vztahovacnost

Lapaj napísal:...zaiste budete so mnou suhlasit, ked napisem, ze vztahovacnost sa nosi ruka v ruke s narcizmom. u mna to urcite tak je, za narcisa sa povazujem, vychadza mi to aj v niektorych testoch, ktore som si robil. ako s tym ale bojovat? vztahovacnost znamena precenovanie vlastnej dolezitosti pre okolie, ale ako som cital od jedneho mudreho diskutera na inom fore, vztahovacnost vychadza z vlastnej neistoty. clovek neisty bude vzdy uvazovat, ako posobi na okolie. niekedy to vsak dopadne tak, ze sebapozorovanie ide na ukor pozornosti, ktoru by sme mali venovat inym...

K tejto téme mám čo povedať aj ja veru. Mám so vzťahovačnosťou bohaté skúsenosti. Neviem však momentálne roztriediť všetky psychologické dôvody, ktoré podmieňujú situáciu, v ktorej sa niekto správa vzťahovačne, ale viem, že ak by sme vzali tamtie dva pohľady, teda narcizmus verzus absencia sebaistoty, tak ja som príkladom "zaujímavej" kombinácie oboch prípadov.

Do istej miery som narcis, resp. som ním bol v čase neliečenej psychózy. Mal som megalomanský blud, že som povolaný urobiť niečo veľké a že som neviem ako dôležitý pre históriu ľudstva. To hovorím o období medzi mojím zhruba 16. až 19. rokom veku. A v súvislosti s týmto bludom som samozrejme seba obdivoval, hrabal sa v detailoch svojej "veľkej osobnosti", hoci isteže ja som si to takto neuvedomoval, ako to tu teraz píšem, bolo to skryté - druhí ľudia o tomto mojom bludnom presvedčení, ktoré vyčnievalo do môjho vedomia skôr vo forme akéhosi tušenia, nevedeli. Ja sám som nevedel o tom, čo vlastne si myslím - musel to zo mňa dostať až môj psychiater rôznymi podivuhodnými otázkami (napr. máš niekedy pocit, že nie si synom vlastných rodičov? a ja na to: "áno, presne tak, najmä ak zohľadníme inteligenciu!" ... a bum, prekvapenie bolo na svete, že čo si to ja o sebe vlastne namýšľam všetko).

S takouto formou narcizmu, kedy som sa intenzívne zaoberal svojím svetom a sebou samým, tak vstúpila do toho úzkosť a vzťahovačnosť. Nuž, som presvedčený, že to už bola vec následnej absencie sebaistoty, ktorá sa stala dominantnou práve v dôsledku narcizmu. Možno celý tento môj nudný výklad skrátiť na takýto začarovaný kruh:

megalomanský blud => narcizmus => vzťahovačnosť => strata sebaistoty => úzkosť => vnímanie seba a reality ako nezodpovedajúcej môjmu bludu => následne z toho opäť strata sebaistoty => úzkosť => opäť spomínané vnímanie, a takto dokolečka dokola v rámci začarovaného kruhu



Preto píšem, že spadám pod obidva dôvody vzťahovačnosti - aj narcizmus, aj strata sebaistoty.

Lapaj napísal:ako s tym ale bojovat?

U mňa cesta viedla cez zničenie alebo aspoň oslabenie megalomanského bludu. Už aj dva roky sa priveľmi netrápim svojím červenaním, resp. ono samotné ma neprenasleduje. Môžem ísť v pohode po ulici a nie je to také strašné. Lieky AP a ďalšia autoterapia pomohli, že som odhalil styčné body bludu a mohol ich racionálne podkopať, a pritom nebyť nejak zvlášť nešťastný, "že som len obyčajný človek". Je to aj preto, že upadol narcizmus a tým sa pozdvihla sebaistota. Niekedy sa to vráti, napr. aj tento príspevok je prejavom toho, ako hlboko som sa v sebe hrabal, kým som toto tu napísal takto do detailu. Ale keďže viem, že prvotný, prapôvodný dôvod, spúšťač je preceňovanie vlastnej dôležitosti (u mňa teda v rámci toho megal. bludu), tak viem, že tam treba útočiť neustále, aby sa začarovaný kruh zase nespustil.

Toľko moja skúsenosť a moje myšlienky.

Prajem úspešný čas. Ahoj.

Vzťahovačnosť v mojom dávnom chorobnom stave bola prítomná neustále mimo krátkeho spánku. Vzťahoval som na seba všetko na čo som sa pozrel. V televízii a rádiu sa hovorilo stále niečo v mojej súvislosti. Ľudia si o mne šepkali, čo som vedel, aj keď boli za múrami paneláku a nevidení. Vlastne aj steblá trávy, pohodený obal, plechovka, mali zvláštny zmysel, ktorý sa ma nejako zvláštne dotýkal. Mimo patológie je to úplne inak.

Z hľadiska súčasnosti sa ma vzťahovačnosť týka len čiastočne. Občas, keď som na prechádzke si myslím, že niektorý ľudia sa rozprávajú o mojich nedostatkoch. Častokrát, keď sa k nim priblížim, trebárs idú oproti mne na chodníku, počujem, že to tak nie je. Niekedy mi vadí chichot mladých, ktorý občas vstiahnem na seba. Vtedy mierne znervózniem a viac sa pozorujem, či je všetko OK. Už som sa veľakrát presvedčil, že táto moja vzťahovačnosť je úplne zbytočná a iba obťažujúca. Patrí to však k mojej povahe a nie je to v chorobnej rovine.

vztahovacnost je velmi neprijemna, mili priatelia...dufam, ze za tuto mudrost dostanem reputacny bod

vztahovacnost mi pripada, akoby clovek nemal jasne ohranicene svoje JA

Čím je moja choroba výraznejsia, tým som vzťahovačnejsia. Keď mám pocit, že vsetko sa točí okolo mna, kazdý hovorí iba o mne a vsetko sa ma nejak dotýka, vtedy si vravím : "Pozor! Je to s tebou horšie..."

ano, kto ma v anamneze vztahovacnost a paranoiditu, prave vystupnovanie tychto atzributov casto napoveda prichadzajuci relaps.

Ja keď mám relaps, tak mám pocit, že sa všetci rozprávajú o mne, šepkajú si o mne a zazerajú na mňa. No hrooozneee!!!!!

ano, je to hrozne a este hroznejsie je, ze ja som mal tento stav nepretrzite cele roky, nepretrzite nastastie sa to prelomilo

To som rada Lapaj, že sa to prelomilo a dúfam, že ani v budúcnosti sa Ti to nevráti.
Buď zdravučký

kujeeeeem