Naozaj sa musím liečiť zo všetkého, čo SAP obsahuje?

Naozaj sa musím liečiť zo všetkého čo schizoafektívna porucha obsahuje? Nestačí sa liečiť len z tých vecí, ktoré mi naozaj spôsobujú ťažkosti(ako napr. prudké zmeny nálad?) Čo ak si chcem niektoré veci ponechať a nechcem sa ich zbaviť?

Ginny Lee napísal:Naozaj sa musím liečiť zo všetkého čo schizoafektívna porucha obsahuje? Nestačí sa liečiť len z tých vecí, ktoré mi naozaj spôsobujú ťažkosti(ako napr. prudké zmeny nálad?) Čo ak si chcem niektoré veci ponechať a nechcem sa ich zbaviť?

Ahoj Ginny Lee

Teší ma, že si našiel naše fórum, srdečne vitaj!

Tvoja otázka mi pripomína otázku, ktorú si kladú niektorí mladí ľudia, obvykle tínedžeri alebo dvadsiatnici, keď ešte len s liečbou začínajú. Títo mladí ľudia sa cítia odlišní a majú svoje vlastné vnímanie vecí, pričom psychóza im v niektorých odlišnostiach vlastne vyhovuje. Napríklad ich lákajú niektoré formy halucinácií, alebo trebárs sociálna izolácia a niektoré povahové rysy navodené zdravotným stavom. Prípadne aj niektoré presvedčenia, ilúzie, delúzie - jednoducho takýto mladý odlišný človek si uvedomuje svoju odlišnosť a inakosť a necíti sa akosi súčasťou bežného sveta. Páči sa mu tá inakosť a niektoré neštandardné prežívanie vecí, myšlienok a zmyslových zážitkov. Ja som vlastne nebol iný, mne sa trebárs veľmi páčila derealizácia, v ktorej som sa vyžíval. A takisto som sa tak trochu dobrovoľne uzavieral do temného pesimizmu a smútkov, tiež som mal rád niektoré svoje nápady a neobvyklé fantazírovanie a myslenie, ktorým som ohuroval zdravých ľudí.

Neviem, či som sa, Ginny Lee, trafil do Tvojej situácie. Napíš, ak som úplne vedľa, pričom hneď aj dopíš, ktoré veci by si si chcel z choroby ponechať a prečo. Vtedy by moja odpoveď bola, dúfam, už podarenejšia. Zatiaľ mi napadlo, že to je s Tebou takto, ako som dosiaľ napísal. Je tak?

Mladý človek ako Ty asi nevidí perspektívu uplatnenia sa v bežnom svete, skôr má rád svoju vlastnú zvláštnosť a chcel by zvláštnym aj zostať, pretože mu niektoré veci môžu pomáhať, napr. hlas, ktorý ho povzbudzuje alebo mu poskytuje vytúžené uznanie, alebo blud a deluzórne tendencie, fantazírovanie, ktorým môže riešiť trebárs svoje zakrývané problémy s vnímaním vlastnej hodnoty, alebo naopak problémy s agresivitou. Či nejaký spôsob kompenzácie komplexov. Ťažko povedať. Ja len tak triafam, pričom vychádzam tak trochu zo seba a zo svojej skúsenosti z tínedžerských rokov, keď sa mi vlastne páčilo byť iný a mať "iné vedomie".

Ginny Lee, musíš akceptovať, že Ty žiješ nie preto, aby si bol len tak "zalezený" vo svojom svete. To nemôže fungovať, aspoň nie po celý život. Neviem, možno máš teraz finančnú oporu v rodičoch, alebo tak, ale skôr či neskôr budeš musieť bojovať o svoje miesto pod slnkom. A na to potrebuješ sa stať plnohodnotným členom tejto spoločnosti, k čomu si nielen povolaný, ale aj pozvaný. Pozvaný spraviť zo svojho života v reálnom svete (!) niečo úžasné, niečo, čím pomôžeš sebe i druhým a budeš môcť povedať, že si svoj okolitý svet spravil lepším. Možno to znie otrepane, ale práve k životnému spoločenskému zlyhaniu v živote vedú tieto naše choroby. Sociálna dysfunkcia je jej vlastná a náš mozog má k nej sklony, vedie nás k nej. My, ja i Ty, Ginny Lee, sa musíme brániť - nie ísť chorobe v ústrety. Ak pôjdeme v ústrety chorobe, pohltí nás, pliaga jedna, prídu nemocnice, problémy, emotívna labilita, a celkové spoločenské zlyhanie v roli nejakého outsidera na pokraji spoločnosti. To určite nechceš. Možno ako mladý človek (šak aj ja som vlastne mladý) ešte len získavaš svoje prvé roky so svojím ochorením, a preto dokážeš vnímať aj niečo, čo Ti dala jedinečného. Cieľom je však vnímať ju ako nepriateľa, ktorý škodí Tvojmu spoločenskému uplatneniu.

