paranoidná schizofrénia

Prosím Vás, má tu niekto skúsenosť s paranoidnou schizofréniou? Bol by ochotný sa niekto so mnou o tom porozprávať? Veľmi by ma zaujímalo, ako prebiehajú jednotlivé fázy liečby, či neuroleptiká samotné (bez terapie) dokážu potlačiť akútnu fázu, ako dlho to môže trvať, čo nasleduje po akútnej fáze. Viem, že je to u každého individuálne, ale veľmi ma zaujímajú tieto veci.

Ahoj anna70. Liečenie akútnej fázy p. schizofrénie spravidla prebieha na akútnom oddelení psychiatrie. Pacienta je obvykle nutné prvotne stabilizovať prevažne medikamentami so sedatívnym aj neuroleptickým účinkom a niekedy je nutná aj fixácia. S postupným účinkovaním neuroleptík je po niekoľkých dňoch príp. aj týždňoch možné preloženie na sanatórne oddelenie a zároveň vylaďovanie medikamentóznej liečby.

Psychologické terapie sú spravidla len doplnkom k liečbe liekmi, ktoré sú na kompenzovanie stavu nevyhnutné. Terapie ako je ergoterapie, arteterapia, muzikoterapia ... majú skôr doplnkový charakter a majú dôležité miesto v doliečevaní v neakútnej fazy p. schizofrénie. Podobne to platí v celom okruhu chorôb schizofrénneho okruhu.

S pozdravom Tuto

ahoj anna70
ja mam skusenost s paranoidnou schizofreniou, kludne sa pytaj, Tuto ti uz zhruba napisal, ale ak mas este nejake otazky alebo chces nieco rozviest konkretnejsie tak kludne

Ďakujem Vám obom za odpoveď. Zaujímalo by ma, či keď pacient odmieta liečbu, ale napriek tomu lieky užíva a ak pôjde všetko dobre, tak po prepustení by mu mal byť liek podávaný depontne, či sa dokáže mozog sám regenerovať, aj napriek tomu, že si pacient ochorenie nepripúšťa a hoci je veľmi utlmený, stále je jeho správanie paranoidné. Asi som sa vyjadrila jak hotentót, ale jednoducho, či môžeme dúfať v to, že sa medikamentózna pohne pozitívnym smerom. A ďalej mám takú osobnú otázku, ktorá ma veľmi ťaží, že či si dokáže človek potom svoje konanie uvedomiť. Ja som zapadla do okruhu negatívnych postáv, čo ho prenasledujú a bola som na neho nasadená a to sme si plánovali spoločnú budúcnosť. Boli sme dlhé roky spolu a teraz neviem, či mám stáť v úzadí a snažiť sa časom zapojiť do terapie a dúfať, že sa to pohne dobrým smerom, alebo to je už bezvýchodisková cesta a negatívnou postavou zostanem.

Ahoj anna70.
Celková liačba psychóz je zameraná najmä na stabilizáciu a normalizáciu postihnutého. V prípade problematického denného užívania liekov je vhodné depotné, teda injekčné užívanie liekov. Hospitalizácia akútneho psychotika napomáha k určeniu potrebnej dávky účinnej látky v neuroleptiku. Po hospitalizácii je pomerne bežné, že psychotik nie je úplne normalizovaný a tak potrebuje dolaďovať liečbu.

Písala si, že u daného psychotika stále pretrvávajú určité znaky paranoidnej schizofrénie. Základným predpokladom pre stabilizáciu a normalizáciu je uižívanie medikamentov tak, ako predpísal psychiater. Následne sa môže uvažovať o ďalšej forme doliečovania, ktoré môže byť formou navštevovania stacionára prípadne pohovory s psychológom.

Riešenie konkrétnych príznakov par. sch. je pre okolie problematické a doporučuje sa skôr láskavý a chápavý prístup. Je predpoklad, že spolzu s vyladením liečby sa príznaky znateľne zmenšia.

Ahoj Tuto.

Keď pacient odmieta liečbu, ale lieky užíva a potom by eventuélne lieky prestal užívať, uvedomuje si takýto pacient, že mu tie lieky robili dobre? Alebo si takéto veci v takom stave človek neuvedomuje?

Ahoj Anna70

Na toto rozhodne nie je jednoduchá odpoveď.


Môže sa napríklad stať, že pacient vidí v liečbe priam nepriateľa, ktorý ovplyvňuje jeho psychiku v zlom zmysle. Psychotik tak vidí svoj chorobný stav ako niečo príjemné a do určitej miere by v ňom by chcel v ňom zotrvávať. Prirodzeným problémom je tak jeho okolie a vidí jeho významný odklon od normality.

Jedným s účelov hospitalizácie je aj pochopenie pacienta, že jeho chorobný stav je vlastne odklon od prirodzenej reality. Ruka v ruke tak s medikamentóznou liečbou ide aj pochopenie rozdielu medzi chorobnosťou a normalitou. Po ukončení hospitalizácie pokračuje proces pochopenia rozdielu medzi chorobnosťou a normalitou.

Je však možno skonštatovať, že človek, ktorý bol v osobnom kontakte s psychózou t.j. je pacientom, môže mať v svojom živote dilemu v plnom stotožnení sa s realitou. Šancou je však pravidelné branie doporučených liekov, pravidelné kontroly, snaha o spoluprácu v oblasti terapií a prípadná spolupráca s psychológom.

anna70 napísal:Keď pacient odmieta liečbu, ale lieky užíva a potom by eventuélne lieky prestal užívať, uvedomuje si takýto pacient, že mu tie lieky robili dobre? Alebo si takéto veci v takom stave človek neuvedomuje?

