Partnerské-ľúbostné vzťahy

Ahoj Veronicka,
je mi ľúto, že sa cítiš úplne nepotrebná. Je to určite ťažké. Dlho som ťa tu na fóre nevidel, ani si nepamätám, že by si niečo písala do témy Ako sa máš. Neviem ako si si písala s priateľom 6 rokov, kedy naposledy ste si písali. Každopádne by som ťa chcel pozvať k nám. Aby sme si sem tam napísali do tamtej témy. Povedali ako sa máme. A aj keď sme niektorí sami, tak tam akoby sme boli spolu. Jak píše Matej pri zverovaní sa radosť násobíš a bolesť delíš. Ak by si chcela pokročiť ešte o krok ďalej, je tu k dispozícii zello, kde sa stretávame v hlasovej konferencii. Každý týždeň si vyhradíme hodinku a hovoríme... čo nás trápi, teší, prípadne sa vyjadríme k nejakej téme. Prajem ti veľa lásky v srdci. Tá najdôležitejšia láska, ktorú tam máš je láska k sebe samej. Maj sa pekne a budem rád ak o tebe opäť upočujeme či prečítame pár riadkov.

Jožin

veronicka, mozno je to tak, ze aj Ty aj Tvoj kamarat ste cakali, kym sa ozve ten druhy ako prvy a nakoniec ste sa tym padom nedockali. aj to je jedna z moznosti, nie?

Otec mi dnes povedal, že by chcel, aby som si našiel nejakú partnerku. A že reku, keď som stále aktívny na nete, tak aby som si našiel trebárs teda cez internet...

Je to pre mňa naozaj ťažké, nakoľko stále vnímam investovanie peňazí a času do vzťahu ako niečo obťažujúce. Neviem, aká hodnota by to dokázala prekonať... otec hovorí, že to obvykle prekonáva moc príťažlivosti k žene, takže vtedy to mužovi nepríde obťažujúce. Na nete som našiel už také, ktoré mi prišli príťažlivé... a ich povaha bola parádna (lebo ja si potrpím hlavne na povahe ženy a jej hodnotách, a nie na fyzične, to je treťoradé, keďže ani ja nie som krásavec). Lenže asi som dosť neskúsený s tým, ako "dobyť ženské srdce", takže neviem, ako sa správať, aby som si ju získal. Možno stačí byť sám sebou, lebo aj vo vzťahu budeme sami sebou a nemôžeme sa na nič hrať. A musím si asi tiež veriť. Hm.

Asi to budem skúšať, no bojím sa. A ešte keď nemám dosť času. A navyše mám toto ochorenie, ktoré sa všelijako nevhodne prejavuje napr. v oblasti sociálnych interakcií, takže akurát v oblasti, ktorá je pre vzťah kľúčová...

Držte palce.
Matej

Veru,s partnerkami je to tazke...
Drzim palce,Matej!U:perfect: mna je to tusim celkom nerealne...O dovodoch je skoda sa aj rozpisovat....

Otec mi síce povedal, že by chcel vnúča (jedno už má, ale že aj odo mňa chce), no vo všeobecnosti sú moji rodičia dosť tolerantní a chápu, ak sa nenútim do vzťahov. Aj s mamou som sa včera potom dohodol, že sa nebudem súriť a tlačiť umelo, ale že to nechám na život samotný. Momentálne mi proste byť sám vyhovuje a dnes byť bez manželstva nie je také "sám", ako bolo "sám" voľakedy, keď nebol internet.

Takže zatiaľ sa súriť nebudem. Mám svoje roky už síce, ale tak čo už, keď ma to neoslovuje.

Ja budem celý život starý mládenec. Celkom mi to vyhovuje a teším sa z toho. Samozrejme, ak by náhodou nejaká žena mala o mňa záujem a prejavila to (lebo občas aj ženy prejavia záujem, nielen muži-lovci), tak svoju rétoriku asi zmením a budem názor prehodnocovať. No ale ak nie, tak mi staromládenectvo nebude problémom.

Ja mam schizoafektivnu poruchu.Zhruba 7 rokov.Som 2 roky vydata a mame 2 krasne deti. Myslela som si,ze s mojou diagnozou zostanem sama,ze nik nebude ochotny vziat si nie len mna ale aj moje ochorenie, jeho priznaky, moje stavy, trpeit moje hospitalizacie, terapie...iba ak niekto seberovny.No moj manzel je zdravy,ako po fyzickej tak i psychickej stranke.Vedel od sameho zaciatku o mojej chorobe a prijal ma spolu s nou. Komunikuje so mnou, ked mu cas dovoli zucastnuje sa so mnou terapii ale to najviac, nesmierne mi pomaha s detmi.Priznam sa po porodoch to bolo tazke, moja choroba sa horsila zatazou pri starostlivosti o deti ale moj manzel je mi obrovskym pilierom a stoji pri mne, takze verte tomu ze sa to da a ze ak tomu i neverite a myslite si, ze s nasou diagnozou je mat rodinu a deti nemozne...tak tomu neverte:)moje deti mi davaju velku volu bojovat, nebyt nich,neviem ako by som to zvladala, len sa utapala v sebalutosti a depresii a nebyt lasky mojho manzela, taknikdy nespoznam ake to je zit nieco v co som neverila:)vela stastia:)

Len potvrdzujem heleknine povzbudzujúce slová. Aj ja mám rodinku, zatiaľ 1 stastnu dcérku a milujucu manželku.

