Novinky na schizo.sk

Saladin napísal:V tejto vete máš rozpor - ak vnútri cítiš, že ti nie je dobre, tak sa v danej chvíli NEmôžeš cítiť naozaj dobre.

Rozpor sa tam objavil omylom; zle som to naformuloval. Ale pôvodná myšlienka ten rozpor nemala – myslel som to totiž tak, že sa mi stávalo, že som napr. aj počas dobrých dní a dobrej nálady, kedy som sa cítil v poriadku a fungujúco, mal som dobré pocity a nič ma duševne vlastne netrápilo, tak aj počas takýchto dní som sa cítil vo vzťahu k otázke „ako sa máš“ zahanbene, kedy som váhal, čo mám povedať. A síce preto, lebo som mal v zmysle článku nastavenie „čiernej zebry s bielymi pruhmi“ – veril som, že v skutočnosti v jadre sa vo východiskovom stave dobre nemám, takže to, že sa teraz dobre mám, je len dočasná záležitosť. Otázku „ako sa máš“ som totiž vždy vnímal tak, že sa spytujúci pýta niečo na spôsob „ako ide život“, čiže nie že ako sa konkrétne teraz v tejto minúte mám. Skôr ako sa mávam zvyčajne, či v dlhodobom horizonte. Preto pre mňa to, že som sa v danej minúte aj mal dobre, nebolo pre mňa dostatočným dôvodom na odvahu odpovedať na otázku „dobre“. Lebo vnútri som si tú otázku preložil ako „ako ide život“ a ten podľa môjho nastavenia bol vo východiskovom stave vôbec nie dobrý. Čiže som sa následne zamotal do zahanbenia, váhania a možno som sa kde-tu ulakomil aspoň na neurčitú odpoveď „pomaličky“, v lepšom prípade „dá sa“. Teraz v zmysle článku už mám viac odvahu odpovedať rovno „dobre“, hoci tú otázku „ako sa máš“ aj naďalej vnímam z dlhodobého hľadiska. Lebo už som uveril, že vo východiskovom stave sa mávam vlastne dobre. Ospravedlňujem sa za nedobrú formuláciu tej vety, z ktorej to takto asi nevyplývalo.

relouth napísal:Uz davnejsie som si vsimol na Matejovi, ze sa akoby snazi sam seba programovat z von. Tj nieco si "logicky" odvodi a potom sa podla toho nastavi, resp. sam seba presviedca, ze taky je. Mozno ho ale len zle chapem.

V určitom zmysle je to pravda. Ibaže si nemyslím, že je to nesprávne – dokonca som presvedčený, že je to skrátka v mojej povahe a prináša mi to výsledky, po ktorých túžim a ktoré si pre seba na základe rôznych potrieb stanovím. Vlastne som na túto Tvoju poznámku už raz v niektorej téme reagoval. Ide proste v mojom konkrétnom prípade o kombináciu „rastového nastavenia mysle“ s mojou, už dávno zvnútornenou ochotou vedome seba viesť tak, aby som si ten túžený rast úmyselne korigoval vopred vytýčenými smermi a čo najmenej ich prenechal náhode a tiež náhodnému tempu. Samozrejme, vždy tam musí byť určitá flexibilita, lebo aj ja už viem, že sa to nedá všetko presne nalinajkovať a množstvo faktorov ma napokon donúti hocikedy k rôznym (aj nechceným) zmenám. To sa mi vidí ale normálne.

