...odchod...

Každý dobrovoľný odchod je stratou človeka, ktorý, hoci si môže myslieť opak, bude na svete veľmi chýbať. Každý tu máme miesto a všetci smieme niekam patriť. Mne by si osobne veľmi chýbal - už aj keď si neprispieval na fórum, som pravidelne myslel, ako sa máš... Držím prsty.

mas pravdu, Matej. ja to ale akosi beriem tak, ze raz nadide cas, kedy uz tak nejak nebudem chybat nikomu. aj ked neviem ci je to mozne. mozno skor, ked nikto uz nebude chybat mne, neviem. bojim sa obcas, ze casom stratim ludi, na ktorych mi zalezi a ktorym zalezi na mne.

Ja som pozobal lieky, vsetko mozne co som nasiel a zapil alkoholom. Zaspal som a na druhy den som sa zobudil a bolo mi dost zle ale to bolo vsetko, nikdo ani o tom nevedel. Este predtym som si podrezal zili ale dost slabo. No a naposledy som sa strelil zo vzduchovky do ruky, chcel som trafit tepnu ale netrafil. Skoncil som potom hospitalizovany.

Lorihian, nechceš sa dnes večer 20:00 pridať k nám na zello? A pozdieľať svoju bolesť s ľuďmi čo sa pokúsili o podobné? Možno už samotným zdieľaním medzi "svojimi" sa budeš cítiť lepšie... Ak máš záujem, napíš mi súkromnú správu, prípadne na mail jozef@je-dnesek.cz. K zellu sa pripojíš cez chytrý telefón alebo počítač s Windows. Podrobnosti:

http://krizovatkaduse.je-dnesek.cz/zello-dialogy

prajem pokoj na duši.
J.

V poslednej dobe, odkedy sa vážne zaoberám minimalizmom (teda asi posledných 9 mesiacov), dosť často rozoberám otázku svojej smrti. Avšak nedumám nad ňou vo vzťahu k svojej náboženskej neuróze (strach z pekla) - lebo totiž v tomto vzťahu nad smrťou dumám už celé roky a veky. To ale nemám teraz na mysli.

Mám na mysli dumanie nad smrťou vo vzťahu k minimalistickému životnému štýlu. Plánujem si, ako budem nepripútaný na tento svet, ako málo majetku musím zanechať. Ako musím mať všetko pred odchodom vysporiadané. Všetkých lekárov, všetko šatstvo, knihy, šuplíky vecí, elektroniku. Skrátka rôzne vybavovačky. V podstate mám našetrené aj na svoj pohreb v pokladničke, je tam pekná suma - ale tá sa zredukuje, nakoľko z nej nemálo odbudne na operáciu krátkozrakosti. Môj majetok je pomerne malý - zredukoval som ho za posledných 9 mesiacov na základ (vyhodil som takmer 2/3 vecí) - základné šatstvo (asi 3 menšie skrine), nejaké knihy (už málo, asi 200 titulov, možno 300, nie som si istý - chcem si urobiť kompletný zoznam). Ďalej nejaká elektronika (2 PC, mobil, tablet - to by rodičia mohli po mojej smrti speňažiť, knihy rozdať, šatstvo rozdeliť medzi príbuzných alebo vyhodiť niekam). Ďalej mám v držbe rôzne papierovačky a drobnosti po šuplíkoch a skrinkách - to by sa mohlo aj klasicky vyhodiť do kontajnera - nie sú v tom uložené žiadne dôležité hodnoty. A to je všetko. Z môjho pohľadu by bolo už len nejak sa pokúsiť zabezpečiť poskytnutím hesiel, aby X alebo Tuto prevzali fórum a aby sa na Facebooku a na fóre o mne ľudia dozvedeli od niekoho z rodiny, že som odišiel do neba.

Celkovo je to také divné. Vždy keď ma schytí záchvat slobody a vyhadzovania, tak ako jednu z motivácií mám aj snahu o nepripútanosť na svet a pripravenosť kedykoľvek zo sveta odísť. Moje plány o tom, čo po sebe zanechám vysporiadané a akým spôsobom, si podrobne rozvíjam v hlave. A to v snahe, aby životy ľudí išli ďalej a písali sa zase nové, ďalšie príbehy.

Smrť tematizujem dosť teda často. Našťastie ma nedeprimuje, ani sa nechystám na samovraždu. Vôbec nie. Myšlienky na pripravenosť na smrť ma práveže paradoxne oslobodzujú a dodávajú mi pocit, že je život pod kontrolou aj v takom tom širšom nadhľade a vo všeobecnejšom ponímaní, zahŕňajúcom aj jeho ukončenie.

Neviem, či je normálne takto sa zaoberať smrťou a ešte dokonca nerobiť z nej smútok alebo depresiu. Asi to nie je celkom prirodzené, lebo napr. moja mama je z mojej smrti dosť nervózna, resp. je nervózna, keď jej o tom rozprávam. To sa mi zdá asi pre ňu ako matku pochopiteľné. Ale ma to mrzí, že to tak berie, lebo pre mňa je zvyčajne téma smrti dosť dôležitá.

Toľko teda, ako som na tom. Pripravujem sa na smrť. Možno si ju takto privolávam, neviem. Každopádne sám si ju privodiť nechcem, to je isté - musí to prísť samo. A ono to príde.