ja a moj lubostny partnersky zivot? uplne 0 bodov...som uz 7 rokov zalubena viacmenej do virtualneho cloveka, s ktorym sa takmer vobec nestretavam...nevideli sme sa uz vyse roka, len sme v kontakte na nete...je to pre mna tazke sa od neho odputat, pretoze vie o mne takmer vsetko, ale ja som pre neho iba kamaratka...takych ako som ja ma dalsich 1000...stale si vravim, ze uz sa mu ja prva ozyvat nebudem a pockam, kym sa mi on sam od seba ozve, ale nikdy to nevydrzim a napisem mu...potom som smutna, lebo ma odrovna svojimi strohymi odpovedami, pripadne mi hovori o akysich dalsich pipkach, co ma vzdy rani akoby ma prefackal...ale minuly tyzden som mala rande cez internet s jednym chlapcom - cez internet som sa nestretla s clovekom dobrych 14 rokov...bolo to take rozpacite, nevedela som ani poriadne o com sa mam s nim bavit, nechavala som ho viacmenej nech rozprava on o sebe... povedal mi, ze sa mi este ozve, ale odvtedy mi ani nenapisal ani nevolal...moc ma to ani nemrzi, pretoze mne sa este nikdy nestalo, ze by som sa do niekoho zalubila na prvy pohlad...len ide o to, ze uz fakt neviem ako si mam toho virtualneho priatela - toho s ktorym si pisem uz 7 rokov dostat z hlavy, proste jemu sa nijaky iny nevyrovna...ale sama citim, ze to uz nie je medzi nami to, co to byvalo...on sa vypracoval na cloveka, ktory dobre zaraba a zaroven skvele vyzera... a ja som za tie roky ostala tam, kde aj som bola... vobec nenapredujem v nicom, vyhovuje mi moj nezazivny zivot plny stereotypu... da sa povedat, ze viacmenej prezivam zo dna na den...neviem, ci mi rozumiete, ale mne to ozaj takto vyhovuje - nevybocovat zo svojej kazdodennej rutiny... uz davno nie som spontanna a na vsetko sa musim chystat... musela som sa podelit o moje pocity, ktore sa len tazko premienaju na slova, v podstate sa to neda ani presne opisat, lebo je to ozaj silne...ale poviem vam, ze ked som necitila lasku k nikomu, vtedy mi bolo najlepsie...netrapila som sa zbytocne a nezamyslala nad blbostami a hlavne si musim uvedomit to, ze laska sa vynutit od nikoho neda a my to mame o to tazsie, ze musime ist do vztahu s tym, ze nas bude mat partner rad takych aki sme, pretoze pretvarovat sa a hrat sa na nieco, co nie sme nam z dlhodobeho hladiska neprospieva ani nevydrzi..

Ja osobne láske nerozumiem, neviem aké to je, kedy človek sa pripúta k inému človeku až tak, že volí radšej mentálne problémy a ťažkosti, než pustiť toho druhého z hlavy "k vode". Nebol som ešte nikdy zamilovaný. Viem, aké to je mať rád mamu, alebo otca, alebo bratov, že mi na nich záleží a chcem im dobre, a viem sa všeličoho zriecť, aby sa oni mali dobre, alebo im dopriať, tešiť sa, keď sa tešia, smútiť, keď smútia. To je asi tiež určitá forma lásky - ja to volám "záležanie". Že mi na nich záleží a emotívne som na nich naviazaný, som naladený na ich vlnovú dĺžku.

Je toto "záležanie" niečo podobné láske medzi partnermi? Možno trošku. Ak áno, tak potom trošička si viem predsa len predstaviť, že nevieš, veronička, toho muža pustiť z hlavy. Ale teoreticky mne by stačilo, keby tí ľudia, voči ktorým cítim "záležanie", sa mali natrvalo dobre a skvelo, a už by som ich z hlavy pustiť istým spôsobom mohol... nevyžadoval by som ich pozornosť, azda ani prítomnosť. Možno to je rozdiel medzi záležaním a láskou, pri láske si človek aj milovaného prítomnosť dožaduje, lebo je mu s ním osobne dobre.

Je to teda zapeklité s tou láskou. Sám som z toho pojašený a nerozumiem tomu.
Držím Ti ale prsty, veronička!

M.

ja som ženatí 15 rokov spolu vychovavame 13 ročnu dceru, ja som rad že som sa oženil, brali sme sa ked som bol este zdravý, ale ked som ochorel tak sa nič nezmenilo, stale sy z manželkov výborne rozumieme a vždy sa vieme na všetkom dohodnut či sa to tyka vychovy dcery alebo ostatných vecí.

Hmm, tusim som tuto temu este neobjavila a nezaspamovala ju
Co sa mna tyka, moj partnersky zivot je... ako to povedat... Plny podivinov a narusenych individuii. Alebo, aby to neznelo tak blbo, i uplne normalne psych. chorych, coz by este uslo. V podstate sa mi to nechce moc opisovat, to by bolo nadlho, ale v skratke: mam za sebou 6 vztahov (take, co sa tak daju nazvat plnohodnotne, i take, co su skor pofiderne). Ze zeny boli selfharmerky a hraniciarky - teda uplne mne rovne -, by uslo, no muzi boli povacsine patologicki klamari, prip. im slo len o jedine, sex ci peniaze. Tragedia... doslova, pretoze vztah s poslednym (ktory ma poziadal o ruku!) bol toxicky a prave kvoli nemu som takmer zomrela. A vobec, vraj ked som v akomkolvek vztahu, stava sa zo mna kopka nestastia. Vztahy su pre mna zakazana vec