Moje recenzie - beletria

Recenzia: Kniha so zaujímavou myšlienkou, ktorá ma naozaj veľmi oslovila. Autor rozoberá, ako sa cíti mentálne zaostalý človek. Je písaná formou akéhosi denníka, teda správy o pokroku, ktoré má napísať kvôli experimentu. Z tých správ aj po gramatickej, aj po obsahovej stránke vidieť, ako sa mení, teda najskôr jeho inteligencia stúpa a potom klesá. Má problémy v rodine, škole, chce sa vyrovnať ostatným, lenže to nejde. Ako sa na ňom zapíše tento silný tlak? Koľko priateľov sú jeho skutoční priatelia a koľkí si z neho robia len posmech? Kniha ma oslovila asi aj preto, že sám mám mentálnu chorobu, ktorá je síce odlišná, ale v zásade tiež musím riešiť problémy, ktoré sa týkajú práce a sociálneho života. Charlie je vybraný do experimentu (rovnaký druh experimentu podstúpila myš Algenon, ktorého inteligencia stúpla), lebo ma neuveriteľnú motiváciu, veľmi chce byť múdry. Po operácii sa veľmi rýchlo vzdeláva, avšak jeho minulosť ho stále prenasleduje. Autor kritizuje vysokoškolských učiteľov, ktorí sú často namyslení, bažia len po úspechu, uznaní. Na záver Charlie zistí, prečo operácia nebola z dlhodobého hľadiska úspešná. Postupne sa jeho kognitívna úroveň znižuje, až spadne sa svoju úroveň spred experimentu. Charlie mal zafixovanú svoju sestru ako zlú, ako príčinu, prečo musel odísť z domu. Avšak keď sa stretnú, sestra ho vrúcne privíta, je k nemu milá, čo Charlieho veľmi prekvapilo. Je tu poukázané, že deti často nevedia správne reagovať, veľakrát ublížia, aj keď to tak nemyslia. Nepáčilo sa mi, že Charlie sa svojmu otcovi nepredstavil, keď ho stretol, a pritom som mal dojem, že otec ho celé detstvo zastával. Jedna chyba bola, a to taká, že experimenty (klinické skúšky) sa skúšajú najskôr na zvieratách a až keď je potvrdená ich bezpečnosť, sa skúšajú na ľuďoch. V románe je to tak, že nebolo preukázané, ako sa to skončí s Algenonom, ale hneď po prvotnom úspechu išli na človeka. Navyše etická komisia by podľa mňa takýto typ experimentu nepovolila. Bolo dojemné, ako v poslednú vetu venoval Algernonovi.

Recenzia: Mám rád knihy, ktoré majú hlbšiu myšlienku. Táto kniha ju má, preto ju hodnotím veľmi kladne. Páči sa mi grécka mytológia a spracovanie príbehu o Achillovi, ktorého príbeh netradične rozpráva menej významná postava z hľadiska mytológie, avšak pre dej je mimoriadne dôležitá, novým pohľadom je až magické. Je to príbeh lásky jedného z najznámejších gréckych hrdinov a jeho priateľa Patrokla. Láska môže mať aj takúto nezvyčajnú podobu, netreba ju odsudzovať. Vedel som, ako príbeh končí a očakával som, že to bude smutný koniec. Do istej miery aj bol, avšak záver prináša aj nádej.

Kniha hovorí o tom, ako sa títo dvaja hrdinovia spoznajú a ako nadviažu priateľstvo. To priateľstvo čoskoro prerastie do niečoho hlbšieho. Achillova matka Tetis hneď od začiatku nemala rada Patrokla, pretože nebol ničím výnimočný a navyše boli trochu iní ako väčšina (alegória k predsudkom a odsudzovanie všetkého iného), to Tetis nemohla zniesť. Na záver však Patroklovi pomôže tým, že na jeho hrob vyryje jeho meno a tým Patroklova duša môže voľné ísť do podsvetia za Achillom (alegória na zmierenie). Kniha nesie to posolstvo, že aj keď náš príbuzný alebo hocikto blízky je iný, ako od neho očakávame, na záver ho vlastne máme radi, aj keď sme to možno nedostatočne vyjadrovali.

Patroklos je veľmi vľúdny človek, chce robiť za každých okolností dobré veci (nie je dôležité, aby bol človek slávny, ale aby bol dobrý, citlivý k ostatným), k tomu nasmeruje aj Achilla. Okrem toho sa, samozrejme, spomínajú okolnosti trójskej vojny, tie z historického pohľadu neviem ohodnotiť, do akej miery je to mýtus a do akej skutočnosť.

Ako poznáme príbeh o trójskej vojne, jeho koniec je tragický. Najskôr zomrel Patroklos, ďalej rozprával príbeh ako duch, neskôr zomiera aj Achilles. Na záver sa ich duše akoby spoja, čo dodáva príbehu pátos. Nevidím v tom večnosť duše, skôr to, že máme vždy šancu začať od začiatku. Posledná myšlienka. Achilles sa nestal nesmrteľným tým, že jeho matka pre to spravila všetko. Nespravila z neho boha. Stal sa nesmrteľným tým, lebo jeho posolstvo a skutky ostali.

Recenzia: Ľpiem (lipnem) na antickej kultúre, možno to vidieť na obrázkoch, ktoré maľujem. Antické sochárstvo, architektúra a literatúra sú okúzľujúce. Som v spojení s antikou od detstva, už vtedy sa mi páčili grécke povesti a báje, preto bolo zaručené, že si román s touto témou obľúbim, tak sa aj stalo, pričom veľkým plusom bola hlboká myšlienka. Je fascinujúce, ako autorka dokáže starému príbehu vdýchnuť čaro nadčasovosti. Jednoducho posolstvo jej knihy je aj dnes aktuálne a nejde len o magické výjavy z gréckych legiend.
Miller debutovala románom Spev o Achillovi, ktorý som recenzoval vyššie. Na tom diele pracovala 10 rokov. Kirké dokončila za 7. Miller píše knihy pomerne dlho, to ma mrzí. (Možno preto, že popri písaní vyučuje latinčinu a gréčtinu, vyštudovala klasickú filológiu.) Obe knihy považujem za rovnocenné, myšlienky, ktorých je množstvo, sú podobné.
To, čo malo byť trestom, sa stalo cestou. Cestou k sile, poučeniu a úcte k sebe. Nachádzam v knihe kopec alegórie na otázky, s ktorými aj dnes spoločnosť zápasí. 
Pre časť antických divadelných diel je príznačný tragický koniec, (ktorý sa aj mne veľmi páči) poznáme to pri Sofoklovej Antigone, Euripidovi, Aischylovi. Akoby sa Miller inšpirovala tragickými zakončeniami. Je tomu tak pri Achillovi aj Kirké. Pri Kirké je to trochu fádne. V Achillovi to bolo emotívnejšie, preto ho hodnotím trochu lepšie.