Boj so sebou a s diagnózou

@edky ahoj ja beriem aj fluanxol Depot a brala som aj haloperidol Depot, ten fluanxol, že je jemnejší ako haloperidol a haloperidol beriem aj v tabletkovej forme a asi jediný mi dobre sadol, beriem ho už 4 a pol roka v kombinácii s inými, ale haloperidol je základ, viem, že to máš ťažké, aj ja som sa po prvej hospitalizácii riadne bála, že ma opustí muž aj so synom, syn mal vtedy 18 mesiacov, ale akosi sme to ustáli, bol aj s mojou psychiatričkou, aj so psychiatričkou v nemocnici a tie mu vysvetlili, že ako má pristupovať k celej situácii, ja som musela prerušiť štúdium a nakoniec ma z neho vyhodili, v každej práci som doposiaľ vydržala do 3 mesiacov a posledná robota bola s ročnou PN, teraz robím na dohodu a je mi tak fajn, síce veľa nezarobím, ale aspoň ako taký príjem mám. Ja ti držím palce, aby si sa prebral cez toto tvoje ťažké obdobie a snáď sa ti podarí aspoň ako tak dohodnúť s manželkou na stretávaní sa s dcérkou o čosi viac, ja by som to tiež ťažko niesla bez malého, verím, že ti nastavia správne liečbu a budeš sa môcť s malými obmedzeniami vrátiť do spoločnosti a žiť takmer plnohodnotný život, tiež po druhej hospitalizácii som si chcela ublížiť, ale Dr. ma poslala na tretiu hospitalizáciu a tam ma na dva roky nastavili, že som ani nevedela čo to tá schizofrénia je. Držím palce a nech sa darí.

@Kimi to pekne zrhnul, každý sme zaplatili svoju daň, veľa ľudí tu to ma s rodinou všelijaké. Asi väčšina ľudí tu mohla zabudnúť na vysnívaný život plnohodnotný ale môžeš sa aspoň k tomu priblížiť. Sú tu bojovníci čo dokonca aj pracujú a väčšina ľudí asi vedie aj normálny život, že sa stretáva s kamarátmi, známymi a tak. Nehovorím, že je to ľahké s týmto ale ja som s tým vedel napr. študovať nejakú dobu normálne, až na to že som bol trošku pomalší ako ostatní, prácu neviem ako by som zvládal nebudem klamať lebo zatiaľ som mal len brigády popri škole a neviem ako by to išlo v normálnej práci na plný úväzok ale sú tu aj takí ľudia čo tak pracujú a nikto by na nich nepovedal že im niečo je, dokonca na zodpovedných pozíciach. Pre teba bude asi riešenie ten invalidný, za to sa hanbiť nemusíš ani nič a budeš mať aspoň niečo. Nemôžeš sa opustiť zas len kvôli tomu že mám schizofréniu tak život končí. Nemôžeš si sám stavať mantinely lebo to je najhoršie. Tiež som to ťažko niesol že musím brať tie hnusné lieky a som tým ovplyvnený ale časom to beriem ako súčasť života, že niektorí musia navštevovať iných doktorov, tak ja musím psychiatričku. Aj ona mi povedala že sú aj horšie choroby ako schizofrénia.
Musíš sa prijať taký aký si, ak ti robí aspoň niečo radosť tomu sa venovať a postupne to pôjde. Aj tu vidím ľudia že sa venujú rôznym koníčkom, každý nejaký má a niečo ho zaujíma. Musíš myslieť na to že si užitočný a určite ovládaš niečo. Lebo nikto neni taký že by nič nevedel a v ničom nevynikal.

ďakujem za vaše príbehy, ocením, ak sem pridajú svoje a ostatní, nech sa troška nabudím ste skvelá komunita a ja sa tu cítim ako medzi priateľmi…dnes som sa totiž po vašich príspevkoch neodhodlal urobiť si niečo a tak dúfam, že sem budete postupne všetci pridávať svoje príbehy, nech sa inšpirujem 🥲

@Edky ja osobne si rád tvoje príbehy vypočujem a budem rád ak budú už len pozitívne, že ti je lepšie, zaslúžiš si to určite. Ak ti bude aj zle kľudne napíš sem, nikto tu nič nepovie, každý ťa podporí a nebudeš sám. Držím ti palčeky aby sa ti darilo v živote a určite máš ľudí ktorým na tebe záleží, myslím že každý jeden aspoň niekoho máme. Skús sa porozprávať s tým, niečo vymyslieť že by ste robili spoločne, niečo podnikli. Hoci čo len aby si vedel že aj ty si dôležitý a pre niečo tu si, každého nás stvoril Boh pre niečo a chce aby sme tu boli. A aj ty si v niečom dobrý len ešte si to nezistil ale určite na to prídeš

edky napísal:ty si bol aj hospitalizovaný na psychiatrii, či si to zvládol bez? ako si to všetko dal? mal si nejakú oporu, či si si radil sám úplne?