Matej

Máš pravdu, Matej, príde. Je dobré, že sa za ňou neponáhľaš a je podľa mňa aj dobré, že si s ňou vyrovnaný. Najprv pri čítaní začiatku toho príspevku som si hovoril - zas ho chytajú nejaké depresívne reči - ale ono to ku koncu znelo úplne ináč. Dobrý pohľad. Verím, že ak človek má "smrť vyriešenú", môže sa naplno venovať životu. Proste vieš, že to príde, a tak môžeš každý okamžik, ktorý do onoho okamžiku máš, využiť a prežiť naplno. Ja som sa takto nezamýšľal nad smrťou ani to nie je téma, o ktorej by som debatoval. Ale ak nemáš s rodičmi bezstarostne ako rozoberať toto, tak tu máš priestor. Kľudne rozveď svoje úvahy či plány... ja som sa pár krát zamýšľal, čo by sa stalo? V práci by začali hľadať asi nového programátora, ženička, hádam by to vzala ako súčasť života... aj keď rana by to asi bola. Verím, že by vdovský dôchodok vystačil aspoň do Timejkiných 18tich rokov a do tej doby hádam žena rozbehla svoje podnikanie tak, že by bolo schopné ich uživiť. A popri tom - ak sa mám pustiť do filozofickejších záležitostí - tak tajne dúfam, že budem schopný pozorovať život aj zo záhrobia. Že budem vedieť žene nejak dať najavo, že na ňu čakám, a že budeme pokračovať v živote večnom... verím, že sme spriaznené duše či ako to chce kto nazývať...

Ahoj Matej,
tak trochu som sa splašil nad Tvojími prvými odsekmi. Prišlo mi to ako písanie závete. Osobne neviem, či práve ten minimalizmus Ťa chytil, ale mám dojem, akoby sa jednalo o filozofiu Kynikov, ale do takých extrémov asi nepôjdeš. Alebo áno?

Samotné myšlienky na smrť sú zaťažujúce. Myslím, že stále toho budeš mať dosť na to, aby si na ňu myslel. Písal si, že si o tom hovoril aj s mamou, ale lepšie by bolo, keby si ju do toho neťahal, lebo mama je vždy mama a podľa mňa je jej veľmi zaťažko počúvať niečo obdobné od svojho milovaného syna. Podla mňa ju to doslova bolí.

Matej Napísal: "Pripravujem sa na smrť. Možno si ju takto privolávam, neviem. Každopádne sám si ju privodiť nechcem, to je isté - musí to prísť samo. A ono to príde. "
Táto časť príspevku mi pripadá ako príprava vojaka v zákope na frontálny útok priamo pred guľomety nepriateľa. 
Matej, príliš sa tentoraz nestotožňujem s tým, čo si v príspevku napísal.

To nič, Tuto.

To sú také tie moje večné úvahy a prípravy. Mám pocit, že chcem mať čistý štít, a to aj pri vystúpení z kolotoča života. Rozumiem, že sa to všelijako číta - priznávam, že to nemusí byť úplne normálne a prirodzené si takto organizovať závety, akoby som už umieral. Ak Ťa to pohoršilo, tak sa Ti ospravedlňujem, nemal som to v úmysle.

Každopádne nech slúži na povzbudenie aspoň to, že tieto myšlienky vnímam subjektívne ako kladné a príjemné, hoci objektívne môžu vyznievať, ako si Tuto naznačil, kynicky či ako. Subjektívne ma to však oslobodzuje, no verím, že druhému človeku môžu tieto myšlienky pôsobiť úplne opačný efekt smerom k zaťaženiu mysle.

Matej

Matej - len krátko, ani mne sa to nečítalo veľmi dobre...presne ako dole opisuješ aj keď viem, že si tu smrť nechceš pritiahnuť, ale podla pozitívneho myslenia na čo často myslime to si pritiahneme do života....aj keď viem, že tebe to pomáha myslieť na ňu....no mňa to priam straší....v súvislosti, že nikdy nemyslím na smrť....áno keď som bola mala som raz myslela...ale to bolo tiež v dosť veľkom strese....a proste nechcem napísať že nie je dôvod...ale je toľko pekných veci na svete, na ktoré sa oplatí myslieť...

Prave som si precitala Matejove slova a musim priznat, ze hoci na mna posobia zvlastne, proste clovek sa bezne nestretne s takymito nahlas prezentovanymi uvahami, su pre mna aj inspirativne. Asi by to tak nejak malo byt, aby clovek nezdrhol z tohto sveta "len tak, po mne potopa." Sice take nieco nastane, iste, ludia sa budu pytat, budu nastvani, nepochopia...
Viem, ze pokial ma prave o tri dni nezrazi autobus (zajtra nemoze! mam terapiu!), ukoncim svoj zivot samovrazdou, s tym som zmierena od 18-tich. Skor ci neskor najdem nieco efektivne, inzulin to uz asi nebude, ten je na kocku... A okrem toho mam neprijemny zvyk pisat ludom spravy na rozlucku, co mi zachranilo zivot. Co uz.

Meret, skús si povedať, keď na teba prídu samovražedné tendencie, že to urobíš o deň neskôr. Proste to odložiť, kým to trochu nevychladne...

Skusam, pokusam sa odspat to, vynadat psychologicke v denniku a tym odklonit tie myslienky, pripadne sa potajomky aspon trochu porezat (co bolo to, co mi velmi efektivne pomahalo odburat napatie); odkedy mi to zatrhla, tolkokrat som sa pokusala odpravit... Ale tak ci tak viem, ako skoncim a v principe od 12-tich, ked som pomyslela na samovrazdu prvy raz, mi to pripada ako... spravne riesenie.