Naozaj sa musím liečiť zo všetkého, čo SAP obsahuje?

Cieľom je však vnímať ju ako nepriateľa, ktorý škodí Tvojmu spoločenskému uplatneniu.

No neviem, nie je to skôr chyba spoločnosti, že nás neberie takých, akí sme, že naše prežívanie označuje ako chorobné a dáva nám nálepky. Veď len väčšinová spoločnosť určuje, čo je normálne a čo nie. Možno v inej kultúre, v inej spoločnosti, by to považované za normálne bolo.

"Istú dobu mojej mladosti vo mne vzbudzovali súcit žobráci a ich vredy. Najímal som pre nich ránhojičov a nakupoval balzamy. Karavany mi privážali z jedného ostrova zlaté masti, po nich koža znova prirástla k mäsu. To všetko až do dňa, keď som pochopil, že si na svojom zápachu zakladajú ako na vzácnom prepychu, keď som ich pristihol ako sa škrabú a pomazávajú lajnom, akoby hnojili zem, aby z nej vydobyli purpurový kvet. Chválili sa jeden druhému svojou hnilobou, boli pyšní na almužny, ktoré dostali, lebo ten, kto zarobil najviac, pripadal sám sebe ako kňaz, vystávujúci tú najkrajšiu modlu. Pokiaľ sa zvolili poradiť s mojim lekárom, tak len v nádeji, že ho ohromia morovým zápachom a veľkosťou svojho vredu. Mávali svojimi páhylmi, aby si vydobyli miesto na svete. A prijímali liečbu ako poctu, polichotene si nechávali čistiť a umývať údy, ale sotvaže choroba zmizla, pripadali si náhle bezvýznamní a akosi zbytoční, lebo už svojim telom nič neživili. A prvou ich starosťou bolo, vzkriesiť znovu vred, ktorý z nich žil. A vysnorení opäť chorobou, víťazoslávni a márniví sa vracali s miskou v ruke späť na cestu karaván, aby tu v mene svojho nečistého boha vydierali pocestných."

Si vedľa, ja žiadne vredy nemám. A osobne si myslím, že aj tí žobráci v príbehu mali právo vybrať si, akú pomoc chcú, pokiaľ svojim životom nezasahovali do práv niekoho iného. Uznávam autonómiu a to, že každý vie najlepšie sám, čo je pre neho dobré. Môže mu niekto odborne poradiť, ale konečné rozhodnutie o sebe musí urobiť každý sám.

Plne s Ginny Lee súhlasím!

Exupéry môže akurát tak vieš čo, keď si sám nezažil, len videl. Navyše porovnávať neporovnateľné je nezvyčajné a veľmi často aj chybné. Práve stigmatizácia (neoprávnené prisudzovanie negatívneho) duševne chorých je najmä vina spoločnosti, v ktorej sa nachádzame. Zo strany chorých je veľmi často výrazná snaha začleniť sa a plnohodnotne fungovať aj napriek psychickému hendikepu. Vzhľadom na to, že výskumy spoločnosti dokázali, že asi každý piaty človek má nejakú psychickú poruchu od neuróz cez psychotizmus až po psychózy, autizmus, ťažkú toxikomániu a retardáciu...

Pripadá mi veľmi podpásové takto nazerať na duševne chorých, a to aj preto, že v podobnej situácii sa môže vyskytnúť každý, on sám, jeho rodina, deti, rodičia, priatelia, životný partner...

Ginny Lee napísal:

Cieľom je však vnímať ju ako nepriateľa, ktorý škodí Tvojmu spoločenskému uplatneniu.

No neviem, nie je to skôr chyba spoločnosti, že nás neberie takých, akí sme, že naše prežívanie označuje ako chorobné a dáva nám nálepky. Veď len väčšinová spoločnosť určuje, čo je normálne a čo nie. Možno v inej kultúre, v inej spoločnosti, by to považované za normálne bolo.