To, že som povahovo nastavený na túžbu po raste a konkrétne na nenáhodný, vedome korigovaný rast, u mňa zahŕňa aj takú vec, ktorá Ťa možno vedie k pocitu, že je takýto prístup azda nesprávny, či umelý. Mám na mysli to, že „sa vediem“ aj metódami, ktoré sa dajú označiť ako sugescie, nútenie sa, tlačenie sa do niečoho, sugestívne presviedčanie seba samého o niečom, umelé zásahy do pocitov a myšlienok. Znie to iste ako niečo neprirodzené. Lenže možno by si mal pre to pochopenie, ak by si mal „obuté moje topánky“ odmalička a videl, aký som bol počas prvých 7-8 rokoch choroby a najmä prvých 5 rokov po stanovení diagnózy. Tá „doba temna“, ako to nazývam, je synonymom pre moje životné obdobie totálnej citovej a vôbec mentálnej nezrelosti, lability, hrubej nekompetentnosti (doslova ani natrieť si krajec chleba), fatalistického myslenia, skrz-naskrz zžitej pozície obete. Žiadna normálna schopnosť zadosťučiniť nejakej povinnosti, žiadna schopnosť sa donútiť do voľačoho. Prekonávať nejakú prekážku, to som sa hneď sypal, resp. nie, nesypal, ja som proste utiekol a schoval sa, lebo som nemal žiadny návyk prekonať niečo nepríjemné, položiť nejakú obeť za niečo hodnotné – zóna komfortu, v tej som bol ponorený totálne a jej hranice som vôbec nevedel prekročiť. Vlastne aj preto som toľkokrát vtedy prerušoval štúdium, každý rok, učil som sa s mamou, aj na skúšky so mnou chodila... pomaly zadok mi utierala, ak to poviem až expresívne.

To, že som si obľúbil po roku 2012 čítanie motivačnej literatúry a vôbec potom aj svojpomocnej, tak to znamenalo vo mne prelom. Ktosi, kto ma nesúdil, a síce nezaujatá neživá kniha, mi hovorila veci, ktoré ak by mi v tom čase hovoril živý človek (či už psychológ, alebo hocikto iný), tak by som sa cítil priam dotknutý, ublížený. Pri knihách som tie všetky rady (a ich výčitky, kritiku) vstrebával bez odporu, svojím tempom, lebo som sa necítil súdený, necítil som sa ponížený, ako by som sa cítil pri živom človeku, ak by mi také veci hovoril alebo písal. To bolo rozhodujúce, preto som si to pripustil pod kožu, až som tomu uveril a krok za krokom začal podľa toho konať.

Výsledkom boli veci, ktoré som tu už o sebe natáral relatívne veľakrát – najokatejšími výsledkami boli schudnutie o 30 kíl a držanie sa pod 70 kg doteraz naprieč rokmi, dlhoročné zamestnania, osamostatnenie sa, kúpa vlastného bytu, vrátenie sa do školy a promovanie za magistra, kariérne posuny, zapadnutie do kolektívov, dobrá spätná väzba na moju prácu od vyššieho manažmentu, vedúca pozícia a teraz robím v práci na teste projektu, v ktorom by som mal byť supervízorom administratívnych prác vlastne za celú našu firemnú sieť (hoci ním asi po teste odmietnem byť, lebo mi nevyhovuje zodpovedanie za iných adminov, za iných ľudí – a z predošlej vedúcej pozície mám skúsenosť, že sa v rámci svojej povahy necítim dobre pri manažovaní ľudí). Toto vôbec nemyslím ako nejaké chválenie sa – koniec koncov hocikto to môže zmietnuť zo stola ako celkom normálny život. No lenže aj v tom je pointa – to, čo bolo predtým v tej „dobe temna“ bol totálne pravý opak toho, čo je teraz. Opak toho, čo je normálny život.

A práve tento posun bol podmienený z väčšinovej časti tým, že som sa naučil sám na seba tlačiť. V zmysle rôznej literatúry „sa programovať“, ako si to nazval. Prerábať sa na lepšiu a lepšiu verziu seba, čo je aj vlastne podstatou rastového nastavenia mysle. Robím to umelo? Áno. Avšak prečo? Lebo musím vyvíjať protitlak k svojim patologickým sklonom, ktoré mám, odkedy som ochorel, príliš hlboko vžité v sebe. Som však presvedčený, že ide o naučené vlastnosti, získané. A že sa ich môžem azda aj odnaučiť – a ak nie úplne a nastálo, tak aspoň verím v zmysel vyvíjania protitlaku voči nim. Je to umelé, áno. Je to neprirodzené, áno, aj to.

Lenže v mojom prípade by to bolo, akoby som sa v čase „šialených chutí“ nenútil držať príjem stravy na uzde – akýmikoľvek metódami, ktoré na mňa platia, hoci aj afirmáciami, sugesciami, zápismi kilojoulov, pitím nekalorických žbŕnd, striekaním dajakého spreja do hrdla, hocičo, čo pomáha. A ak sa niečo ukáže, že mi pomáha opakovane, stabilne a dlhodobo, tak tomu začať aj dôverovať a si tú metódu opakovane voliť.

