Zvláštne vnímanie reality

Sirius v téme Ako sa dnes máš? 3 napísal:Dnes som si tiez uvedomil ze uz vlastne ani neviem ako normanli ludia vnimaju skutocnost. Moje vnimanie je casto take zlvastne, niekedy az surrealne, groteskne, skreslene, ze si uz ani nepamatam ake to je vnimat iba povrch veci. Anyway je to nieco s cim sa musim pravdepodobne naucit zit, a oproti stavu z pred par rokov tomu nevenujem uz tolko pozornosti, skor sa len snazim 'fungovat'.

Co si o tom myslite? Vnimate vase vnimanie ako 'ine'? Pamatate si ako ste vnimali pred chorobou? Ci toto vobec neriesite a len si plnite povinnosti a snazite sa fungovat? =)

Osobne si neviem predstaviť zrakovú alebo sluchovú halucináciu. Preto s veľkou bázňou a rešpektom pozerám na Roba, alebo na Teba, Sirius, keď vravíte, že máte hlasy, alebo niečo nereálneho vidíte. Ja som žiadne zmyslové halucinácie nikdy nemal, alebo aspoň o tom neviem. Predpokladám, že keď mi nejak nepokračovali, neprehlbovali sa, tak asi zrejme som nemal ani tie drobné. Voľakedy azda som počul na strednej škole vonku niečo vrndžať v noci a vysvetľoval som si to tak, že mocní tohto sveta vysielajú signál, ktorým ovplyvňujú naše sídlisko a mesto počas spánku. Ale myslím osobne, že to bola iba paranoidná reakcia na nejaký reálny podnet, nejaký reálny zvuk vonku. Občas som mal pocit ozvučených myšlienok, nie často, iba zriedka, akoby mysleli samé a za seba, oddelene od môjho vedomia. Jediné čudešné so zrakom sa mi dialo vtedy, keď som mal derealizáciu, ale to sa za halucinovanie veru nepokladá.

Moje vnímanie reality je určite iné, než u mnohých ľudí, avšak vlastne už po rokoch si nemyslím, že je úplne jedinečné. Som jednoznačne v mnohom iný, vnímam rôzne detaily, a zase naopak iné detaily, ktoré si bežný človek určite všimne, tie neviem zaregistrovať. Mama hovorí, že som vo všetkom výnimka a vo všetkom musím byť zvláštny a iný. Avšak po čítaní veľa textov z oblasti psychopatológie prijímam, že vlastne dosť dobre spadám pod niektoré všeobecnejšie kategórie ľudí a niektoré typy duševných extravagancií a porúch. Cítim sa osobne dosť zvláštny, ale pritom sa snažím byť vlastne taký istý, jak ostatní. Ako Ty, Sirius, nevenujem ani ja už takú pozornosť tejto téme. V minulosti som to ochotne riešil a dokonca som svoju zvláštnosť mal zakomponovanú do svojich systematizovaných delúzií, kedy som prichádzal do konfliktu s rodičmi kvôli tomu, že som si uvedomoval "svoju inakosť, zvláštnosť, výnimočnosť", na ktorú oni podľa mojej mysle nestačili a neboli toho ani hodní. Ach, to boli zlé časy veru. Tatino došiel z liečenia, konečne prestali hádky a plač kvôli alkoholu, a začal sa zas boj v rodine kvôli mne. A to som si svoju nenormálnosť vôbec neuvedomoval! Proste som vytvoril v mysli nejaké imaginárne problémy, ktoré som vyhodnotil ako závažné, a musel som z nich obviňovať rodičov a hádať sa s nimi. Zaujímavé je, že celý ten teror trval aj 2 roky a akonáhle som začal jesť antipsychotiká, stačilo pár týždňov a tieto moje problémy s vnímaním akejsi zvláštnosti oproti mojim rodičom som prestal pociťovať. Jednoducho zrazu sa ten problém rozplynul a ja som dodnes nepochopil, ako som sa mohol pre niečo také hádať a rozvíjať o tom traktáty na viachodinové krkolomné pseudofilozofujúce diskusie.