Jedna vec je filozofovať nad tým, ako by to malo byť a aké by to bolo fajn, keby sme boli akceptovaní aj v našich špecifických vlastnostiach, a druhá vec je naučiť sa prežiť. Až keď sa budeš chcieť naučiť prispôsobiť sa spoločnosti, v ktorej hodláš prežiť, tak potom Ťa alebo nás začne spoločnosť brať vážne a bude možno ochotná filozofovať nad tým, či nezmení svoje nálepky a hodnotenia duševne chorých. Avšak najprv treba mať dobré vzťahy, školu, prácu, rodinné a priateľské zázemie, koníčky a záujmy, a starostlivosť o všeobecný rozvoj vlastnej osobnosti, ako i ostatného okolia. Jednoducho všetko, čo patrí k normálnemu životu človeka, ktorého názor si spoločnosť bude vážiť. Nehovorím teraz o Tebe, ale ak sa pacient potuluje od jednej dekompenzácie k druhej, a to aj vďaka vlastnej neochote spolupracovať s lekármi, uzatvára sa pred svetom, nezáleží mu na vzťahoch s blízkymi, trpí okolie i on sám, nie je schopný normálne existovať a zaradiť sa do spoločenského života a aspoň nejakej práce či školy, a ešte svoj vnútorný špecifický svet považuje za cenný a prijateľný, hoci ho dištancuje od normálnych životných situácií a okolností, tak potom taký pacient neraz skončí ako vyvrheľ niekde na ulici. Stačí, že mu odídu rodičia, nebude mať na byt, na nájom, energie. Takýto typ pacienta končí ako podivín voľakde osamote zavrhnutý spoločnosťou vo svojom byte, z ktorého ani nevychádza a ak tak, tak si skôr chodí "zbierať veci do zbierky" po kontajneroch, rozprávajúci sa po uliciach sám so sebou. Ešte raz opakujem, to nebolo o Tebe, ale hovoril som všeobecne.

Viem, vylíčil som to dosť kruto, ale treba byť v tomto trochu praktický a prezieravý. Treba, kým je človek mladý, snažiť sa bojovať so svojím ochorením, nedať sa ním pohltiť a nebrať ho za niečo normálne, čo mám nebodaj ešte aj rád, že to mám. Lebo potom takýto človek nikdy na pochopenie zo strany spoločnosti nepríde a jeho budúcnosť nie je dobrá. A pritom svetlé zajtrajšky by mohli naozaj prísť, keby len chcel pacient spolupracovať a sústrediť sa na svoje uplatnenie. Viem, niekedy to nejde, lebo človek pracovať nemôže, je ID, ťažko zvláda stresy, hneď upadá do dekompenzácie. Ale aspoň spolupracuje a stará sa o zapojenie do spoločenského života aspoň v rovine, v akej mu to choroba umožní (napríklad na poli vzťahov s rodinou, priateľmi, alebo snahy o brigády, školské úsilie, proste všetko sa ráta).

Ty, Ginny Lee, ak by som mal prejsť zo všeobecného rozprávania ku konkrétnemu o Tebe, tak Ty to máš špecifické, že máš asi Aspergera. To je potom o syndróme, ktorý sa nedá len tak vyliečiť. Vtedy potrebuješ špecifický prístup a máš aj špecifické práva. Keby som ja osobne mal niekomu s Aspergerom radiť a liečiť ho, tak čisto laicky by som mu jeho špecifický svet nebral, lebo by som vedel, že je to súčasť jeho osobnosti. Skôr by som snažil o dve veci:
1.) o to, aby nedochádzalo ku konfrontácii medzi Tvojimi špecifikami a Tvojím okolím, takže by boli vzťahy s blízkymi kvalitné a kvalitne aj rozvíjané, najmä úmyselne Tebou;
2.) o to, aby si vyjadrovala svoj vnútorný špecifický svet kresbami, soškami, plastelínou, hudbou, rytmom, proste hocijako umelecky... aby si to, čo považuješ za cenné v sebe, sa učila komunikovať aj s druhými za cieľom obohatiť ich.

Preto treba od začiatku odlišovať bludné konštrukcie a halucinácie od Aspergera, ak sa to dá. Bludy a iné schizofrénne príznaky treba zamietnuť a bojovať s nimi v snahe prispôsobiť sa spoločnosti, tak ako som to vylíčil vyššie. Asperger sa dá na druhej strane konštruktívne ponímať ako niečo, v čom by sme sa sústredili na to pozitívne (napr. cestou umenia či dialógov, či písaním prác, článkov, blogov, denníkov), a to negatívne terapeuticky korigovali smerom k úmyselnému riadeniu vzťahov s blízkymi a tiež aj smerom k zvládaniu stresových situácií.

Toľko teda moje mudrovanie a reakcia. Prajem Ti, Ginny Lee, veľa bojachtivosti a pozitívnych krásnych chvíl.
S pozdravom
Matej

Matej, ale na druhej strane, mnohí ľudia sa skutočne zbláznili až na psychiatrii.

Inak, ďakujem za prianie.

Ginny Lee, musíš akceptovať, že Ty žiješ nie preto, aby si bol len tak "zalezený" vo svojom svete.

Taká otázka, to tvrdí kto? Kto určuje prečo žijeme?

Veď sa stále hovorí, že každý má žiť tak ako mu vyhovuje. Tak teda ak chce žiť vo svete svojej fantázie, prečo nemá na to právo?