Priväzovanie k posteli

Je mi desivé čítať Vaše spomienky na remene, priväzovanie, kazajky či klietky a sieťové postele. Bol som hospitalizovaný dvakrát, v obidva razy som sa do nemocnice vlastne sám vypýtal. Dokonca som bol v blude, že budem veľkým spisovateľom, ktorý bude svetlom duševne chorých, a ako takáto legenda musím mať okúsené ECT. Preto som si ich pri prvej hospitalizácii vedome sám vypýtal a oni sa k nim priklonili, hoci môj stav bol taký, že sa mne pridelená psychiatrička čudovala, že ako môžem mať F25, keď mi dohromady nič nie je. Pri druhej hospitalizácii som dostal tiež ECT, ale to už len preto, lebo tí lekári majú tendenciu vyznávať heslo: "čo zabralo minule, zaberie aj teraz".

Vzhľadom na to, že som prišiel do nemocnice sám a vedome a dobrovoľne, tak som sa aj ihneď pýtal na neuzavreté oddelenie. Na Mickiewiczovej mi to dovolili a od začiatku až do konca som vôbec nespoznal akútne. A to isté aj v Trnave, mal som dobrú izbu s umývadlom, izbu, ktorá sa vôbec nezamykala, normálnu posteľ, spolubývajúci sa liečil "iba" na depresiu a zlý spánok. Ako čerstvý psychotik som mu kupodivu vôbec nerobil problémy, až na to, že mal krehký spánok, a ja som ho občas vyrušil v noci svojím chrápaním.

Celkovo sú moje ataky skôr pseudoatakmi. Všade sa píše, ako sú schizoafektívne ataky dosť náhle a rýchle, ale všetky moje psychotické rozladenia boli vždy také, že som ich dokázal dlhodobo veľmi dobre skrývať pred okolím. Navonok nenormálne boli azda len moje nálady a emocionálna labilita a samozrejme neschopnosť učiť sa či sústrediť sa. Vždy som išiel do nemocnice s tým, že som mal ozvláštnené myslenie, vari aj nejaké pseudobludy, ale nejaká taká poriadna psychotická ataka to nebola. A spravidla všetky svoje skutočné bludy som si nikdy ale nikdy v danej chvíli neuvedomoval, preto som ani nikdy o nich nehovoril. No a tí lekári v nemocnici jednoducho neboli schopní ich zistiť. Ich liečba sa zakladala na predpoklade, že psychotik musí sám vypovedať o sebe bludné ladenie a svoje pocity, a to ho prezradí, to prezradí jeho psychózu. Aspoň pri mojom prípade mi to tak pripadalo. Takže čo som nespomenul pri vstupnom vyšetrení, lebo som si to neuvedomoval ako blud, tak to vôbec nepostrehli. Napríklad vôbec nemali tušenie, že som bol slávny. Že za mňou chodili ľudia z budúcnosti. Že ma odpočúvali (odpočúvanie patrilo v mojej psychike k veciam zo života, a nie do sveta psychiky, ktorú by trebalo analyzovať s psychiatrom, veď čo má psychiater s mojou slávou a tajnými službami?). A ešte k tomu môj prvý psychiater bol Žid, a preto som sa bál mu rozprávať o svojich teóriách, ktoré sa mi podľa učebníc zdali, že by som mu mal o nich povedať. Myslel som, že by to mohol predložiť v lóži a mohol by mi zmariť slávu.

Jednoducho, aby som to skrátil, tie vstupné vyšetrenia a ďalšie testy, ktoré na mne robili, vôbec nijak neodhalili moje bludy. Halucinácie som v podstate nemal, až na niektoré intrapsychické. Preto sa mnohí lekári, aj v Trnave, aj na Mickiwiczovej čudovali, čo mi vlastne takého je, že som chcel ísť do nemocnice a ešte že som si sám pýtal ECT. Ich metódy boli na mňa slabé, si myslím. Nikdy som sa nesprával okato ako blázon, alebo proste nebolo nič na mne vidieť, až na nálady. Vďačím však za svoju diagnózu a odhalenie niektorých mojich psychotických bludov a ladení svojmu prvému psychiatrovi, ktorý bol veľmi skúsený a ktorý mal zvláštne otázky a na základe nich veci zistil. Pýtal sa rôzne veci v priebehu viacerých sedení a viacerých mesiacov. A bol skutočne dobrý. Myslím si, že robil na mne hlbinnú analýzu, a po takej analýze som vždy túžil. Nie jak iní psychológovia či psychiatri, len dajaké testy, a nič z toho. Chcel som vždy mať človeka, ktorý by ma do hĺbky analyzoval, rozoberal vzťah s rodičmi, robil kvalitnú psychoanalýzu, robil na mne tie freudoviny a podobné veci. Škoda však, lebo tento psychiater po pár rokoch zomrel na rakovinu mozgu.