(ako to napísať, aby to nebola telenovela). Vieš, my máme v rodine také zvláštne gény. Buď sa narodí vrah (v 2009 zabil dievča kvôli pár eur) alebo profesor jadrovej fyziky. Bratranec je podnikateľ, ktorý prehadzuje lopatami peniaze. Moja mama je zase mentálne labilná hraničiarka líznutá sociopatiou. Babka mala od detstva virtuálnu kamošku, ktorá ju nútila robiť zlé veci (manipulovať, klamať, podľa mňa aj kradla). No a ja som bol v rodine niečo ako boxovacie vrece.

V týchto prípadoch to býva ako v kulte. Tušíš, že niečo je zle a nemá to tak byť, ale nechápeš prečo. Pretože sa v tej vode varíš od začiatku. Lenže raz to prasklo a ja som prerušil postupne kontakt s každým okrem babky. Tá stratila nad všetkým kontrolu. A virtuálna kamoška z detstva jej zrejme poradila, nech mi znova podrazí nohy, aby som sa vrátil do rodiny a bolo to ako predtým.

Keď som to zistil, bol som tak nahnevaný, že som sa opil (alkohol je anxiolitický a som muž) a zavolal som mame, že sa zabijem (už som toho mal plné zuby). Tá zavolala policajtov (bolo tuším na Štefana alebo deň po). Hanbil som sa ako sviňa, skoro mi rozrazili dvere. Neotvoril som, lebo som myslel, že je to moja rodina.

Bol to taký stres, že mi z toho úplne preplo. Nevedel som ani prečítať text - teda prečítať som ho prečítal, len som netušil, o čom je. K tomu paranoja, neskutočná paranoja. Bál som sa vychádzať z domu. Nebol som schopný ani nakúpiť. Dva mesiace som bol bez soli - potom už začneš vidieť trojmo (je to kriticky dôležitý minerál). Tak som sa vykradol po tme do obchodu ako nejaký lúpežník.

____
Takže som nebol hospitalizovaný v klasickej nemocnici, ale bol som zavretý na samotke niekoľko rokov u seba v dome . Našťastie som mal príjem. Dom má tú nevýhodu, že na ulici sa všetci poznajú. Mal som pocit, že mi všetci chcú ublížiť, tak som radšej nevychádzal na ulicu. Chcel som podať na mamu a babku trestné oznámenie. Nevedel som, čo mám robiť. Moja mama je zdravotná sestra - bál som sa, že si ma vyhľadá v počítači a bude to ako predtým. Furt som menil všetky heslá, sledoval som facebook. Bol som bez liekov.

Dnes mám samozrejme náhľad, ale po vojne je každý generál. Vyhľadal som lekára, až keď som sa presťahoval do bytu. To už boli len také dozvuky, ale stále som mal pocit, že ma prenasledujú. Tak to trebalo riešiť.

Pozri si tento rozhovor. Je o horolezcovi Jamie Andrew, ktorý prišiel o všetky končatiny. A tvrdí, že je paradoxne rád, že sa to stalo. Možno ťa to inšpiruje, vždy si na neho spomeniem. Btw. suicidálne myšlienky som mal paradoxne menej, keď mi bolo najhoršie (vtedy som nemal na to čas), ale teraz to mávam každý mesiac. Hlavne to nesmieš živiť. To znamená, že to nesmieš spájať s pozitívnymi emóciami ("jéj, to bude super, uľaví sa mi"). Pretože si vybuduješ závislosť. Mne pomáha, že mám extrémny strach, že sa reinkarnujem naspäť do mojej toxickej rodiny - aj keď na reinkarnáciu neverím, ale takto sa oblbujem (self manipulujem)..

https://www.ceskatelevize.cz/porady/10441294653-hyde-park-civilizace/216411058091119/

@Saladin niečo podobné zažívam aj ja ale je to podmienené zasa niečím iným ako u teba, tiež vlastne až na pár výnimiek som zatvorený v izbe a strácam život. Prečo tak tomu je nechápe nikto asi ale mojou psychickou diagnózou to neni. Ale tiež som najskôr nebol schopný ani len počkať v čakárni u doktorky sám, musela mama ísť so mnou tak zle mi bolo, hlavne fyzicky. Ja som tam len sedel a ledva som dýchal, videl som dvojmo a doktorka už zas do nemocnice... aj teraz keby vie v akom som stave, letím rovno do Zálužia znova ale už jej ani nehovorím radšej lebo sa bojím.