A charakterové zvláštnosti, veď tie nám koniec-koncov lieky nehodlajú vziať. Takže niečo z tej jedinečnosti zostáva aj pri liečbe.

Ospravedlňujem sa Ti, Ginny Lee, že som tak triafal ledabolo. Tvoja otázka však neobsahovala fakty, o ktoré som sa mohol riadne oprieť, preto som zvolil postupovať pri svojej odpovedi podľa vlastnej skúsenosti. Dúfam, že ak som riadne vedľa, že Ťa to nenahnevalo.

Dúfam, že si budeme tu na fóre písať aj ďalej. Držím Ti palce. A ešte raz, srdečne vitaj.

S pozdravom
Matej

Matej, som žena a už dávno nie som v tínedžerských rokoch. Schizoafektívnu poruchu mi diagnostikovali v sedemnástich, odvtedy som sa liečila(našťastie zatiaľ len ambulantne). Nikdy som nemala halucinácie, aj preto si občas myslím, že mi možno tú poruchu diagnostikovali chybne. Či som mala bludy, o tom by sa dalo polemizovať. Čo je to vlastne blud? Okolo tých sedemnástich rokoch som mala isté obdobie, keď som bola dosť mimo realitu, na nič som sa nesústredila, nepočúvala som, keď sa mi niečo hovorí. A bola som aj plná zlosti, často som vybuchla, keď ma niekto dostal do úzkych. Bolo to ťažké obdobie, ale to je už dávno preč, odvtedy sa veľa zmenilo.

Hoci mi schizoafektívnu poruchu diagnostikovali až v sedemnástich, "iná" som od malička, asi od dvoch-troch rokoch so mnou "niečo nie je v poriadku". Áno, bola som odjakživa uzavretá, mám svoj vnútorný svet a s tým spojené činnosti. Fantáziu od reality rozoznať viem, s tým som nikdy veľký problém nemala. Keďže to je moje od malička, je to pre mňa dôležitá súčasť môjho ja a vzdať sa toho by bolo pre mňa niečo nemysliteľné, kruté.

Ginny Lee, musíš akceptovať, že Ty žiješ nie preto, aby si bol len tak "zalezený" vo svojom svete. To nemôže fungovať, aspoň nie po celý život. Neviem, možno máš teraz finančnú oporu v rodičoch, alebo tak, ale skôr či neskôr budeš musieť bojovať o svoje miesto pod slnkom. A na to potrebuješ sa stať plnohodnotným členom tejto spoločnosti, k čomu si nielen povolaný, ale aj pozvaný.

Ale veď môžem oboje. Prečo si musím vyberať medzi dvoma vecami? Prečo nemôžem mať jedno aj druhé? Môžem byť chvíľami "zalezená" vo svojom svete a zároveň byť plnohodnotným členom spoločnosti, mať svoje miesto pod slnkom. To, že sa budem socializovať menej, než je bežné, neznamená, že sa socializovať vôbec nebudem.

Ahoj Ginny Lee

Prepáč, nedalo sa z tej pôvodnej otázky vyčítať fakty, preto som len triafal, ale ako vidím, aspoň v tom vnútornom svete a určitej zvláštnej inakosti som sa trafil.

Vlastne Ti rozumiem. A rozumiem aj tomu, že sa to dá kombinovať - teda mám na mysli vlastný vnútorný svet, poslabšia socializácia verzus uplatnenie v spoločenskom živote. To, že rozoznávaš svoju fantáziu od reality je vlastne základ úspechu, na ktorom môžeš stavať. Ja osobne si teda viem predstaviť, že by si si svoju inakosť zachovala a zároveň fungovala spoločensky.

Inak, myslím si, že vlastne ak si iná už od takého skorého veku, tak sa toho ani nedá nejako zbavovať liečbou - skôr je to vec Tvojej povahy, Tvojho celoživotného vývoja, proste je to pevná súčasť Tvojho životného príbehu, ktorý si píšeš. Preto mám pocit, že ani žiadne lieky Ti túto inakosť nevezmú. Mnohí schizoafekťáci alebo podobní ľudia chodia po svete s tým, že sú iní a aj naozaj sú inými, a to pritom sa riadne liečia dlhé roky. Chcem povedať, že určité zvláštnosti nám zostávajú.