Vnímanie je trochu u mňa tiež iné, ale do značnej miery sa snažím pôsobiť normálne. Žiaľ, nepamätám si, ako som vnímal realitu pred chorobou. Chorý som od roku 2003, a to je už dlhá doba pre mňa osobne. A to je len jedna strana mince, pretože sociálnou úzkosťou som trpel minimálne od r. 1999, teda už vtedy ako malému 12 či 13-ročnému chlapcovi sa mi menil svet a ja som všetko začal postupne vnímať cez prizmu a okuliare svojich psychických problémov. Neviem, aká by bola moja povaha a charakterové vlastnosti, keby som neochorel. Neviem, kde by som dnes bol. Neviem ani, ako sa má správne vnímať realita, keď vidím okolo seba ľudí, ktorí tak či onak, zdraví či chorí, ju vnímajú tiež rozlične a to, čo považuje jeden za logické, druhému sa logickým nezdá, a naopak, taktiež čo jeden uznáva za argument, druhý neuznáva, a všetko sa len naťahuje, relativizuje a ľudstvo sa nevie dohodnúť ani na jednakej epistemologickej paradigme. To sú veci, ktoré mňa vždy trápili, a preto vlastne ani neviem, či by som chcel vedieť, ako druhí vidia realitu, lebo ju pravdepodobne vidia tak či tak rôznorodo a nejaké štandardy a normy sa týkajú asi len dohody o absencii určitých patologických prejavov.

Osobne som spokojný s tým, jak to mám teraz, teda čo sa týka aspoň vnímania reality a svojej zvláštnosti. Dlhodobo v tejto veci nepociťujem zásadné ťažkosti, takže som happy. O to väčší klobúk dole, keď Robo počuje hlasy, alebo Ty, Sirius, vidíš nejakú zrakovú halucináciu. Neviem, aké to je s takým niečím žiť, ale určite to med lízať asi nie je.

Voľakedy som aj chcel byť výnimočný, páčilo sa mi byť chorý a nejak sa vyžívať vo svojej psychóze, pokiaľ bola v rovine pseudodelúzií a rôznych zrakových ilúzií. Napríklad aj derealizáciu som považoval za nádhernú. Ale neskôr som pochopil, že toto nie je cesta. Cesta je fungovať v spoločnosti, prispieť do spoločnosti nejakou pridanou hodnotou, a na to treba, aby sa človek neutápal sám v sebe, ale vyšiel zo seba smerom k druhým. Jak hovoria niektoré filozofické prúdy: Človek ako bytie pre druhých. Alebo aj logoterapia Frankla stavia na rovnakej idei. V tom som sa našiel a tam myslím, že je najlepšie kráčať, preto som aj zavrhol svoje sklony k autizmu pri zosypaní sa ako nesprávne a zlé. Niekedy sa mi môj svet totiž páčil. Teraz ho hodnotím nepriateľsky, pokiaľ má ohrozovať moje vonkajšie vzťahy k ľuďom a realite. Takže môžem odpovedať na Tvoju poslednú otázku, že áno, snažím sa to už neriešiť a snažím sa fungovať v spoločnosti.

Ďakujem za priestor pre vyjadrenie. Hoci si, Sirius, otázku kládol v inej téme, dal som ju sem, lebo sa sem tematicky hodí viac. Všetko dobré.

Ahoj všetkým.

vidieť svet vo farbách, ktoré pre druhých neexistujú, alebo dokonca nachádzať dovtedy neodhalené súvislosti môže byť znakom duševnej ďalekozrakosti. myslím si, že takáto forma vnímania určite existuje, pretože vieme o ľuďoch, ktorí boli fenomenálni a priniesli na svet nové videnia. nie je nič prekvapujúce na tom, že títo ľudia trpeli duševnou poruchou (chorobou). tak isto si myslím, že nejestvuje jednotný názor na to, čo je to vlastne skutočnosť. preto je vnímanie každého také rozdielne.

Tieto veci sú celkovo zvláštne. Ono napríklad práca s rodeným slepcom, teda vysvetľovanie farieb je dosť zásadným problémom. Rieši sa to tak, že sa mu dávajú predmety na ohmatanie, ktoré mu majú ukázať "farebnosť". No osobne si myslím, že je biela hebká, mäkká, vláčna, chladná... nikomu predstavu bielosti neprivodilo.

