokoch sa skúšam aspoň takto socializovať a už mám aj sľúbenú prácu len to musia ešte tí "zvrchu" odsúhlasiť. Preto sa aj pýtam. Doktori mi povedali, že ľudia so psychózou zvyknú aj pracovať a že im hlasy nevadia, ale netvárili sa celkom presvedčivo. No možno to bol len môj pocit....A skúsiť predsa treba

Tak aj ja chcem prispiet do tejto temy o práci a chorobe....aj ked asi skor o práci...teda nemám štastie na prácu....ani len na pohovory už som bola na velmi vela pohovoroch a stale sa ma pytaju na blbosti alebo to stroskotá na blbosti...ako fakt nevymyslam si....proste ja neviem...tolko ludi si najde pracu a ja nic...stale nic...a vzdy nic...asi na to nemam uz si aj to myslim...najradsej by som isla k doktorke a povedala jej to....teda to ze sice príznaky choroby su pomenej...ale proste co to narobilo ta liečba zo mnou...a desí ma predstava ze co ak ja taka som bola vzdy...taka co si nevie najst pracu...co sa nevie predat....proste nikto....ako myslim to v profesnej rovine...a uz rozmylam ze na to asi ani nemam...chodim na pohovory...kde je vzdy kopa zaujemcov...a len jedno miesto...proste naivne dufam, ze to zvládnem a ze práve mna vyberu....neprípuštam si neuspech...a predsa často, vzdy nastane....proste ja neviem asi v niečom robim chybu....dost velku chybu....ked ma nikdy nevyberu....a mam uz aj dost rokov...ako fatk niekto bol na pohovore mozno raz a inak to neriesi...a ja by som uz mohla napísať pohovorovu príručku...ako vzdy z pohovorou vyletím....fakt som dnes depresívna a smutna...z toho všetkého zo života a zo seba ....a to ja neviem som si pripadala v poriadku .....normálne....ale niekde je predsa chyba...to uz tak dalej nejde...neviem co mam viac vylepsit aby som nechodila stale len na pohovory...proste som to len mala potrebu napisat......

ahojte,tak ja by som pracovat aj zvladal, brat by ma aj zamestnal stale mi to hovory ale mam voci praci niejakí blok proste sa mi ako som ochorel vobec nechce pred rokom som odpracoval 1 mesiac a mal som toho plne zuby tak len doma mam dielnu a drevospracujuce stroje tak ked niekto pride ohoblovat rezivo alebo popilit gulatinu tak s bratom pracujem to nieje tak casto ale daju sa zarobit pekne peniaze hlavne pri tom hoblovani aj 20 eur za hodinu tak to ma aj celkom baví.

Momentálne zamestnanie nemám. Nadšený z toho nie som. Príjemne som sám seba prekvapil, že sa mi podarilo pracovať na štyri hodiny po dobu pol roka. Pôvodne som už ani nedúfal, dlhodobo som bol bez práce. Teraz je to podobné. Teraz sa pohybujem najmä v kruhu doma-záhrada-obchod, ale snažím sa aspoň čosi porábať. Dennému režimu napomáhajú akožepovinnosti, výpomoc na záhrade (väčšinou skôr menšie práce). Hlavne som vďačný za to rodičom, ale aj ľuďom na fóre aj Zellu. Ťažko nespomenúť aj kamaráta.

Príjemný deň praje Tuto

Tak ja pracujem. Dá sa to zvládať, keď je lepšie obdobie, ťažšie to je, keď je horšie a prídu chvíľky, keď ani z postele nevládzem vstať ale do práce musím. Mala som obdobie, že som myslela, že už robiť nebudem, často menené lieky, nevládala som sa starať o rodinu, tobôž nie fungovať na pracovisku... ale prešlo to a teraz to je celkom fajn. Aby som nezabudla spomenúť, už rok som len na čiastočnom úväzku, tak na 6 hod. v priemere by som povedala. Teraz na jeseň to ale bude viac, to máme u nás až do september - november viacej, tak budem podľa potreby