Preto by som sa opýtal takto: Niekto, nejaký lekár alebo príbuzný, od Teba chce, aby si sa vzdala svojej zvláštnosti? Myslím, že keď s tým človek vyrastá od dvoch-troch rokov veku, tak to nejde len tak šmahom nejakých chemických liekov. Platí zásada, že čím ochorenie začne v skoršom detskom veku, tak tým ťažšie je ho vykoreniť z pacientovej osobnosti.

A ak Ti ten vnútorný svet nesiaha na Tvoje spoločenské uplatnenie, tak by som sa na Tvojom mieste normálne liečil, bral tie lieky, ktoré upravujú dopamín (antipsychotiká) a liečia nálady (stabilizátory alebo antidepresíva, to už podľa situácie), a popritom normálne žil svoj život, ktorého súčasťou sú aj Tvoje zvláštnosti. Ak náhodou lieky zaberú v tom smere, že Ti vnútorný svet vezmú, tak to sa stane tak veľmi pomaly, že na konci tej cesty si uvedomíš vlastne prirodzene sama, že sa Ti viac páči byť "normálna". Aj u mňa to tak prebehlo, že som po pár mesiacoch istej liečby spoznal a pochopil, že lepšie je byť taký, ako ostatní. Ale nemusíš sa toho vôbec báť, bez Tvojho vnútorného pochopenia a súhlasu to nepôjde, čiže ak s takouto zmenou nesúhlasíš, neudeje sa, pričom ostatné problémy s ochorením (zmeny nálad) sa môžu pokojne dobre riešiť popritom.

Na záver príspevku: Ani ja som nemal halucinácie, ale mal som ako Ty výbuchy zlosti, tzv. rezonantné nálady (agresivita, odpor), zvláštny vnútorný svet, sociálna izolácia, introvert, prudké zmeny nálady (hore-dole), depresia, fantazírovanie a pseudofilozofovanie, a stavy mimo realitu. Blud? No, že si niečo verila, čo nie je v realite pravda, a pritom pre ostatných je to úplne evidentné, že to pravda nemôže byť. Ja som také mal, ale vieš, v našom ochorení ide o zvláštne skombinovanie schizofrénie a porúch nálad. A veru schizofrénna časť vie byť rôznorodá - Tebou popisovaná inakosť do rámca schizofrénie pomerne dobre zapadá, a to aj bez halucinácií a systematizovaných bludov.

Držím Ti palce a želám mnoho zdravia a úspechov. Dúfam, že som aspoň trošička svojím vyjadrením pomohol.

S pozdravom
Matej

Ak náhodou lieky zaberú v tom smere, že Ti vnútorný svet vezmú, tak to sa stane tak veľmi pomaly, že na konci tej cesty si uvedomíš vlastne prirodzene sama, že sa Ti viac páči byť "normálna". Aj u mňa to tak prebehlo, že som po pár mesiacoch istej liečby spoznal a pochopil, že lepšie je byť taký, ako ostatní. Ale nemusíš sa toho vôbec báť, bez Tvojho vnútorného pochopenia a súhlasu to nepôjde,

Lenže ani to ja nechcem. Keby mi napríklad psychiater bez môjho vedomia a súhlasu predpísal takéto lieky, po ktorých by to zmizlo akosi prirodzene, stále by to bolo bez môjho súhlasu.

Následne by si sa na to pozerala ale úplne inak. Sama od seba by si bola rada, že sa zmena odohrala a bola by si tak, ako si teraz spokojná v terajšom stave, spokojná s novým stavom.

A pokiaľ sa budeš tej zmene brániť zubami-nechtami, tak ako píšem, neudeje sa. Vždy budeš mať proste možnosť povedať si, že sa chceš vychyľovať od normy, hoci by si tie lieky brala celý život.

ak je človek naozaj zvláštny (iný), odlišuje sa a bude sa odlišovať od ostatných aj mimo chorobu. dokonca by som povedal, že až vtedy sa ukážu skutočné črty, ozajstná charizma, bez nánosu všetkých tých zvláštnosti, vďaka ktorým si myslíme, že sme zvláštni, vďaka ktorým si o nás ostatní myslia, že sme zvláštni, a pritom to tak nie je. niekoho robí iným - zvláštnym, neobyčajným, čudným choroba, a preto sa bojí, že by sa vyliečil úplne, no niekto je zvláštny vďaka tomu ako žije, čo robí a vôbec nemusí byť schizofrenik, alebo umelec. ak niečo z teba vyžaruje nemusí to byť kvôli tvojmu vnútornému svetu, sociálnej izolácii, alebo schizoafektivite...