A tak taktiež, ak je niečo, čo určitý duševne chorý vníma inak, alebo navyše... nemusí nevyhnutne znamenať, že to nie je. Nejaké to vysvetľovanie je spravidla zbytočné. Jednoducho "slepému" zdravému príde bielosť vnímanú duševnene chorým, ako totálna blbosť, v prirovnaní rodenému slepcovi príde predstava farebnosti jednoducho ako dobrá konina.

Velmi pekne prirovnanie, Tuto

Niekedy mi to pripadá, akoby si niekto tú akožerealitu odhlasoval sám za seba a bol celý happy, že má nejakú tú svoju istôtlu sám pre seba, ale je možné, že všteko je "tak trochu" inak. Netvrdím, že mám na takéto niečo patent, ale zároveň treba uznať, že niekedy sa všedné ponímanie reality dokáže poriadne "odkloniť" od toho, čo sme zvyknutí. Naťahovať sa o tom, kto pravdu má, alebo nemá je zbytočné a nepodstatné. Humorne povedané: "Každý má, čo si zaslúži". K tomu doplním, že aj k termizovanej nátierke patrí chleba, aby sa to nejako vyvažovalo...

Matej napísal:
Osobne si neviem predstaviť zrakovú alebo sluchovú halucináciu.

Ahoj Matej,
vlastne to tak zložité nie je. U mňa sa občas objavia "hlasy". Obvykle, akoby som ich vnímal hlavou a čiastočne aj sluchom. V prípade, že ide do tuhšieho, teda viac do choroby, vnímam ich viac "sluchom".

Kedysi som mal aj vizuálne halucinácie (v lesoch) tak sa mi medzi stromami "zjavoval" dvojzáprah koní s kočom. Bolo to dosť skutočné, ale keď som k nemu chcel ísť, začal sa vzďalovať. Toto bolo súčasťou bludu.

Hmatové hal. som nikdy nemal.

Chuťové halucinácie som mal na jedny Vianoce, kedy som nebol schopný zjesť kapustnicu, ani lyžičku. Bolo mi na zvracanie a pritom, že to bola štandardná polievka. Tiež bola táto skúsenosť spojená so slabším bludom a aj chuťovou halucináciou. Obe boli úplne verné.

.....................

Máte podobné skúsenosti? Viete takéto stavy opísať? Napíšte.

Ja som mal asi len intrapsychické halucinácie.

Mal som pocity zverejnenia mojej mysle a že mi do nej vstupujú rôzne cudzie vplyvy, napr. že moje myšlienky čítajú cudzie bytosti (anjeli, démoni, zosnulí, iné vyššie mocnosti), takisto že mi vkladajú do mysle rôzne myšlienky, s ktorými sa ja nestotožňujem a nesúhlasím s nimi a sú pre mňa cudzie, nepriateľské, nadávajú mi, vyčítajú, kritizujú, vysmievajú sa. Vytvárali sa mi takto v mysli ucelené myšlienkové prúdy, ktoré mysleli samé za seba a nezávisle od môjho centrálneho myšlienkového prúdu, ktorý som mal pod kontrolou ja. Vcelku som mal dosť roztrieštené myslenie a chaos v hlave. Najviac ma zaťažovala tá strašná kritika a vyčítavosť cudzích myšlienok. A to zverejnenie mysle mi vytváralo pôdu pre paranoju, lebo som si myslel, že "nadpozemské autority" vedia, čo si myslím a hania ma za obsah mysle. Bol som veľmi spútaný a neslobodný vtedy. Trvalo to viacero rokov, nedarilo sa mi to zlikvidovať liekmi veľmi dlhý čas.

V podstate aj nedávno, keď som zlikvidoval náboženské obrázky z celej izby, tak to bolo práve kvôli tomu, že ešte pretrvávala tá nesloboda. Ešte stále som cítil, že ma ten obraz a obrázky pozorujú a súdia a dívajú sa mi do hlavy. A posudzujú obsah mysle, kritizujú. Ba centrálny obraz dokonca aj vstupoval do mysle vkladaním cudzích myšlienok, hoci samostatné myšlienkové prúdy som už dlhodobejšie nepociťoval a nepociťujem.