Takže jednoducho som nezažil vôbec tie siete, remene, klietky. Vždy som tam pôsobil ako slušný pacient, ktorý bol tichý a nič nerobil. Možno aj preto, že som nemal mániu. Ale aj celkovo som nevykazoval nejaké nezvládnuteľné psychotické ladenie. Vždy som bol duševne chorým, ktorému sa porucha veľmi plazivo prenášala do života a veľmi pomaličky naštrbovala myslenie, vzťahy, správanie. Úpadok nastával postupne v priebehu viacerých rokov. Žiadne náhle výbuchy, náhle nástupy, prepuknutia. Nič. Naopak, tiché a zákerné, pomalé dobiedzanie.

Ahoj x,
tak tá klietka, to je v podstate len taký celkom milý odvar toho, čo si zažili duševne chorí a to najmä počas celej etapy stredoveku a veľkej časti novoveku.

V stredoveku to v zásade bolo o týraní, mučení a poväčšine krutej smrti. V skratke asi toľko, že duševne chorí boli považovaní za posadnutí diablom a podľa očakávania si takýto človek prešiel inkvizičnou tortúrou a neskôr ako troska z mučenia verejne upálení.

V rannom novoveku boli duševne chorí izolovaní v pivničných priestoroch nemocníc a sanatórí. Spravidla boli prikovaní v priestore bez svetla vo vlastnom sajrajte, dávky jedla a vody boli prevažne v ľubovôli "ošetrovateľov".

Neskôr sa situácia zlepšila, ale najmä pre duševne chorých s bohatšími príbuznými. V rámci žido-kresťanskej civilizácie sú zaznamenané prvé pokusy o "liečbu". Išlo však o praktiky, ktoré sa ani nepribližujú zachádzania s ľudskou bytosťou, skôr sa dá písať o forme týrania.

Najväčší vplyv na zlepšenie podmienok duševne chorých mala práca a pôsobenie psychiatra Pinela, ktorého celoživotný vplyv doviedol k serióznej liečbe psych. ochorení. Psychiatria sa však nezbavila kazajok, priväzovania, izolačnch miestností, sieťových postelí... tieto metódy sú však neporovnateľne humánnejšie ako minulosť. V jeho čase sa vo vybudovaných psych. zariadeniach objavuje celá škála rôznych terapií, ktoré sú dnes bežné.

....................................

Myslím, že táto téma sa dá rozvinúť na celé knihy. To hore je len veľmi malý výcuc.

.....................................

Ešte mám chvíľku... tak dodám ilustračný príklad. Stredovekú inkvizíciu si ľahko nájdete, tak dám jeden z novoveku.

Tie bohatšie psych. nemocnice si mohli dovoliť zariadenie, ktoré sa nápadne podobalo na veľkú centrifugu. Pacienta zafixovali na jej rameno a veľkou rýchlosťou odstreďovali po dlhšiu dobu. Proces sa skončil až vtedy, keď pacient vylúčil všetko vrchom aj spodkom, čo v ňom bolo, a skolaboval. ...a iste správne predpokladáte, že ak toto zariadenie mali, škoda by ho bolo nevyužívať čo najčastejšie ... ... no "do popuku"

Tá centrifúga je zaujímavá... To akože mysleli v dobrom? Alebo vedeli, že mučia?

Jednoducho to považovali v tej dobe za veľmi moderný a prospešný spôsob liečby. Predpokladám, že na vlastnej koži si to však nevyskúšali.

Kolotoč centrifuga sa mi páčil , ale to bolo 2 minúty a nie až do