Čaute, len že choroba, porucha si vás dostihne hocikedy, tak si ten zbytok užite čo najlepšie... Ta to Tuto na to.

frances farmer napísal:ak je človek naozaj zvláštny (iný), odlišuje sa a bude sa odlišovať od ostatných aj mimo chorobu. dokonca by som povedal, že až vtedy sa ukážu skutočné črty, ozajstná charizma, bez nánosu všetkých tých zvláštnosti, vďaka ktorým si myslíme, že sme zvláštni, vďaka ktorým si o nás ostatní myslia, že sme zvláštni, a pritom to tak nie je. niekoho robí iným - zvláštnym, neobyčajným, čudným choroba, a preto sa bojí, že by sa vyliečil úplne, no niekto je zvláštny vďaka tomu ako žije, čo robí a vôbec nemusí byť schizofrenik, alebo umelec. ak niečo z teba vyžaruje nemusí to byť kvôli tvojmu vnútornému svetu, sociálnej izolácii, alebo schizoafektivite...

Tu nejde o to byť silou-mocou iným, zvláštnym, neobyčajným, čudným. Tu ide o neochotu vzdávať sa svojho ja, niečoho, s čím sa stotožňuješ. Ja tú poruchu alebo odlišnosť mám odmalička a dávno som sa s tým stotožnila, je to moja osobnosť, ja. Keby som bola "normálna", nebola by som to ja. Ako by ste sa cítili, keby vám hovorili, že vaše ja je chorobné, teda zlé, treba ho liečiť, opraviť? Keby ste zistili, že vaša osobnosť je vlastne(možno) spôsobená ochorením mozgu? Chápe to niekto?

Ja sa liečim, užívam lieky. Chcem sa liečiť z prejavov, ktoré strpčujú mne samej alebo iným život. Napríklad z výbuchov hnevu. To ani nie je niečo, s čím sa nejako veľmi stotožňujem. Ale tá porucha mi nielen niečo vzala, ale aj niečo dala. Asi tak.

Ahoj GL,
ono, celkom dobrá úvaha. No čo, zostáva nám liečiť sa sami zo seba, lebo to je "normálne".

ahoj Ginny Lee

tvoja aj moja úvaha by sa ľahko dostala do konfrontácie s myšlienkami, ktoré som práve dnes čítal v Exupéryho Citadele, a to hneď na prvej strane: "Istú dobu mojej mladosti vo mne vzbudzovali súcit žobráci a ich vredy. Najímal som pre nich ránhojičov a nakupoval balzamy. Karavany mi privážali z jedného ostrova zlaté masti, po nich koža znova prirástla k mäsu. To všetko až do dňa, keď som pochopil, že si na svojom zápachu zakladajú ako na vzácnom prepychu, keď som ich pristihol ako sa škrabú a pomazávajú lajnom, akoby hnojili zem, aby z nej vydobyli purpurový kvet. Chválili sa jeden druhému svojou hnilobou, boli pyšní na almužny, ktoré dostali, lebo ten, kto zarobil najviac, pripadal sám sebe ako kňaz, vystávujúci tú najkrajšiu modlu. Pokiaľ sa zvolili poradiť s mojim lekárom, tak len v nádeji, že ho ohromia morovým zápachom a veľkosťou svojho vredu. Mávali svojimi páhylmi, aby si vydobyli miesto na svete. A prijímali liečbu ako poctu, polichotene si nechávali čistiť a umývať údy, ale sotvaže choroba zmizla, pripadali si náhle bezvýznamní a akosi zbytoční, lebo už svojim telom nič neživili. A prvou ich starosťou bolo, vzkriesiť znovu vred, ktorý z nich žil. A vysnorení opäť chorobou, víťazoslávni a márniví sa vracali s miskou v ruke späť na cestu karaván, aby tu v mene svojho nečistého boha vydierali pocestných."

naše ja môže byť iné vo svojej podstate dávno predtým než pocíti následky choroby, čo je asi tvoj prípad, keďže vravíš, že isté odlišnosti na sebe pozoruješ už do malička. ide o to, aby si sa nestotožňovala so svojou chorobou a jej príznakmi, ale priamo zo svojím ja. myslím si, že žiadne ja nie je vo svojej podstate chorobné. samozrejme osobnosť, na druhej strane, bola síce daná geneticky (povaha), ale od detstva sa formuje a naberá rôzne kontúry. buď je to osobnosť so sklonom k depresii, alebo so sklonom k agresivite, atď. ale osobnosť sama o sebe, podstata - ja je podľa mňa tvorená skúsenosťou. sú to skúsenosti choroby, ktoré nás robia nami samými, alebo skúsenosti existenčné, ktoré síce úzko súvisia s chorobou, ale netvoria ju?

Práve som zistila, že tej SAP mám pridruženú tú druhú poruchu od detstva (asi to bude asperger), takže sú to dve rozdielné veci.