Je pravda, že na to nie je jednoduchá odpoveď, ako píše Tuto. Ale ak by som mal povedať, čo si osobne myslím, tak si myslím, že je to možné, aby si to uvedomil. Ja žiaľ nepatrím medzi tých ľudí, ktorí prežili búrlivé psychotické akútne fázy, takže nemôžem moc radiť. Ale mal som aspoň takú dlhodobejšiu fázu bludov, ktoré som si viacej mesiacov, ba rokov neuvedomoval (lebo som bol ešte neliečený vtedy). Okrem toho som mával katastrofálne depresie, a preto keď mi boli predpísané na to lieky, tak po prekonaní prvotnej nemohúcnosti v podobe riadneho utlmovania a tlaku na celodenný spánok, sa mi zlepšovali moje stavy a depresia sa nabúravala a podkopávala. Aspoň teda čo do subjektívneho prežívania.

A vtedy som prijal, že mi tie lieky fakt pomáhajú. Myslím preto, že by Tvojmu známemu mohli pomôcť vypestovať si pocit, že sú mu osožné, ak pocíti upokojenie, zmiernenie prenasledovania, umenšenie paranoje, prípadne podkopanie úzkosti, hnevu a iných depresívnych pocitov. Len je to beh na dlhšiu trať a účinok antipsychotík nepríde len tak za pár dní. Ak tým liekom dá šancu aspoň mesiac alebo najlepšie dva mesiace, tak hádam, usudzujúc čisto laicky, by už mohol pociťovať reálne uvoľnenie napätia, vyrastajúceho z jeho bludných konštrukcií. Ale ako vraví Tuto, najlepšie je komplexná liečba, no ak ju odmieta, tak aj takáto cesta je cestou. Veď nejako urobiť krok dopredu musíme.

Len je tu menší zádrhel aj v tom, že kým si uvedomí, že veci sú lepšie, tak to trvá určitý čas, a na druhej strane, po eventuálnom vysadení liekov takisto nedôjde k zhoršeniu stavu okamžite, ale taktiež to zaberie istý čas. Preto v tomto je riziko, že jednoducho zabudne na to, ako sa lepšie mal pri užívaní liekov - hovorím zo svojej skúsenosti, že stačilo mi týždeň a ja som zabudol, ako som sa kedy mal, a konal som pri zhoršení stavu, akokeby som sa mal zle furt. Akoby bola situácia zlá vlastne stále a odjakživa. Takže toto mu možno bude nutné pripomenúť slovami... myslím, že po pripomenutí by si na to mohol rozpomenúť. Aspoň ja som si rozpomenul, keď mi rodičia povedali, že som sa mal pri užívaní takého a hentakého lieku lepšie.

Takže celkovo, zhrnúc svoj príspevok, si myslím, že by si Tvoj známy mohol uvedomiť, že mu tie lieky pomáhali, ale predpokladom je dlhšie užívanie, nie iba pár dní, ba ani týždeň nie je dostatočný. Chápeš, kým tie látky preniknú cez ochrannú bariéru do mozgu, tak to trvá, a potom ešte kým začnú upravovať chémiu v hlave až tak, aby to malo reálny dopad na psychično, tak to trvá. Ale nádej zostáva, veď nežijeme v dobe, kde sú takíto chorí nastálo zatvorení v ústavoch ako beznádejné prípady - práveže drvivá väčšina sa postupne z najhoršieho dostáva a nakoniec aj akceptuje svoju liečbu, čím otvorí dvere k úspešnému zvládnutiu celého problému.

Držím palce.

Matej, ďakujem za odpoveď, i Tebe Tuto. Liečba antipsychotikami trvá mesiac a neviem, či nastala nejaká zmena, keďže paranoidné myšlienky ho neopustili, len sa lepšie pretvaruje. Dúfam, že čoskoro nastane stav, že jeho mozog sa začne regenerovať, lebo mám obavu, že čím dlhšie zotrvá v tej fáze, akej je, jeho "spomienky a myšlienky" sa vžijú do neho a bude ich brať ako realitu. Či mýlim sa?

Ahoj anna70,
ešte ma napadlo, že tá "nenávisť" voči istým osobám bola prítomná u mojej exmanželky, ktorá tiež trpela par. sch. Napriek tomu, že bol jej zdravotný stav niekoľko rokov kompenzovaný, v malej miere aj po 7 rokoch pociťovala určitý odpor k osobám, ktoré boli v akútnej fáze ňou samotnou označovaní ako nepriatelia.

Vôbec si ma tým, čo si napísal, nepotešil, ale nejak si aj ja sama uvedomujem, že to tak asi bude. Ale zároveň z hĺbky duše dúfam, že sa vrátia do jeho života emócie a pochopí svoje konanie. Lebo človek, ktorým bol pred ochorením, bol plný pozitívnych emócie a ten človek, ktorým je teraz stratil základné ľudské hodnoty a degradoval ich na najnižšiu možnú úroveň.

Keď môžem Anne70 ešte dodať, moja ex bola s ľuďmi, čo v akútnom stave cítila priam nenávisť, po pár mesiacoch celkom zadobre. Viem, že dlhodobo ich vnímala čiastočne negatívne, ale na druhej strane si s nimi znesiteľne vychádzala, dokonca by som mohol tvrdiť, že dotyční nemali pocit, že sú vnímaní zle. O týchto jej pocitoch som vedel najmä ja, ako najbližší.

Podstatné je tak postihnutého v akútnom stave par. sch. dostať do dlhodobého kompenzovaného stavu. Na základe vlastnej skúsenosti môžem napísať, že šanca primeranosti vzťahov je, výrazne je však podmienená dlhodobým stabilným stavom chorého.