A je ťažké sa s tým vysporiadať že vedieš plnohodnotný život, máš školu rozbehnutú dobre, cestuješ, chodíš s kamarátmi von všade, buduješ si kariéru a zrazu zo sekundy na sekundu sa to obráti a nie si schopný výjsť ani z izby

@Jaro, priznám sa anonymne.. keď si dnes napísal, že si z teba robí otec srandu a čo ti povedala mama, tak som sa na minútu rozreval. Fakt. A to som muž.

Pretože mi to pripomenulo moju minulosť. Keď som študoval na výške, moja mama mi tiež povedala, že som už dospelý človek a že sa musím o seba postarať. Študuj a choď do roboty. A po promóciach odo mňa chcela výpalné, pretože "ich vyžieram" - ja, bol som tenký ako špagát a šetril som si na byt, aby som vypadol z tej diery. A to jej asi vadilo. Neviem, či máš súrodenca - moju sestru podporovali a mne hádzali polená pod nohy, hlavne mama. Neviem, čo som jej urobil, ale nenávidí ma od narodenia. Škoda..

_____
Asi to tiež nemáš na ružiach ustlané. Nezávidím ti to. Otec sa nemá smiať z toho, či si pribral. A mama má mať nejaké pochopenie. Veď je to len rok, nie? Bol som na teba tvrdý, mal som ubrať plyn. Mea culpa.

Si mladý. V 22 rokoch máš život naozaj pred sebou. Jeden rok hore dole.

Ako ja im to nemám až tak zlé ale proste pribral som z liekov a keď ti otec hovorí hento vkuse aj že mám väčšie brucho ako on už sa horšie počúva, ja som sa mu snažil pomôcť ako som vedel vždy ale on vidím že ma nenávidí proste... mal som raz na základnej ešte jednu 4ku z matiky na vysvedčení a vystrájal jak zmyslov zbavený tiež, ja sa ho odvtedy bojím. Inak som mal potom aj na strednej čisté jednotky aj na vysokej som prechádzal celkom v pohode a za to ma už nikdy nedocenil, mama mi povedala už aj že mám mu jednu vylepiť že nemôže ma vkuse uzemňovať ale to si nedovolím zdvihnúť ruku na svojho otca.
Mama je niekedy fakt v pohode, snaží sa ma zastať ale niekedy je tiež aká je že sa vyhráža a hľadá vo mne chybu. Proste ma živiť nebude, nie že by som to žiadal ale možno pomoc budem potrebovať a ak ťa mama nepodrží tak potom už asi nikto.

Mne je aj teba úprimne ľúto, nepoznám tvoj príbeh celý , iba čo som čítal tu ale raz si napísal, že ste s mamou museli bývať po ubytovniach alebo niečo také, to mi ťa prišlo úprimné ľúto, aj som ti to napísal vtedy. Predpokladám teda že s otcom asi tiež moc nevychádzaš. Rodinu si zaslúži každý mať dobrú, aj keby to bol neviem kto a aký zlý, ale rodina by mala vždy podržať. Mne je ľúto že nemáš alebo si nemal tiež na ružiach ustlané, možno si zažil ešte horšie veci ako ja aj 5 krát horšie.

Ja som reagoval aj vždy podráždené a nemal som tak reagovať, mal som v sebe krotiť emócie ale ako som priznal už, som nervózny aj sám zo seba a viem že chyba je aj vo mne. Dúfam že už tak nebudem reagovať a chcem sa ti týmto ospravedlniť , ja som nikdy naozaj nechcel rozpútať hádku ale už sa stalo no.

Mňa ten rok, vyše rok života mrzí dosť, viem že rodičia sú zúfali zo mňa že som sa vlastne zavrel, ale už som sa im viac krát snažil vysvetliť, že mám problémy a potrebujem ich pomoc, že aj keď ma doktori poslali už do riti a nevedia čo so mnou, tak mohli ísť za nimi, neboli ani raz za doktorom sa spýtať čo máme robiť a prečo to tak je. Ale na psychiatriu apelovali aby som šiel, aby som aj zmenil doktorku a že chyba je tam...Ja som všetko spravil ale oni nie čo som ich prosil. Nebudem sa už sťažovať toľko, aj ostatní to nemajú ľahké s rodinou a sú tu, niektorých ozaj vyhodili aj z domu alebo doslova týrali a sú tu. Hovorím si mohol som schytať aj horšie a ja im to nemám za zlé, chápem ich.
Možno ty si zažil horšie ešte, ale tak človek sa musí vysporiadať so všetkým asi v živote aj ak máš pod nohami polená a hádže ti ich niekto na kom ti záleží..

