...odchod...

Mna nenasiel nikto, ja som sa pekne krasne zobudila rano normalne, len som mala serotoninovy syndrom-hnacky, tras, horucku, potenie, zavrate, budenie srdca...

A nadavala som si, ze ani odpravit sa neviem..

u mna tiez lieky, antipsychotika, vela antipsychotik...nasla ma mamca, este som bol pri vedomi...vysledok: 5 dni na ARO, potom moja prva psychiatria...

Ja som to urobila skor hystericky,pred rodičmi som užila si 1o, alebo viac Eglonilov,to bol predchodca Solianu.Mama mi totižto zakázala ísť opitej na diskotéku.Mama mi dala piť slanú vodu,tak som to vyvrátila a samozrejme ma odviezli na psychiatriu,kde som pobudla 10 dní.Bolo to už veľmi dávno.Neviem,či sa to dá rátať za pokus o sebevraždu,keď som vedela,že rodičia ma zachránia.

Ja som sa pokúsil odísť raz. Neviem, či som to mal od Vás ťažšie alebo ľahšie, no každopádne ja ako veriaci som bol presvedčený o posmrtnom živote - keďže som bol v ťažkom hriechu a išiel som sa zabiť, čo je možno asi ďalší ťažký hriech, tak som príliš s nebíčkom a spásou nemohol počítať. Preto keď som si rozpúšťal s roztrasenými rukami a s padajúcimi tvrdými gulôčkami sĺz z očí všetky moje tabletky v pohári trochy vody, vedel som, hoci mi môžete povedať teraz, že to by som do pekla nešiel, vtedy som jasne rátal s tým, že prechádzam z jedného pekla (pozemského) do druhého, skutočného a ešte oveľa horšieho, navyšej aj večného. O to viac ma celá situácia a tá sila, ktorá ma donútila k takémuto životnému zlyhaniu, rozľútosťovala a ja som plakal a plakal. Bol som úplne presvedčený, že zomriem. Nehovorím, že som bol pripravený, neviem či a ako sa dá na to presne pripraviť, ale odpadával som s tým opojeným polovedomím, že naozaj zomriem a idem prejsť tú "bránu", naozaj idem na seba privolať večný trest.

Ešte som stihol si vziať obraz Ježiša zjaveného od sv. Faustíny ako Božie milosrdenstvo na hrudník, modlil som sa k Nemu, že aby mi to odpustil a aby ma nezavrhol, že ja som to takto nechcel, že ja si to dobrovoľne ... o ch... aj tera z ako to píšem, tak sa mi hrnú slzy do očí, strašné. Kašlem na to, nedopoviem to. Proste bola to pre mňa silná emócia, silná chvíľa...

Skončil som nejak podobne ako Filipka. Nenašiel ma nikto, ja som sa zobudil na zemi, nemohol som sa poriadne zodvihnúť, bol som silno opojený, akoby alkoholom, ale nebolo to príjemné, naopak, bolo to strašne nepríjemné. Bolo mi veľmi zle, dávilo ma, asi som mal aj teplotu, neviem, ale cítil som sa tak. Spal som asi 14 hodín a potom som bol veľmi citlivý na každý podnet, bol som strašne pokorný a bral som fakt, že som prežil, za druhú šancu od Boha. Lebo fakt som do toho pohára porozpúšťal všetky tabletky, lítiá, rivotrily, xanaxy, zyprexy, rispeny, orfirily a čo ja viem čo ešte. A v podstate som prežil bez následkov. Tak vskutku, hodnotím to ako druhú šancu.

Teraz pozerám na samovraždu už iným okom. Aj na svoje prípadné suicidálne ideácie. Isteže, opäť v kontexte kresťanského náboženstva. Takže svoje utrpenie vnímam ako istú formu cesty k Nemu a hoci to bolí a neraz si poplačem, viem, že "to tak má byť". Neviem prečo, neviem dokedy (asi do ukončenia pozemskej púte), ale prerušovať to umelo vraždou, to je ešte horšia možnosť. Aspoň z kresťanského hľadiska sa mi to tak javí.

Prepáčte, že som tu rozviedol svoje názory a vieru, ale nešlo to inak, ak som sa mal vyjadriť ku svojmu pokusu o samovraždu - je to s tým veľmi úzko späté. Vďaka za porozumenie.

Matej,som rada,že si sa pridal do diskusie.Ja to tiež tak chápem,že je to smrteľný hriech,lebo i keď chodím málo do kostola,veriaca sa cítim.Tiež si myslím,že už by som to neurobila.Mňa myšlienky na samovraždu,napadli ešte aj po tom prvom pokuse,no vždy ma niečo zastavilo a myslím,že to bola viera v Boha,pokus zopakovať.

Hlavne clovek, ktory spacha sebevrazdu nenajde pokoj ani na druhej strane. Taka dusa je priputana k zemi, trpi. Musi zotrvat aj niekolko rokov priputana k zemi, kym sa dostane dalej.
Potom nastane ocistenie a po sude, ci pojde do neba alebo pekla sa zase vrati na zem a znova sa narodi. Zivot mu zase pripravy situacie ako skusky, ci ich zvladne alebo nie. Aby sa poucil z vlastnych chyb.

najradsej by som skocila z mosta....

slnecnica a kedy sa ti takto pohorsilo? snad to nemyslis vazne

minuly tyzden som sa znova porezala tak som sla v piatok k doktorovi, odvtedy chodim na apaurin, lenze vcera som nebola lebo tam nebol doktor a znova som sa porezala bolo mi velmi smutno a este stale je, neviem ci sa znova nedam zavriet ale velmi sa mi nechce znova do nemocnice... asi to skusim ambulantne ale fakt mam chut skocit z mosta je mi velmi smutno, prazdno a pusto v dusi

Slnecnica treba to prekonat. My vsetci mavame take dni kedy mame prazdno v dusi a citime uzkost, smutok. Treba sa cez to preniest. Urcite neskac z mosta a nerob nic cim by si si ublizila!!!
Ved ako som pisala. Taka dusa nikdy nenajde svoj pokoj. A ty predsa pokoj chces.
Vsetko dobre.

Pozerala som vlastnosti Haloperidolu a písali tam,že u pacientov,ktorí trpia aj depresiami,by sa malo pridávať antidepresívum.Ja viem,že ho berieš,ale možno je k tomu Haloperidolu slabé.Už som písala,že pri Haloperidole som mala tiež depky a ja vobec nie som depkový typ.Aj keď naštvaná občas bývam.Haloperidol blokuje dopamín,jednoducho povedané,čo je životabudič,v správnom množstve.Na halucinácie a bludy Ti prilepší,ale na depky určite nie.