Priatelia / známi

Človek ako taký žije v spoločnosti ďalších ľudí. Stretáva sa s nimi, prehodí slovo, podebatuje, zdieľa činnosti... V dnešnej informačnej dobe by sa mohlo zdať, že virtuálny kontakt môže v plnej miere nahradiť ten blízky (z očí do očí). Ťažko určiť aká bude v tomto ďalšia doba, ale zhrnuto priamy kontakt by mal byť súčasťou každého človeka. Momentálne by sa možno zdalo, že virtuálny kontakt v našej dobe môže nahradiť stretávanie sa so známymi a priateľmi, ale nie je to tak.

Denne sa môžeme stretať s kolegmi v práci, svojím šéfom, spolužiackmi, spolucvičencami, ľuďmi na ulici, predavačmi... atď. atď. Medzi týmito ľuďmi sa nájde hŕstka tých, ktorých považujeme za známych a dá sa s nimi prehodiť pár slov. Ešte menšia časť známych sú naši priatelia, s ktorými si radi podebatujeme aj o súkromnejších veciach, môžeme im do zdravej miery veriť, dá sa o nich oprieť v ťažšej chvíli... (Momentálne s príspevku vynímam rodinu, ale jej miesto je samostatné a skutočne dôležité. To zasluhuje samostatnú tému).

Nedá mi spomenúť aj virtuálnych priateľov (fóra, diskusie, sociálne siete). S príchodom Internetu a rozvoju informačných technológii sa takéto priateľstvá, síce nevyrovnajú priateľstvám naživo, ale pomaly sa tomu približujú.

....................

Máte priateľov (naživo) a ako ich oceňujete v svojej "stupnici"? Máte viac priateľov, alebo skôr pár "dobrých"? Aký význam pripisujete priateľstvu?

....................

U mňa asi toľko, že uprednostňujem menej priateľstiev, oceňujem ich vysoko, nerád by som stratil žiadneho/u a taktiež po rodine majú pre mňa veľký význam. Priateľstvo považujem za významný jav v mojom živote. V čase sa priateľstvá síce neskončili, ale ako jednotlivci sme sa porozpřchli do rôznych koncov SR aj zahraničia, čo neznamená, že puto sa stratilo...

Tuto napísal:Máte priateľov (naživo) a ako ich oceňujete v svojej "stupnici"? Máte viac priateľov, alebo skôr pár "dobrých"? Aký význam pripisujete priateľstvu?

Priateľov naživo mám aj keď momentálne sa s nimi nestretávam....je to z dôvodu, že žijú ďalej proste sa odsťahovali....tak je obtiažne sa s nimi na živo stretnúť....ale občas si píšeme na fb....alebo zavoláme....mam skôr menej dobrých priateliek ako veľa známych....aj keď dalo by sa povedať, že mám aj veľa známych ved bývam na dedine tak tu každy každého pozná a vie všetko... ako jasne, že po ulici keď idem tak zdravím každého...a skôr sa vyhýbam nejakej konverzácii....ale v záhrade zo susedmi to sa nedá vyhnúť.....proste vždy prehodíme pár viet.....ale susedia sú v pohode... ...no a aký vyznám pripisujem priateľstvu...mam chuť napísať skoro žiadny....ako teraz to tak vidím....proste ani moje kamošky nevedia všetko ....a bavíme sa z môjho pohľadu len o blbostiach....tak nepríde mi to tak dobre využitý čas alebo tak.....a je pravda, že už dlho som sa s nimi nestretla dlho je viac ako rok....proste som si už zvykla a neviem teraz už len nadväzujem nove kamarátstva....ale tiež len také skôr známosti....

Priznám sa, že nemám žiadnych priateľov naživo. Mám len známych. Priateľa si predstavujem ako toho, kto o mne vie všelijaké tajnosti, komu môžem sa zverovať a veriť, dôverovať, on mi hovorí aj svoje zákulisie, navzájom si rozumieme a tiež že ma berie takého, aký som. Toto všetko spĺňajú asi len moji rodičia. Tí sú teda v tomto zmysle mojimi jedinými skutočnými priateľmi, no ale mimo nich, trebárs nejakých rovesníkov za priateľov nemám.

To je však len rovina zoči-voči.

Potom je tu rovina online, teda virtuálny život. Dlhé roky bol pre mňa online život ústredný. Fakticky od maturity som žil len vo virtuálnom priestore a mal som na chatoch veľa aj známych, aj priateľov a priateľky. Potom prišlo toto fórum, chat sa dával do úzadia, a získal som priateľov a priateľky tu na fóre. Teda Vás. Ste mi veľmi blízki, hoci ste ma azda ani na fotke nevideli, či hlas nepočuli. Váš odchod z môjho života by som považoval za značnú stratu.