Mimochodom sú rodičia čo by svojím deťom dali aj modré z neba. Neviem či poznáte ten príbeh keď tá baba zo Žiliny zabila toho svojho kamaráta, mali vtedy 16 rokov. Myslím že 2019 to bolo ( aspoň údajne ho zabila ona teda) a jej rodičia sa stále snažia ju dostať von, zaplatili už neviem aké peniaze za ňu len aby ju dostali von aj napriek tomu čo zrejme spravila. Tí by za ňu hoci čo spravili
Takisto u nás starostov syn dostal bezpodmienečný trest za nebezpečne vyhrážanie. Tak otec robil všetko preto aby sedel čo najmenej s čo najmenším stupňom stráženia. Tiež musel vysoliť veľké peniaze už za neho len aby mu pomohol.
A ak si človek predstaví, že vrahov alebo nebezpečných ľudí si rodičia zastávajú, spravili by pre nich aj nemožné a nedajú si ich za žiadnu cenu a normálnych ľudí čo nič zlé nespravili, tak nenájdu ani pekného slova. To je dosť také blbé. A asi to bude aj Saladinov príbeh. Nepoznám ho celý, ale podľa toho čo naznačil tiež sa mu otec otočil chrbtom kvôli chorobe a toto je najhoršia vec fakt...

Jaro123444 napísal:ja sa ho odvtedy bojím. Inak som mal potom aj na strednej čisté jednotky aj na vysokej som prechádzal celkom v pohode a za to ma už nikdy nedocenil

Mám to podobne. Tiež ma nikdy nepochválil, za nič. Vedel len kritizovať. A aj teraz by všetko len zakazoval (internet, lebo veľa mudrujem). Tiež som sa ho bál. Pretože nechutne mlatili s babkou jeho brata (môjho strýka). A ja som to videl, keď som bol malý. Bál sm sa, že ma bude mlatíť tou kovovou prackou od remeňa, ako bil vlastného brata. ..ale mne otec aj pomohol, aby som bol úprimný (s bytom, domom), len je strašný nervák. A má také zvláštne výchovné nepraktiky: žiadna pochvala a len kritika. Hodí ťa do vody a nauč sa plávať. Poraď si sám.

Spomínam si, že som im poradil, aby si kúpili chalupu (že sa prestanú konečne hádať). Pomáhal som im s hľadaním, vybavil som im zľavu, mal som vtedy auto (rodičia nie), vypracoval som kúpnopredajnú zmluvu. Fakt som sa snažil. A keď sa vrátili, tak si sadisticky vychutnal jeho kritiku, že v zmluve bola chyba.. Nevedel som, že aj u mužov treba písať "rodený", tak to museli doplňovať ručne do zmluvy. Žiadne ďakujem za auto, za právnickú prácu, za nápad (aby si kúpili chatu), za dohodnutú zľavu. Bol som z toho sklamaný. A nakoniec tam chodili oni so sestrou a ja som sa tam dostal iba dva krát v živote (raz, keď tam boli rodičia).

@Saladin
Viackrát som už aj ja mal na jazyku ti napísať niečo šťavnaté, aby si sa upokojil, keď si viedol dlhé analýzy správania sa druhých, chytanie za slovíčka, diagnostiku chorôb s nábojom hnevu hlavne voči poruchám osobnosti. Vždy som sa zamýšľal, čo je za tým všetkým. Dnes po prečítaní tvojho životného príbehu mi mnoho do seba zapadá - že ťa mama nenávidela pre jej psychopatickú osobnosť (už len pri tej predstave mi behá mráz po chrbte), u otca závislosť od alkoholu (konflikty so Sweet), babka takisto duševné chorá - proste toxické detstvo, ktoré zanechá hlboko v duši jazvu. Ale ty si sa nevzdával, bojoval si, vyštudoval si VŠ, mal výbornú prácu, postavil si dom - a zrazu si sa nakoniec pre ťažkú stresovú reakciu uzavrel do seba v byte na niekoľko rokov...
Niekto by povedal - i na koňa veľa.
Si inteligentný chlapík, držím ti palce do budúcna chalana si dnes za mňa fantasticky podporil a motivoval, klobúk dole! Nie si taký emočne chladný, ako sa tu navonok javí (zrejme tvoj štít) a každý má právo prejaviť city - i tvrdý chlap! A že ste sa udobrili s Jarom, to ma teší najviac. Aj že si vieme priznať chyby a ospravedlniť sa, to je na fórach skôr rarita ako realita. Sme ľudia, máme svoje lepšie i horšie dni, nik nie je vysnívaný ideál. Ale to tebe vravieť nemusím.
Len toľko som ti chcel napísať...