Alebo je to pre mňa, akoby som sa v čase depresie nenútil zastaviť rumináciu negatívnych myšlienok, lebo by išlo o dačo nútené, presviedčanie sa o niečom, čím nie som a aký nie som. Ak skrátka „prerábanie“ vlastného myslenia a osvojovanie si s ním súvisiacich mentálnych návykov pomocou rôznych mentálnych cvičení a nástrojov prináša výsledok, že mi je potom rýchlejšie lepšie, rýchlejšie tú depku prekonám a znovu môžem normálne fungovať, tak to za tú umelú sebavýchovu stojí. Aj za to všetko, čo sa navonok zdá ako klamanie seba. Aj to je vo svetle toho, ako to myslím, pre mňa len jeden zo sebavýchovných metód, ktoré prinášajú výsledky. A o tie výsledky predsa ide – aby som sa mal lepšie počas čoraz dlhších časových úsekov a hlavne, naozaj hlavne, aby som fungoval – teda bol presným opakom toho, čo zo mňa spravila choroba, výchova a traumy (teda to, akým som bol v tej svojej osobnej „dobe temna“).

Lebo tu nejde celý čas o prijatie tienistých mentálnych stránok. To je len kúsok skladačky. Dôvod, prečo naďalej pokračujem v protitlaku voči nim, spočíva v tom, že v hre je u mňa oveľa viac, než len vysporiadanie sa so svojím tieňom. Pozerám sa skrátka na to celé vo svetle tej „doby temna“ a rezonuje silno vo mne odkaz: „Nikdy viac.“ – „V ústrety lepším zajtrajškom.“ – „Už len byť čoraz lepšou verziou seba“. A to temné, nezrelé, lenivé, negatívne, a hlavne dysfunkčné a zneschopňujúce, to všetko takýmto spôsobom ustavičným protitlakom, ustavičným kráčaním dopredu, držať nakrátko. Pretože som sa už dosiaľ dostatočne presvedčil na vlastnej koži o pravdivosti známeho citátu:

„V živote nič také ako zostať na jednom mieste neexistuje. Buď sa hýbete dopredu, alebo dozadu. Buď rastiete, alebo sa zmenšujete. Buď prosperujete, alebo upadáte.“

A ja som sa vtedy okolo rokov 2012/13 rozhodol, že keď už teda nemôžem zostať stáť, tak budem v zmysle tu uvedeného kráčať dopredu. O tomto je to moje seba-programovanie z vonku, ako si to pomenoval, to sú jeho korene, a vzhľadom na to, čo mi to vo vzťahu k vlastnej chorobe v živote osobne dalo, tak to pre mňa osobne znamená naozaj len dobrú vec.

@Matej v pohode. Mať ciele a sny je v pohode. Je milé, že si ideš za nimi. Ja som tiež dosť podobný tebe v niečom, ale musím rešpektovať aj obmedzenia, ktoré mám. Tiež aj zmenenú povahu. Napr. pevná vôľa je jasné mínus a odolnosť voči stresu tiež. Blížim sa ku dokonalosti v rámci svojich možností. Lepšie byť to nemôže pomaly. Nemusím mať vlastné bývanie ani prácu. Stačí mi, keď budú celkom dobre obdobia, čo najdlhšie. Práve ku dobrým obdobiam treba ísť v ústrety. Môže sa však stáť, že veľmi sklamem samého seba, ale dúfam, že nebude to vlastnou vinou. Chcem ešte niečo zažiť nielen prežívať...

Ahojte.

Po dlhej dobe sa mi podarilo dopísať na schizo.sk článok "Psychohygiena". Hoci bol zverejnený už dávnejšie, k viacerým tamojším bodom úplne chýbal komentár. Na vrch článku som zároveň doplnil "obsah", na ktorý sa dá klikať a rýchlejšie prejsť na žiadané odseky.

https://schizo.sk/psychohygiena

Ahojte.

Teším sa, že po roku som konečne ako-tak napísal nový blogový článok:

https://schizo.sk/ako-pomaham-svojej-motivacii

Stránka Schizo.Sk mi totiž mierne zahnila nečinnosťou a týmto prírastkom som tam snáď trochu pootvoril okná na vyvetranie.  

matej