Takže ak to mám zhrnúť: Momentálne naďalej mám priateľov len vo virtuálnom svete, v reáli mám len známosti (s výnimkou rodičov). Priatelia (online) sú pre mňa veľmi dôležití. Napr. aj keď by som sa na pár dní vzdialil od fóra, tak už po 2-3 dňoch rozmýšľam "a ako sa má asi Tuto, čo nové napísal Lístie, čo porába Mischelll" a tak ďalej o každom. Nehovoriac, že sám mám potrebu sa zveriť, čo nové mám zas ja. A to niekedy platí aj o chatterových známych, u niektorých totiž to už chytá črty priateľstva, no snažím sa tomu vyvarovať, lebo chat je pre mňa zlodej času.

Zo školy mám jedného spolužiaka, ktorý je taký akýsi bližší známy. Viac si rozumieme, ale ešte o mne nevie v podstate nič, iba si tak klábosíme o hruškách a chrústoch. Viac ráz ma pozýval na "pivo", aby sme išli klábosiť, takže z jeho strany je záujem, aby sme boli kamoši. Zatiaľ som tomu nedal úplne zelenú, lebo otvárať sa ľuďom zoči-voči je mi dosť nepríjemné a mám strach. A večne tárať o chrústoch ma nebaví. Som typ, ktorý má rád aj vážnejšie debaty. A viesť vážne debaty som si zvykol hlavne pri počítači.

Matej

Ahoj Matej,
až dnes som si našiel čas poriadne na prečítanie tohoto tvojho príspevku. Chcem len jedno - áno chatovanie verím, že je +- len online. Často sa tí ľudia menia, niekto ani nie je ten za koho sa vydáva a podobne. Hádam sa dá nájsť niekto, komu možno časom veriť. Ale tu na fóre, v podstate za každým nickom (aspoň z tých čo majú už nejakú dobu tu a pár príspevkov "na konte") je človek. Ktorý sa rád zveruje, rád číta, počúva... Som rád, že nás považuješ za dôležitých. Ako dôležité vidím, že sme ľudia. Nielen nick a písmenká. Osobne už sa poznáme s Ester, Mischelll, Shadowom, ... Tuta som videl pár krát na webkamere... vieš. Mám sen, že spravíme niekedy v lete, nejakú peknú spoločnú akciu. Nejaký taký zraz, možno nejaký kemp v peknej prírode. Kto má čo rád... Veľmi rád by som takto posiloval naše priateľstvá. Pretože práve takýto dôverný kruh je podľa mňa výrazným posilovačom vo zvládaní psychických potiaží... no čo, dáme kamsi tému na sraz? Ako sa na to cítiš? 2015? Alebo až 2016?

J.

Ak má človek šťastie na dobrý kolektív v práci, v škole atď., tak je na tom dobre. Ale ak má okolo seba ľudí, ktorí mu stŕpčujú život, je to neznesiteľné a v tom prípade je možno lepšia samota (aspoň ja to tak vidím). Samota je síce tiež dosť nanič, ale lepšia ako zlý kolektív.

A virtuálnych "priateľov" ani za reálnych nepovažujem.

Ja mam osobne problem s nedostatkom realnych socialnych kontaktov, kedze som sa odstahovala na pre mna cudziu dedinu. Vyzivam sa na socialnej sieti, ale virtualne to nie je ono. Ja si myslim, ze naj priatelstva sa vytvaraju este v detstve, ale poznam aj ludi, co sa tiez prestahovali napr aj do zahranicia a dokazali si najst novy okruh znamich. Ja s tym mam osobne problemy. A aj tie chaty, uz je to tam ubohe, ale stale chodim tam v nadeji, ze mozno...

Moje detské a žiacke priateľstvá sa obmedzili ja 1-2 návštevy ročne. Je to asi aj tým, že som sa odsťahoval 500 km ďaleko. Ale ani maila si ne napíšeme ejakulácii je mesiac dlhý... je mi to ľúto. Na VŠ som spoznal pár ľudí, po štúdiách sa väčšina odsťahovala naspäť, Brno bolo len na štúdium. Momentálne sa najviac stretávam tu s vami na zellu. Je to síce len trochu viac ako rok ale už teraz mam tušenie, že to budú priateľstva na dlho a do nepohody.

J.

Momentalne nemam priatelstvo realne s nikim mozno 2 ludia z nemocnice ale to si len piseme cez mail sem tam a ra za rok sa stretneme. Mal som kamarata od detstva ale pred rokom sa vykaslal pre moju chorobu na mna! Mam vlastne len rodinu a toto forum.

Ahojte, tak skúsim aj ja trocha popísať ako to je s mojimi priateľstvami. Budem to musieť tiež trocha vyselektovať. Dá sa povedať, že počas ZŠ (to bolo už dosť dávno) som mala najviac priateľstiev. S niektorými som ešte v kontakte ale už veľmi málo. Tu v okolí nemám v reále okrem rodiny nikoho. Zo strednej školy som so spolužiakmi v "akože" spojení len cez FB, aj to len tým spôsobom že kuknem a vidím aspoň čo majú nové a ako sa im darí. Podarilo sa mi našťastie dostať na VŠ a to boli asi najkrajšie roky. Spoznala som tam kopu super ľudí,a s niektorých sa vykrištalizovali aj asi (2-3) kamošky v reále. Má to ale háčik že nie sme až tak blízko seba aby sme sa často vídavali. A čo sa týka priateľstiev opačného pohlavia tak také myslím ani nemám.

ked som bol na predminulej kontrole na psychiatriji tak som vo dverach stretol dievca ktore som poznal este za slobodna robi v tej nemocnici zrejme sestricku lebo bola tak oblecena a tusim ze bola pri sestrickach nieco odniest vychadzala prave z dvery a mna volali dnu vyvalila namna oci zo slovami pre boha ti tu co robis ja som stihol povedat len ze no ja tu chodim uz dlhsie vlastne to bolo dobre ze ma volali dnu lebo sa mi nechcelo moc vysvetlovat moje problemi.