A potom som mal množstvá ilúzií a pseudoilúzií. Zaujímavou zmenou vnímania je derealizácia, ktorá sa mi v zásade páči, mám k nej kladný vzťah. Moja flush sa vtedy stráca a prídem si ako opojený alkoholom.

Priame halucinácie zmyslového typu som nemal. V čase spánkových paralýz sa mi zjavoval diabol a rôzne hmyzy, ale to som mal oči zavreté, keďže v rámci mozgovej aktivity išlo o REM fázu (snívanie). Takže sa toto za halucinovanie nedá pokladať, čo mi potvrdil aj psychiater.

Matej

Prišiel už niekto na metódu, ako bojovať s mínusovými príznakmi?

filipka napísal:Prišiel už niekto na metódu, ako bojovať s mínusovými príznakmi?

Moju stratégiu som už spomínal, no je aj naďalej taká, že nie vždy zaberá a už tobôž nezaberie vždy druhému človeku.

Ja som sa z mínusových príznakov sústredil predovšetkým na znížené vôľové schopnosti, ktoré som si vsugeroval, že ide o nedostatok motivácie, a potom ešte na pocity prázdnoty, ktoré som si vsugeroval, že ide o nudu. Moja stratégia teda spočíva v tom, že tieto mínusy umelo nechápem ako schizofrenické, lež ako úplne v norme, ktoré sa dajú ako v norme riešiť. Je to umelá sugescia. Keďže som si narval do hlavy, že znížené vôľové schopnosti sú vecou demotivácie, tak som uveril, že keď si budem umelo zvyšovať sebaúctu a motiváciu pomocou motivačnej (tzv. povzbudzovačskej alebo "šťastnej") literatúry, tak sa mi vec polepší. Čuduj-sa-svete, naozaj mi to pomáha. K tomu nutne potrebujem dostatok kofeínu v krvi, najlepšie aj taurínu. Čiže aspoň 2 až 3 kapučína denne, prípadne energetický nápoj, no ten som si napr. dnes nedal, čiže nie je pravidelný. Čo sa týka prázdnoty, tam nastúpila sugescia, že ide o nudu. Obyčajnú nudu. Samozrejme - nie je to úplne pravda, resp. nie je to kompletná pravda. Ale to nevadí, hlavné je, že keď si vsugerúvam sebaúctu a motiváciu, tak sa mi aj za pomoci stimulantov potom darí nútiť niečo robiť. Napr. to upratovanie - fyzická robota mi ide skrátka lepšie, zdá sa mi menej namáhavá, a neriešim pri nej to, či sa mi chce alebo nie, pokiaľ sú splnené vymenované podmienky.

Čo sa týka anhedónie, tak tam som si vsugeroval, že ide o "emočnú vyčerpanosť". Čiže niečo, čo sa dá akože riešiť pomocou spánku a hlavne antidepresív. Preto trvám na tom u doktorky, aby som poberal až tak vysokú dávku Escitilu (20 mg), nakoľko sa mi ten uvoľnený zvyškový sérotonín práveže hodí a pomáha mi to celé pociťovať veci ako subjektívne príjemné.

Nie vždy to ide, lebo stáva sa mi, že niekedy prázdnotu neviem riešiť, alebo aj život ma nebaví a nastúpi neschopnosť sa cítiť alebo vnímať veci ako príjemné. To je des vtedy. Vtedy nastúpi namiesto AD práveže ten spánok - preruším vedomie spánkom a podarí sa mi vec dajako opraviť.

Moja stratégia teda v kocke je založená na sugescii, že ide o príznaky, ktoré sú akože normálne, zdravé. A že sa dajú normálnymi vecami riešiť. Žijem vo svete ilúzií, ale povedal som si istého času, že to nevadí, lebo hlavné je, že sa môžem mať lepšie alebo dobre. Život je príliš cenný a krátky na to, aby som žil akože v realite, ale pritom trpel. Radšej si robiť ilúzie a sugescie, a mať sa dobre.

Táto stratégia, ako hovorím, nie každému zaberie. U mňa to zaberá asi aj vďaka tomu, že mi naozaj dobre sadli lieky a ten Xeplion a Escitil mi výborne pomáhajú. Bez nich by som sa do týchto rečí v takomto príspevku asi príliš nehrnul.