Neviem ako začať...dobrá téma, vďaka Rasťo, že si nám ju pripomenul.
Priateľstvá mno....ako viete, akurát dnes som jedno z pre mňa najdrajších priateľstiev asi zničila. Spravila som dosť cirkus, nevedela som sa ovládať kvôli žiarlivosti. Neviem čo bude. Dlho určite nič. Vlastne som už teraz nahradená. Aj s plus extrami. Rok aj pol som to s kamošom považovala za priateľstvo, čert tušil že takto vybuchnem. Možno už ma nikdy nebude chcieť vidieť. 
S kamošom, čo sa na mňa nahneval kvôli tomu že som nášmu kamarátovi napísala ohováranie na jeho novú, je to už lepšie. Že ma čaká už na kávu opať niekedy. Trápi ma to čo som urobila v noci. Proste bolo to už veľa. Nakopili sa tie veci. Úprimné šťastné pohľady, bojazlivé nežnosti, reči o tom ako by som bola tá, ktorú chce dosiahnuť, a potom o týždeň, o dva, opak, nepozornosť, suché pohľady, a reči, že mal vžy najlepšie baby, a preto ma nechce uraziť... Bolo toho už veľa. Nikdy som nevedela, ktorý postoj kumne je opravdový. Asi to boli oba. Vždy to sú oba. Aj voči jeho iným kamošom. Ak by bol s babou čo je normálna, utiahla by som sa do úzadia, a tíško trpela. Ale je to iné, šialené, s takou, čo viem, že by sa jej aj napr ako predavačky pri platení ani náhodou nedotkol...nato je príliš manicky čistotný. Prepáčte, dávam tu výlevy z mojich nočných trápení. Bolo to kamarátstvo...
A inak, okrem 3 kamošiek, spolužiačok zo strednej som iné kamošky v dospelosti nemala. S nimi sme sa už po gympli tiež stretávali len 2-3 razy za rok. Mala som len partnera ako kamoša, alebo starších šoférov z práce. Veľmi veľa rokov som strávila medzi 4 stenami, v práci a v dome. Nič iné. 
Teraz mám ešte tieto 4 kamošky, ale taktiež len pár razy za rok sa vidíme. Aj keď ony mi sadnú, ich sa nebojím, s ostatnými ľudmi sa bojím zoznámiť a stretnúť. 
 Minulý rok som mala tohto kamaráta, videli sme sa s ním a jeho kamošmi aj dvakrát týždenne, a s jeho kamošmi som zvykla ostať až do noci kávičkovať a smiať sa. Už to nie je, jeden má priateľku, a kamoš tam už tiež nechodí.
 Z fóra som získala jedného super kamaráta, s ktorým sme si neustále celé dni písali, ale teraz už druhý krát sa neozýva dlhší čas, a nemám naňho iný kontakt, ako miliónkrát napísať, aby sa ozval. Keď sa neozýva, vačšinou sa mu zhoršuje stav, a neviem ako ho nájsť, jedine ísť do toho mesta sa popýtať, ak sa neozve
Vlastne teraz mi ostal môj najmilší človek, ktorého volám ,,rezerva braček,, lebo presne ním je. Neskutočne ma prijíma, duševne, s nedostatkami, so všetkým, a vidí ma ma takú, aká som. A neustále aj slovami hovorí, že ma má tak neskutočne rád, že som jeho rodina, a že ma nechce nikdy stratiť. Toto je umňa čarovné slovo. Slovo, ktoré mi otvára môj strážený svet, moje útočisko. Ideáciu, že existuje istá nepodmienená láska, ktorá nekončí. Aj keď možno pejskle to tak je....Potvrdzuje môj kamoš ktorému som dnes cirkusovala. Ani on ma vraj ,,nechce nikdy stratiť,,...hehh...práve ma vymenil za kýbel :\ 
Plus, mám jednu kamošku, s ktorou som opať v kontakte, a s ktorou plánujeme, že ak sa nedokaličím tento rok zo smútku, tak mi pomôže so štartom, iniciálnym krokom do nového života  a budeme nedostupné duševné siláčky

ahoj anielik.s prejavom ziarlivosti by som si starosti nerobil sme preca len ludia a mame niejake emocie niesme bezchybni asi nikto a ak to niekto nedokaze pochopit tak nech ide do certa ak mu natebe alebo len na tvojom priatelstve trochu zalezi tak ti to v pohoded odpusti.